znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 706/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 385/2009 zo 16. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a práva na prerokovanie jeho veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 385/2009 zo 16. apríla 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení navrhovateľa v konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi M., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporca“), vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 42 Coch 1/2003.

Okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2007 sťažovateľovu žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 385/2009 zo 16. apríla 2013 tak, že „napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   spojení   s   opravným   uznesením zo dňa 05. októbra   2009,   č.   k.   42   Coch   1/2003-272,   potvrdzuje“ [opravným   uznesením okresný súd na návrh sťažovateľa pripustil do konania (pôvodne bola žalovaná S., spol. s r. o.,   B.)   ďalšieho   účastníka   M.,   spol.   s r. o.,   pretože   pôvodný   odporca   bol   vymazaný z obchodného registra; pozn.].

3. Sťažovateľ   namieta   neústavnosť   rozsudku   krajského   súdu   zo   16.   apríla   2013 a tvrdí, že týmto rozhodnutím a konaním mu predchádzajúcim boli porušené ním označené základné práva (body 1 a 5).

4. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol (argumentoval):„Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie úplne novými právnymi argumenty, ktoré súd   prvého   stupňa   nepoužil.   K   tejto   novej   právnej   argumentácii   sa   nemal   možnosť sťažovateľ   vyjadriť.   Nemohol   tak   realizovať   svoje   procesné   práva   s   cieľom   vplývať na výsledok súdneho rozhodnutia...

Napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   je   rozhodnutím   absolútne   prekvapivým, pretože:

Popiera doterajšiu konštantnú judikatúru vnútroštátnych súdov, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu produkovanú v oblasti ochrany osobnostných práv, osobitne práva na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena...

Za danej situácie sťažovateľ nemohol racionálne predpokladať, že odvolací súd bude postupovať   v   rozpore   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.

... Z vyššie uvedených dôvodov považuje sťažovateľ rozhodnutie odvolacieho súdu za prekvapivé, čo pociťuje ako odňatie možnosti konať pred súdom...

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   konanie   pred   odvolacím   súdom   ako   aj   rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené, absentuje v ňom náležité   odôvodnenie   zaujatého   právneho   názoru,   prečo   rozhodol   o   merite   odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru obsiahnutého v rozhodovacej praxi súdov, ako aj prečo nerešpektoval presun dôkazného bremena na žalovaného...

Extrémne dlhé (takmer trinásť rokov trvajúce) obdobie nečinnosti súdu a Krajského súdu   v   trvaní   7   rokov   bez   akýchkoľvek   pochybností   treba   považovať   za   zbytočné prieťahy v konaní,   ktoré   vo   veci   ochrany   osobnosti   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu neospravedlniteľné a   netolerovateľné,   keďže   svojimi   dôsledkami   nadobudli   charakter odopretia spravodlivosti...

Sťažovateľ   tvrdí,   že   opisované   konania   vedené   pred   všeobecnými   súdmi   neboli spravodlivé   ako   celok   a   v   jeho   prípade   nie   je   možné   hovoriť   o   tom,   že   došlo k spravodlivému výkonu súdnictva. Vytýkané chyby, ktorých sa dopustili všeobecné súdy, viedli   k   porušeniu   práv   zaručených   Ústavou   SR   a   Dohovorom   tak,   ako   to   špecifikuje sťažovateľ v tejto sťažnosti...“

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces, zaručené čl. 46 ods. 1 na prejednanie veci v primeranej dobe podľa čl.48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1   Ústavy...   postupom   a   rozhodnutím   zo   16.   04.   2013   Krajského   súdu...   v   konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Co 385/2009, bolo porušené.

... Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 16. 04. 2013 sp. zn.: 8 Co 385/2009 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

... Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 8.000,- EUR...

... Krajský súd... je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania... v celkovej výške 588,36 € vrátane 20 % DPH...“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2007 a rozsudok krajského súdu zo 16. apríla 2013.

II.

7. V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   dopytom na okresnom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   podal   6.   augusta   2013   proti   rozsudku   (v   texte nesprávne uvádza „uzneseniu“, pozn.) krajského súdu sp. zn. 8 Co 385/2009 zo 16. apríla 2013, ktorý mu bol doručený 4. júla 2013, dovolanie. Konanie o dovolaní Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   276/2013 z 11. septembra 2013 zastavil z dôvodu späťvzatia dovolania sťažovateľom 9. augusta 2013. Kópia dovolania z 2. augusta 2013 a uznesenie najvyššieho súdu z 11. septembra 2013 boli predložené ústavnému súdu okresným súdom (pozri tiež bod 6).

8. Porovnaním   textu   (obsahu)   sťažovateľovej   sťažnosti   z 2.   augusta   2013 a jeho dovolania taktiež z 2. augusta 2013 (doručeného okresnému súdu 6. augusta 2013) ústavný súd konštatuje v zásade totožnosť argumentácie sťažovateľa v oboch podaniach.

9.   Na   krajskom   súde   ústavný   súd   zistil,   že   v odvolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co   385/2009   nepodal   sťažovateľ   predsedovi   krajského   súdu   sťažnosť na zbytočné prieťahy v tomto konaní.

III.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv zaručených ústavou postupom a rozhodnutím krajského súdu (body 1, 3 a 5) spočívajúcim v ňom tvrdených skutočnostiach už uvedených v bode 4.

13. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

14.   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

15. Sťažovateľ   uviedol   (pozri   bod   4),   že   z dôvodu „absolútne   prekvapivého“ rozhodnutia krajského súdu, jeho nedostatočného odôvodnenia, ako aj rozhodnutia v merite veci odlišne od ustálenej praxe mu bola odňatá „možnosť konať pred súdom“, čo podľa jeho názoru spôsobilo, že rozhodnutie krajského súdu bolo „postihnuté vadou podľa § 237 písm. f) OSP...“.

16.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

17.   Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II.   ÚS   73/05, I. ÚS 243/2010).

18.   Sťažovateľom   namietané   porušenie   práv   vyúsťuje   do   jeho   tvrdenia   o   odňatí možnosti konať pred súdom (pozri body 4 a 15), čo v okolnostiach danej veci predstavuje dovolací dôvod proti rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Zo   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   tento   opravný   prostriedok, ktorý mu Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje   na   ochranu   jeho   základných   práv, keď dovolanie   pôvodne   aj   podané   sťažovateľom   proti   odvolaciemu   rozsudku   vzal   späť (pozri tiež body 7 a 8).

19. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ síce podal proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie,   a   to   v   rozsahu   podanej   sťažnosti, v ktorej   rovnako   tvrdil   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale toto dovolanie 3 dni (6. augusta 2013 – 9. augusta 2013) po jeho doručení vzal späť. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

20. Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   sťažnosť   prípustná, preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

21.   Sťažovateľ   namietal   tiež   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   jeho veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu v odvolacom konaní (body 1 a 5).

22.   Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   ústavný   súd   poskytuje   ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov len vtedy, ak bola táto ochrana na ústavnom   súde   uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie ešte trvalo (napr. I. ÚS 34/99, I. ÚS 47/96, III. ÚS 20/00). Z obsahu   sťažnosti,   k nej   pripojených   písomností   a zo   zistení   ústavného   súdu   (bod   7) možno konštatovať, že sťažovateľ sa domáhal poskytnutia ochrany ústavným súdom v čase, keď už porušovanie predmetného práva krajským súdom netrvalo (rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 4. júla 2013 a sťažnosť podaná ústavnému súdu 14. augusta 2013). Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľovu sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Ústavný   súd   k sťažovateľom   namietaným   prieťahom   v konaní krajského   súdu (pozri petit sťažnosti, bod 5) zároveň dodáva, že sťažovateľ sa počas odvolacieho konania nedomáhal nápravy podaním sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi   krajského súdu (bod 9), na ktoré mal právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Nepodanie takejto sťažnosti (nevyužitie tohto právneho prostriedku) je podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu v zásade dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

24. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013