znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 709/2014-60

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu19. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti

zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Andreou   Havlátovou   Rajczyovou,   Mlynská   25,   Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013doručená a 18. júla 2013 doplnená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“),vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľačl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým rozhodol o žalovaným (v konanípred všeobecnými súdmi – Slovenský pozemkový fond Bratislava) opätovne vznesenejnámietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) ⬛⬛⬛⬛ tak,   že   je   vylúčená   z   prejednávania   a   rozhodovania   vecivedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 99/2010 a sp. zn. 17 Co 100/2010 (vec Okresnéhosúdu Poprad sp. zn. 20 C 139/2008).

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv videlv tom,   že   najvyšší   súd   na   základe   návrhu   žalovaného   rozhodol   o   vylúčení   konajúcejsudkyne,   pričom „v   napadnutom   uznesení   absolútne   absentujú   skutočnosti,   na   základe ktorých konajúci súd dospel k záveru, že je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah sudkyne ⬛⬛⬛⬛ k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že   aj   napriek   zákonom   ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   nezávisle   a nestranne, čiže napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené až arbitrárne“, ktorým sahrubo zasahuje do jeho práva na súdnu ochranu, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi apráva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6dohovoru.

Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľodôvodnil najmä tým, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok,v   dôsledku   čoho   nastáva   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   uznesenia   dňom   nasledujúcimpo dni doručenia uznesenia, čím „dôjde k okamžitému a neodvrátiteľnému porušeniu práva na zákonného sudcu, nakoľko toto porušenie práva nie je možné zvrátiť v rámci riadnych opravných prostriedkov“. Sťažovateľ je toho názoru, „že pokračovať v konaní so sudcom, ktorý nie je zákonným sudcom a voči ktorého rozhodnutiam možno až následne podať odvolanie, resp. dovolanie by bolo v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v časti, ktorá garantuje prejednanie veci spravodlivo a bez zbytočných prieťahov, čo by pre sťažovateľa predstavovalo nezanedbateľnú ujmu“. Sťažovateľ je toho názoru, že„... neodloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia spôsobí väčšiu ujmu než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom“.

Sťažovateľ zároveň požiadal aj o prednostné vybavenie veci v zmysle ustanovenia§ 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   uznesenie   o   odklade   vykonateľnostiuznesenia najvyššieho súdu, a potom nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľačl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 porušené bolo, uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšiekonanie a najvyšší súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania v sume 331,13 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ešte pred samotným vecným posúdením sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považovalza potrebné zaujať stanovisko k oznámeniu žalovaného z 31. júla 2013 (ústavnému súdudoručenému 2. augusta 2013), že „... vstupuje do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, čo odôvodnil tým, že „... je účastníkom súdneho konania (v procesnej pozícii žalovaného) na Krajskom súde v Prešove a budúcim rozhodnutím Ústavného súdu SR bude SPF priamo dotknutý“.

Následne žalovaný podaním osobne doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2013uplatnil   námietku   predpojatosti   voči   sudcovi   JUDr.   Milanovi   Ľalíkovi   –   sudcovispravodajcovi vo veci, a uviedol, že «... odmieta sudcu JUDr. Milana Ľalíka (ďalej aj ako „namietaný sudca“) pre predpojatosť a žiada, aby II. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (určený v súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu SR) rozhodol o vylúčení namietaného sudcu pre predpojatosť v uvedenej právnej veci sťažovateľa...».

V   súlade   s   čl.   IV   bodu   1   rozvrhu   práce   Ústavného   súdu   Slovenskej   republikyna obdobie   1.   3.   2014   –   28.   2.   2015   v   znení   dodatku   č.   1   a   dodatku   č.   2,   ktorýmisa mení a dopĺňa   rozvrh   práce   ústavného   súdu,   rozhodol   druhý   senát   uznesenímč. k. II. ÚS 676/2014-30 z 9. októbra 2014 o odmietnutí námietky predpojatosti z dôvodu,že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významurozhodovať   o   oznámení   žalovaného,   že   vstupuje   do   konania   ústavného   súdu   v   pozíciivedľajšieho účastníka.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnejneopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánuverejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoréoznačila   sťažovateľka,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označenýmpostupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS66/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia súvylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatostio dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súdneprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dníod predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označenýchzákladných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu,   ktorým   tento   súd   rozhodol   o   námietkezaujatosti   vznesenej   žalovaným   vo   veci   vedenej   krajským   súdompod sp. zn. 17 Co 99/2010,   17   Co   100/2010   (vec   Okresného   súdu   Popradsp. zn. 20 C 139/2008)   o   vylúčení   sudkyne   krajského   súdu ⬛⬛⬛⬛ z   jejprejednávania a rozhodovania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   najvyšší   súd   porušil   jeho   označené   právanapadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:

- uvedené uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a neodôvodnené,

- neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne krajského súduz prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   zistil,   že   žalovaný   podaním   doručenýmkrajskému súdu 9. januára 2013 vzniesol námietku zaujatosti voči (sudkyni   tohto   súdu),   ktorú   odôvodnil   tým,   že   na   základe   jeho   podnetu   ministerspravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“)   podal   návrhna začatie disciplinárneho konania proti sudkyni, čím je jej objektívna nestrannosť v danejveci spochybnená. V doplnenom podaní z 20. februára 2013 žalovaný uviedol, že podľamedializovaných informácií minister spravodlivosti žiada pre menovanú sudkyňu uloženienajprísnejšieho trestu – zbavenie funkcie sudcu.

V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k podstate argumentáciežalovaného uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   konštatuje,   že   námietku,   ktorú   žalovaný   predostrel vo vzťahu   k   problematike   nestrannosti   sudcu,   je   potrebné   vnímať   ako   jeho   subjektívny pohľad na rozhodovaciu činnosť sudcu. Skutočnosť, že predsedníčka senátu odvolacieho súdu je vystavená tlaku disciplinárneho stíhania, ešte samo o sebe neznamená, že daná okolnosť môže signalizovať jej „zaujatý“ pomer k prejednávanej veci alebo k procesným stranám,   (por.   aj   III.   ÚS   92/2012).   Žalovaný   však   poukázal   aj   na   skutočnosť,   že vo viacerých médiách boli uverejnené informácie o disciplinárnom stíhaní predsedníčky senátu,   ktoré   bolo   iniciované   na   základe   práve   jeho   podnetu   ministrovi   spravodlivosti a v práve prejednávanej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite sudcu, no v danom prípade sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti o objektivite   jej   rozhodovania.   Pre   prítomnosť   súvislostí,   ktoré   by   naznačovali,   že disciplinárne konanie sudcu môže mať vplyv na prijatie rozhodnutia v danej veci, ako aj pre prítomnosť   predpokladov,   ktoré   by   naznačovali   pomer   predsedníčky   senátu k prerokovávanej veci alebo k žalovanému. V okolnostiach daného prípadu vznik situácie - disciplinárne   konanie   predsedníčky   senátu   (ktorá   bezprostredne   súvisí   s   meritórnym rozhodnutím v danej veci) iniciované na základe podnetu žalovaného môže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne. Pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej   v   judikatúre   ESĽP   je   v   danom   prípade   celkom   zjavné,   že   vzťah ⬛⬛⬛⬛ k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.»

Z   posudzovaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   svoje   rozhodnutieo vylúčení   sudkyne   krajského   súdu   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenejpod sp. zn. 17   Co   99/2010,   17   Co   100/2010   (vec   Okresného   súdu   Popradsp. zn. 20 C 139/2008) odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho súdupre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   konštantne   vychádza   aj   ústavný   súdpri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajúporušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj vspojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj poukazom na relevantnújudikatúru ústavného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svojuustálenú   judikatúru   k   základnému   právu   na   zákonného   sudcu   (napr.   I.   ÚS   126/03,I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostípojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnúzákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým   ustanovenia   ústavy   a   dohovoru   o   nezávisloma nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená   jednak   podľasubjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a   správaniakonkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, čisudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvekoprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktorémôžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam ajtzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrenývýstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého„spravodlivosť   má   byť   nielenže   vykonávaná,   ale   musí   sa   aj   javiť,   že   je   vykonávaná“(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera,ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojejprávomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesnýchpráv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušeniezákladných   práv   alebo   slobôd   deklarovaných   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou,ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04). Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo zústavného hľadiska inak neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

V   danom   prípade   je   uznesenie   najvyššieho   súdu   podľa   názoru   ústavného   súduprimeraným   spôsobom   odôvodnené.   Pokiaľ   najvyšší   súd   rozhodol   o   vylúčení   zákonnejsudkyne ⬛⬛⬛⬛ z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   vedenejpod sp. zn. 17 Co   99/2010,   17   Co   100/2010,   odstránil   tým   akékoľvek   pochybnostio prípadnej   absencii   jej   nestrannosti   vyplývajúcej   z   objektívnych   dôvodov   založenýchna okolnosti jej disciplinárneho stíhania iniciovaného z podnetu žalovaného, ako aj jehonáslednej medializácii, ktoré posúdil vo vzájomných súvislostiach. Za týchto okolností sanemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súduje arbitrárne a neodôvodnené, pretože v ňom absentujú skutočnosti, na základe ktorýchnajvyšší súd dospel k svojmu rozhodnutiu.

Najvyšší súd rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych predpisova judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania danej vecizachoval   rovnosť   účastníkov   konania   (sťažovateľky,   ako   aj   žalovaného)   tak,   abyrozhodovanie   o   danej   veci   mohlo   byť   uskutočnené   nestranným   sudcom.   Z   uvedenýchdôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez oporyv platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súduz ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a   udržateľné.   Na   základe   uvedených   skutočnostíústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietanýmporušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilavysloviť ich porušenie.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, žesúd,   ktorý   prerokováva   námietku   účastníka   konania   o   zaujatosti   sudcu,   nerozhodujeo merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie satýka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavnékonanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania samusí   priamo   týkať   práv   a   záväzkov   súkromného   charakteru   (Ringeisen   vs.   Rakúsko,rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožnotvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaníodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorýs poukazom   na   ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   žiadal   o   odloženievykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutiaprávoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významurozhodovať   o   oznámení   žalovaného,   že   vstupuje   do   konania   ústavného   súdu   v   pozíciivedľajšieho účastníka.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014