znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 707/2013-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2014 v konaní o sťažnosti M. B., zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 takto

r o z h o d o l :

Základné právo M. B. na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 24 Er 171/2009 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013 doručená   sťažnosť   M.   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Marcelom Dolobáčom, PhD., Žižkova 39, Košice, pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že «Dňa   28.   01.   2009   podal   súdny   exekútor Mgr. Ing. Štefan Majchrák, so sídlom Sládkovičova 1, 811 06 Bratislava, na Okresný súd Žilina návrh na zastavenie exekučného konania vo veci D. B. c/a J. P. z dôvodu nezloženia preddavku na trovy exekúcie oprávneným D. B. v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Vec   je   vedená   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 24 Er 171/2009 (ďalej len „konanie“ alebo „napadnuté konanie“).

Dňa... pôvodne oprávnený D. B., zomrel, pričom na základe osvedčenia o dedičstve zo   dňa  ...   vydaného   JUDr.   Ivonou   Kohútovou,   súdnou   komisárkou,   pod   sp.   zn. 46D/277/2011 Dnot 40/2011 (sp. zn. konania vedenom na Okresnom súde Bratislava II 46D/277/2011) sa sťažovateľ M. B. stal jediným dedičom, a teda aj právnym nástupcom v napadnutom konaní pred okresným súdom. Sťažovateľ sa tak stal účastníkom konania (v právnom postavení oprávneného).

Od podania návrhu uplynulo bezmála štyri a pol roka (takmer 53 mesiacov), napriek tomu okresný súd do dnešného dňa neuskutočnil vo veci jediný relevantný úkon.

Celé konanie pred okresným súdom možno vyhodnotiť ako súvislý prieťah».

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 11. júna 2012 predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na prieťahy v   konaní podľa   § 62 ods.   1   zákona č.   757/2004 o súdoch   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorú   predseda   okresného   súdu   listom sp. zn. 1SprS/464/2012   zo   4.   júla   2012   vyhodnotil   ako   dôvodnú,   pričom „vzniknuté prieťahy zdôvodnil neúmerným zaťažením súdneho oddelenia a dlhodobo nedostatočným personálnym obsadením, čo považoval za objektívne dôvody“. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu uvedenú argumentáciu predsedu okresného súdu podľa názoru sťažovateľa nemožno akceptovať (I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 156/02 I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02). Sťažovateľ   tiež   uviedol,   že „...   odo   dňa   podania   sťažnosti   na   prieťahy   konajúci   súd v napadnutom konaní neuskutočnil žiadne relevantné úkony smerujúce k náprave“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazujúc na ustálenú judikatúru ústavného súdu aplikovanú pri posudzovaní zbytočných prieťahov v konaní tiež uviedol, že „Pokiaľ ide o posúdenie kritérium zložitosti veci, podľa názoru sťažovateľa ide o skutkovo jednoduchú vec, ktorá nevyžaduje rozsiahle dokazovanie. Podstatou veci je právne posúdenie, či návrh exekútora bol alebo nebol oprávnený, sťažovateľ nevidí v napadnutom konaní potrebu akéhokoľvek iného   dokazovania   (okrem   zistenia   jeho   právneho   nástupníctva   z   dedičského   konania). Preto nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania, a to pred okresným súdom, bola dĺžka konania viac ako 4 roky, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na okresnom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom vyšších súdnych úradníkov a podobne.

Sťažovateľ bol súčinný a neprispel k neúmernej dĺžke súdneho konania. Okresný súd vo veci neuskutočňuje žiadne úkony, a preto je výlučne zodpovedný za namietané prieťahy v konaní“.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti   navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 171/2009 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatností nálezu.

4. Okresný súd Žilina je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa, č. ú...., vo výške 331,13 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 551/2013 z 11. septembra 2013 prijal podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Okresný   súd   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1SprS/616/2013   z 13.   decembra   2013   doručeným   ústavnému súdu   19.   decembra 2013,   v ktorom   sa   predseda   okresného   súdu   v plnom   rozsahu stotožnil   so   stanoviskom zákonného sudcu v tejto veci, ktorý uviedol:

„Ústavnú sťažnosť M. B. považujem za neopodstatnenú z nasledovných dôvodov:

- Nie je účastníkom konania. Právna   úprava   účastníctva   a   nástupníctva   v   exekučnom   konaní   je   osobitným spôsobom   upravená   v   §   37   ods.   3-5   Exekučného   poriadku   (EP)   a   v   prípade   úmrtia účastníka   v   priebehu   exekučného   konania   nemožno   súčasne   ani   primerane   aplikovať ustanovenia § 107 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Pri postupe podľa OSP súd ex offo zisťuje nástupníctvo v prípade úmrtia účastníka a pokračuje v konaní s dedičmi bez procesného rozhodnutia.

Pri   postupe   podľa   EP   musia   byť   splnené   tieto   skutočnosti   v   prípade   úmrtia účastníka:

- Účastník bez zbytočného odkladu oznámi (podá návrh na zmenu účastníkov) tieto skutočnosti exekútorovi s listinou preukazujúcou prechod práv.

- Exekútor podá súdu návrh na pripustenie zmeny účastníkov.

- Súd rozhodne uznesením (bez významu či ide o oprávneného alebo oprávneného), ak   má   preukázaný   prechod   práv   (vlastníctvo   pohľadávky).   Je   faktom,   že   dedičstvo sa nadobúda   smrťou   poručiteľa,   ale   dedič   preukáže   prechod   práv   len   dedičským rozhodnutím, ktorým je dedičstvo vyporiadané.

Sťažovateľ   (a   následne   exekútor)   takýto   postup   nielenže   doposiaľ   neuskutočnili, ale sťažovateľ taký postup aj odmieta. Domnienky o tom, ako by prejednanie dedičstva malo skončiť, nepostačujú, je potrebné prechod práv preukázať. Ani vo vlastníckych konaniach či už   k   hnuteľnostiam   alebo   nehnuteľnostiam)   nie   je   možné   vo   veci   rozhodnúť   skôr, než je vlastníctvo k veci prejednané v dedičstve.

Exekučné konanie je špecifické v tom, že postup nevyplýva z ex offo činnosti súdu a dôležité je aj to, že ide o majetkovú vec a k zmene malo dôjsť na strane oprávneného.

- Otázku   prechodu   práv   si   nemôže   exekučný   súd   vyriešiť   ako   predbežnú (ako na to v exekúcii   poukazuje   v   odvolaní   sťažovateľ),   pretože   nie   je   kompetentný na vyporiadanie dedičstva.

- Sťažovateľ   v   exekúcii   (v   odvolaní   proti   zastaveniu   exekúcie)   poukazuje   na   to, že v inom konaní (57Er 811/2010, OS Bratislava II) vstúpil do exekúcie po poručiteľovi bez prejednania pohľadávky v dedičstve. V inej veci však vystupoval poručiteľ ako povinný a proti dedičovi sa možno domáhať pohľadávky v závislosti od veľkosti nadobudnutého dedičstva (bez ohľadu, či dlh bol prejednávaný alebo nie). Ak aj súdy v iných veciach nerozhodovali o procesnom nástupníctve, neznamená to, že ide o správny postup, skôr ide o zľahčenie si postupu s ohľadom na množstvo vecí. Z 37 EP nevyplýva žiadna možnosť v prípade úmrtia postupovať inak (výnimočne), je tam zahrnutý aj prevod aj prechod (a teda aj úmrtie) a týka sa to účastníka (teda aj oprávneného aj povinného). Rozdiel je len v tom, či je potrebné preukázať prechod práv listinou (v prípade oprávneného) alebo nie (v prípade   povinného   v   majetkových   veciach   zo   zákona   vyplýva   možnosť   pohľadávku vymáhať od dedičov – § 470 OZ – prechod dlhov). Potreba procesného rozhodnutia je však dôležitá   –   ak   to   oprávnený   nenavrhne   alebo   do   toho   zahrnie   len   niektorých   dedičov, je to jeho dispozícia. Z toho vyplýva, že nemôže to za neho robiť súd.

- Nečinnosť sťažovateľa. Ak je nečinný sťažovateľ nemôže sa sám dovolávať nečinnosti orgánu. Nový tvrdený oprávnený sa nemôže stať účastníkom konania bez svojej aktivity a preukázania prechodu pohľadávky   (a   nielen   toho,   že   je   dedičom   poručiteľa)   a   nemôže   sa   preto   sťažovať na nečinnosť.

- Súd už vec rozhodol a exekúciu zastavil.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 20. januára 2014, v ktorom uviedol:

«Navzdory   vyslovenému   právnemu   názoru   okresným   súdom   v   jeho   vyjadrení k ústavnej sťažnosti ako i v uznesení o zastavení exekúcie sp. zn. 24 Er/171/2009 z 11. júla 2013   (uznesenie   okresného   súdu)   sťažovateľ   je   naďalej   presvedčený,   že   je   účastníkom predmetného   konania   v   právnom   postavení   oprávneného,   keďže   je   jediným   dedičom po pôvodnom   oprávnenom   D.   B.,   ktorý   dňa  ...   zomrel.   Pre   úplnosť   iba opakujeme,   že uvedená skutočnosť je preukázaná osvedčením o dedičstve zo dňa... vydanom JUDr. Ivonou Kohútovou, súdnou komisárkou, pod sp. zn. 46D/277/2011 Dnot 40/2011, ktoré je súčasťou spisového materiálu.

Podrobnú   argumentáciu   sťažovateľ   predostrel   vo   svojom   odvolaní   k   uzneseniu okresného súdu z 7. 8. 2013, ktoré zároveň pripájame k tomuto stanovisku.

Nad   rámec   odôvodnenia   predmetného   odvolania   sťažovateľa   voči   uzneseniu okresného súdu dopĺňame, že o správnosti záveru sťažovateľa svedčia nepriamo i ďalšie skutočnosti. Predseda okresného súdu v odpovedi na sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch   č.   k.   1SprS/464/2012   z   4.   júla   2012   vyhodnotil   sťažnosť   (na   podanie   ktorej je oprávnený len účastník konania alebo strana v konaní) podanú sťažovateľom za dôvodnú. V predmetnom   podaní   sa   ďalej   predseda   okresného   súdu   vyjadril,   že   okresný   súd v napadnutom   konaní   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   II.   o   zaslanie   príslušného dedičského rozhodnutia po zosnulom D. B. a po pripojení predmetného dedičského spisu, okresný súd vyrieši otázku účastníctva a následne zvolí ďalší procesný postup. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd sa sám v predmetnom období považoval za kompetentného vyriešiť otázku prechodu práv na sťažovateľa ako predbežnú, a to pravdepodobne najmä v zmysle argumentácie a contrario vyplývajúcej   z ustanovenia § 135 ods.   2 zák.   č.   99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) nadväzujúceho na § 135 ods. 1 OSP... K okresným súdom uvedenej nečinnosti sťažovateľa uvádzame, že ním uskutočnené podanie   sťažnosti   v zmysle   §   62   ods.   1   zák.   č.   757/2004   o   súdoch v znení neskorších predpisov   k   rukám   predsedovi   okresného   súdu   bolo   v   priebehu   napadnutého   konania v zásade jediným možným procesným úkonom smerujúcim k ochrane jeho základných práv na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ   túto   svoju   možnosť   využil,   navyše   predseda   okresného   súdu   uznal dôvodnosť   sťažnosti.   Iné   možnosti   na   ochranu   uvedených   základných   práv   sťažovateľ nemal, a preto v tomto kontexte ani nemožno hovoriť o jeho nečinnosti.

Inak   sťažovateľovi   nebola   doručená   žiadna   výzva   a   ani   iné   podanie   zo   strany konajúceho súdu,   ku ktorému by sa mal možnosť   vyjadriť,   a preto sťažovateľ nemohol svojim   konaním   (či   namietanou   nečinnosťou)   žiadnym   spôsobom   prispieť   k   prieťahom v konaní.

K   zastaveniu   exekúcie   vyššie   uvedeným   uznesením   okresného   súdu   sťažovateľ len dodáva, že vzhľadom na ním podané odvolanie napadnuté konanie nie je do dnešného dňa právoplatne skončené.

Z ústavnoprávneho hľadiska je zároveň relevantná tá skutočnosť, že k rozhodnutiu okresného súdu došlo až po podaní ústavnej sťažnosti».

Sťažovateľ si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia za vypracovanie uvedeného stanoviska v sume 170,45 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2013 do 28. februára 2014 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení predseda senátu Milan Ľalík a sudkyňa Marianna Mochnáčová a sudca Peter Brňák. Na základe podaného oznámenia sudcu Milana Ľalíka   o   dôvodoch   vylúčenia,   resp.   nevylúčenia   z   výkonu   funkcie   sudcu   v   tejto   veci, bol uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   471/2013   z   26.   septembra   2013   Milan   Ľalík   vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Z uvedených dôvodov v zmysle čl. III platného rozvrhu práce ústavného súdu rozhodoval vo veci samej senát v zložení uvedenom v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   jedine v záujme ochrany svojich základných práv (napr. II. ÚS 32/06, II. ÚS 80/06).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že sťažovateľ musí teda namietať porušenie svojich základných práv, a v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom je to možné len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (II. ÚS 3/05).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v exekučnom konaní vedenom na návrh oprávneného neb. D. B. proti povinnému J. P. na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. 16 C 273/1997 zo 16. júna 2008.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, zo súdneho spisu predloženého okresným súdom, ako aj z vyjadrenia okresného súdu zistil, že počas napadnutého konania oprávnený D. B. zomrel (...). Dedičské konanie po poručiteľovi D. B. bolo skončené osvedčením o dedičstve   č.   k.   46   D   277/2011-166,   Dnot   40/2011   z  ...,   z   ktorého   obsahu   vyplýva,   že pohľadávka   oprávneného   vymáhaná   v   rámci   napadnutého   exekučného   konania   nebola predmetom dedičského konania.

Listom   okresného   súdu   z   29.   apríla   2013   bol   sťažovateľ   ako   jediný   dedič oprávneného v zmysle právoplatného osvedčenia o dedičstve sp. zn. 46 D 277/2011 z... vyzvaný na predloženie návrhu na začatie konania vo veci prejednania novoobjaveného majetku podľa § 175x ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorým je pohľadávka   vymáhaná   v   napadnutom   konaní.   Súčasne   bol   sťažovateľ   upozornený,   že v prípade   predloženia   požadovaného   návrhu   okresný   súd   podľa   výsledku   iniciovaného dedičského konania rozhodne o pripustení vstupu sťažovateľa do konania ako účastníka na strane oprávneného. V opačnom prípade okresný súd napadnuté exekučné konanie zastaví. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení doručenom okresnému súdu 13. júna 2013 s uvedeným postupom okresného súdu nesúhlasil považujúc sa za veriteľa z exekučného titulu v danej veci v súlade s § 460 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ex lege vstúpil do všetkých práv a povinností svojho predchodcu, teda oprávneného, čo podľa jeho názoru súčasne vylučuje rozhodovanie okresného súdu o zmene účastníkov konania. Sťažovateľ okresnému súdu nepredložil okresným súdom požadovaný návrh na začatie konania.

Z dôvodu existencie prekážky postupu konania v zmysle § 104 ods. 2 OSP, ktorú okresný   súd   vyhodnotil   ako   prekážku   spôsobilosti   byť   účastníkom   konania   na   strane oprávneného   z   dôvodu   nepreukázaného   právneho   nástupníctva   vo   vzťahu   k   vymáhanej pohľadávke, okresný súd uznesením sp. zn. 24 Er 171/2009 z 11. júla 2013 konanie zastavil. Sťažovateľ predmetné uznesenie napadol odvolaním, o ktorom dosiaľ nebolo odvolacím súdom rozhodnuté.

Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že pokiaľ okresný súd vydal uznesenie o zastavení konania, je týmto svojím uznesením viazaný a k jeho zrušeniu môže dôjsť len zákonným spôsobom. Ak potom sťažovateľ podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ rozhodnuté odvolacím súdom, nie je možné v súčasnosti zo   strany   ústavného   súdu   zodpovedať   otázku,   či   sťažovateľ   je   účastníkom   sťažnosťou napadnutého konania.

Pokiaľ   sťažovateľ   vo   svojej   argumentácii   poukazoval   na   vyjadrenie   predsedu okresného   súdu   sp.   zn.   1SprS/464/2012   zo   4.   júla   2012,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní posúdená ako dôvodná, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že vybavovanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedom príslušného súdu je postupom administratívneho charakteru upraveným v § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý nie je pre rozhodovanie ústavného súdu pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v napadnutom konaní záväzný.

Keďže sťažovateľ v napadnutom konaní dosiaľ nevystupoval ako účastník konania a jeho účastníctvo na strane oprávneného je sporné, uvedené zistenia viedli ústavný súd k záveru,   že   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľom je v zmysle čl. 127 ods.   3   ústavy   podmienené   vyhovením   sťažnosti   vo   veci   samej   (vyslovením   porušenia základných práv alebo slobôd zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve).

O uložení povinnosti niektorému z účastníkov konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, rozhoduje ústavný súd podľa „výsledku konania“ (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) zohľadňujúc (obdobne ako v prípade rozhodovania o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia),   či   bola   sťažnosť   dôvodná,   teda či ústavný súd vyslovil porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa zaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve vo veci samej.

Keďže   v   uvedenom   prípade   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľa   nevyhovel, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

Ústavný súd v závere pripomína, že vzhľadom na dôvod nevyhovenia sťažnosti toto rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby v prípade rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré vyznie v prospech sťažovateľa, ak vo veci bude opätovne konať okresný súd a sťažovateľ zotrvá   na   stanovisku,   že   jeho   postupom   dochádza   k   zbytočným   prieťahom,   predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014