SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 709/2014-60
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Havlátovou Rajczyovou, Mlynská 25, Košice,vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013doručená a 18. júla 2013 doplnená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“),vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľačl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“), ktorým rozhodol o žalovaným (v konanípred všeobecnými súdmi – Slovenský pozemkový fond Bratislava) opätovne vznesenejnámietke zaujatosti proti konajúcej sudkyni Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) ⬛⬛⬛⬛ tak, že je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecivedenej na tomto súde pod sp. zn. 17 Co 99/2010 a sp. zn. 17 Co 100/2010 (vec Okresnéhosúdu Poprad sp. zn. 20 C 139/2008).
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv videlv tom, že najvyšší súd na základe návrhu žalovaného rozhodol o vylúčení konajúcejsudkyne, pričom „v napadnutom uznesení absolútne absentujú skutočnosti, na základe ktorých konajúci súd dospel k záveru, že je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah sudkyne ⬛⬛⬛⬛ k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne, čiže napadnuté uznesenie je nedostatočne odôvodnené až arbitrárne“, ktorým sahrubo zasahuje do jeho práva na súdnu ochranu, práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi apráva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6dohovoru.
Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľodôvodnil najmä tým, že proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok,v dôsledku čoho nastáva právoplatnosť a vykonateľnosť uznesenia dňom nasledujúcimpo dni doručenia uznesenia, čím „dôjde k okamžitému a neodvrátiteľnému porušeniu práva na zákonného sudcu, nakoľko toto porušenie práva nie je možné zvrátiť v rámci riadnych opravných prostriedkov“. Sťažovateľ je toho názoru, „že pokračovať v konaní so sudcom, ktorý nie je zákonným sudcom a voči ktorého rozhodnutiam možno až následne podať odvolanie, resp. dovolanie by bolo v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v časti, ktorá garantuje prejednanie veci spravodlivo a bez zbytočných prieťahov, čo by pre sťažovateľa predstavovalo nezanedbateľnú ujmu“. Sťažovateľ je toho názoru, že„... neodloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia spôsobí väčšiu ujmu než aká môže vzniknúť iným osobám pri odložení vykonateľnosti a odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nie je v rozpore s verejným záujmom“.
Sťažovateľ zároveň požiadal aj o prednostné vybavenie veci v zmysle ustanovenia§ 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal uznesenie o odklade vykonateľnostiuznesenia najvyššieho súdu, a potom nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľačl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 porušené bolo, uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 zruší a vec mu vráti na ďalšiekonanie a najvyšší súd zaviaže zaplatiť mu trovy konania v sume 331,13 €.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ešte pred samotným vecným posúdením sťažnosti sťažovateľa ústavný súd považovalza potrebné zaujať stanovisko k oznámeniu žalovaného z 31. júla 2013 (ústavnému súdudoručenému 2. augusta 2013), že „... vstupuje do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“, čo odôvodnil tým, že „... je účastníkom súdneho konania (v procesnej pozícii žalovaného) na Krajskom súde v Prešove a budúcim rozhodnutím Ústavného súdu SR bude SPF priamo dotknutý“.
Následne žalovaný podaním osobne doručeným ústavnému súdu 14. augusta 2013uplatnil námietku predpojatosti voči sudcovi JUDr. Milanovi Ľalíkovi – sudcovispravodajcovi vo veci, a uviedol, že «... odmieta sudcu JUDr. Milana Ľalíka (ďalej aj ako „namietaný sudca“) pre predpojatosť a žiada, aby II. senát Ústavného súdu Slovenskej republiky (určený v súlade s Rozvrhom práce Ústavného súdu SR) rozhodol o vylúčení namietaného sudcu pre predpojatosť v uvedenej právnej veci sťažovateľa...».
V súlade s čl. IV bodu 1 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republikyna obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2, ktorýmisa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu, rozhodol druhý senát uznesenímč. k. II. ÚS 676/2014-30 z 9. októbra 2014 o odmietnutí námietky predpojatosti z dôvodu,že bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významurozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozíciivedľajšieho účastníka.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sanemusí odôvodniť.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoréoznačila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označenýmpostupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS66/98).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia súvylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniťnámietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje,dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatostio dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súdneprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dníod predloženia veci nadriadený súd v senáte.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označenýchzákladných práv uznesením najvyššieho súdu, ktorým tento súd rozhodol o námietkezaujatosti vznesenej žalovaným vo veci vedenej krajským súdompod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Popradsp. zn. 20 C 139/2008) o vylúčení sudkyne krajského súdu ⬛⬛⬛⬛ z jejprejednávania a rozhodovania.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že najvyšší súd porušil jeho označené právanapadnutým uznesením v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:
- uvedené uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne a neodôvodnené,
- neboli splnené zákonné predpoklady na vylúčenie zákonnej sudkyne krajského súduz prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa.
Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že žalovaný podaním doručenýmkrajskému súdu 9. januára 2013 vzniesol námietku zaujatosti voči (sudkyni tohto súdu), ktorú odôvodnil tým, že na základe jeho podnetu ministerspravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) podal návrhna začatie disciplinárneho konania proti sudkyni, čím je jej objektívna nestrannosť v danejveci spochybnená. V doplnenom podaní z 20. februára 2013 žalovaný uviedol, že podľamedializovaných informácií minister spravodlivosti žiada pre menovanú sudkyňu uloženienajprísnejšieho trestu – zbavenie funkcie sudcu.
V relevantnej časti napadnutého uznesenia najvyšší súd k podstate argumentáciežalovaného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej konštatuje, že námietku, ktorú žalovaný predostrel vo vzťahu k problematike nestrannosti sudcu, je potrebné vnímať ako jeho subjektívny pohľad na rozhodovaciu činnosť sudcu. Skutočnosť, že predsedníčka senátu odvolacieho súdu je vystavená tlaku disciplinárneho stíhania, ešte samo o sebe neznamená, že daná okolnosť môže signalizovať jej „zaujatý“ pomer k prejednávanej veci alebo k procesným stranám, (por. aj III. ÚS 92/2012). Žalovaný však poukázal aj na skutočnosť, že vo viacerých médiách boli uverejnené informácie o disciplinárnom stíhaní predsedníčky senátu, ktoré bolo iniciované na základe práve jeho podnetu ministrovi spravodlivosti a v práve prejednávanej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná okolnosť disciplinárneho stíhania sama o sebe nemôže vzbudiť pochybnosti o objektivite sudcu, no v danom prípade sú tu prítomné aj súvislosti a tie už môžu založiť pochybnosti o objektivite jej rozhodovania. Pre prítomnosť súvislostí, ktoré by naznačovali, že disciplinárne konanie sudcu môže mať vplyv na prijatie rozhodnutia v danej veci, ako aj pre prítomnosť predpokladov, ktoré by naznačovali pomer predsedníčky senátu k prerokovávanej veci alebo k žalovanému. V okolnostiach daného prípadu vznik situácie - disciplinárne konanie predsedníčky senátu (ktorá bezprostredne súvisí s meritórnym rozhodnutím v danej veci) iniciované na základe podnetu žalovaného môže navodiť dojem vzbudzujúci pochybnosti o nestrannosti zákonnej sudkyne. Pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP je v danom prípade celkom zjavné, že vzťah ⬛⬛⬛⬛ k účastníkovi konania dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne.»
Z posudzovaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že svoje rozhodnutieo vylúčení sudkyne krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania veci vedenejpod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010 (vec Okresného súdu Popradsp. zn. 20 C 139/2008) odôvodnil okrem iného aj poukazom na judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súdpri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajúporušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj vspojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj poukazom na relevantnújudikatúru ústavného súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné opakovane poukázať na svojuustálenú judikatúru k základnému právu na zákonného sudcu (napr. I. ÚS 126/03,I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostípojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnúzákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy a dohovoru o nezávisloma nestrannom výkone súdnictva. Existencia nestrannosti musí byť určená jednak podľasubjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správaniakonkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, čisudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvekoprávnená pochybnosť. V tomto smere ide o zvažovanie zistiteľných skutočností, ktorémôžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam ajtzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrenývýstižný výrok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého„spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“(porovnaj citovanú časť z odôvodnenia uznesenia krajského súdu). Podstatnou je dôvera,ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).
Ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecnéhosúdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesnýchpráv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušeniezákladných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou,ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04). Skutkové a právnezávery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu lenvtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo zústavného hľadiska inak neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).
V danom prípade je uznesenie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súduprimeraným spôsobom odôvodnené. Pokiaľ najvyšší súd rozhodol o vylúčení zákonnejsudkyne ⬛⬛⬛⬛ z prerokúvania a rozhodovania veci vedenejpod sp. zn. 17 Co 99/2010, 17 Co 100/2010, odstránil tým akékoľvek pochybnostio prípadnej absencii jej nestrannosti vyplývajúcej z objektívnych dôvodov založenýchna okolnosti jej disciplinárneho stíhania iniciovaného z podnetu žalovaného, ako aj jehonáslednej medializácii, ktoré posúdil vo vzájomných súvislostiach. Za týchto okolností sanemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľa o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súduje arbitrárne a neodôvodnené, pretože v ňom absentujú skutočnosti, na základe ktorýchnajvyšší súd dospel k svojmu rozhodnutiu.
Najvyšší súd rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych predpisova judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prerokúvania a rozhodovania danej vecizachoval rovnosť účastníkov konania (sťažovateľky, ako aj žalovaného) tak, abyrozhodovanie o danej veci mohlo byť uskutočnené nestranným sudcom. Z uvedenýchdôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez oporyv platnej legislatíve, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súduz ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočnostíústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením takú príčinnú súvislosť s namietanýmporušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jeho základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnilavysloviť ich porušenie.
Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, žesúd, ktorý prerokováva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhodujeo merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie satýka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1dohovoru, pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavnékonanie a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania samusí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko,rozsudok zo 16. júla 1971, séria A, č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožnotvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaníodmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorýs poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde žiadal o odloženievykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia dočasným opatrením do nadobudnutiaprávoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významurozhodovať o oznámení žalovaného, že vstupuje do konania ústavného súdu v pozíciivedľajšieho účastníka.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišnéstanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. novembra 2014