znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 71/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. vo veci namietaného porušenia základných   práv zaručených   čl.   48 ods.   2 a čl. 46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky a ľudských práv a základných slobôd zaručených čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. d), čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. januára 2006 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie nezávislým a nestranným súdom zaručené čl. 6 ods. 1 (sťažovateľ číselne označil len ako „čl. 6“) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na vypočutie alebo dať vypočuť svedkov zaručeného   čl.   6   ods.   3   písm.   d)   dohovoru,   práva   zákazu   diskriminácie   založenej   na sociálnom pôvode zaručeného čl. 14 (sťažovateľ zrejme omylom uviedol čl. 15) dohovoru a práva zákazu zneužitia práv (sťažovateľom označeného ako „zákaz marenia práv súdom – porušovateľom práv“) zaručeného čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 63/02.

Sťažovateľ žiadal o ustanovenie právneho zástupcu,   vyslovenie, že ním označené základné   práva   boli   porušené,   priznanie „finančnej   satisfakcie   vo   výške 200 000 Sk“, zaplatiť   trovy   konania   a „iniciovať   začatie   disciplinárneho   konania   voči sudkyni...“.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva, že   sťažovateľ   je odporcom v spore o návrhu Spoločenstva   vlastníkov bytov D.,   na zaplatenie 58 746,16 Sk s prísl. podanom na okresnom súde 4. februára 2002 a doplnenom 30. januára 2003 a 12. septembra 2005 (okresný súd zmenu návrhu pripustil 11. februára 2003 a 12. decembra 2005). Okresný súd   rozsudkom   z 1.   júla   2004   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi 22 849,60 Sk s prísl. (rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním 6. augusta 2004). Sťažovateľ 2. júla 2004 vzniesol námietku predpojatosti zákonnej sudkyne. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 13. augusta 2004 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania   a rozhodovania   predmetnej   veci.   Krajský   súd   26.   mája   2005   zrušil prvostupňový   rozsudok   a vec vrátil   okresnému   súdu   na ďalšie   konanie (súdny   spis   bol vrátený   okresnému   súdu   7. júla   2005).   Okresný   súd   12. decembra   2005   zamietol sťažovateľov návrh na ustanovenie mu právneho zástupcu z radov advokátov a toho istého dňa súhlasil so zmenou petitu návrhu z 12. septembra 2005. Predmetné uznesenia napadol 27. decembra 2005 sťažovateľ odvolaniami, ktoré boli 9. januára 2006 postúpené krajskému súdu   (ústavný   súd   dopytom   na okresnom   súde   13. februára   2006   zistil,   že   krajský   súd o odvolaniach ešte nerozhodol.)

Sťažovateľ 5. novembra 2004 podal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní   (a   25.   novembra   2004   opakovanú   sťažnosť),   ktorú   poverená   predsedníčka okresného   súdu   v odpovedi   z 8.   decembra   2004   vyhodnotila   ako   neopodstatnenú [„... Vo veci   vednej   pod   sp.   zn.   7   C   63/02   som   nezistila   v konaní   žiadne   prieťahy.   Po vyhlásení rozsudku a jeho písomnom doručení účastníkom konania, súd plynulo vykonával zákonom stanovené úkony smerujúce k tomu, aby bolo možné vec predložiť Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Vzhľadom k tomu, že ste súčasne s odvolaním voči rozsudku podali námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi, bolo potrebné vykonať ďalšie úkony   stanovené   zákonom,   v dôsledku   čoho   nebolo   možné   doposiaľ   spis   predložiť odvolaciemu súdu. S poukazom na uvedené považujem Vašu sťažnosť na prieťahy v konaní za neopodstatnenú. (...)“]

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Podľa   čl.   14   dohovoru   (zákaz   diskriminácie)   užívanie   práv   a slobôd   priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako   je   pohlavie,   rasa,   farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru (zákaz zneužívania práv) nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak,   akoby dávalo štátu,   skupine   alebo jednotlivcovi   akékoľvek právo   vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných na zničenie ktoréhokoľvek z tu priznaných práv   a slobôd alebo na obmedzovanie týchto   práv   a slobôd vo väčšom   rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa garantovaných v čl. 48 ods. 2 a čl. 46 ods. 3 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. d),   čl.   14   a čl.   17   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 63/02.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy), sťažovateľ okrem konštatovania, že „Ani po 3- rokoch   a 8   mesiacoch   súdne   konanie   nespeje   ku   koncu!“,   neuviedol   žiadne   právne relevantné   skutočnosti   (na   ktoré   by   mal   ústavný   súd   prihliadnuť)   potvrdzujúce protiústavnosť   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   v predmetnej   veci   a ani   neoznačil (nekonkretizoval) obdobia, v ktorých konal okresný súd so zbytočnými prieťahmi.

Z chronologického priebehu doterajšieho konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovateľ   vystupuje   v postavení   žalovanej   strany   (pozri   I.   časť   odôvodnenia   tohto rozhodnutia), vyplýva, že okresný súd meritórne rozhodol 1. júla 2004, pričom treba brať do úvahy aj skutočnosť, že pôvodný návrh bol doplnený 30. januára 2003 a okresný súd toto doplnenie pripustil 11. februára 2003, teda že vo veci rozhodol po dvoch rokoch a štyroch mesiacoch.   Od   uvedeného   rozsudku   okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie, bola vec (vrátane rozhodovania o námietke sťažovateľa voči zákonnej sudkyni, ktorej   nebolo   vyhovené)   až   do   7.   júla   2005   na   odvolacom   súde.   Aj   v súčasnosti   je predmetný   spis   na   odvolacom   súde   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   voči   uzneseniu okresného   súdu,   ktorým   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu z radov advokátov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že v doterajšom postupe okresného súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by oprávnene odôvodňovali (po eventuálnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie)   konštatovanie   namietaného porušenia sťažovateľom označeného základného práva.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   jej zjavnú neopodstatnenosť.

Namietané porušenie práva „na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu“ (čl.   46   ods.   3   ústavy)   sťažovateľ   bližšie   nekonkretizoval.   V tejto   časti   odmietol ústavný   súd   predmetnú   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie a rozhodnutie.   Náhradu   takejto   škody   (postup   uplatnenia   a subjekty   rozhodujúce   o nej) upravujú ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušenia „práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne konanie“ (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   sa   mal   okresný   súd   dopustiť   tým,   že „protizákonne odmieta dokazovanie... sudkyňa úmyselne a nie nestranne odmieta spoznať skutočný stav veci... žaloba mala byť od dňa podania vyjadrenia... 08. 04. 2002 zamietnutá... sudkyňa... dva-krát (v roku 2003 a 2005) zisťovala majetok MUDr. B. na katastrálnom úrade a na evidencii áut, čo je nehoráznosť!“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo na spravodlivý súdny proces v sebe nezhŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv   účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   pre namietanie porušenia tohto práva. V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné   súdy.   Nezávislosť   súdnej   moci   znamená,   že   táto   je   viazaná   príkazmi   tých právnych predpisov, ktoré tvoria základ jej rozhodovacej činnosti. Je preto v danom prípade právom (ale súčasne aj povinnosťou) súdu vykonať iba navrhované dôkazy, ktoré uzná za právne relevantné. Nevykonanie dôkazov navrhovaných účastníkom nie je preto postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, a tým spôsobil porušenie práva na súdnu ochranu. Ochrana predmetného základného práva je garantovaná radom právnych   noriem   upravených   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Medzi   ne   patrí   najmä inštančný postup uplatňovania práva (ktorý sťažovateľ v rámci odvolacieho konania proti prvostupňovému rozsudku úspešne využil, t. j. že mu už v existujúcej etape konania bola poskytnutá   právna   ochrana   tohto   základného   práva   na   základe   opravného   prostriedku sťažovateľovi dostupnému), ako aj možnosť (právo) domáhať sa vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť (sťažovateľ túto možnosť taktiež využil).

K predmetu posudzovanej veci je potrebné ešte poznamenať, že uplatňovanie zákona v súdnom konaní, t. j. postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesno - právnymi a hmotnými predpismi konania, nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv a   slobôd.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   ústavný   súd (okrem vyššie uvedených dôvodov) prihliadol na skutočnosť, že posudzovaná vec ešte nie je právoplatne rozhodnutá a prvostupňový súd bude ďalej konať v intenciách rozhodnutia odvolacieho   súdu,   a preto   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd taktiež z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol tú časť sťažnosti, v ktorej je namietané porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru. Predmetné ustanovenie garantuje uplatnenie tohto práva len v trestnom konaní.

Porušenie základných práv zaručených čl. 14 (zákaz diskriminácie... pre sociálny pôvod) a čl. 17 (zákaz zneužívania práv, „zákaz marenia práv súdom“) sťažovateľ právne relevantným spôsobom nezdokumentoval (nepreukázal). Odvolávanie sa (poukazovanie) na namietané porušenie vopred označených základných práv (čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru)   nie   je   v posudzovanej   veci   dostatočným   dôvodom   preukazujúcim   porušenie týchto práv.   Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej   porušenie základných   práv   zaručených   čl.   14   a čl.   17   dohovoru   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   dožadoval   iniciovania   začatia disciplinárneho konania voči zákonnej sudkyni, ústavný súd odmietol, lebo rozhodovanie o nej nepatrí do jeho právomoci.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   posudzovanú   sťažnosť   ako   celok,   nepovažoval   za účelné a dôvodné zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006