znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 71/03-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   N.,   bytom   V.,   t.   č.   na   neznámom   mieste   v cudzine, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci porušenia čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 prvá veta a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 8 ods. 2 prvá veta Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 67/97 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 1116/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2003 doručená   sťažnosť   H.   N.,   bytom   V.,   t.   č.   na   neznámom   mieste   v cudzine   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci porušenia čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 prvá veta a ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 8 ods. 2 prvá veta Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   67/97   a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 1116/02.

Z úvodnej   časti   sťažnosti   vyplýva,   že   túto   podáva   advokát   JUDr.   Ľ.   H.   ako splnomocnený   právny   zástupca   sťažovateľa,   ktorému   splnomocnenie   na   zastupovanie sťažovateľa udelil otec sťažovateľa L. N., keďže sťažovateľ sa zdržuje na neznámom mieste v cudzine. Advokát sa pritom výslovne dovoláva ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ požadoval vydanie nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 67/97 z 26. mája 1997 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 1116/02 z 28. novembra 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 prvá veta a ods. 3 písm. c) dohovoru, čl. 8 ods. 2 prvá veta listiny, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy. Ďalej požadoval rozhodnutia oboch súdov zrušiť a okresnému súdu prikázať, aby vo veci znova konal a rozhodol alebo alternatívne požadoval zrušenie uznesenia krajského súdu s tým, aby sa mu prikázalo vo veci znova konať a rozhodnúť.

Voči sťažovateľovi sa viedlo trestné konanie ako proti ušlému a z tohto dôvodu mu bol 21. mája 1996 ustanovený ex offo za obhajcu JUDr. V. N. z Advokátskej kancelárie vo Veľkom Krtíši. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 67/97 z 26. mája 1997, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného, však nebol doručený tomuto obhajcovi do vlastných rúk, lebo rozsudok prevzal advokátsky koncipient Mgr. M. V. Okresný súd považoval tento rozsudok za právoplatný dňom 8. júla 1997 a na jeho základe vydal medzinárodný zatykač na sťažovateľa, čím   mu hrozí protiprávne pozbavenie slobody   na základe nezákonného rozsudku.

Na základe splnomocnenia od otca sťažovateľa L. N. podal advokát JUDr. Ľ. H. 14. novembra   2002   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   s argumentáciou,   že   ho treba považovať   za   včas   podané,   lebo   doposiaľ   rozsudok   okresného   súdu   nebol   obhajcovi sťažovateľa doručený do vlastných rúk. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 1116/02 z 28.   novembra   2002,   ktoré   bolo   JUDr.   H.   doručené   13. januára   2003,   bolo   odvolanie obhajcu podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté.

Vyššie uvedeným postupom okresného súdu a krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu základných práv vyplývajúcich z dohovoru, listiny a ústavy tak, ako boli uvedené v návrhu nálezu.

Zo splnomocnenia z 10. marca 2003, ktoré bolo pripojené k sťažnosti, vyplýva, že L. N. ako otec sťažovateľa splnomocnil JUDr. Ľ. H. „obhajobou a zastupovaním môjho syna H. N., pred Ústavným súdom SR v ústavnej sťažnosti podanej proti rozsudku OS Veľký Krtíš č. 1 T 67/97 a proti uzneseniu KS v Ban. Bystrici č. 2 To 1116/02“.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 To 1116/02 z 28. novembra 2002 vyplýva, že odvolanie obhajcu JUDr. Ľ. H. bolo podľa § 253 ods. 1 Trestného poriadku zamietnuté s tým,   že   podľa   názoru   krajského   súdu   rozsudok   okresného   súdu   bol   doručený   do advokátskej kancelárie JUDr. N. 30. júna 1997, pričom JUDr. N. rozsudok prevzal, lebo si uplatnil nárok na odmenu a náhradu hotových výdavkov za obhajobu sťažovateľa. Preto krajský súd považuje doručenie rozsudku obhajcovi za zákonné a rozsudok okresného súdu za právoplatný.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   sú   tieto   podmienky   splnené,   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   rozhodne   o prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   V prípade   nesplnenia niektorej z podmienok rozhodne v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť nemá všetky náležitosti predpísané zákonom.

Z ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným   právnikom,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   V splnomocnení   sa   musí výslovne   uviesť,   že   sa   udeľuje   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom.   Citované ustanovenie   treba   vykladať   v kontexte   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   tak,   že splnomocnenie musí byť udelené navrhovateľom (sťažovateľom). V danej veci je evidentné, že splnomocnenie pre JUDr. Ľ. H. na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom neudelil sťažovateľ.

Advokát JUDr. Ľ. H. sa v tejto súvislosti v sťažnosti s odvolaním sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde dovolával aj primeraného použitia ustanovenia § 37 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého ak nepoužije obvinený právo zvoliť si obhajcu a ak mu ho   nezvolí   ani   jeho   zákonný   zástupca,   môže   mu   ho   zvoliť   jeho   príbuzný   v pokolení priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh, ako aj zúčastnená osoba. Ak obvinený nie je svojprávny, môžu tak urobiť tieto osoby i proti jeho vôli.

Z tohto ustanovenia však argumentom a contrario vyplýva, že v prípade obvinených, ktorí sú svojprávni, nie je možné, aby iná osoba zvolila pre nich obhajcu proti ich vôli. Z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva splnenie tejto požiadavky, hoci ide o požiadavku, ktorá musí byť splnená v zásade pri podaní sťažnosti – návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Teda aj za predpokladu, že by bolo možné prostredníctvom § 31a zákona o ústavnom súde použiť cit. ustanovenie § 37 ods. 1 Trestného poriadku pre splnomocnenie advokáta pred ústavným súdom, predmetná sťažnosť neobsahuje tvrdenia a skutočnosti, na základe   ktorých   by   bolo   možné   usúdiť,   že   zákonom   vyžadované   náležitosti   pre   takýto postup sú v danej veci splnené.

Odhliadnuc   od   doposiaľ   uvedeného   treba   poukázať   na   doterajšiu   judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa takýto   návrh   podať,   právomoci   o ňom   konať   a rozhodnúť,   či   splnenia   iných   zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať to, či   návrh   zodpovedá   tým   podmienkam,   ktoré   pre   konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   46/03).   Bolo   teda   vecou posúdenia, resp. výkladu všeobecného súdu, či je táto podmienka splnená v prípade, keď obvinený vôbec nevie o tom, že mu blízky príbuzný zvolil obhajcu.

Vzhľadom na uvedené právne názory ústavný súd konštatoval, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 67/97 z 26. mája 1997 možno poukázať ešte na to, že sťažnosť je oneskorene podaná. Ak sa totiž vychádza z toho, že rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   ešte   v júli   1997,   potom   nebola   dodržaná   zákonná dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2003