znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 71/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 6 CoE/94/2005 z 30. mája 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2006 doručená sťažnosť Ing.   K. M., M. Ida   (ďalej   len „sťažovateľ“), v ktorej   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE/94/2005 z 30. mája 2006.

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že sťažovateľ,   ktorý   je   súdny   exekútor, vykonával   exekúciu   vedenú   pod   sp.   zn.   EX   77/00.   Oprávnená   spoločnosť   podala 14. októbra 2003 sťažovateľovi návrh na zastavenie exekúcie proti povinnému. Sťažovateľ podal   31.   marca   2004   okresnému   súdu   návrh   na   zastavenie   exekúcie   a žiadal   priznať vyčíslené   trovy   exekúcie.   Okresný   súd   (vyšší   súdny   úradník)   vydal   19.   apríla   2004 uznesenie sp. zn. Er 533/00, EX 77/00, ktorým exekúciu zastavil a uložil oprávnenému nahradiť sťažovateľovi trovy exekúcie.

Sťažovateľ podal 12. mája 2004 proti tomuto uzneseniu odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že rozhodnutie obsahovalo nesprávne poučenie o opravnom prostriedku a že okresný súd   mu   k trovám   nepriznal   daň   z pridanej   hodnoty.   Podľa   sťažovateľa   je   rozhodnutie o trovách samostatným výrokom, oddeliteľným od výroku o zastavení konania, pričom na rozhodovanie o trovách sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), a preto proti   tejto   časti   výroku   malo   byť prípustné   odvolanie.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 0 Er 533/00 z 19. augusta 2005 odvolanie odmietol. Sťažovateľ podal 27. júna 2005 proti uvedenému uzneseniu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 CoE/94/2005 z 30. mája 2006 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   cituje   súvisiace   ustanovenia   dohovoru   (čl.   6 ods. 1), ústavy (čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 127), OSP (§ 374 ods. 4 v znení platnom do 30. septembra 2004), zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch [§ 5, § 2 ods. 1, § 2 ods. 2 písm. a), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 písm. a), § 3 ods. 3], opäť OSP (§ 254 ods. 3 prvá veta, § 201 prvá veta, § 202 ods. 2, § 204 ods. 2 druhá veta) a napokon § 200 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ osobitne zdôraznil časť ustanovenia § 204 ods. 2 druhá veta OSP, podľa ktorej v prípade nesprávneho poučenia odvolanie možno podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že v konaní, v ktorom rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. Er 533/00, EX 77/00 z 19. apríla 2004 v časti, v ktorej rozhodoval o jeho trovách, bol účastníkom   konania.   Rozhodnutie   o   trovách   sťažovateľa   (súdneho   exekútora)   je rozhodnutím o jeho občianskych právach a záväzkoch (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ako účastník konania má právo, aby o jeho veci rozhodol súd (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Uvedené   uznesenie   vrátane   výroku   o   trovách   sťažovateľa   vydal   poverený zamestnanec súdu - vyšší súdny úradník. Vyšší súdny úradník ako vyplýva z citovaných právnych predpisov je štátnym zamestnancom. Nespĺňa teda kritéria nezávislosti, ktoré sú priamo zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník   vydal   rozhodnutie   vo   veci   v   súlade   s čl.   142   ods.   2   ústavy,   proti   takémuto rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Rozhodnutie   vyššieho   súdneho   úradníka   teda   nemôže   byť   nikdy   konečným rozhodnutím vo veci. Podľa sťažovateľa je nesporné, že uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 533/00, EX 77/00 z 19. apríla 2004 obsahovalo poučenie, podľa ktorého odvolanie nie je prípustné. Toto poučenie je nesprávnym poučením súdu. Na takéto prípady sa vzťahuje ustanovenie   §   204   ods.   2 druhá veta   OSP,   podľa   ktorého   možno   podať za   podmienky nesprávneho poučenia o tom, že odvolanie nie je prípustné, odvolanie do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   obsahujúcemu   takéto   nesprávne   poučenie odvolanie v lehote troch mesiacov odo dňa jeho doručenia sťažovateľovi.   Okresný súd rozhodol (sudkyňa) uznesením sp. zn. 0 Er 533/00 z 19. augusta 2005 tak, že odvolanie odmieta. Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP možno odvolanie odmietnuť, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Podľa čl. 142 ods. 2 ústavy, však proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca. Rozhodnutím sudcu o opravnom prostriedku však nie je rozhodnutie o jeho odmietnutí. Rozhodnutím o opravnom prostriedku v súlade s čl. 142 ústavy   je také rozhodnutie súdu,   ktorým sa   rozhodne o dôvodnosti   alebo nedôvodnosti odvolania, v žiadnom prípade však ním nemôže byť rozhodnutie o neprípustnosti odvolania, pretože by to bolo v priamom rozpore s citovaným článkom ústavy.

Ak   okresný   súd   postupoval   takýmto   spôsobom,   odňal   tým   účastníkovi   konania, sťažovateľovi,   možnosť   konať   pred   súdom   a   ak   toto   rozhodnutie   potvrdil   krajský   súd (pričom sťažovateľ zdôrazňuje, že krajský súd nepotvrdzoval uznesenie vyššieho súdneho úradníka z 19. apríla 2004, ale uznesenie sp. zn. 0 Er 533/00 vydané sudkyňou 19. augusta 2005   o   odmietnutí   odvolania),   jeho   rozhodnutie   je   postihnuté   takou   istou   vadou   ako rozhodnutie súdu prvého stupňa [§ 221 ods. 1 písm. f) OSP], teda ide o odňatie možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľ napokon poukazuje na iné uznesenia krajského súdu, ktoré prikladá ako prílohy ku svojej sťažnosti. Išlo o rozhodnutia v konaniach, v ktorých o trovách exekúcie rozhodol vyšší súdny úradník a sťažovateľ podal odvolanie v rámci trojmesačnej lehoty, pretože uznesenia vydané vyšším súdnym úradníkom obsahovali nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné. Krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia, resp. ich zmenil, a to práve s poukázaním na ustanovenie čl. 142 ods. 2 a 4 ústavy.

Sťažovateľ   uzatvára   svoju   argumentáciu   konštatovaním,   že   v   prípade,   ak v predmetnej veci rozhodol vyšší súdny úradník, mal právo sa proti takémuto rozhodnutiu odvolať a o tomto odvolaní malo byť súdom rozhodnuté. Rozhodnutie súdu prvého stupňa obsahuje nesprávne   poučenie   o   neprípustnosti   odvolania,   rozhodnutie   odvolacieho   súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa bolo vydané v rozpore s ustanovením § 219 OSP a § 212 ods. 3 OSP a bolo ním sťažovateľovi odňaté právo, aby o jeho veci rozhodol súd v zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1, čl. 142 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal takýto nález:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci súdom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo na súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE/94/2005 zo dňa 30. 5. 2006, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 CoE/94/2005 zo dňa 30. 5. 2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ napáda uznesenie, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd odmietol odvolanie proti uzneseniu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že namieta odňatie možnosti konať pred súdom. Tou námietkou je v okolnostiach danej veci dovolací dôvod proti rozhodnutiu odvolacieho   súdu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu OSP poskytuje na ochranu jeho základných práv.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie opravných prostriedkov už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007