znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 71/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ľ.   K.,   bytom   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   P., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00   p o r u š i l základné právo Ľ. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   145/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ľ.   K.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   14 010   Sk (slovom štrnásťtisícdesať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., Advokátska kancelária, Č., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 30. marca 2004   č.   k.   I.   ÚS   71/04-10   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. K., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   P.,   Advokátska   kancelária,   Č.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 145/00.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 27. septembra 2000 podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu proti CZB INVEST, spol. s. r. o., Bratislava (ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie 893 772,80 Sk s prísl. (odstúpenie sťažovateľa od zmluvy o dielo na výstavbu bytu   a následné   požadovanie   vrátenia   ním   už   poskytnutého   peňažného   plnenia).   Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd riadne nekoná, a to najmä „odo dňa 13. 11. 2001 vo veci samej až doposiaľ iba doručil žalobu žalovanému a to aj tento úkon vykonal až dňa 5. 9. 2002... „ a „...súd doposiaľ riadne nerozhodol ani o mojom práve, ktoré si uplatňujem návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia...“.   Vo   veci   do   dňa   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu (15. marec 2004) nebolo vytýčené žiadne pojednávanie a vec nebola ešte rozhodnutá na súde prvého stupňa.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   základného práva, prikázal okresnému súdu „konať vo veci bez zbytočných prieťahov“,   priznal mu finančné zadosťučinenie 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, vyjadrením č. Spr. 3146/03 z 3. mája 2004   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojho   právneho   zástupcu   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 1. júna 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 9 C 145/00.

1. Vec napadla na okresný súd 27. septembra 2000. Sťažovateľ bol 5. februára 2001 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Keďže ho neuhradil, okresný súd 7. septembra 2001 konanie zastavil. Po zaplatení súdneho poplatku (1. októbra 2001) okresný súd svoje uznesenie o zastavení konania 13. novembra 2001 zrušil.

2. Okresný súd zaslal 5. septembra 2002 žalobu na vyjadrenie žalovanej.

3.   Sťažovateľ   3.   októbra   2002   predložil   okresnému   súdu   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia žalovanej, ktorým by jej bolo zakázané nakladať s jej peňažnými prostriedkami   v Ľudovej   banke,   a.   s.,   Bratislava   do   výšky   652   404,2   Sk   a zakázané odpredať už vyššie uvedený byt. Sťažovateľ uhradil súdny poplatok za návrh 28. marca 2003,   a to   až   na   výzvu   okresného   súdu.   V uvedený   deň   okresný   súd   uznesením č. k. 9 C 145/00-25   nariadil   predbežné   opatrenie,   ktoré   napadla   žalovaná   odvolaním z 9. mája 2003, ku ktorému sa vyjadril sťažovateľ 1. júla 2003.

4.   Súdny   spis   s odvolaním   bol   doručený   10.   septembra   2003   Krajskému   súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 11 Cob 88/03-46 z 24. septembra 2003   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie (neboli   jednoznačne   preukázané   ohrozenie   práva   sťažovateľa   a existencia   hrozby bezprostrednej ujmy).

5. Sťažovateľ 19. novembra 2003 navrhol pripustiť vstup do konania ďalších dvoch účastníkov na strane žalobcu, a to Ing. A. K. (jeho matky) a D. K., obaja bytom v M., ktorí ako ručitelia podpísali zmluvu o poskytnutí mu úveru zo Štátneho fondu pre rozvoj bývania Bratislava (ďalej len „ŠFRB“) a tento fond ich spolu so sťažovateľom žaloval o vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov.

Okresný   súd   11.   decembra   2003   požiadal   právneho   zástupcu   sťažovateľa o predloženie dôkazu o nutnosti vstupu vyššie navrhovaných do konania a o vyjadrenie, či berie návrh na nariadenie predbežného opatrenia späť (odpoveď doručená okresnému súdu 14. januára 2004 – na nariadení trvá a dôkazy sú na Katastrálnom úrade v Tvrdošíne).Okresný súd uznesením z 23. januára 2004 pripustil vyššie navrhovaných do konania vedeného pod sp. zn. 9 C 145/00. Ing. A. K. 20. a 24. februára 2004 predložila okresnému súdu dôkazy o úmysle žalovanej previesť vlastníctvo k už uvedenému bytu.

6.   Okresný   súd   12.   marca   2004   požiadal   žalovanú   o vyjadrenie   k dôkaznému materiálu predloženému Ing. A. K. (výzva bola 7. apríla 2004 vrátená späť, pretože ju adresát neprevzal v odbernej lehote).

7.   Sťažovateľ   15.   marca   2004   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   (súdny   spis sp. zn. 9 C 145/00 bol doručený ústavnému súdu 6. mája 2004 a vrátený späť okresnému súdu 17. mája 2004).

8. Zo spisového materiálu pripojeného k sťažnosti vyplýva, že účastníčka konania pred okresným súdom (matka sťažovateľa) Ing. A. K. podala predsedovi okresného súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   najprv   25.   novembra   2003   a následne   7.   januára   2004. Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi č. Spr. 3146/03 z 30. januára 2004 hodnotila sťažnosť „ako   nedôvodnú“. Podľa   jej   názoru „Sudkyňa   o návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia po zaplatení súdneho poplatku za návrh koná, časové úseky medzi úkonmi   sudkyne   vzhľadom   na   množstvo   vecí   na   oddelení   (cca   600)   sú   primerané.   Po právoplatnosti   rozhodnutia   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   súd   bude pokračovať v konaní vo veci samej“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.1.   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyššie   uvedenom   vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti uviedla, „...že sťažovateľ nevyužil svoje právo podať sťažnosť v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 80/1992 Zb. v platnom znení“. V mene sťažovateľa urgoval konanie jeho právny zástupca (20. februára 2003 a 4. apríla 2003) a sťažnosť podala (28. novembra 2003 a 12. januára 2004) jeho matka Ing. A. K., ktorá v tom čase ešte nebola účastníčkou konania (až od 23. januára 2004). Táto namietala postup v konaní aj 28. januára 2004 pri osobnej návšteve na sekretariáte podpredsedu okresného súdu pre občianskoprávny úsek.Podpredsedníčka   poukázala   na   prieťahy   v konaní   spôsobené   sťažovateľom,   ktorý oneskorene   uhradil   súdny   poplatok   za   žalobu   (1.   októbra   2001)   a za   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia (28. marca 2003).

Oneskorené realizovanie pokynov zákonnej sudkyne (napr. pokyn z 24. októbra 2002 bol realizovaný až 21. februára 2003) bolo podľa jej názoru „... z dôvodu pretrvávajúceho nedostatku administratívnych síl na okresnom súde...“.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   v závere   vyjadrenia   uviedla,   že „Súd   napriek pretrvávajúcemu nízkemu stavu sudcov na občianskoprávnom úseku popri vysokom nápade nových vecí v oddelení 9 C konal a vzniknuté prieťahy v konaní objektívne boli zapríčinené zo   strany   žalobcu,   ktorý   súdne   poplatky   splatné   s podaním   návrhu   v súlade   so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení noviel uhrádzal až na základe výzvy súdu a to   za   návrh   na   začatie   konania   až   po   vydaní   uznesenia   o zastavení   konania   pre nezaplatenie súdneho poplatku a ako i nezaplatením súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý bol uhradený až na základe výzvy súdu. K vytýčeniu termínu pojednávania nedošlo z dôvodu rozhodovania o návrhu na pripustenie vstupu do konania p. A. K. a p. D. K. podľa ust. § 92 O. s. p.“

Napokon podpredsedníčka okresného súdu ústavný súd požiadala, „... aby boli vzaté uvedené   skutočnosti   na   vedomie   a nebolo   sťažovateľovi   priznané   zadosťučinenie   a to z dôvodu,   že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcej sudkyne nedošlo a na konanie   súdu   v predmetnej   veci   mal   vplyv   žalobca   ako   aj   pretrvávajúce   nedostatočné personálne obsadenie Okresného súdu Bratislava I“.

2. 2. Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu uviedol, že: „... pokiaľ ide   o úkony   mojej   matky   A.   K.,   táto   ma   na   základe   môjho   poverenia   od   počiatku zastupovala pri tých úkonoch, ktoré vykonala, či už to bolo nahliadnutie do súdneho spisu, pri písomnom i osobnom styku so súdom – i pri podaní sťažností, ktoré uvádza súd. Išlo o úkony, ktoré sa netýkajú právneho zastúpenia, predložila písomnú plnú moc a súd ako moju zástupkyňu akceptoval. Prečo teraz okresný súd neuznáva sťažnosť, ktorú podala ako moju   sťažnosť   a prečo   potom   na   druhej   strane   tieto   sťažnosti   ako   sám   uvádza,   má evidované, vybavoval ich podľa zákona a vybavil ich ako nedôvodné (viď list okresného súdu z 30. 1. 2004)? Prečo teda súd s mojou matkou komunikoval, prečo ju informoval o mojej súdnej veci, prečo jej umožnil nahliadnuť do súdneho spisu v mojej veci, ak som ju nepoveril?

Za podstatné však považujem skutočnosť, že opakovanými urgenciami a sťažnosťami som sa snažil dosiahnuť, aby súd konal vo veci bez zbytočných prieťahov, čo sa napriek týmto mojim úkonom nestalo a skutočnosť, že ani tieto moje podania nezmenili z hľadiska konania bez prieťahov postup súdu. Preto mám za to, že ak súd poukazuje na uvedené urgencie i sťažnosti – nepoukazuje na nejaké moje vadné správanie, ale na svoj postup pri vybavovaní týchto podaní – teda, že ani napriek týmto podaniam neodstránil prieťahy.

K vyjadreniu o úkonoch vo veci: Dôvod zaplatenia súdneho poplatku až po zastavenie konania som vysvetlil. Nie je ale zrejmé a súd vo vyjadrení nevysvetlil, prečo súd keď autoremedúrou dňa 13. 11. 2001 zrušil zastavenie konania neurobil zároveň úkony vo veci, najmä prečo nedoručil návrh protistrane na vyjadrenie a pokyn na to urobil až 17. 4. 2002. Tento postup považujem za nesprávny a dôvod prieťahov v konaní.

Súd vo vyjadrení neuvádza, že na základe pokynu súdu až 28. 8. 2002 poslali návrh protistrane   a protistrana   návrh   prevzala   dňa   5.   9.   2002.   Aj   túto   lehotu   na   doručenie považujem za neprimeranú.

Súd   neuvádza,   prečo   od   tejto   doby   vo   veci   samej   nekonal.   Úkony,   ktoré   boli vykonané v súvislosti s návrhom na vydanie predbežného opatrenia a pripustenia ďalších účastníkov do konania nie sú úkonmi vo veci samej, ktoré by sa priamo týkali môjho návrhu vo veci v tom smere, že by boli prekážkou, pre ktorú by súd nemohol konať vo veci samej.

K návrhu na vydanie predbežného opatrenia: Súd sa nevyjadril, prečo po zrušení uznesenia o nariadení predbežného opatrenia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia doposiaľ nerozhodol.

Za nesprávny postup súdu, ktorý považujem za súčasť zodpovednosti za prieťahy v konaní považujem postup súdu, keď doručuje návrh na vydanie predbežného opatrenia protistrane. V danej veci a na základe predložených dokladov to považujem za postup, ktorý môže znamenať zmarenie účelu predbežného opatrenia a za nedôvodný odklad rozhodnutia o predbežnom opatrení. Navyše ak protistrana v dôsledku takéhoto postupu súdu prevedie majetok (ako sa už o to podľa dokladov snaží) ochrana mojich práv návrhom na vydanie predbežného opatrenia bude bezpredmetná.

Súd vo vyjadrení uznáva, že vznikli prieťahy v konaní.

Ak   uvádza,   že   boli   objektívne   zapríčinené   zo   strany   žalobcu,   tak   by   išlo   nie o objektívne vzniknuté prieťahy, ale o moje konanie, teda o moju zodpovednosť za prieťahy. V ústavnej sťažnosti nenamietam, že súd spôsobil prieťahy v období, keď som nezaplatil súdne poplatky, ale namietam, že súd nekonal v období, keď mu nič nebránilo, aby mohol vo veci samej konať a nekoná v nej doposiaľ. K týmto prieťahom sa ale súd nevyjadril. Pokiaľ   súd   uvádza,   že   doposiaľ   súd   nevytýčil   termín   pojednávania   z dôvodu rozhodovania o návrhu na pripustenie vstupu do konania, tak ide iba o obdobie od podania návrhu 19. 11. 2003 do rozhodnutia o návrhu dňa 23. 1. 2004. Súd sa ale nevyjadril, prečo nevytýčil pojednávanie predtým alebo po tomto období.

Uznávam   a neprenášam   na   súd   moju   zodpovednosť,   týkajúcu   sa   návrhu   vo   veci a návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   za   tie   obdobia,   ktoré   súvisia   s mojím zaplatením súdnych poplatkov až po zastavení konania, resp. na výzvu súdu.

Nepovažujem však za správne, ak sa súd nevyjadril k tým obdobiam, počas ktorých súd   nekonal   a napokon   ani   doposiaľ   nekoná   a zároveň   tvrdí,   že   nedošlo   k zavineným prieťahom v konaní, lebo to by znamenalo, že súd koná bez toho, že by zavinil prieťahy v konaní. Podľa toho súd neberie ohľad na doterajší a terajší stav vo veci a na ochranu mojich ústavných práv.

Pre   mňa   nie   je   podstatná   skutočnosť,   ak   je   podľa   vyjadrenia   súdu   príčinou pretrvávajúce nedostatočné personálne obsadenie súdu, lebo moje ústavné právo na súdnu ochranu   si   môžem   uplatniť   iba   konaním   pred   súdom   a takouto   ústavnou   sťažnosťou a nemôžem ovplyvniť príčinu, ktorú súd uvádza. Ak by som tak mohol urobiť, tak by sa za to aj zodpovedal a podľa toho by som aj konal. Nie je preto na mne, ale na súde, prípadne na štáte, ako si vyriešia zodpovednosť za prieťahy v súdnom konaní vzniknuté konaním, resp. nekonaním   zodpovedných   osôb   a prieťahy   vzniknuté   v dôsledku   osôb   chýbajúcich   súdu, z ktorého dôvodu podľa vyjadrenia súdu nemohol vo veci konať. Preto nepovažujem za potrebné vyjadrovať sa, ktoré z uvádzaných prieťahov súdu vznikli v dôsledku nekonania zodpovedných osôb, a ktoré v dôsledku stavu, keď súdu chýbajú osoby, kvôli čomu súd vo veci nekonal, resp. nekoná. Podobný vecný prístup v mojej veci by som očakával aj od súdu, lebo inak by to pre mňa znamenalo, že dôsledky tohto stavu súd prenáša na mňa.

S uvedeným súvisí aj právo na finančné zadosťučinenie. S poukazom na uvedené súd neuvádza, prečo by mi ústavný súd nemal priznať finančné zadosťučinenie. S poukazom na stanovisko súdu vo vyjadrení, na doposiaľ trvajúci stav nekonania súdu a na doterajšiu realitu   na   Slovensku   v dôsledku   rozhodovania   v takýchto   veciach   považujem   priznanie nároku na finančné zadosťučinenie za najúčinnejší prostriedok nielen ako satisfakcia, a aj ako prostriedok k zabezpečeniu ústavných práv poškodených osôb pri prieťahoch v súdnom konaní, teda i môjho a k dosiahnutiu nápravy.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu   Bratislava   I   v konaní   o zaplatenie   konkrétne   stanovenej   sumy   vedenom   pod sp. zn. 9 C 145/00,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   ako   navrhovateľ   (žalobca),   došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci)   ústavný   súd   konštatuje,   že   oneskorené   uhradenie   súdnych   poplatkov   za   žalobu (od 27. septembra 2000 do 1. októbra 2001) a za návrh na vydanie predbežného opatrenia (od 3. októbra 2002 do 28. marca 2003) malo značný vplyv na predĺženie doby trvania konania v predmetnej veci (spolu vyše 17 mesiacov). Túto dobu (spôsobenú sťažovateľom) nie je možné pripočítať na ťarchu postupu okresného súdu v sťažnosťou napadnutom konaní (sťažovateľ svoju zodpovednosť za toto obdobie konania priznáva –pozri vyššie bod 2.2). Okrem vyššie uvedeného ústavný súd nezistil ďalšie závažné okolnosti, ktoré by mali byť osobitne zohľadnené na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že okresný súd od nápadu predmetnej veci (27. septembra 2000), konanie o ktorej do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá skoro 3 a pol roka, nielenže vo veci nerozhodol, ale nenariadil ani jedno pojednávanie a prvým jeho úkonom v merite veci bolo doručenie žaloby žalovanej na vyjadrenie až 5. septembra 2002.Ústavný súd   ďalej   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v čase od   13.   novembra   2001 (zrušenie uznesenia o zastavení konania) do 5. septembra 2002 (doručenie žaloby žalovanej na   vyjadrenie)   t.   j.   v trvaní   skoro   10   mesiacov,   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov nečinný a v nasledujúcom období rozhodoval od 3. októbra 2002 o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia (28. marca 2003 opatrenie nariadené, 24. septembra 2003 zrušené   krajským   súdom   a do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   o ňom   nerozhodnuté) a v čase od   19. novembra   2003 rozhodoval   o návrhu   sťažovateľa   na pripustenie ďalších dvoch   účastníkov   do   konania   (23.   januára   2004   návrhu   vyhovené),   pričom   nevykonal žiadne úkony v merite veci, t. j. úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza.

Ústavný   súd   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   a jeho   vyššie   opísaný   postup v konaní, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania a bolo konaním, ktoré neviedlo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, kvalifikoval ako konanie, ktorým došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy. Toto porušenie nebolo spôsobené zložitosťou veci a ani výlučným správaním účastníka konania, ale bolo najmä dôsledkom postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôžu   byť na   ťarchu   účastníka   konania a nemajú   povahu   okolností,   ktoré   by   vylučovali   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   občana,   ktorý   sa   naň   obrátil   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v doterajšom postupe v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Svoj návrh zdôvodnil „ poškodzovaním zdravia mňa i mojej matky tým, že nás bezdôvodná nečinnosť   súdu,   neúspešnosť   pri   snahe   predbežným   opatrením   zabezpečiť   svoje   právo a následné stanoviská súdu ku sťažnostiam na prieťahy vystavujú veľkému psychickému stresu v dôsledku opakovanej bezúspešnej snahy dosiahnuť konanie súdu bez zbytočných prieťahov a v súvislosti so stavom do ktorého som sa dostal ja i moja matka ako ručiteľka, lebo   moja   schopnosť   splniť   moje   finančné   záväzky   voči   Štátnemu   fondu   bývania v podstatnej   miere   závisí   od   rýchlosti   súdneho   konania   v danej   veci   i o návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia. Nie je nič horšie ako bezmocnosť a závislosť, v ktorej sa nachádzam ja a moja matka, navyše pokiaľ nás súd opakovane presvedčuje, že tento stav musíme trpieť, lebo je v poriadku“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   mu   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu   (vrátane   predĺženia   doby   konania   spôsobenej   oneskorenou   úhradou   súdnych poplatkov) považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   5.   marca   2004   a vyjadrenie   z 1.   júna   2004. Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

8.   Využitie   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zmysle   §   17   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov,   len   matkou   sťažovateľa   Ing.   A.   K.,   ktorá   je účastníčkou   konania   v procesnom   postavení   žalovanej   v spore   (sp.   zn.   4   Cb   192/2003) vyvolanom   Štátnym   fondom   rozvoja   bývania,   Bratislava,   o náhradu   úveru   a príspevku poskytnutého sťažovateľovi na výstavbu bytu a tiež je dodatočne (rozhodnutím okresného súdu z 23. januára 2004) účastníčkou posudzovaného konania (sp. zn. 9 C 145/00), ústavný súd, rovnako ako predtým okresný súd akceptoval. Ing. A. K. je účastníčkou oboch vyššie uvedených konaní (v rovnakom procesnom postavení ako sťažovateľ) a osobou majúcou totožný   právny   záujem   na   výsledku   predmetných   sporov   vrátane   spoločnej   (resp. analogicky)   právnej   neistoty   ako   sťažovateľ   až   do   rozhodnutia   okresného   súdu v posudzovanej veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004