znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 709/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 170/2012 z 26. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. septembra 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou S., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ   a advokát   JUDr.   M.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 170/2012 z 26. mája 2013 (ďalej len „uznesenie z 26. mája 2013“).

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Cdo   170/2012   porušil   základné   právo   sťažovateľa... na prerokovanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom   zaručeného   v   článku   46   ods.   1 Ústavy a zároveň aj porušenia práva na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 26. 5. 2013, sp. zn. 5 Cdo 170/2012 sa zrušuje.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   Najvyšší   súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   Okresný   súd   Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 32 C 454/05-196 z 5. decembra 2007 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) na základe návrhu Ing. B. G. ako navrhovateľa (ďalej len „navrhovateľ“) určil neplatnosť dražby, predmetom ktorej bol byt spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a zariadeniach bytového domu a pozemku (ďalej len „predmet dražby“) v bezpodielovom spoluvlastníctve navrhovateľa a jeho bývalej manželky.

Sťažovateľka bola dražobníčkou označenej dražby a účastníčkou súdneho konania v postavení odporkyne.

Na   odvolanie   odporcov   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudkom   č.   k.   14   Co   202/2008-293   zo   4.   novembra   2008   (ďalej   len   „rozsudok zo 4. novembra   2008“)   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   návrh   navrhovateľa na určenie neplatnosti dražby zamietol. Dôvodom na zmenu rozsudku okresného súdu bola skutočnosť,   že „...   navrhovateľ   neoznačil   v   spore   ďalšieho   účastníka (svoju   bývalú manželku a bezpodielovú spoluvlastníčku bytu v čase vykonania dražby, pozn.), ktorého práva a povinnosti boli spornou dražbou dotknuté, hoci táto osoba mala tvoriť nerozlučné procesné spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania na strane odporcov, ide o nedostatok vecnej legitimácie v spore, pretože dražba nemôže byť určená za neplatnú len vo vzťahu k niektorým účastníkom nerozlučného spoločenstva...“.

Najvyšší   súd   v   konaní   o   dovolaní   navrhovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu zo 4. novembra   2008   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cdo   51/2009   z   23.   júna   2010   (ďalej   len „rozsudok z 23. júna 2010“) zamietol dovolanie navrhovateľa a stotožnil sa so závermi rozsudku krajského súdu zo 4. novembra 2008 v spornej otázke.

Ústavný súd nálezom č.   k.   I.   ÚS 361/2010-34 zo 14.   novembra 2011   (ďalej   len „nález zo 14. novembra 2011“) vyslovil porušenie základného práva navrhovateľa podľa čl.   46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu zo 4. novembra 2008 a rozsudkom najvyššieho súdu z 23. júna 2010, tieto rozsudky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Ústavný súd v náleze uviedol: «Sťažovateľ v petite svojej žaloby (ale aj v texte žaloby doručenej okresnému súdu 12. apríla 2005, pozn.), ktorou sa domáhal určenia neplatnosti dražby, navrhoval okrem iných aj určenie, že „Vlastnícke právo podielových spoluvlastníkov Ing. B. G. a Ing. Z. G. k predmetnému bytu zostáva zachované“, pritom v úvode svojej žaloby pri vymedzení okruhu jej účastníkov už neoznačil svoju bývalú manželku za účastníčku konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   okolnosť   zakladala   vadu   žaloby   spočívajúcu v tom,   že   petit   žaloby   nekorešpondoval   s   ostatnou   časťou   žaloby   v   časti   vymedzenia účastníkov navrhovaného konania, a preto bol namieste postup podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP... Takýto postup podľa § 43 ods. 1 a 2 OSP bol aplikovateľný prvostupňovým súdom alebo krajským súdom v súlade s § 211 ods. 2 OSP...

Krajský   súd   uvedeným   spôsobom   nepostupoval   a   nevyvodil   právne   dôsledky z absencie   takéhoto   postupu   zo   strany   prvostupňového   súdu,   pričom   najvyšší   súd z uvedeného v dovolacom konaní nevyvodil tomu zodpovedajúce závery, v čom je naplnený ďalší dôvod ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd si je vedomý svojej ustálenej judikatúry, ako aj judikatúry všeobecných súdov,   podľa   ktorej   nie   je   vecou   súdu,   aby   žalobcu   poučoval   o   hmotnom   práve,   resp. o otázkach vecnej legitimácie, avšak tento názor nie je možné uplatňovať rigorózne bez prihliadania na špecifiká konkrétneho konania.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci bolo nutné zohľadniť špecifiká tohto sporového konania, ktorého začatie bolo „vynútené“ v nesporovom konaní. Navyše   žalobca   v   podanej   žalobe,   ako   aj   v   petite   žaloby   spomína   svoju   bývalú manželku, i keď nie právne perfektným spôsobom, čo zakladalo vadu návrhu.

Preto, ak v tomto konaní nebol účastník riadne poučený a vyzvaný na odstránenie vád návrhu, je nutné uvedené považovať za vadu konania.

Pokiaľ   táto   vada   konania   nebola   v   ďalšom   priebehu   konania   pred   všeobecným súdom zhojená a táto skutočnosť je dôvodom neúspechu účastníka konania, konanie je potom postihnuté vadou predstavujúcou významný zásah do procesného postavenia tohto účastníka, resp. porušenie jeho práva na spravodlivé súdne konanie...»

Krajský   súd   v   ďalšom   konaní   (po   zrušení   jeho   skoršieho   rozsudku zo 4. novembra 2008   nálezom   ústavného   súdu   zo   14.   novembra   2011   a   vrátení   veci na ďalšie konanie) uznesením zo 4. novembra 2011 vyzval navrhovateľa, aby „odstránil vadu v návrhu v zmysle záverov ústavného súdu“, na ktorú reagoval sťažovateľ podaním z 29. novembra 2011, ktorým „predložil súdu identickú žalobu zo dňa 15. apríla 2005, ktorou sa začalo konanie v predmetnej veci s tým, že ako účastníkov konania označil seba ako navrhovateľa, Ing. Z. G. ako predchádzajúceho vlastníka a spoluvlastníčku predmetu dražby, odporcu v 1. rade spoločnosť B., s. r. o., B. ako dražobníka, odporcu v 2. rade M., s. r. o., B. ako navrhovateľa dražby a odporcu v 3. rade Mgr. Ľ. D. ako vydražiteľa. Petitom žaloby   sa   opätovne   domáhal,   aby   súd   určil,   že   dražba   vykonaná   dňa   4.   3.   2005 k nehnuteľnosti,   ktorej   podielovými   spoluvlastníkmi   sú   Ing.   B.   G.   a   Ing.   Z.   G.,   je neplatná...“.

Krajský   súd   uznesením   z   5.   januára   2012   opätovne   vyzval   navrhovateľa, aby „odstránil   vady   návrhu   na   začatie   konania,   konkrétne,   aby   odstránil   rozpor v doplnenom návrhu na začatie konania doručený súdu dňa 29. novembra 2011, v ktorom označil Ing. Z. G. ako predchádzajúceho spoluvlastníka predmetu dražby. Z návrhu tak nevyplýva, či Ing. G. je označená ako účastník konania a ak áno, či na strane navrhovateľa alebo   odporcu“,   na   výzvu   sťažovateľ   reagoval   podaním   zo 4. februára   2012,   ktorým „opätovne   označil   bývalú   manželku   ako   predchádzajúceho   vlastníka   predmetu   dražby. Vysvetlil to tým, že Ing. G. bez jej súhlasu nebolo možné označiť za navrhovateľku v spore a taktiež ju nemohol označiť ako odporcu, keďže neexistuje nárok, ktorého by sa voči nej mohol domáhať. V tejto súvislosti poukázal na to, že postavenie bývalej manželky, ako účastníčky konania, vyplýva priamo zo zákona o dobrovoľných dražbách č. 527/2002 Z. z., podľa ktorého bývalý vlastník predmetu dražby musí byť vždy účastníkom konania v konaní o   určenie   neplatnosti   dražby.   Preto   označenie   bývalej   manželky   v   spore   považuje   za správne a nechce na tom nič zmeniť.“.

Krajský súd následne vo veci druhýkrát rozhodol a rozsudkom č. k. 14 Co 382/2011- 430 z 13. marca 2012 (ďalej len „rozsudok z 13. marca 2012“) opätovne zmenil rozsudok okresného   súdu   tak,   že   návrh   navrhovateľa   na   určenie   neplatnosti   dražby   zamietol a v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol: „V pôvodnom odvolacom konaní sa odvolací súd nezaoberal vecnými dôvodmi podanej žaloby z dôvodu, že navrhovateľ neoznačil všetkých účastníkov, ktorí v spore o neplatnosť dražby musia tvoriť nerozlučné procesné spoločenstvo. Je to podmienka vecnej legitimácie v spore, ktorej nedostatok je dôvodom   na   zamietnutie   žaloby.   S   týmto   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   sa   plne stotožnil aj dovolací súd. Ústavný súd SR vyhovel sťažnosti navrhovateľa výlučne z dôvodu, že za vadu konania považoval postup všeobecných súdov v tom smere, že nedali možnosť navrhovateľovi, aby tento procesný nedostatok vo veci odstránil, s poukazom na skutočnosť, že   v   samotnej   žalobe   navrhovateľ   uviedol   bývalú   manželku   Ing.   Z.   G.   ako   vlastníčku draženej nehnuteľnosti. Odvolací súd v súlade s nálezom Ústavného súdu postupom podľa § 43   od.   2   O.   s.   p.   opakovane   vyzval   navrhovateľa   na   odstránenie   vady   žaloby,   avšak bezvýsledne.

Keďže   nedostatok   vecnej   legitimácie   v   spore   zostal   nezmenený   aj   v   novom odvolacom konaní, odvolací súd opätovne zmenil podľa § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok tak, že žalobu navrhovateľa zamietol. Plne sa pritom pridržiava všetkých dôvodov a záverov v pôvodnom odvolacom rozsudku zo dňa 4. 11. 2008 č. k. 14Co 202/2008-293.“

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 26. mája 2013 v dovolacom konaní zrušil rozsudok krajského súdu z 13. marca 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

«Z hľadiska existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom   dôvode   až   vtedy,   keď   je   dovolanie   z   určitého   zákonného   dôvodu   prípustné (o tento prípad v prejednávanej veci ide, keďže odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (§ 238 ods. 1 O. s. p.)...

Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odvolací súd zaťažil konanie tzv. inou vadou, keď nesprávne vyložil a nerealizoval jednoznačný právny záver vyjadrený v náleze ústavného súdu... Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze v predmetnej veci uviedol, že „v okolnostiach posudzovanej veci bolo nutné zohľadniť špecifiká tohto sporového konania, ktorého začatie bolo „vynútené“ v nesporovom konaní“.

Nesporne z ústavného príkazu v danej veci vyplynulo, že odvolací súd mal konať so všetkými,   v   konaní   uvedenými   účastníkmi   konania,   bez   ohľadu   na   ich   označenie, a trvanie na ich presnom označení považoval za prehnaný formalizmus. Žalobca naviac, po zrušení   rozsudku   odvolacieho   i   dovolacieho   súdu,   Ing.   G.,   ako   účastníčku   konania označil,   a   z   povahy   predmetu   sporu   vplýva,   že   mal   s   ňou   konať   odvolací   súd   ako s účastníčkou na strane žalovaných.

Ak   tak   nepostupoval   a   opätovne   neopravil   okruh   účastníkov   v   predmetnej   veci, dospel na základe tejto vady i k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, keď len na základe tejto skutočnosti návrh žalobcu zamietol.

Dovolací   súd   ďalej   uvádza,   že   dovolateľ   správne   namieta,   že   konanie   okrem uvedeného je zaťažené i vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p...

Odvolací súd... neodôvodnil svoj záver o nemožnosti konať s označenou účastníčkou Ing. G. a na tomto nesprávnom základe nezaoberal sa vecou samou, ale len poukázal na svoj predošlý nesprávny právny záver, pričom je neprípustné odôvodniť rozsudok vo veci samej s poukazom na odôvodnenie rozsudku, ktorý tomuto rozsudku predchádzal... Ak   dôjde   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia,   súd,   ktorého   rozhodnutie   bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný...»

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu z   26.   mája   2013   a   ťažiskom   jej   argumentácie   je   poukaz   na   nesprávny   výklad   záverov ústavného súdu vyslovených v náleze zo 14. novembra 2011 najvyšším súdom, a naopak, správny   výklad   týchto   záverov   krajským   súdom   v   jeho   rozsudku   z   13.   marca   2012. Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla: «Máme   za   to,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   v   konaní postupoval presne v súlade s Nálezom, v ktorom Ústavný súd konštatoval, že Navrhovateľ v podanej   žalobe,   ako   aj   v   petite   spomína   svoju   bývalú   manželku,   aj   keď   nie   právne perfektným spôsobom, čo podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky zakladalo vadu   žaloby   Navrhovateľa   spočívajúcu   výlučne   v   rozpore   medzi   petitom   žaloby   a   jej úvodom pri označení účastníkov konania. Vada konania, pre ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky   Nálezom   zrušil   predchádzajúce   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Bratislave a rozhodnutie Porušovateľa, mala teda spočívať výlučne v tom, že podaný návrh obsahoval rozpor (rozdiel) medzi úvodným označením účastníkov konania a petitom a Krajský súd v Bratislave   neaplikoval   procesný   postup   na   odstránenie   tohto   rozporu,   čím   nedal Navrhovateľovi procesnú možnosť na odstránenie nedostatku. V súlade s právnymi závermi obsiahnutými v Náleze mal teda Krajský súd v Bratislave v ďalšom konaní iba aplikovať procesný postup na to, aby bola bývalá manželka Navrhovateľa označená v žalobe procesne perfektným spôsobom.

Ako už bolo uvedené, Krajský súd Uzneseniami opakovane vyzýval Navrhovateľa na odstránenie   nedostatku   žaloby   a   v   súlade   s   Nálezom   nežiadal   pristúpenie   bývalej manželky Navrhovateľa, ako účastníka konania, pretože bývalá manželka navrhovateľa už v zmysle záverov uvedených v Náleze bola účastníkom konania, ale vyzýval Navrhovateľa, aby   bývalú   manželku   označil   procesne   perfektným   spôsobom,   čo   Navrhovateľ   napriek opakovanej výzve neurobil, resp.   výslovne uviedol, že jeho manželka nie je účastníkom konania na strane žalovaných.

Nedostatok vecnej legitimácie v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby je dôvodom na zamietnutie žaloby, s čím sa stotožnil aj Porušovateľ vo svojom uznesení zo dňa 23. 6. 2010, sp. zn.: 5 Cdo 51/2009: „Dovolací súd sa stotožnil so záverom odvolacieho súdu, že žalobca neoznačil v spore ďalšieho účastníka konania, ktorého práva a povinnosti boli   spornou   dražbou   dotknuté,   hoci   táto   osoba   mala   tvoriť   nerozlučné   procesné spoločenstvo s ostatnými účastníkmi konania na strane žalovaných. Išlo teda o nedostatok vecnej legitimácie v spore, pretože dražba nemôže byť určená za neplatnú len vo vzťahu k niektorým   účastníkom   nerozlučného   spoločenstva.   V   tomto   smere   nemožno   považovať argumentáciu   dovolateľa,   „že   by   bolo   nelogické   žalovať   bývalú   manželku   ako spoluvlastníčku   draženej   nehnuteľnosti“,   za   právne   relevantnú.   Nemožno   považovať za správnu ani námietku dovolateľa, že odvolací súd mal potom, ako dospel k záveru, že účastníčkou   mala   byť   aj   jeho   bývalá   manželka   z   dôvodu,   že   sa   koná   o   jej   právach a povinnostiach, „konštatovať chybu“ a vec vrátiť prvostupňovému súdu na odstránenie tejto vady. Súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a procesných povinnostiach.   Z   uvedenej   dikcie   vyplýva,   že   poučenie   o   otázkach   hmotného   práva   je neprípustné. Otázka vecnej legitimácie v konaní je síce primárne otázkou hmotnoprávnou, ale   nachádza   svoju   reflexiu   v   mnohých   procesných   inštitútoch   (napr.   i   otázky   zámeny účastníkov podľa § 92 ods. 4 O. s. p., či núteného procesného spoločenstva). Ak by však súd pristúpil k poučeniu, napr. o zámene účastníkov podľa ust. § 92 ods. 4 O. s. p., ktorá primárne slúži na zhojenie nedostatku vecnej legitimácie, išlo by už o poučenie o hmotnom práve, ktoré je v zmysle ust. § 5 O. s. p. neprípustné.“

Podľa nášho právneho názoru, Krajský súd v Bratislave umožnil Navrhovateľovi realizovať   procesný   postup   v   zmysle   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čím odstránil   vadu   konania,   ktorá   viedla   k   vydaniu   Nálezu,   a   Navrhovateľ   napriek   tomu neodstránil nedostatok vecnej legitimácie, o ktorom vedel, že bol v predchádzajúcom konaní dôvodom pre zamietnutie návrhu...

Porušovateľ podľa názoru Sťažovateľa nesprávne posúdil postup Krajského súdu v Bratislave,   ktorý   v   novom   konaní   postupoval   v   súlade   s   Nálezom   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky   v   záujme   odstrániť   vadu   konania,   ktorá   bola   dôvodom   zrušenia predchádzajúceho   rozhodnutia   Krajského   súdu   a   Porušovateľa   v   konaní   o   určenie neplatnosti Dražby.

Právny   názor   Porušovateľa   vyjadrený   v   Uznesení,   že:   „odvolací   súd   mal   konať so všetkými,   v   konaní   uvedenými   účastníkmi   konania,   bez   ohľadu   na   ich   označenie...“, ktorým   Porušovateľ   odôvodnil   vydanie   Uznesenia   považujeme   za   nesprávny   a   právne neudržateľný.   Úlohou   súdu   nie   je   nahrádzať   úlohu   Navrhovateľa   v   konaní   úmyselne a neprimerane rozširujúcim výkladom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a iných právnych predpisov, na úkor ostatných účastníkov konania, tak že bude účelovo odvodzovať z   podaní   Navrhovateľa   jeho   „explicitne   nevyjadrený“   možný   úmysel   pri   označovaní účastníkov konania.

Uvedené platí zvlášť v prípade, kedy Navrhovateľ sám explicitne odmietol označiť svoju bývalú manželku v konaní na strane odporcov a rovnako explicitne uviedol, že táto podľa jeho názoru nie je pasívne vecne legitimovaná.

Ako bolo vyjadrené aj vo vyššie uvedenom uznesení Porušovateľa zo dňa 23. 6. 2010, sp. zn.: 5 Cdo 51/2009, vecná legitimácia je otázkou hmotného práva, ktorá je procesné vyjadrená   práve   tým,   či   účastník   vystupuje   v   konaní   na   strane   navrhovateľov,   alebo odporcov Krajský súd v Bratislave z uvedených dôvodov nemohol Navrhovateľa poučiť o tom, či má byť Ing. Z. G. označená v konaní ako účastník na strane navrhovateľa, alebo na strane odporcov, pretože táto otázka bola otázkou vecnej legitimácie, a teda otázkou hmotného   práva.   Neprípustnosť   poučenia   o   hmotnom   práve   bola   potvrdená   nie   len   v ustálenej judikatúre Porušovateľa, ale aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky a Krajský súd z uvedeného dôvodu nebol oprávnený nedostatok pasívnej vecnej legitimácie svojvoľne vyriešiť tak, ako to uvádza Porušovateľ v odôvodnení Uznesenia. V prípade, ak by Krajský súd v Bratislave postupoval v súlade s Uznesením Porušovateľa, znamenal by tento postup porušenie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zásady rovnosti účastníkov konania a zásadný zásah do práv odporcov a porušenie ich práv na spravodlivý proces...»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 26. mája 2013, ktorým bolo v dovolacom konaní zrušené zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu.

Ústavný   súd   uvádza,   že   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   rozhoduje   o   sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach,   a   to   tým   spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže rozsudok krajského súdu z 13. marca 2012 bol v rámci jeho preskúmania najvyšším   súdom   po   podaní   dovolania   navrhovateľom   uznesením   najvyššieho   súdu z 26. mája 2013 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie, v predmetnej veci dosiaľ neexistuje právoplatné rozhodnutie.

Ústavný   súd   pre   vymedzenie   svojej   právomoci   na   posudzovanie   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   musel   prioritne   zobrať   do   úvahy   zákonom   ustanovenú záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu ustanovenú v § 243d Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci, pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne   preskúmava   len   právoplatné   rozhodnutia,   a   to   v   tom   zmysle,   že   musí   ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,   ale   zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   sa   musí   vzťahovať   výlučne na dané   štádium   konania   a   nemohla   by   už   byť   uplatnená   neskôr   (IV.   ÚS   195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom   procesnom   postupe   alebo   v   opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že vo vzťahu k zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu sú dané dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade uznesenie najvyššieho súdu nie je rozhodnutím spôsobilým výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľky.

Meritórne posúdenie platnosti dražby v súdnom konaní je podmienené účastníctvom všetkých   zákonom   ustanovených   subjektov   v   konaní,   teda   v   tomto   prípade   aj   účasťou druhej spoluvlastníčky draženej nehnuteľnosti. V sporovom konaní, akým je aj konanie o určenie neplatnosti dražby, okruh účastníkov vymedzuje navrhovateľ súdneho konania. V danom   prípade   bolo   pre   všeobecné   súdy   podstatným   posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ označil   druhú   spoluvlastníčku   draženej   nehnuteľnosti   za   účastníčku   súdneho   konania   o určenie neplatnosti dražby.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   odlišné   posúdenie   účastníctva   druhej spoluvlastníčky draženej nehnuteľnosti krajským súdom a najvyšším súdom ako základnej a východiskovej   otázky   pre   meritórne   posudzovanie   platnosti   dražby   v   danom   súdnom konaní   a   viazanosť   krajského   súdu   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu rieši parciálnu procesnú otázku takého významu, ktorá by bola spôsobilá výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

Záväznosť   právneho   názoru   najvyššieho   súdu   v   otázke   účastníctva   druhej spoluvlastníčky draženej nehnuteľnosti môže ovplyvniť výsledok namietaného konania do tej   miery,   že   eliminuje   možnosť   zamietnutia   návrhu   pre   nedostatok   účasti   zákonom ustanoveného   okruhu   účastníkov   konania   a   súčasne   vytvára   priestor   pre   meritórne posudzovanie namietanej neplatnosti dražby.

Vzhľadom   na   uvedené   je   nutné   konštatovať,   že   dôsledok   posúdenie   účastníctva v konaní aplikovaný najvyšším   súdom   sa   v konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   musel zároveň   vzťahovať   na   výsledok   konania   a   vylučoval   možnosť   zamietnutia   návrhu   pre nedostatok účastníctva zákonného okruhu účastníkov. Zároveň je potrebné poznamenať, že záväznosť   posúdenia   účastníctva   najvyšším   súdom   nemôže   žiadnym   spôsobom prejudikovať samotné meritórne posúdenie platnosti dražby všeobecnými súdmi nižšieho stupňa.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru   o   danosti   svojej   právomoci   na   preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 26. mája 2013.

Sťažovateľka   v   podstatnej   časti   svojej   argumentácie   namieta   rozdielny   výklad záverov vyslovených v náleze ústavného súdu aplikovaný krajským súdom a najvyšším súdom.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   postupoval   v   súlade   so   závermi   vyslovenými v náleze ústavného súdu zo 14. novembra 2011, keď podľa krajského súdu „Ústavný súd SR vyhovel sťažnosti navrhovateľa výlučne z dôvodu, že za vadu konania považoval postup všeobecných   súdov   v   tom   smere,   že   nedali   možnosť   navrhovateľovi,   aby...   procesný nedostatok vo veci odstránil, s poukazom na skutočnosť, že v samotnej žalobe navrhovateľ uviedol   bývalú   manželku   Ing.   Z.   G.   ako   vlastníčku   draženej   nehnuteľnosti“,   a preto   po zrušení   jeho   skoršieho   rozhodnutia   opakovane   vyzýval   navrhovateľa   na relevantné označenie   účastníkov   konania,   pričom   úkony   navrhovateľa,   ktorými   reagoval   na   výzvy krajského   súdu,   nevyhodnotil   ako   úkony   označujúce   druhú   spoluvlastníčku   draženej nehnuteľnosti za účastníčku konania. V nadväznosti na uvedené krajský súd rozsudkom z 13.   marca   2012   opätovne   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   tak,   že   návrh   navrhovateľa zamietol   z   dôvodu   neoznačenia   druhej   spoluvlastníčky   draženej   nehnuteľnosti navrhovateľom za účastníčku konania.

Na   rozdiel   od   krajského   súdu   najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení   uviedol: «Dovolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že odvolací súd zaťažil konanie tzv. inou   vadou,   keď   nesprávne   vyložil   a   nerealizoval   jednoznačný   právny   záver   vyjadrený v náleze ústavného súdu... Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze v predmetnej veci uviedol, že „v okolnostiach posudzovanej veci bolo nutné zohľadniť špecifiká tohto sporového konania, ktorého začatie bolo „vynútené“ v nesporovom konaní“.

Nesporne z ústavného príkazu v danej veci vyplynulo, že odvolací súd mal konať so všetkými,   v   konaní   uvedenými   účastníkmi   konania,   bez   ohľadu   na   ich   označenie, a trvanie na ich presnom označení považoval za prehnaný formalizmus. Žalobca naviac, po zrušení   rozsudku   odvolacieho   i   dovolacieho   súdu,   Ing.   Gregorovú,   ako   účastníčku konania označil, a z povahy predmetu sporu vplýva, že mal s ňou konať odvolací súd ako s účastníčkou na strane žalovaných.

Ak   tak   nepostupoval   a   opätovne   neopravil   okruh   účastníkov   v   predmetnej   veci, dospel na základe tejto vady i k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, keď len na základe tejto skutočnosti návrh žalobcu zamietol...»

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   v   spojení s rozsudkom krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   najvyšším   súdom aplikovaný postup a závery v otázke posúdenia účastníctva druhej spoluvlastníčky draženej nehnuteľnosti   v   súdnom   konaní   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by záver najvyššieho súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd osobitne zdôrazňuje, že závery najvyššieho súdu o účastníctve v konaní nie je možné hodnotiť ako ústavne neudržateľné, prípadne rozporné so závermi ústavného súdu vyslovenými v jeho náleze zo 14. novembra 2011 osobitne s prihliadnutím aj na obsah podaní navrhovateľa v konaní pred krajským súdom.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie (III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013