znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 706/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. J., zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Žuffom, Vinohradnícka 19, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o   výsledkoch vybavenia   podnetu   sp.   zn.   4151/2013/VOP   z   28.   marca   2014,   ako   aj   upovedomením verejnej ochrankyne práv o odložení podnetu sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2014 doručená sťažnosť V. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o   výsledkoch   vybavenia   podnetu   sp.   zn. 4151/2013/VOP   z   28.   marca   2014,   ako   aj   upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o odložení podnetu sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   17.   marca   2013   domáhal sprístupnenia informácie od Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky, konkrétne písomných pripomienok Centre for Advice on Individual Rights in Europe v prejudiciálnom konaní C-83/11 Rahman a iní, a to v anglickom jazyku a v celom znení.

Sťažovateľ ďalej uviedol: «Dňa 25.03.2013 vydalo MS SR rozhodnutie č. 218/2013-34-I..., ktorým Žiadosti sťažovateľa nevyhovelo a požadovanú informáciu nesprístupnilo s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZSI“) v znení neskorších predpisov....

Proti   Rozhodnutiu   MS   SR   podal   sťažovateľ   dňa   09.04.2013   rozklad,   ktorému Minister   spravodlivosti   SR   nevyhovel   svojím   rozhodnutím   č.   31076/2013/23-11 z 23.04.2013... rovnako s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI....

Dňa   23.09.2013   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   podnetu   adresovaného   Verejnej ochrankyni práv domáhal preskúmania Napadnutého rozhodnutia.»

Verejná   ochrankyňa   práv   o   podnete   sťažovateľa   z   23.   septembra   2013   rozhodla upovedomením o vybavení podnetu sp. zn. 4151/2013/VOP z 28. marca 2014 (ďalej len „upovedomenie č. 1“) s tým, že „... Ministerstvo spravodlivosti Napadnutým rozhodnutím neporušilo základné právo sťažovateľa na informácie garantované čl. 26 ods. 1 Ústavy SR“.

Ako   ďalej   sťažovateľ   uviedol,   28.   júla   2014   podal   proti   rozhodnutiu   ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) č. 31076/2013/23-II z 23. apríla 2013 opakovaný podnet, v ktorom uviedol „... tieto nové skutočnosti:

- predloženie písomných pripomienok Európskej komisie v prejudiciálnom konaní C- 83/11 Rahman a iní a v prejudiciálnom konaní C-496/12 Spoločenstvo vlastníkov bytov M.,

- rozpor Upovedomenia č. 1 s vlastnou rozhodovacou praxou Verejnej ochrankyne práv,

- nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 1/09,

- napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR.“.

O   opakovanom   podnete   sťažovateľa   rozhodla   verejná   ochrankyňa   práv upovedomením o odložení podnetu sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014 (ďalej len „upovedomenie č. 2“) tak, že „opakovaný podnet sťažovateľa neobsahuje nové skutočnosti a   skutočnosti,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   ako   nové,   nemajú   podľa   VOP   vplyv   na   spôsob vybavenia podnetu. Sťažovateľovi bolo upovedomenie doručené dňa 06.08.2014 na jeho emailovú adresu.“.

Podľa názoru sťažovateľa verejná ochrankyňa práv porušila jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vydaním zjavne nesprávneho a arbitrárneho upovedomenia č. 1 tým, že:„...   v upovedomení   č.   1   podala   podľa   sťažovateľa   taký   výklad   ust.   §   11   ods.   1 písm. d)   ZSI,   ktorý   je   ústavne   neudržateľný,   arbitrárny   a   nespravodlivý.   Na   obmedzení prístupu k informáciám požadovaných sťažovateľom nemôže podľa jeho názoru existovať legitímny   záujem,   ak   účelom   predmetného   ustanovenia   ZSI   (aj   podľa   judikatúry Najvyššieho súdu SR) je obmedziť prístup k informáciám z prebiehajúceho súdneho konania a   ak   požadované informácie   sú navyše prístupné   na základe   Nariadenia č.   1049/2001. Podľa sťažovateľa takého obmedzenie práva na informácie nemožno presvedčivo logicky ani racionálne zdôvodniť. Podľa sťažovateľa Upovedomením č. 1 došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR tým, že VOP interpretovala ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI ústavne nekonformným spôsobom, ktorý popiera zmysel a účel práva na informácie.“

Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany verejnej ochrankyne práv vidí rovnako aj pri vybavovaní svojho opakovaného podnetu, pretože verejná ochrankyňa práv napadnutým upovedomením č. 2 „odložila opakovaný podnet sťažovateľa napriek tomu, že sťažovateľ uviedol v opakovanom podnete   nové   skutočnosti   zjavne   preukazujúce   nesprávnosť   právnych   záverov   VOP z upovedomenia č. 1, teda neboli splnené podmienky na odloženie opakovaného podnetu sťažovateľa podľa   ZVOP   a VOP v upovedomení č. 2 nijako nezdôvodnila ako dospela k záveru, že opakovaný podnet neobsahuje nové skutočnosti a prečo skutočnosti uvádzané sťažovateľom ako nové, nemajú vplyv na spôsob vybavenia (prvého) podnetu sťažovateľa.... Pokiaľ   ide   o   predloženie   písomných   pripomienok   Európskej   komisie   v prejudiciálnom   konaní   C-83/11   Rahman   a   iní   a   v   prejudiciálnom   konaní   C-496/12 Spoločenstvo vlastníkov bytov M. sťažovateľ poukazuje na to, že predložením uvedených písomných pripomienok spochybnil kľúčový právny záver upovedomenia č. 1..., teda že konanie pred Súdnym dvorom EÚ je vylúčené z pôsobnosti predpisov práva EÚ. Sťažovateľ však v upovedomení č. 2 vo vzťahu k týmto novým skutočnostiam, ktoré neuviedol vo svojom (prvom) podnete, nedostal žiadnu odpoveď, aj keď tieto skutočnosti priamo spochybňovali právne závery, na ktorých bolo upovedomenie č. 1 založené.“.

Sťažovateľ rovnako poukázal i na to, že „verejný ochranca práv, ako ústavný orgán ochrany   základných   práv   a   slobôd,   by   mal   postupovať   v   skutkovo   a/alebo   právne podobných prípadoch rovnako. V právnom štáte je neprípustné, aby ústavný orgán ochrany základných práv a slobôd mal na tú istú právnu otázku odlišný právny názor alebo aby odklon   od   svojej   skoršej   rozhodovacej   praxe   napriek   upozorneniu   sťažovateľa   vôbec neodôvodnil.“.

V závere sťažnosti s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu a už uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upovedomením verejnej ochrankyne práv o odložení podnetu pod spis. zn.: 2991/2014/VOP zo dňa 05.08.2014, porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o   výsledkoch vybavenia podnetu pod spis. zn.: 4151/2013/VOP zo dňa 28.03.2014, porušené bolo. 4.   Upovedomenie   verejnej   ochrankyne   práv   o   odložení   podnetu   pod   spis.   zn.: 2991/2014/VOP z dňa 05.08.2014 a upovedomenie verejnej ochrankyne práv o výsledkoch vybavenia podnetu pod spis. zn.: 4151/2013/VOP zo dňa 28.03.2014 sa zrušuje a vec vracia verejnej ochrankyni práv na nové konanie.

5. V. J. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500,- EUR (slovom tisíc päťsto eur), ktoré je verejná ochrankyňa práv povinná zaplatiť mu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

6.   Sťažovateľovi   sa   priznávajú   trovy   konania/právneho   zastúpenia   vo   výške 284,08 EUR,   ktoré   je   verejná   ochrankyňa   práv   povinná   sťažovateľovi   vyplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa - Mgr. Tomáš Žuffa, advokát... to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy upovedomením verejnej ochrankyne práv o výsledkoch vybavenia podnetu sp. zn. 4151/2013/VOP z 28. marca 2014, ako aj upovedomením verejnej ochrankyne práv o odložení podnetu sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o   výsledkoch   vybavenia   podnetu sp. zn. 4151/2013/VOP z 28. marca 2014

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z obsahu sťažovateľom priložených listín považoval ústavný súd za preukázané, že sťažnosť bola podaná po lehote, keďže z upovedomenia č. 2 ústavnému súdu vyplynulo, že upovedomenie č. 1 bolo sťažovateľovi doručené 3. apríla 2014. Túto skutočnosť si však ústavný súd overil aj u pracovníčky Kancelárie verejného ochrancu práv, ktorá potvrdila, že upovedomenie   č.   1   bolo   sťažovateľovi   odoslané   na   poštovú   prepravu   1.   apríla   2014 a doručené 3. apríla 2014.

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu osobne podaná 24. septembra 2014, teda zjavne až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov uvedenej v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažovateľ podal sťažnosť ústavnému súdu zjavne po uplynutí 2-mesačnej lehoty, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy upovedomením verejnej ochrankyne práv o odložení podnetu sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014

Z   priloženej   dokumentácie   vyplynulo,   že   verejná   ochrankyňa   práv   označeným upovedomením č. 2 sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014 odložila podnet sťažovateľa v zmysle dikcie ustanovenia § 15 ods. 1 písm. e) zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o verejnom ochrancovi práv“) z dôvodu, že išlo o podnet vo veci, ktorú už verejná ochrankyňa práv vybavila a opakovaný podnet neobsahoval nové skutočnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   verejná   ochrankyňa   práv   odôvodnila   svoj   záver o odložení podnetu sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 písm. e) zákona o verejnom ochrancovi práv, keď uviedla:

«V predmetnej veci ste sa na mňa už obrátili podnetom dňa 23.09.2013, ktorý bol vedený pod spis. zn.: 4151/2013/VOP a vybavený Upovedomením o výsledkoch vybavenia podnetu zo dňa 28.03.2014, ktoré Vám bolo doručené dňa 03.04.2014 a v ktorom som Vám oznámila,   že   nesprístupnením   požadovaných   informácií   Ministerstvo   spravodlivosti   SR neporušilo Vaše základné právo na informácie zaručené ustanovením či. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Dňa   28.07.2014   mi   bol   doručený   Váš   ďalší   podnet,   vedený   pod   spis.   zn.: 2991/2014/VOP, v ktorom ste sa na mňa opakovane obrátili so žiadosťou o preskúmanie rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR č. 31076/2013/23-II zo dňa 23.04.2013. Keďže ide   o   podnet   vo   veci,   ktorú   už   verejný   ochranca   práv   vybavil   a   opakovaný   podnet neobsahuje nové skutočnosti, podľa ustanovenia § 15 ods. 2 písm. e) zákona o verejnom ochrancovi práv Váš podnet odkladám. Skutočnosti, ktoré vo Vašom podnete uvádzate ako „nové“, nemajú vplyv na spôsob vybavenia Vášho podnetu.»

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa § 15 ods. 1 písm. e) zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv môže podnet odložiť, ak zistí, že ide o podnet vo veci, ktorú už verejný ochranca práv vybavil a opakovaný podnet neobsahuje nové skutočnosti.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a   priloženej   dokumentácie   konštatoval,   že verejná ochrankyňa práv by svojím postupom pri vybavovaní podnetu sťažovateľa mohla porušiť základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy len vtedy,   ak   by   zásadným   spôsobom   porušila   svoje   povinnosti   pri   vybavovaní   podnetu sťažovateľa vyplývajúce jej zo zákona o verejnom ochrancovi práv.

V   danom   prípade   však   verejná   ochrankyňa   práv   podľa   názoru   ústavného   súdu pri vybavovaní   podnetu   sťažovateľa   postupovala   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami zákona o verejnom   ochrancovi   práv,   a preto   k porušeniu   označeného základného práva sťažovateľa upovedomením verejnej ochrankyne práv sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014 o odložení jeho podnetu dôjsť nemohlo.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   príčinná   súvislosť   medzi   označeným právom sťažovateľa a postupom verejnej ochrankyne práv pri rozhodovaní v danej veci, ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o   porušení   sťažovateľom   označeného   práva. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom verejnej ochrankyne práv, nemôže viesť k záveru o neudržateľnosti, nespravodlivosti, ústavnej nekonformnosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

V nadväznosti na námietku sťažovateľa, v zmysle ktorej „verejný ochranca práv ako ústavný orgán ochrany základných práv a slobôd by mal postupovať v skutkovo a/alebo právne podobných prípadoch rovnako“, ústavný súd uvádza, že mu zásadne neprislúcha zjednocovať   rozhodovaciu   činnosť   verejnej   ochrankyne   práv   a   subsumovať   si   tak právomoc, ktorá mu nie je zverená.

Ústavný súd na záver zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie verejnej ochrankyne práv, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej platnej a účinnej procesnoprávnej úpravy [pozri ustanovenie § 15 ods. 2 písm. e) zákona o verejnom ochrancovi práv], v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd rovnako konštatuje, že napadnutým upovedomením sp.   zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014, ktorým verejná ochrankyňa   práv   odložila   opakovaný   podnet   sťažovateľa,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže platná zákonná úprava právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu nezakladá.

Keďže ústavný súd s ohľadom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že napadnuté upovedomenie verejnej ochrankyne práv sp. zn. 2991/2014/VOP z 5. augusta 2014 nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označeného práva sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014