znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 71/02-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2002 predbežne prerokoval sťažnosti M. V., bytom P., vo veci porušenia jej základného práva podľa   čl.   19   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a J. V., bytom Ch. N. V., vo veci porušenia jeho základného práva podľa   čl.   19   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6,   čl.   8   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Prešove v konaní vedenom pod   sp.   zn.   9   C   217/99   a Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 602/01 a 4 Co 240/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti M. V. a J. V.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2002 doručené podania M. V., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), a J. V., bytom Ch. N. V. (ďalej   len   „sťažovateľ),   označené   ako   „Sťažnosť   podľa   čl. 127   Ústavy   Slovenskej republiky“, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a sťažovateľ porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ústavy a čl. 6, čl. 8 a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 217/94 (v podaniach nesprávne označenom   ako   9   C   217/99)   a Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 602/01 a 4 Co 240/02.

Sťažovateľka   konkrétne   uvádza,   že   okresný   súd   bez   jej   súhlasu   zhromaždil a následne v predmetnom uznesení zverejnil výšku jej priemerného mesačného zárobku, čím sa mal dopustiť porušenia jej vyššie označených práv. Krajský súd mal označené práva sťažovateľky   porušiť   tým,   že   osobné údaje   zhromaždené   okresným   súdom   bez   súhlasu sťažovateľky   zverejnil   v uznesení,   ktorým   rozhodol   o odvolaní   proti   predmetnému uzneseniu   okresného   súdu.   V odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   namieta   aj porušenie v petite neoznačeného práva podľa čl. 14 dohovoru, ktorého sa okresný súd mal dopustiť z toho dôvodu, že sťažovateľka nie je účastníkom predmetného konania a okresný súd napriek tomu uviedol výšku jej priemerného mesačného zárobku, v čom sťažovateľka vidí porušenie zákazu diskriminácie. V časti dotýkajúcej sa práva podľa čl. 19 ústavy a čl. 8 dohovoru uvádza sťažovateľ obsahovo zhodné námietky ako sťažovateľka, pričom ďalej namieta aj porušenie práva podľa čl. 6 dohovoru spôsobené údajnými prieťahmi v konaní, ktorých   sa   napadnuté   súdy   mali   dopustiť   tým,   že   „podmienili   konanie   zaplatením poplatkov vopred“ a „zaoberali sa otázkou zaplatenia poplatku.“ V tej istej skutočnosti vidí sťažovateľ aj porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru, pretože jeho súdna ochrana je tak „podmienená majetkovými pomermi mojej osoby, manželky a rodiny“.

Z uznesenia okresného súdu zo 14. augusta 2001 sp. zn. 9 C 217/94 vyplýva, že manžel   sťažovateľky   ako   navrhovateľ   požiadal   okresný   súd   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov. Okresný súd sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal, pričom v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   jeho   pomery   takéto   oslobodenie neodôvodňujú. V rámci popisu pomerov sťažovateľa ako účastníka predmetného súdneho konania okresný súd uviedol výšku priemerného mesačného zárobku oboch sťažovateľov, a to na základe správ poskytnutých ich zamestnávateľmi. Krajský súd ako odvolací súd v časti dotýkajúcej sa návrhu na oslobodenie účastníka od súdnych poplatkov napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením z 8. apríla 2002 sp. zn. 4 Co 602/01 a 4 Co 240/02 potvrdil,   pričom   v rámci   odôvodnenia   uviedol   údaje   o priemernom   mesačnom   zárobku sťažovateľov obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd „vydal nález, v ktorom bude konštatovať porušenie základných práv a slobôd“ a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v nešpecifikovanej výške. Sťažovateľ okrem toho žiada, aby ústavný súd dočasným opatrením odložil vykonateľnosť predmetného uznesenia okresného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekym   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

K   námietke porušenia práv podľa ústavy

Sťažovatelia konkrétne neuvádzajú, ktoré z práv garantovaných v čl. 19 ústavy mali byť postupom napadnutých súdov porušené. Z obsahu ich sťažností je však zrejmé, že ide o právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným zneužívaním osobných údajov podľa čl. 19 ods. 3 ústavy. Toto právo je napokon súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života garantovaného čl. 19 ods. 2 ústavy, a to tak podľa ústavného súdu (napr. I. ÚS 33/95), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (pozri rozhodnutia ESĽP citované v označenom rozhodnutí ústavného súdu). Ústavný súd však zároveň vyslovil, že neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov je „také konanie orgánu, ktorý naň nie je vôbec zákonom oprávnený, ďalej konanie orgánu zákonom   na   zhromažďovanie   osobných   údajov   síce   oprávneného,   avšak   tento   ich zhromažďuje spôsobom, ktorý zákon neupravuje, a napokon je ním aj také konanie orgánu, ktorý na to nie je zákonom oprávnený a zhromažďuje osobné údaje zákonom neupraveným spôsobom“ (I. ÚS 33/95). Z uvedeného a contrario vyplýva, že zhromažďovanie osobných údajov orgánom, ktorý je na takéto konanie oprávnený zákonom a vykonáva ho spôsobom upraveným   zákonom,   nemožno   považovať   za   neoprávnené   zhromažďovanie   osobných údajov, a teda za porušenie ústavného práva na ochranu osobných údajov.

V predmetnej   veci   je   rozhodujúcou   existencia   a   rozsah   zákonného   zmocnenia všeobecného súdu na zhromažďovanie osobných údajov. Podľa § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   účastníci   konania   sú   povinní   označiť   dôkazy   na preukázanie svojich tvrdení. Súd môže vykonať aj také dôkazy, ktoré nie sú navrhované. Za dôkaz   môžu   slúžiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch svedkov,   znalecký   posudok,   správy   a vyjadrenia   orgánov   a právnických   osôb,   listiny, ohliadka   a výsluch   účastníkov   (§   125   OSP).   Podľa   §   128   OSP orgány   verejnej   správy a právnické   osoby,   ako   aj   fyzické   osoby,   ktoré   vykonávajú   podnikateľskú   činnosť,   sú povinní bez zbytočného odkladu za náhradu vecných nákladov na požiadanie oznámiť súdu písomne skutočnosti, ktoré majú význam pre jeho konanie a rozhodnutie.

Na návrh môže predseda senátu priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného vyplýva, že skutočnosti preukazujúce pomery účastníka konania majú význam pre rozhodnutie súdu o návrhu na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   O návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov rozhoduje súd uznesením, pričom podľa § 153 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (...). Z ustanovenia § 128 OSP zároveň vyplýva, že pri zisťovaní skutkového stavu je súd oprávnený požadovať od osôb vymenovaných v tomto ustanovení údaje o skutočnostiach, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie v príslušnej veci. V súvislosti s tým ďalej platí, že dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovávalo štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo a štátom   uznávaná   povinnosť   mlčanlivosti   (§   124   OSP).   V súdnom   konaní   teda osobné údaje, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu, podliehajú osobitnej ochrane len v prípade, že tvoria štátne, hospodárske, obchodné alebo služobné tajomstvo alebo sa na ne vzťahuje   štátom   uznávaná   povinnosť   mlčanlivosti.   Postup   súdu,   ktorým   tento   požiada subjekt   vymedzený   v   §   128   OSP   o oznámenie   skutočností,   ktoré   majú   význam   pre rozhodnutie súdu a ktoré nespadajú do niektorej z kategórií vymenovaných v § 124 OSP, je preto konaním orgánu, ktorý je naň oprávnený zákonom a zároveň je konaním upraveným zákonom. Zhromaždenie dôkazných prostriedkov preukazujúcich skutočnosti, ktoré mali význam   pre   posúdenie   pomerov   účastníka   konania   a na   ktoré   sa   nevzťahovala   ochrana v zmysle § 124 OSP, preto z povahy veci nemohlo byť neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov.

Okrem toho už ústavný súd vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy vyslovil, že porušenie ním   priznaných   práv   nemôže   nastať   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 22/94, I. ÚS 12/01). Tento záver možno na práva priznané čl. 19 ods. 3 ústavy bezpochyby vztiahnuť v tom zmysle, že ich porušenie nemôže nastať postupom štátneho orgánu, ktorým tento zákonom zverenú právomoc uplatní spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v prípade okresného súdu, ktorý zákonom zverenú   právomoc   rozhodnúť   o návrhu   na   oslobodenie   účastníka   konania   od   súdnych poplatkov   uplatnil   spôsobom   výslovne   upraveným   príslušným   procesným   predpisom. Na základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   medzi   právom   sťažovateľov   na ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním   osobných   údajov   a   postupom   okresného súdu nie je relevantná súvislosť.

K rovnakému záveru dospel ústavný súd aj vo vzťahu k ústavnému právu na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním osobných údajov. Podľa § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP v odôvodnení uznesenia uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval (...) a posúdi zistený skutkový stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Okrem   toho   v zmysle   §   157   ods.   3 v spojení s § 167 ods. 2 OSP súd v záujme výchovného pôsobenia uznesenia dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé (...).

Postup súdu, ktorým tento v odôvodnení svojho rozhodnutia uvedie skutkové zistenia a dôkazy, o ktoré sa tieto zistenia opierajú, je teda uplatnením zákonom zverenej právomoci spôsobom, ktorý zákon nielen umožňuje, ale aj ukladá. Opačný postup, teda odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov, respektíve ktorým sa takéto rozhodnutie potvrdzuje, bez toho, aby súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom dokumentoval   svoje   skutkové   zistenia   a závery   z nich   vyvodené,   by   bol   porušením povinnosti   súdu   dbať o presvedčivosť   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia. Túto   povinnosť napokon   v plnom   rozsahu   rešpektuje   aj   samotný   ústavný   súd,   ktorý   v odôvodneniach svojich rozhodnutí o vyhovení alebo nevyhovení žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom uvádza údaje dokumentujúce pomery žiadateľa (napr. I. ÚS   42/01,   I.   ÚS   6/02).   Bolo   by   porušením   princípu   právnej   istoty   ako   jednej z obsahových náležitostí právneho štátu, ak by ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti vôbec meritórne preskúmaval námietky porušenia predmetných základných práv a slobôd takým   postupom   všeobecného   súdu,   ktorého   ústavnosť   opakovane   implicitne   potvrdil vlastným postupom v právne analogických veciach.

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   právo   sťažovateľov   na ochranu osobných údajov, tak ako ho v celom jeho rozsahu garantuje čl. 19 ods. 3 ústavy, nemohlo byť namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu porušené.

K   námietke porušenia práv podľa dohovoru

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo mravnosti   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Ústavný súd predovšetkým nepovažuje za preukázané, že taký postup všeobecného súdu,   ktorý   vo   vlastnom   záujme inicioval   sám   sťažovateľ   a ktorého   účelom   je náležité prejednanie jeho žiadosti a odôvodnené rozhodnutie o nej, je vôbec možné považovať za zásah do práva na súkromie, vrátane práva na ochranu osobných údajov. Aj v prípade, že by takýto   záver   bol namieste,   ústavný súd   konštatuje, že – tak   ako to   uviedol   už v rámci predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej sa predmetnej veci venoval z hľadiska vnútroštátnej ústavnej úpravy – je namietaný postup príslušných všeobecných súdov v súlade so zákonom. Pokiaľ ide o existenciu a nevyhnutnosť realizácie niektorého z legitímnych cieľov, tak ako ich uvádza čl. 8 ods. 2 dohovoru, ústavný súd, orientujúc sa relevantnou judikatúrou Komisie pre ľudské práva (napr. sťažnosť 9804/82), nemá žiadnu pochybnosť, že tak vykonanie dôkazov za účelom posúdenia, či pomery účastníka konania odôvodňujú jeho oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj vyloženie skutkových zistení v odôvodnení   rozhodnutia   súdu   sú   vo   vzťahu   k záujmu   sťažovateľov   na   ochrane   ich osobných údajov primeraným prostriedkom realizácie verejného záujmu na spravodlivom a efektívnom výkone justície. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tvrdení sťažovateľov o porušení ich práv podľa čl. 8 dohovoru.

Sťažovateľ ako účastník predmetného súdneho konania namietal aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, in concreto zbytočné prieťahy v konaní napadnutých súdov, ku   ktorým   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   a krajský   súd   „podmienili   moje   konanie zaplatením   poplatkov   vopred“   a   „zaoberali   sa   otázkou   zaplatenia   poplatku“.   V tej   istej skutočnosti – „podmienení súdnej ochrany majetkovými pomermi“ – vidí sťažovateľ aj porušenie zákazu diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...). Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ   ide   o povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   ako   podmienku   konania,   ESĽP opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samé osebe bolo v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napríklad rozsudok ESĽP vo veci Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, § 25-26) a že nikdy nevylúčil možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (mutatis mutandis rozsudky ESĽP vo veci Brualla Goméz de la Torre v. Španielsko z 19. decembra 1997, § 33; vo veci Tolstoy-Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo z 13. júla 1995, § 61 a nasl.; vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54). Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup všeobecných súdov je ako taký porušením spravodlivého súdneho   konania   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   vrátane   práva   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto neobstojí jednak z dôvodu, že medzi aktívnym konaním súdu pri skúmaní, či boli splnené podmienky konania (

“zaoberaním sa otázkou zaplatenia súdneho poplatku”),   a   právom   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   nie   je   priama   súvislosť, a jednak z dôvodu, že takýto postup nemožno bez ďalšieho považovať za odopretie prístupu k súdu. Keďže namietaný postup všeobecných súdov nie je v zmysle citovanej judikatúry ESĽP odopretím práva na súdnu ochranu, z povahy veci nemôže byť ani odopretím tohto práva z dôvodu diskriminácie založenej na majetku. Ústavný súd preto dospel k záveru, že medzi   konaním   napadnutých   súdov   o   žiadosti   sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a zákazom diskriminácie založenej na majetku podľa čl. 14 dohovoru je prima facie absencia relevantnej súvislosti.

Námietku porušenia zákazu diskriminácie vzniesla aj sťažovateľka, v tejto súvislosti však neuviedla žiadne právo garantované dohovorom, v užívaní ktorého by bola obmedzená z dôvodov uvádzaných v čl. 14 dohovoru, a neuviedla ani, o ktorý z týchto dôvodov by sa jej údajná diskriminácia mala opierať. Aj v prípade, že by ústavný súd vyšiel z predpokladu, že namietaná diskriminácia sa týka práva sťažovateľky podľa čl. 8 dohovoru, konštatuje, že vzhľadom na to, že namietaný postup príslušných všeobecných súdov nebol porušením práva sťažovateľky na ochranu osobných údajov, z povahy veci nemohol byť ani odopretím tohto práva z dôvodu diskriminácie.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   práva   sťažovateľov,   ktorých   porušenie namietali,   nemohli   byť   namietaným   postupom   všeobecných   súdov   porušené,   rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2002