znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 708/2013-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. S. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 13/2013 zo 14. mája 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. S. R. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. septembra 2013 doručená sťažnosť Mgr. S. R., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. C., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tdo 13/2013 zo 14. mája 2013 (ďalej len „uznesenie zo 14. mája 2013“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len   „okresný   súd“)   sp. zn. 4 T   31/2011   z   2.   novembra   2011   (ďalej   len   „rozsudok z 2. novembra 2011“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona, za ktorý bol odsúdený na trest odňatia slobody na päť rokov a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti držať a nosiť strelnú zbraň na dobu   desať   rokov.   Krajský   súd   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením sp. zn. 2 To 3/2012 z 31. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 31. mája 2012“) odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2011 zamietol. Sťažovateľ podal proti   uzneseniu   krajského   súdu   z   31.   mája   2012   dovolanie,   ktoré   bolo   uznesením najvyššieho súdu zo 14. mája 2013 odmietnuté.

Podľa názoru sťažovateľa v priebehu celého konania v jeho veci postupom orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci boli „viacnásobne   porušené“ jeho   základné   práva.   Sťažovateľ   podaniami   adresovanými Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky,   Krajskej   prokuratúre   v   Prešove,   Okresnej prokuratúre Humenné i Okresnej prokuratúre Vranov nad Topľou, ako aj odvolaním proti rozsudku okresného súdu z 2. novembra 2011 a dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 31. mája 2012 na tieto porušenia jeho základných práv poukazoval, avšak bezvýsledne.

Sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením najvyššieho súdu uvedeným v jeho uznesení zo 14. mája 2013 vzťahujúcim sa na zachovanie práv obvineného v predmetnom konaní a v tejto súvislosti poukázal na to, že najvyšší súd „nepostrehol, že obžaloba bola doručená súdu dňa 11. 3. 2011 – piatok, a teda fakticky dňa 14. 3. 2011 v pondelok nemohla byť doručená poštou do ÚVV Košice obvinenému, kde vykonával väzbu“. Vzhľadom na § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý obvinenému poskytuje právo od začiatku konania proti jeho osobe vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   ani   s   názorom   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého nedoručenie   obžaloby   v   zákonom   ustanovenej   lehote   okresným   súdom   nemohlo   nijako zásadne ovplyvniť postavenie sťažovateľa ako obvineného.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa neakceptoval jeho námietky, podľa ktorých vo veci rozhodol nepríslušný súd, a v tejto súvislosti poukázal uvedený súd len na skutočnosť, že o jeho námietke zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu z 27. augusta 2010 sa právoplatne rozhodlo uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 27/2010 z 9. septembra 2010, avšak podľa sťažovateľa sa týmto uznesením rozhodlo o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu č. k. 0 Tp 44/2010-18 z 27. augusta 2010 vo veci vykonania nariadeného úkonu podľa § 32 ods. 4 Trestného poriadku, a nie o ním vznesenej námietke zaujatosti. V predmetnom   konaní   sa   podľa   sťažovateľa   dosiaľ   nerozhodlo   o   námietke   zaujatosti z 27. augusta 2010 vznesenej priamo do zápisnice pri jeho výsluchu na okresnom súde. Uvedeným   postupom   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   došlo   podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ sa domnieva, že ak orgán, ktorý vydal rozhodnutie v neskoršom období, je nadriadeným orgánom označený na základe námietky zaujatosti za zaujatý a je mu odňatá právomoc   vykonávať   zákonom   ustanovenú   činnosť,   jeho   predchádzajúce   rozhodnutia vo vzťahu k osobe, ktorá podala námietku zaujatosti, strácajú platnosť a účinnosť, ako to zákonodarca predpokladá v právnej norme Trestného poriadku § 31.

S ohľadom na uvedené najvyššiemu súdu podľa sťažovateľa muselo byť zrejmé, že „uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 23. 8. 2010 proti obvinenému Mgr. S. R., ktorý proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažnosť   nie   je   právoplatné,   lebo   uznesenie   prokurátora JUDr. M., ako prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, ktorým sťažnosť obvineného zamietol   ako   nedôvodnú,   stratilo   svoju   právoplatnosť   dňom   odňatia   dozoru   nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní OP Humenné z vyššie uvedených dôvodov, lebo nešlo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon (§ 31 ods. 4 Tr. poriadku). O tejto sťažnosti mal opätovne rozhodnúť nový dozorujúci prokurátor, ten však tento stav ignoroval a   o   sťažnosti   nerozhodol.   Podľa   názoru   sťažovateľa   takýmto   konaním,   respektíve nekonaním OP Vranov nad Topľou došlo k porušeniu práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy.“. Ako   najvyšší   súd,   tak   ani   krajský   súd   sa   k uvedenej   námietke sťažovateľa týkajúcej sa právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia nevyjadrili napriek tomu, že ide o rozhodujúci argument v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi, na ktorý mali odpovedať, čím došlo ich postupom k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   vo   svojom   dovolaní   namietal,   že   krajský   súd   rozhodol   v   jeho   veci v nezákonnom zložení, a to preto, lebo „sudca JUDr. F. M. mal byť na základe námietky zaujatosti z rozhodovania senátu 2 To a vo veci sp. zn. 2 To 3/2012 z konania vylúčený. Sťažovateľ   sa   plne   opiera   o   argumenty   uvedené   v   dovolaní   uvedené   na   strane   3   až   6 dovolania zo dňa 29. 1. 2013. Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd SR si osvojil argumentáciu odvolacieho ako aj sťažnostného senátu Krajského súdu Prešov, ktorá je však v tomto prípade mylná a nerešpektujúca ústavné princípy na nezávislý a nestranný súd podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy.“.

Najvyšší súd síce na jednej strane uznal, že vyšetrovateľ Policajného zboru vykonal prehliadku osobného motorového vozidla „bez príkazu“ v rozpore s ustanovením § 101 ods. 1 Trestného poriadku, na druhej strane sa ale nezaoberal nezákonnou prehliadkou iných priestorov, a síce „kancelárie s. f. E. s. r. o. (tiež kancelárie s. f. N. s. r. o.) a vôbec sa nezaujíma ani o domovú prehliadku vykonanú dňa 23. 8. 2010 v rodinnom dome..., okres H., kde policajti OR PZ Humenné vykonali domovú prehliadku bez príslušného príkazu súdu“. Uvedeným   nezákonným   postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   sa   súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci nezaoberali napriek tomu, že tento postup bol jednoznačne preukázaný prostredníctvom výpovede svedka.

Sťažovateľ nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, v ktorej uviedol, že okresný súd i krajský súd sa s touto otázkou vysporiadali, pretože okresný súd podľa neho „tieto nezákonne vykonané prehliadky vykonal na hlavnom pojednávaní ako listinný dôkaz, teda ich prečítal a vyhodnotil ich tak jednotlivo ako aj súhrne a v odôvodnení rozsudku ako aj uznesení zamietnutia odvolania súdy neuvádzajú, že tieto dôkazy boli nezákonné a že na ne neprihliadajú“. Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   uznesenia   zo   14.   mája   2013   stotožnil s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého na uvedené úkony nebolo potrebné v predmetnom konaní prihliadať, lebo sa pri ich vykonaní nenašli žiadne dôkazy, a uvedený záver je podľa sťažovateľa porušením práva na spravodlivý súdny proces. Orgány činné v trestnom konaní uvedeným postupom, resp. podľa sťažovateľa nezákonnými prehliadkami hrubo porušili jeho základné právo na domovú slobodu podľa čl. 21 ods. 1 ústavy a súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci mali dôsledne preskúmať zákonnosť takýchto zásahov orgánov činných v trestnom konaní, avšak neurobili tak, a tým došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ sa taktiež domnieva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci použili na hlavnom pojednávaní a aj v konaní o ním podanom odvolaní dôkaz, ktorý nebol   zabezpečený   zákonným   spôsobom   (DVD   –   nosič   obrazového   záznamu   záberov z banky...   z   23.   augusta   2010).   Pôvodný   dôkaz   (nosič   DVD)   bol   zlomený,   a   preto   dal obhajca sťažovateľa k dispozícii súdom zúčastneným na rozhodovaní v predmetnej veci jeho   kópiu   vyrobenú   vyšetrovateľom   Policajného   zboru.   Podľa   sťažovateľa   s   ohľadom na skutočnosť, že pôvodný dôkaz bol zničený, v predmetnom konaní nebolo možné preveriť autentickosť záznamu či jeho prípadnú neskoršiu úpravu. Z uvedeného vyplýva, že v konaní bola použitá kópia dôkazu, avšak jej zhodnosť s originálnym dôkazom nebola procesne a technicky overená, čím došlo k porušeniu § 270 ods. 1 a 2 Trestného poriadku.

Argumentáciu najvyššieho súdu, že tento záznam bol vyhotovený orgánmi činnými v trestnom konaní na žiadosť obhajcu sťažovateľa, nie je podľa sťažovateľa postačujúca, pretože nezaručuje objektívne zaznamenanie obrazových záznamov z Č., a. s., H., z 23. augusta 2010. Uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa došlo k porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa sťažovateľa v predmetnej veci existovali „jednoznačné a objektívne dôvody“, pre   ktoré   mal   najvyšší   súd   ním   podané   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 31. mája 2012 prijať na ďalšie   konanie. Postupom   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol dovolanie sťažovateľa bez meritórneho zaoberania sa jeho dôvodmi podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že:

„Konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Okresnom súde v Humennom v súvislosti s rozsudkom pod č. k. 4 T 31 zo dňa 2. 11. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 To 3/2012 zo dňa 31. 5. 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 T do 13/2013 zo dňa 14. 5. 2013 a v konaniach, ktoré im predchádzalo základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy, základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky

- Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 T do 13/2013 zo dňa 14. 5. 2013 a k nemu naväzujúce rozhodnutia

- Prikazuje   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vec   prerokovať   a   vo   veci rozhodnúť

- Priznáva   sťažovateľovi   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy   finančné   zadosťučinenie vo výške 1 Euro (slovom jedno Euro).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu zo 14. mája 2013 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- najvyšší súd nesprávne konštatoval, že obžaloba bola sťažovateľovi doručená už 14. marca 2011 (obžaloba bola okresnému súdu doručená 11. marca 2011, a preto k jej doručeniu sťažovateľovi v piatok do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody nemohlo dôjsť už 14. marca 2011), a následne z toho vyvodil, že nedoručenie obžaloby sťažovateľovi v zákonom ustanovenej lehote nemohlo zásadne ovplyvniť jeho postavenie obvineného,

-   v   uvedenej   veci   rozhodol   nepríslušný   súd,   pretože   dosiaľ   nebolo   rozhodnuté o sťažovateľovej námietke zaujatosti z 27. augusta 2010 vznesenej proti všetkým sudcom okresného súdu,

- krajský súd rozhodol v jeho veci v nezákonnom zložení, pretože sudca JUDr. F. M. mal   byť   na   základe   sťažovateľom   podanej   námietky   zaujatosti   v predmetnom   konaní vylúčený,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali dostatočne jeho argumentáciou,   podľa   ktorej   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   proti   nemu   nenadobudlo právoplatnosť, pretože sťažnosť proti nemu preskúmaval a rozhodoval o nej prokurátor Okresnej   prokuratúry   Humenné,   ktorej   bol   dozor   nad   zachovávaním   zákonnosti v predmetnej veci odňatý, keďže v danom prípade nešlo o neodkladný a neopakovateľný úkon,   sťažnosť   sťažovateľa   mala   byť   opätovne   preskúmaná   prokurátorom   Okresnej prokuratúry Vranov nad Topľou,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali konštatovať nezákonnosť dôkazov   získaných   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   vykonaním   nezákonných prehliadok,

- súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci použili ako podklad pre svoje rozhodnutie   dôkaz,   ktorý   nebol   zabezpečený   zákonným   spôsobom,   a   síce   DVD   nosič predložený   jeho   obhajcom,   ktorého   autenticita   s   originálom   nebola   v   súlade   s   §   270 Trestného poriadku riadne overená.

Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru sťažovateľa sa najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 nedostatočne vysporiadal s jeho už uvedenou argumentáciou, ktorú v tomto konaní predložil.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia zo 14. mája 2013, ako aj obsah spisového   materiálu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   T   31/2011   a   k   nemu   pripojeného vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-44/OVK-VT-2011.

K sťažovateľovej argumentácii týkajúcej sa nenadobudnutia právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia proti nemu v dôsledku toho, že o sťažnosti proti tomuto uzneseniu rozhodoval prokurátor Okresnej prokuratúry Humenné, ktorej bola predmetná vec následne odňatá, t. j. zaujatý prokurátor, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 uviedol: „Pokiaľ sa týka námietok obvineného smerujúcich voči konajúcim prokurátorom, zvlášť voči konajúcemu prokurátorovi Okresnej prokurátorovi Humenné, ani tieto námietky nemožno považovať za relevantné. Jednak JUDr. M. sa necítil byť v danej veci zaujatý a o vznesenej   námietke   obvineného   voči   konajúcemu   prokurátorovi   bolo   aj   rozhodnuté Krajskou prokuratúrou v Prešove uznesením z 30. novembra 2010, sp. zn. 1/2 KPt 897/10- 14.   Táto   síce   odňala   vec   Okresnej   prokuratúre   v   Humennom   a   prikázala   ju   Okresnej prokuratúre Vranov nad Topľou, nie však preto, že by zistila zaujatosť JUDr. M., ale len a len preto, že obvinený pôsobil ako policajt Okresného riaditeľstva PZ v Humennom, väčšina prokurátorov pôsobiacich na Okresnej prokuratúre Humenné sa preto s ním poznala a bolo vhodnejšie,   aby   vec   dozorovala   Okresná   prokuratúra   vo   Vranove   nad Topľou,   o   čom svedčia   už   citované   rozhodnutia   krajskej   prokuratúry   vrátane   uznesenia   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 26. októbra 2010, sp. zn. IV/1 GPt 497/10-4, týkajúceho sa   nevylúčenia   prokurátorov   krajskej   prokuratúry   z   konania,   ktoré   si   Najvyšší   súd Slovenskej republiky pred svojim rozhodnutím zaobstaral.

Naviac najvyšší súd k uvedenému dodáva, že v konaní pred súdom má prokurátor postavenie strany a nemôže zásadne uplatňovať iné právo ako iná strana v konaní, t. j. obvinený. Okrem skutočnosti, že obvinený pracoval ako policajt a podieľal sa na stíhaní prokurátora JUDr. G., ktorý bol nadriadený súčasným prokurátorom Okresnej prokuratúry Humenné   nebola   produkovaná   žiadna   iná   skutočnosť,   ktorá   by   svedčila   o objektívnej zaujatosti toho ktorého prokurátora tejto okresnej prokuratúry.

Koniec-koncov   určenie   konkrétneho   nezaujatého   prokurátora   pre   zastupovanie v konaní pred súdom je záležitosťou prokuratúry a nie súdu.“

Ústavný súd konštatuje, že k uvedenej námietke sťažovateľa poskytol najvyšší súd v uznesení   zo   14.   mája   2013   vyčerpávajúcu   odpoveď,   ktorú   objektívne   odôvodnil poukazom na spisový materiál v predmetnej veci, resp. konkrétne rozhodnutia príslušných orgánov   verejnej   moci,   z   ktorých   vyplýva,   že   v   predmetnej   veci   rozhodoval   nezaujatý prokurátor   okresnej   prokuratúry,   ktorý   v   čase   vydania   svojho   rozhodnutia   disponoval právomocou   rozhodnúť   o   sťažnosti   sťažovateľa.   Samotný   nesúhlas,   resp.   nespokojnosť sťažovateľa   s týmto   záverom   najvyššieho   súdu   neodôvodňuje   vyslovenie   porušenia   ním označených práv.

Vo vzťahu k jeho námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho procesných práv v dôsledku toho, že mu nebola v zákonnej lehote doručená obžaloba a v jeho veci rozhodoval nepríslušný súd, najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 uviedol: „Pokiaľ sa týka dovolacích dôvodov uvedených a uplatnených obvineným podľa § 371   ods.   1   písm.   a/,   b/,   c/,   c/   Tr.   por.,   ich   obsahom,   ako   je   zrejmé   z   odôvodnenia dovolania,   sú   predovšetkým   námietky   zaujatosti,   ktoré   obvinený   vznášal   v   priebehu trestného konania   opakovane a   v podstate   z tých   istých dôvodov na   sudcov okresného a krajského   súdu,   ktoré   rozhodovali   v   jeho   trestnej   veci   ako   aj   prokurátorov   okresnej a krajskej   prokuratúry   a   príslušníkov policajného   zboru,   z čoho   napokon vyvodil záver o tom, že jemu vznesené obvinenie za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. por. nenadobudlo nikdy právoplatnosť, a teda celé konanie voči nemu je vykonané nezákonne.

S   uvedenými   námietkami   a   závermi   obvineného   však   nie   je   možné   súhlasiť. Oba konajúce súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí /zvlášť odvolací súd/ sa námietkam v uvedenom smere podrobne venovali a dôsledne ich rozviedli s poukazom na podstatu veci vo svojich rozhodnutiach. Najvyšší súd preto na tieto podrobné a správne závery konajúcich súdov môže v ďalšom len poukázať.“

Zo spisu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že pri rozhodovaní okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby 27. augusta 2011 sťažovateľ do zápisnice o jeho výsluchu uviedol: „... obv. Rada vznáša námietku zaujatosti konajúceho sudcu pre prípravné konanie a súčasne vznáša námietku zaujatosti celého okresného súdu, resp. sudcov Okresného súdu Humenné.   Týmto   žiadam,   aby   vec   bola   tomuto   súdu   odňatá   a   prikázaná   inému   súdu. Namietam súd preto, že pri svojej detektívnej činnosti v prípade D. H., ktorý bol súdený Okresným súdom Humenné som zistil, že nielen orgány prípravného konania, ale aj súd nesprávne   posúdil   dôkazy,   dopustil   sa   pochybenia   a   nesprávne   uznal   môjho   klienta za vinného. Následne som spracoval návrh na obnovu konania, ktorý podala potom jeho matka, okresný súd tomuto návrhu vyhovel, no v dôsledku sťažnosti prokurátora sa spis nachádza na odvolacom súde. Takisto ohľadne môjho ďalšieho klienta M. P. súd podľa môjho názoru nesprávne tohto odsúdil pre ťažkú ujmu na zdraví na trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov nepodmienečne, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený. Aj tomuto som spracoval návrh na obnovu konania, v ktorom som požiadal o spracovanie nového nezávislého znaleckého posudku z odboru psychológie...“

Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   zo   14.   mája   2013   odkázal   na   predchádzajúce rozhodnutia   krajského   súdu   v   predmetnej   veci,   v   ktorých   sa   tieto   súdy   námietkam sťažovateľa podrobne venovali. Napriek tomu sťažovateľ uvedenú námietku zopakoval aj v rámci argumentácie pred ústavným súdom, ktorý v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať   na   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Tpo   27/10   z   9.   septembra   2010, ktorým krajský   súd   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 0 Tp 44/10-18 z 27. augusta 2010 (o vykonaní nariadeného úkonu) a v ktorom v rámci jeho odôvodnenia tento súd uviedol: „Už len na okraj považuje krajský súd za potrebné uviesť, že vychádzajúc zo znenia ust. § 31 ods. 1 Tr. por. a § 32 ods. 6 Tr. por. v trestnom konaní je možné účinne namietať zaujatosť sudcu len v prípade, ak možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom,   alebo   pre   pomer   k   inému orgánu činnému v trestnom konaní. Pokiaľ strana v konaní namieta len procesný postup v prejednávanej alebo inej veci, o námietke zaujatosti s takýmto obsahom sa nekoná a teda ani nerozhoduje.

Sudca   pre   prípravné   konanie   teda   postupoval   správne,   keď   o   námietke   svojej zaujatosti,   vznesenej   obvineným,   osobitným   výrokom   nerozhodoval,   keďže   vznesenú námietku zaujatosti konajúceho sudcu obvinený oprel len o nesprávny procesný postup Okresného   súdu   Humenné,   ktorého   je   sudca   pre   prípravné   konanie   sudcom,   v   iných s prejednávanou vecou nesúvisiacich veciach, čo nie je dôvod vyplývajúci z ust. § 31 ods. 1 Tr. por. a preto sa o ňom podľa § 32 ods. 6 Tr. por. nekoná.“

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   o   námietke   sťažovateľa,   ktorou   namietal   zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu v predmetnom konaní, skutočne nebolo rozhodnuté, avšak v dôsledku aplikácie § 32 ods. 6 Trestného poriadku okresným súdom, ktorý mu umožňoval o   námietke   zaujatosti   predloženou   stranou   v   konaní   nekonať   aj   v   prípade,   ak   je   táto námietka odôvodnená len procesným postupom orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní. Vzhľadom na to, že okresný súd postupoval pri rozhodovaní o námietke zaujatosti   voči všetkým   sudcom   okresného súdu, predloženej   sťažovateľom   27. augusta 2010 zákonným spôsobom, ústavný súd argumentáciu sťažovateľa spočívajúcu v tvrdení o tom, že v danej veci rozhodol nepríslušný súd, posúdil ako nepodloženú a irelevantnú.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia zo 14. mája 2013 vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa   týkajúcej   sa   ukrátenia   jeho   práva   na   obhajobu   v   súvislosti   s   nedoručením obžaloby v zákonnej lehote uviedol: „Pokiaľ sa týka námietok obvineného podľa § 371 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je treba uviesť, že okresný súd nariadil predbežné prerokovanie obžaloby   a   14.   marca   2011   žiadal   obvineného   o   predloženie   návrhov   na   doplnenie dokazovania.   Na   verejnom   zasadnutí,   ako   to   vyplýva   zo   zápisnice   o   úkone,   obvinený súhlasil   so   skrátením   lehoty   a   nemal   žiadne   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   ani nenamietal skutočnosť, že mu obžaloba nebola doručená. Zo spisového materiálu síce nie je zistiteľné, či obvinenému spolu s výzvou na doplnenie dokazovania bola doručovaná aj obžaloba, ale pokiaľ by tomu tak aj nebolo, toto pochybenie okresného súdu nijako zásadne nemohlo   ovplyvniť   postavenie   obvineného,   ktorý   jednak   vedel   za   aký   skutok   je   trestne stíhaný, bol vyzvaný na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania a z predvolania na verejné zasadnutie je zrejmé, že súd túto otázku (predbežné prejedanie obžaloby) bude riešiť a zo zápisnice o verejnom zasadnutí je zrejmé, že postup súdu ani nenamietal, bol s ním uzrozumený pričom súd v zmysle § 243 ods. 1 Tr. por. správne rozhodol v senáte (č. l. 428).“

Zo spisového materiálu v predmetnej veci, predovšetkým zo zápisnice o verejnom zasadnutí   okresného   súdu   z   18.   marca   2011,   ktorého   predmetom   bolo   predbežné prerokovanie obžaloby, vyplýva, že ako sťažovateľ, tak i jeho obhajca súhlasili so skrátením lehoty na prípravu verejného zasadnutia a žiadali, aby sa vykonalo napriek nedodržaniu zákonnej   lehoty   piatich   pracovných   dní   na   ich   prípravu,   a   nedoručenie   obžaloby na uvedenom zasadnutí vôbec nenamietali.

Ústavný   súd   sa   plne   stotožňuje   s   odôvodnením   najvyššieho   súdu   v   uznesení zo 14. mája 2013, ktoré rešpektuje § 247 ods. 1 prvá a druhá veta Trestného poriadku, a nad rámec   tejto   argumentácie,   podľa   ktorej   takýmto   postupom   nebol   sťažovateľ ako obvinený   ukrátený   na   svojich   právach,   resp.   nebolo   ovplyvnené   jeho   postavenie obvineného, poukazuje navyše aj na skutočnosť, že zo spisového materiálu v predmetnej veci je zrejmé, že pred konaním verejného zasadnutia okresného súdu z 18. marca 2011 bolo sťažovateľovi   umožnené oboznámiť sa   s obsahom spisu   po skončení vyšetrovania v zmysle § 208 ods. 1 Trestného poriadku 22. februára 2011, 23. februára 2011, 25. februára 2011 a 28. februára 2011 a mal možnosť predložiť návrhy na doplnenie dokazovania.

Z uvedeného vyplýva, že postupom orgánov činných v trestnom konaní a súdu bola sťažovateľovi   objektívne   poskytnutá   možnosť   uplatniť   jeho   procesné   práva,   no   ten   ich z vlastného rozhodnutia nevyužil v plnom rozsahu, a s ohľadom na túto skutočnosť podľa ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že uvedeným postupom súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci došlo k porušeniu ním označených práv.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nevylúčenia sudcu krajského súdu JUDr. F. M. z rozhodovania jeho veci najvyšší súd v uznesení zo 14. mája 2013 uviedol: „Pokiaľ sa týka dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por. dovolací súd iba konštatuje, že o námietke   zaujatosti   proti   sudcovi   Krajského   súdu   v Prešove,   konajúcom   o odvolaní obvineného   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Humenné,   t. j. JUDr.   F.   M.   krajský   súd právoplatne rozhodol a JUDr. F. M. nevylúčil z rozhodovania v predmetnej trestnej veci. Krajský súd svoje rozhodnutie podrobne a vecne správne odôvodnil a ani najvyšší súd po preskúmaní rozhodnutia žiadne pochybenie krajského súdu v uvedenom smere nezistil a v dôsledku tohto nie sú splnené ani dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. b/ Tr. por.“

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že o sťažovateľovej námietke zaujatosti proti sudcovi krajského súdu JUDr. F. M. bolo rozhodnuté uznesením krajského súdu č. k. 2 To 3/2012-591 z 27. marca 2011, v ktorom krajský súd s poukazom na okolnosti tohto prípadu, judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa subjektívnej a objektívnej nestrannosti sudcu v odôvodnení tohto uznesenia vo vzťahu   k   subjektívnej   stránke   nezaujatosti   sudcu   uviedol,   že   krajský   súd   považoval   za rozhodujúce,   že «...   JUDr.   F.   M.   a obžalovaný sa síce osobne poznajú,   nikdy sa však nestretávali   mimo   plnenia   povinností   vyplývajúcich   z ich   povolaní,   ich   vzájomný   vzťah neprekročil   hranice   profesionálneho   vzťahu   medzi   dozorujúcim   prokurátorom   a vyšetrovateľom a to ani pokiaľ ide o spôsob vyvodenia zodpovednosti za zistené neplnenie povinností   zo   strany   policajta,   ktorý   obžalovaný   subjektívne   vnímal   ako   „ostrý   osobný konflikt“. Z týchto dôvodov dospel krajský súd k záveru, že aj so zreteľom na základné povinnosti sudcu, obžalovaným oznámené skutočnosti nepreukazujú subjektívnu zaujatosť JUDr. F. M., čo napokon vyplýva aj z jeho vyjadrenia, podľa ktorého sa on sám necíti byť v posudzovanej veci zaujatý.».

Vo vzťahu k objektívnej stránke hodnotenia nezaujatosti sudcu v uvedenom uznesení krajský súd uviedol: „... aj pri uplatnení tohto kritéria platí, že pri rozhodovaní o tom, či je v konkrétnom prípade daný legitímny dôvod k obavám, že niektorý sudca nie je nestranný, môže byť stanovisko obžalovaného síce dôležité, ale nie je rozhodujúce. Rozhodujúcim je to, či takáto obava môže byť považovaná za objektívne oprávnenú... Objektívnu nestrannosť pritom však nemožno   chápať tak,   že by   snáď čokoľvek,   čo môže vrhnúť,   čo   i   len   tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučovalo ako zaujatého. Sudca nie je automat na rozhodovanie oslobodený od akéhokoľvek svetonázoru, subjektívnych pocitov, ale   je   súčasťou   určitého   sociálneho   prostredia,   od   ktorého   nie   je   a   nemôže   byť   úplne izolovaný...

Spravujúc   sa   týmito   všeobecnými   východiskami   dospel   krajský   súd   k   záveru,   že v námietke   zaujatosti   uvádzané   tvrdenia   vychádzajúce   zo   subjektívneho   hodnotenia správania JUDr. F. M. obžalovaným, ktoré je nepochybne podmienené i tým, že obžalovaný ako vyšetrovateľ bol vo vzťahu k nemu v procesne podriadenom postavení, nie sú spôsobilé vyvolať objektívne oprávnené pochybnosti o jeho nezaujatosti ako zákonného sudcu.“

Sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   3/2012 z 27. marca 2012   bola   zamietnutá   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   13/2012 z 18. apríla   2012,   z ktorého   odôvodnenia   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   námietkami sťažovateľa   dôsledne   zaoberal   a oboznámil   sa   aj   s obsahom   dozorového   spisu   vo   veci, v ktorej mal sťažovateľ ako policajt dôjsť do konfliktu so sudcom, proti ktorému smeruje námietka zaujatosti, ktorý v tom čase vystupoval v pozícii prokurátora.

Ústavný   súd   dospel   aj   v   súvislosti   s   touto   námietkou   k   záveru,   že   najvyšší   súd sa s uvedenou   argumentáciou   sťažovateľa   vysporiadal   odkazom   na   závery   uznesenia krajského   súdu   č.   k.   2   To   3/2012-591   z   27.   marca   2011,   ktoré   možno   považovať za dostatočné, a samotná skutočnosť, že sťažovateľ s týmito závermi súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci nie je spokojný, nemôže byť dôvodom vyslovenia porušenia ním označených práv.

Sťažovateľ taktiež namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci mali   konštatovať   nezákonnosť   dôkazov   získaných   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní vykonaním nezákonných prehliadok. Vo vzťahu k tomuto argumentu sťažovateľa najvyšší súd   v   uznesení   zo   14.   mája   2013   uviedol: „Rovnako   najvyšší   súd   nezistil   ani   dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Je   síce   pravda,   že   vyšetrovateľ   vykonal   prehliadku   iných   priestorov   –   konkrétne prehliadku osobného motorového vozidla... bez príkazu v rozpore s ustanovením § 101 ods. 1 Tr. por. S touto otázkou sa však vysporiadali oba konajúce súdy a jej výsledky nepoužili a nevyhodnocovali ako dôkaz, v predmetnej trestnej veci.“

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ ochranu svojich práv v predmetnom konaní dosiahol tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nezákonne získané dôkazy nepoužili na ustálenie jeho viny, resp. nepoužili ako podklad pre svoje rozhodnutie o vine sťažovateľa, avšak sumár zostávajúcich dôkazov predložených v uvedenom konaní, ktoré boli   získané   zákonným   spôsobom,   považovali   za   dostatočný   na   vyslovenie   jeho   viny. Skutočnosť, že sťažovateľ napriek konštatácii nezákonnosti časti v konaní predložených dôkazov   v   predmetnom   konaní nebol   súdmi   zúčastnenými na   rozhodovaní   v   jeho   veci oslobodený,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   porušení   jeho   práva   na   spravodlivý proces.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci použili ako podklad pre svoje rozhodnutie dôkaz, ktorý nebol zabezpečený zákonným spôsobom, a síce DVD nosič predložený jeho obhajcom, ktorého autenticita s originálom nebola   v   súlade   s   §   270   Trestného   poriadku   riadne   overená,   najvyšší   súd   v   uznesení zo 14. mája 2013 uviedol, že „sa nemôže stotožniť ani s námietkou dovolateľa podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Senát konajúcich súdov nemal dôvod vylúčiť z konania ako dôkaz DVD, ktoré predložil súdu sám obhajca obvineného a ako z dôkazov založených v spise vyplýva, tento na základe svojej žiadosti mu bol vyhotovený orgánmi činnými v trestnom konaní (č. l. 373).“.

Sťažovateľ namietal, že v danom prípade išlo o nezákonne získaný dôkaz, ktorý svoju nezákonnosť preniesol aj na z neho prameniaci obrazový záznam. Ústavný súd v tejto považuje za potrebné poznamenať, že nosič obrazovo-zvukového záznamu, t. j. DVD, sám osebe nie je dôkazom, ale je len prameňom dôkazu, resp. nositeľom dôkazu a za dôkaz možno považovať až následné informácie získané z neho.

Z obsahu predloženého spisu vyplýva, že prvotne bol nosič DVD, resp. obrazovo-zvukový záznam získaný v spolupráci s poškodenou bankou, ktorá si sama monitorovala vlastné priestory prostredníctvom priemyselných kamier, t. j. nebol získaný neoprávneným zásahom do práv iných osôb, ale v súlade s § 89 Trestného poriadku ako vec dôležitá pre trestné konanie. Obhajca sťažovateľa požiadal o vyhotovenie kópie uvedeného záznamu, ktorý   mu   bol   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   poskytnutý,   resp.   odovzdaný 11. februára 2011 (č. l. 379), preto ani obrazovo-zvukový záznam získaný z tejto kópie DVD netrpí vadou   nezákonnosti, ktorá   by sa na neho mohla preniesť len z nezákonne získaného nosiča DVD. S ohľadom na uvedené ústavný súd považuje uvedenú námietku sťažovateľa za právne irelevantnú.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013