znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 705/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 220/2013 z 21. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 220/2013 z 21. augusta 2013.

2. Uznesením najvyššieho súdu z 21. augusta 2013 bolo dovolanie sťažovateľa proti potvrdzujúcemu   uzneseniu   odvolacieho   súdu   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie preddavku na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odmietnuté s odôvodnením, že dovolací súd nezistil skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť jeho dovolania podľa § 237 či § 239 OSP.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právoplatné rozhodnutie o zastavení konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania nebolo podľa sťažovateľa vydané v ústavnom a zákonnom   rámci   príslušných   právnych   predpisov,   preto   z rovnakého   dôvodu   nemôžu obstáť   všetky   naň   nadväzujúce   rozhodnutia   o zastavení   konania   vrátane   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

4. Sťažovateľ   preto   rozhodol,   aby   ústavný   súd   konštatoval   porušenie   označených práv uznesením najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie   konanie,   porušovateľa   zaviazal   zaplatiť   mu   finančné   zadosťučinenie   v sume 5 000 eur a trovy konania v sume 275,94 eur.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno   preto   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

8. Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   petitom sťažnosti a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhal v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Ústavná sťažnosť plní   v tomto   prípade   iba   funkciu   subjektívnej   ochrany   základných   práv   a slobôd sťažovateľa, kde platí zásada „vigilantibus iura scripta sunt“.

9. Sťažovateľ   predmet   konania   vymedzil   iba   voči   najvyššiemu   súdu,   ktorý napadnutým   uznesením   jeho   dovolanie   proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu o zastavení konania okresným súdom pre nezaplatenie preddavku na trovy konania podľa § 141a   OSP   odmietol   pre   neprípustnosť,   pretože   išlo   o také   konanie,   kde   sa   v súlade so zákonnou úpravou rozhoduje bez pojednávania.

10. Prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je totiž založená už tým, že dovolateľ   tvrdí,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   niektorou   z vád uvedených   v tomto   ustanovení,   ale   až   vtedy,   ak   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vadou uvedenou v § 237 písm. f) OSP skutočne trpí.

11. Tým, že v prerokovávanej veci pred všeobecnými súdmi odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP, neodňal sťažovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (R 59/1997), preto jeho dovolanie bolo najvyšším súdom správne odmietnuté.

12. Dovolanie   proti   uzneseniu   o zastavení   konania   pre   nezaplatenie   preddavku na trovy konania podľa § 141a OSP nie je prípustný opravný prostriedok na preskúmanie zákonnosti   či   ústavnosti   časovo   predchádzajúceho   a zároveň   samostatného   uznesenia o uložení   povinnosti   sťažovateľovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   Opačný   výklad by viedol   k neprípustnej   reparácii   právoplatného   a vykonateľného   súdneho   rozhodnutia (R 26/1984),   ktorým   sú   viazaní   tak   účastníci,   ako   i súd   (§   170   ods.   1   OSP),   inými prostriedkami, než predpokladá zákonná úprava (§ 201n, § 228n, § 236n OSP či čl. 127 ústavy).

13. Z uvedených skutočností vyplýva záver, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu ústavou zaručených označených základných práv sťažovateľa, preto ústavný súd jeho sťažnosti nemohol vyhovieť.

14. Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013