znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 705/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. J., zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Žuffom, Vinohradnícka 19, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o   odložení podnetu sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2014 doručená sťažnosť V. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) upovedomením verejnej ochrankyne práv o odložení podnetu sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa 7. decembra 2013 domáhal sprístupnenia   informácie   od   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo spravodlivosti“), konkrétne materiálu k prvému bodu programu zasadnutia Medzirezortnej komisie pre zastupovanie Slovenskej republiky pred súdmi Európskej únie (ďalej len „medzirezortná komisia“), ktorá sa uskutočnila 25. júla 2013.

Sťažovateľ ďalej uviedol:«Dňa   13.12.2013   vydalo   MS   SR   rozhodnutie   č. 964/2013-34-I...,   ktorým   Žiadosti sťažovateľa nevyhovelo a požadovanú informáciu nesprístupnilo s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „ZSI“) v znení neskorších predpisov....

Proti rozhodnutiu MS SR podal sťažovateľ dňa 31.12.2013 rozklad, ktorému Minister spravodlivosti   SR   nevyhovel   svojím   rozhodnutím   č.   32037/2014-23-II   bez   uvedenia dátumu... rovnako s poukazom na ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI....

Dňa   27.01.2014   sa   sťažovateľ   prostredníctvom   podnetu   adresovaného   Verejnej ochrankyni práv domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia.»

V stanovisku ministerstva spravodlivosti doručenom Kancelárii verejného ochrancu práv   13.   marca   2014   ministerstvo   spravodlivosti   okrem   iného   uviedlo,   že   napadnuté rozhodnutie č. 32037/2014-23-II je vecne správne a zákonné, pričom v závere stanoviska poznamenalo, že sťažovateľ sa v súčasnosti domáha preskúmania rozhodnutia ministerstva spravodlivosti č. 31564/2013-23-II z 29. apríla 2013 v konaní, ktoré je na Krajskom súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vedené   pod   sp.   zn.   5   S   170/2013.   Ministerstvo spravodlivosti   zároveň   poznamenalo,   že   tomuto   rozhodnutiu   ministerstva   spravodlivosti rovnako   predchádzala   žiadosť   sťažovateľa   o   sprístupnenie   materiálu   k   prvému   bodu programu zasadnutia medzirezortnej komisie, ktorá sa uskutočnila 7. februára 2013.

Verejná   ochrankyňa   práv   o   podnete   sťažovateľa   z   27.   januára   2014   rozhodla upovedomením   o   odložení   podnetu   sp.   zn.   1559/2014/VOP   zo   7.   augusta   2014   podľa ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv (ďalej   len   „zákon   o verejnom   ochrancovi   práv“)   z   dôvodu,   že   obdobnú   vec,   ktorá   sa podstaty predmetu podnetu sťažovateľa týka, preskúmava krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 S 170/2013.

Podľa názoru sťažovateľa verejná ochrankyňa práv porušila jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že:

«- VOP upovedomením odložila podnet sťažovateľa zo dňa 27.01.2014 napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa ust. § 15 ods. 2 písm. b) ZVOP.

- Upovedomenie bolo prijaté v rozpore s Príkazom VOP č. 5/2013 zo dňa 30.07.2013 o postupoch a časovom harmonograme zavádzania organizačného poriadku účinného od 1. júna 2012 do činnosti Kancelárie verejného ochrancu práv (ďalej ako „Príkaz VOP“).»

Sťažovateľ   je toho   názoru,   že „...   neboli   splnené   podmienky   pre   odloženie   jeho podnetu v zmysle uvedeného ustanovenia ZVOP. Na odloženie podnetu podľa ust. § 15 ods. 2 písm. b) ZVOP je potrebné, aby vec, ktorá je prejednávaná súdom alebo o ktorej už súd rozhodol bola totožná s vecou, ktorej sa podnet týka. O totožnú vec ide vtedy, ak sú splnené kumulatívne tri podmienky, a to totožnosť účastníkov konania, totožnosť predmetu konania a totožné skutkové okolnosti, z ktorých sa odvodzuje právo. Ak nie je splnená ktorákoľvek   z uvedených   podmienok,   nejedná   sa   o   tú   istú   vec.“.   Keďže   podľa   názoru sťažovateľa druhá z podmienok totožnosti veci, t. j. totožnosť predmetu konania, nebola splnená, odloženie podnetu sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom   ochrancovi   práv   [sťažovateľ   v   sťažnosti   pravdepodobne   omylom   uvádza ustanovenie „§ 15 ods. 2 písm. b) ZVOP“, pozn.] neprichádzalo do úvahy.

V závere sťažnosti sťažovateľ v súvislosti so spôsobom vybavenia svojho podnetu poukazuje aj «... na Príkaz VOP. Podľa čl. 5 ods. 1 Príkazu VOP: „Zamestnanec OPAS určený na preskúmavanie a vybavovanie podnetov, ktorému spis s podnetom pridelil vedúci OPAS,   zástupca   vedúceho   OPAS,   vedúci   Kancelárie   alebo   verejná   ochrankyňa   práv, pridelený   podnet   preskúma   a   v   lehote   najneskôr   do   3   kalendárnych   mesiacov   od   jeho prevzatia na preskúmanie predloží na kontrolu svoj písomný návrh na vybavenie podnetu tomu   vedúcemu   zamestnancovi,   ktorý   vykonáva   kontrolu   správnosti   vybavenia   podnetu. V prípadoch podľa § 14 ods. 2 a 3 zákona však koná bezodkladne. V prípadoch odloženia podľa § 15 ods. 1 písm. a) až e) predloží návrh upovedomenia najneskôr do 15 pracovných dní   odkedy   sa   dozvedel   o   skutočnostiach,   pre   ktoré   verejná   ochrankyňa   práv   podnet odkladá.“...

Napriek tomu, že zo stanoviska MS SR doručeného dňa 13.03.2014 vyplýval dôvod, na   základe   ktorého   VOP   neskôr   odložila   podnet   sťažovateľa,   podnet   sťažovateľa   bol odložený až po takmer šiestich mesiacoch od doručenia stanoviska MS SR. Sťažovateľ si je vedomý, že je rozdiel medzi predložením návrhu upovedomenia podľa ust. § 15 ods. 1 písm. a)   až   e)   ZVOP   v   zmysle   čl.   5   ods.   1   Príkazu   VOP   a   samotným   upovedomením o odložení podnetu zo strany VOP. Sťažovateľ však považuje za málo pravdepodobné, aby príslušný zamestnanec Kancelárie verejného ochrancu práv predložil návrh na odloženie podnetu sťažovateľa v súlade s Príkazom VOP (teda najneskôr v apríli 2014) a VOP by rozhodla o tomto návrhu až o päť mesiacov neskôr. Sťažovateľ je preto názoru, že neboli splnené ani interné predpisy VOP na odloženie jeho podnetu.».

S   ohľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní veci a jej prijatí na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje. 2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky upovedomením verejnej ochrankyne práv o odložení podnetu pod spis. zn.: 1559/2014/VOP zo dňa 07.08.2014, porušené bolo.

3.   Upovedomenie   verejnej   ochrankyne   práv   o   odložení   podnetu   pod   spis.   zn.: 1559/2014/VOP   zo   dňa   07.08.2014   sa   zrušuje   a   vec   vracia   verejnej   ochrankyni   práv na nové konanie.

4.   Sťažovateľovi   sa   priznávajú   trovy   konania/právneho   zastúpenia   vo   výške 284,08 EUR,   ktoré   je   verejná   ochrankyňa   práv   povinná   sťažovateľovi   vyplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa - Mgr. Tomáš Žuffa, advokát... a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   o   odložení   podnetu sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014.

Z   priloženej   dokumentácie   vyplynulo,   že   verejná   ochrankyňa   práv   označeným upovedomením sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014 odložila podnet sťažovateľa v zmysle   dikcie   ustanovenia   §   15   ods.   1   písm.   b)   zákona   o verejnom   ochrancovi   práv z dôvodu,   že podľa   jej   informácie   krajský   súd   rozhoduje   v   súdnom   konaní na základe návrhu sťažovateľa aj o veci, ktorá sa týka podstaty tohto podnetu (pozri konanie vedené pod sp. zn. 5 S 170/2013).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   verejná   ochrankyňa   práv   náležite   odôvodnila   svoj záver o odložení podnetu sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom ochrancovi práv, keď uviedla:

«Pre posúdenie veci som si vyžiadala písomné stanovisko ministerstva, analyzovala som kópie relevantných dokumentov – konkrétne Vašich podaní a rozhodnutí ministerstva, ktoré mi boli predložené spolu so stanoviskom.

Žiadosťou   zo   dňa   7.   decembra   2013   ste   ministerstvo   požiadali   o   sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), a to konkrétne „o zaslanie materiálu k prvému bodu programu zasadnutia Medzirezortnej komisie pre zastupovanie pred súdmi EÚ, ktorá sa uskutočnila 25.07.2013“. Ako spôsob sprístupnenia informácií ste navrhli ich zaslanie elektronickou poštou.

Ministerstvo   o   Vašej   žiadosti   rozhodlo   dňa   13.   decembra   2013   rozhodnutím č. 964/2013-34-I,   pričom   žiadosti   nevyhovelo   a   požadovanú   informáciu   nesprístupnilo, opierajúc sa pritom o ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. Dňa 31.   decembra   2013   ste   proti   rozhodnutiu   ministerstva   podali   rozklad.   Rozklad   bol zamietnutý rozhodnutím č. 32037/2014-23-II a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Ministerstvo   založilo   svoju   argumentáciu,   na   základe   ktorej   Vašej   žiadosti   nevyhovelo, najmä na tom, že požadované informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti a uviedlo, že pod pojmom informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodných súdnych orgánov „ministerstvo rozumie informácie súvisiace s rozhodovaním súdu, postupom súdu a jeho úkony smerujúce k zisteniu skutkového stavu veci, úkony účastníkov konania voči súdu ako aj ostatným účastníkom konania“. Ministerstvo sa oprelo o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci NS SR sp. zn. 3 Sži 8/2009 zo dňa 18.2.2010. Vami požadovanú informáciu považuje za informáciu týkajúcu sa rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ.

Okrem toho uviedlo, že za Slovenskú republiku vykonáva úkony v konaniach pred súdmi EÚ zástupca Slovenskej republiky pred súdmi EÚ alebo výnimočne splnomocnená osoba. Medzirezortná komisia pre zastupovanie Slovenskej republiky pred súdmi EÚ je poradný, iniciatívny a konzultačný orgán zástupcu Slovenskej republiky pred súdmi EÚ a slúži   na   vnútroštátnu   koordináciu   postupu   Slovenskej   republiky   pred   súdmi   EÚ.   Jej zasadania sú neverejné. Je tomu tak podľa Postupov pre zastupovanie Slovenskej republiky pred súdmi EÚ.

Vy,   naopak   argumentujete   najmä   tým,   že   materiál   o   bode   programu   zasadnutia Medzirezortnej komisie pre zastupovanie SR pred súdmi EÚ netvorí súčasť rozhodovacej činnosti súdu a netýka sa rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ.

Podľa môjho názoru, účastníkom konania pred súdmi EÚ je Slovenská republika a ministerstvo (podľa § 13 ods. 6 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii   ústrednej   štátnej   správy   v   znení   neskorších   predpisov)   iba   „zabezpečuje zastupovanie Slovenskej republiky na Európskom súde pre ľudské práva a zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred súdnym dvorom Európskej únie“. Z toho vyplýva, že ministerstvo   nie   je   účastníkom   súdneho   konania,   ani   jeho   zástupca,   podľa   zákona   iba zabezpečuje zastupovanie účastníka súdneho konania, a teda je otázne, či je ministerstvo v tomto prípade a v tejto zákonnej pozícii (pre takýto prípad) povinnou osobou v zmysle § 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Okrem toho mám pochybnosť aj o tom, či poradný   orgán   zástupcu   Slovenskej   republiky   pred   súdmi   EÚ,   ktorého   zabezpečilo ministerstvo, má postavenie povinnej osoby v zmysle § 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a komu vlastne patrí obsah programu a výsledok neverejného zasadania poradného   orgánu,   čiže   inak,   komu   patrí   informácia   z   neverejného   zasadania.   A   je   to orgán,   ktorý   možno   subsumovať   pod   §   2   zákona   o   slobode   informácií?   Podľa   môjho názoru, je potrebné najskôr vyriešiť tieto právne otázky a až potom posudzovať, či mohlo dôjsť postupom orgánu verejnej správy - ministerstvom - k porušeniu Vášho základného práva chráneného čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.»

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom ochrancovi práv verejný ochranca práv podnet odloží, ak vec, ktorej sa podnet týka, prejednáva súd a nejde o prieťahy v konaní alebo ak už súd vo veci rozhodol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a   priloženej   dokumentácie   konštatoval,   že verejná ochrankyňa práv by svojím postupom pri vybavovaní podnetu sťažovateľa mohla porušiť základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy len vtedy,   ak   by   zásadným   spôsobom   porušila   svoje   povinnosti   pri   vybavovaní   podnetu sťažovateľa vyplývajúce jej zo zákona o verejnom ochrancovi práv.

V danom prípade však verejná ochrankyňa práv podľa názoru ústavného súdu pri vybavovaní podnetu sťažovateľa postupovala v súlade s citovanými ustanoveniami zákona o verejnom ochrancovi práv, a preto k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa upovedomením   verejnej   ochrankyne   práv   sp.   zn.   1559/2014/VOP   zo   7.   augusta   2014 o odložení jeho podnetu dôjsť nemohlo.

Keďže vec, ktorej sa podnet sťažovateľa týka, je vo svojej podstate vymedzením predmetu   konania,   a   ten   je   v   intenciách   posudzovaného   podnetu   zhodný   s   predmetom konania vedeným na krajskom súde pod sp. zn. 5 S 170/2013 (konaniu na krajskom súde vedenom   pod   sp.   zn.   5   S   170/2013   rovnako   predchádzala   žiadosť   sťažovateľa o sprístupnenie materiálu k prvému bodu programu zasadnutia medzirezortnej komisie, hoci z iného dátumu), verejná ochrankyňa nepochybila, ak s poukazom na túto argumentáciu podnet   sťažovateľa   v   zmysle   ustanovenia   §   15   ods.   1   písm.   b)   zákona   o verejnom ochrancovi práv odložila.

V   nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľa,   že   vydaním   upovedomenia   verejnej ochrankyne práv sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014 neboli splnené ani interné predpisy   na   odloženie   jeho   podnetu „podľa   čl.   5   ods.   1   Príkazu   VOP“,   ústavný   súd poznamenáva, že sťažovateľ v podanej sťažnosti bližšie nešpecifikoval, o aký konkrétny interný   predpis   Kancelárie   verejného   ochrancu   ide   a   aké   práva   zmieneným   konaním verejnej ochrankyne práv mali byť porušené.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   príčinná   súvislosť   medzi   označeným právom sťažovateľa a postupom verejnej ochrankyne práv pri rozhodovaní v danej veci, ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o   porušení   sťažovateľom   označeného   práva. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom verejnej ochrankyne práv, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti,   ústavnej   nekonformnosti   alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

V závere ústavný súd zdôrazňuje, že postup a rozhodnutie verejnej ochrankyne práv, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej platnej a účinnej procesnoprávnej úpravy [pozri ustanovenie § 15 ods. 1 písm. b) zákona o verejnom ochrancovi práv], v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd rovnako konštatuje, že napadnutým upovedomením sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014, ktorým verejná ochrankyňa   práv   odložila   podnet   sťažovateľa,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže platná zákonná úprava právo (právny nárok) na vyhovenie jeho podnetu nezakladá.

Ústavný   súd   s   ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   napadnuté upovedomenie verejnej ochrankyne práv sp. zn. 1559/2014/VOP zo 7. augusta 2014 nemá žiadnu   vecnú   súvislosť   s   tvrdeným   porušením   označeného   práva   sťažovateľa,   preto odmietol   jeho   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014