znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 704/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   V.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   Martinom Alušicom, Madačová 1/A, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 421/2013 z 31. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2014 doručená sťažnosť E. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. Martinom Alušicom, Madačová 1/A, Ružomberok, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 421/2013 z 31. marca 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva: «... 30.05.2013 rozhodol Okresný súd Ružomberok, č. k 3C/149/2012-158 tak, že odporkyni E. V. (ďalej aj ako „sťažovateľka“), ktorá bola v konaní o vrátení daru úspešná, priznal trovy konania vo výške 226,74 Eur. Nakoľko Okresný súd Ružomberok postupoval pri vyčíslení trov konania ako pri spore s neoceniteľným predmetom konania, odporkyňa podala... voči výroku o výške trov konania odvolanie. Krajský súd...rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok, č. k 3C/149/2012-158 ako vecne správne potvrdil....

Sťažovateľka je presvedčená, že rozhodnutím krajského súdu... došlo k porušeniu jej práva   najmä   z   dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu a okresného súdu pri priznávaní náhrady trov konania, a teda arbitrárnosti rozhodnutia, pričom súdy aplikovali príslušné ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. spôsobom, ktorým bol popretý účel a zmysel tejto právnej úpravy....

Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.   Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].

Hodnotu   veci   -   daru,   ktorého   vydanie   je   predmetom   súdneho   sporu,   a   to spoluvlastnícky podiel rodinného domu je možné vyjadriť. V neposlednom rade ostatná novela vyhlášky doplnila do § 10 ods. 2 presnejšie vymedzenie slovami „o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“ Podľa dôvodovej správy bolo cieľom „znížiť záujem na súdnom riešení sporov“. Je zrejmé, že novela presnejšie vymedzila spôsob určenia trov konania aj pri sporoch, ktoré nie sú spormi na plnenie (kde je   spôsob   určenia   trov   bez   pochybností),   ale   pri   sporoch   na   vydanie   veci,   určovacích žalobách   alebo   pri   žalobách   na   vrátenie   daru.   Takýto   gramatický   a   logický   výklad citovaného   ustanovenia   je   nepochybne   v   súlade   so   zámerom   novely   definovanom v dôvodovej správe.

Z   uvedeného   gramatického,   logického   a   systematického   posúdenia   citovaných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Predmetom sporu v danej   veci   bolo   konanie   o   vrátenie   daru,   ktorý   bol   oceniteľný   a   ocenený   peniazmi v dôsledku   čoho   krajský   súd   pri   priznávaní   náhrady   trov   konania   nemohol   vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale z tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 2 cit. vyhlášky.

Je potrebné uviesť, že tento názor súdu nie je totožný s konštantnou judikatúrou Najvyššieho   súdu.   Príkladmo   uvádzame   uznesenie   NS   SR,   sp.   zn   3Cdo/4/2010   zo   dňa 15.4.2010, uznesenie NS SR, sp. zn 3Cdo/111/2013 zo dňa 14.3.2013. Najvyšší súd SR (aj súdy nižšieho stupňa) pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzali z § 10 ods. 1 Vyhlášky.

V neposlednom rade je zdôvodnenie a rozhodnutie súdu nelogické. Vrátenie daru nie je možné oddeliť od otázky vlastníckeho práva. Súd sa obmedzil na konštatovanie tohto názoru   bez   zdôvodnenia (čím   považujeme   takéto   rozhodnutie za arbitrárne).   V   prípade zániku darovania jednostranným právnym úkonom darcu, obdarovaný je povinný vrátiť darcovi všetko, čo od neho na základe darovacej zmluvy prijal. Nevyhnutne musí previesť späť na darcu VLASTNÍCTVO veci. Majetok obdarovaného by sa tak znížil o hodnotu, ktorá je   určiteľná.   Vyhláška   určuje   paušalizovanú   výšku   odmeny   advokáta.   Podľa   logického a gramatického výkladu tohto ustanovenia Vyhlášky si súd musí položiť otázku, či je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť peniazmi. V prípade ak sa rozhodnutím súdu majetok odporkyne zníži   (resp.   nezníži)   o   hodnotu   veci,   ktorú   Navrhovateľ žiadal vrátiť,   súd   si nemôže odpovedať na túto otázku inak, ako tak, že hodnotu veci (v prípade darovania) je možné vyjadriť v peniazoch. V takom prípade ale súd musí postupovať v zmysle § 10 ods. 1 Vyhlášky pri stanovení hodnoty právneho úkonu, pretože iba v prípade, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci, súd môže postupovať v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. Koniec koncov v prípade, ak by obdarovaný musel dar vrátiť a nemal ho, musí poskytnúť darcovi peňažnú   náhradu   podľa   zásad   o   bezdôvodnom   obohatení.   Súd   by   sa   tak   pri   určení povinnosti vrátiť dar musel zaoberať aj určením hodnoty daru. V takom prípade vyznieva argumentácia súdu ešte neudržateľnejšie.

Právo   na   priznanie   primeranej   a   právnymi   predpismi   stanovenej   náhrady   trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež   súvisí,   pokiaľ   ide   konkrétne   o   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   s   majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a či. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške určenej   podľa   príslušnej   právnej   normy   sťažovateľovi   nepriznal,   odoprel   sťažovateľke ochranu označených práv zakotvených v našom ústavnom poriadku.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo E. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Žiline 10 Co/421/2013-266 zo dňa 31. marca 2014 porušené bolo.

2. Zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   10 Co/421/2013-266   zo   dňa 31. marca 2014 a Okresného súdu Ružomberok č. k. 3 C/149/2012-158 zo dňa 30.05.2013 v časti výroku o trovách.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania za 2 úkony právnej služby prevzatie a príprava v zmysle § 13a ods. 1 písm. a) a písomné podanie na súd v zmysle § 13 a ods. 1 písm. c) a 2x režijný paušál spolu vo výške 1041,78 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa   §   142   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa   §   10   ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení noviel (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je...

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy,   podľa   čl.   37   ods.   2   listiny   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu výrokom rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 C 149/2012-158 z 30. mája 2013 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu“)   o   trovách   konania.   Porušenie   svojich   práv   vidí   v   nedostatočnom odôvodnení rozsudku   krajského súdu, a teda   jeho arbitrárnosti a nesprávnou   aplikáciou vyhlášky, ktorou bol popretý účel a zmysel tohto predpisu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov,   ktoré   ustanovenia   o   súdnej   ochrane   vykonávajú,   a   teda   že   základné   právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).

Ústavný   súd   nie   je   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri   poskytovaní   súdnej   ochrany   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   môže   rozhodnutím,   ako   aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl.   51   ods. 1   ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo   osebe   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   porušenia   základných   práv   a   slobôd   bez ohľadu   na   to,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred   všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a   k   zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010).

Okresný súd vo svojom rozsudku výrok o trovách konania odôvodnil takto:„Odporkyňa uplatnila náhradu trov konania v celkovej výške 2 782,06 eur, keď odmenu   advokáta   za   úkon   právnej   služby   odvodzovala   v   zmysle   §   9   a   nasledujúcich vyhlášky č. 655/2004 Z. z. z hodnoty daru, ktorá je podľa odborného stanoviska realitnej kancelárie...   vo   výške   45   000   eur,   tz.   odporkyňa   uplatnila   trovy   právneho   zastúpenia za nasledovné úkony právnej služby, tz. prevzatie a príprava zastúpenia vrátane 1. porady s klientom vo výške 512,85 eur,   rokovanie   s protistranou...   vo   výške   341,91   eur,   účasť na pojednávaní... vo výške 512,85 eur, rokovanie s protistranou... vo výške 341,91 eur, účasť na pojednávaní... vo výške 512,85 eur + 6 x režijný paušál po 7,81 eur. Súd sa nestotožnil s vyčíslením náhrady trov právneho zastúpenia u odporkyne. Predovšetkým súd poukazuje, že v danom prípade bolo potrebné vyčísliť odmenu advokáta za úkon právnej služby v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky, nakoľko nie je možné vyjadriť hodnotu   veci   alebo   práva   v   peniazoch   alebo   jeho   možnosť   zistiť   len   s   nepomernými ťažkosťami a nie v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky. V tomto konaní uplatňoval navrhovateľ voči odporkyni svoje právo na vrátenie daru t. j. spoluvlastníckeho podielu na v návrhu označených nehnuteľnostiach. Súd má za to, že hodnotu práva na vrátenie daru nie je možné vyjadriť v peniazoch. Podľa názoru sudu toto právo na vrátenie daru   je   špecifickým   právom   zakotveným   v   ustanovení   §   630   Občianskeho   zákonníka, nemožno ho stotožniť s vlastníckym právom a z tohto dôvodu nemožno ani pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia vychádzať z hodnoty darovaných nehnuteľností. Preto súd priznal odporkyni náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 226,47 eur, ktorá suma pozostáva z odmeny advokáta za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom vo výške 60,07 eur, účasť na pojednávaní... vo výške 1/4 t. j. vo výške 15,02 eur,   účasť na pojednávaní...   vo výške 60,07 eur,   účasť na pojednávaní vo výške 60,07 eur, + 4 x režijný paušál po 7,81 eur = 226,47 eur.“

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   najprv   poukázal   na   obsah   odvolania sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania:

„Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podala odvolanie odporkyňa čo do   výroku   o   trovách   konania.   V   tejto   výrokovej   časti   sa   domáhala   zrušenia   rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa jej názoru nebolo možné, aby súd pri určení odmeny za jeden úkon právnej služby vychádzal z ust. §11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách advokátov. Podľa označeného ustanovenia sa môže postupovať iba v prípade, že nie je možné vyjadriť hodnotu veci. V posudzovanom prípade hodnota veci (vzhľadom na predmet konania) mohla byť vyjadrená v peniazoch a z tohto dôvodu súd mal aplikovať § 10 ods. 1/ Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Takto však súd nepostupoval, jeho rozhodnutie v odvolaním napadnutom výroku vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia vecí.“

Následne sa v relevantnej časti rozsudku, ktorou potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania, s námietkami sťažovateľky vysporiadal takto:

„Trovy   konania   odporkyne   spočívajú   v   trovách   právneho   zastúpenia,   tieto   trovy okresným súdom boli priznané v súlade s aplikovanými ustanoveniami Vyhlášky MS SR 655/2004   Z.   z.,   v   celom   rozsahu   akceptovali   neoceniteľný   predmet   konania   –   právo na vrátenie   daru.   Okresný   súd   pri   priznaní   trov   právneho   zastúpenia   v   celom   rozsahu dodržal princíp účelnosti vynaloženia trov a trovy priznal v správnej výške.“

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m. II. ÚS 78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Citované   rozsudky   obsahujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel v spojení s rozsudkom okresného súdu, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným   úspechom,   z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z   ústavnoprávneho hľadiska   niet žiadneho   dôvodu,   aby sa   spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietaný rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   odvolací   súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne   odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti iba opakuje námietky, ktoré   už   boli   predmetom   preskúmavania   krajským   súdom   na   základe   odvolania   proti rozsudku   okresného   súdu,   teda   sťažnosť   je   vlastne   iba   polemika   s   právnym   názorom okresného súdu, resp. krajského súdu, akým posúdil sťažovateľkin nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Sťažovateľka tak stavia ústavný súd do pozície bežnej prieskumnej inštancie   všeobecného   súdnictva,   keď   požaduje,   aby ústavný   súd   vec   opätovne   posúdil a stotožnil   sa   s   jej   právnym   posúdením   nároku   na   náhradu   trov   konania.   Ústavný   súd v súvislosti s takto koncipovanou sťažnosťou pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ   sťažovateľka   poukazuje   na   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   v   ktorých   bolo   v   obdobných   prípadoch   rozhodnuté   odlišne,   ústavný   súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zveruje súdnym orgánom na to týmto zákonom určeným (zmocneným).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (resp.   čl.   1   dodatkového   protokolu),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy a nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. čl. 1 dodatkového protokolu.

S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 37 ods. 2 listiny rozsudkom krajského súdu

Podstata   základného   práva   na   právnu   pomoc   pred   súdom   spočíva   okrem   iného v práve každého dať sa v konaní pred súdom zastúpiť advokátom.

Zo sťažnosti sťažovateľky naopak vyplýva, že v konaní pred všeobecnými súdmi bola advokátom zastúpená, čo v konečnom dôsledku viedlo k uplatneniu nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré sťažovateľke počas súdneho konania vznikli. Sťažovateľka v sťažnosti namieta práve nesprávnosť výroku o náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré jej v konaní pred všeobecným súdom vznikli, pričom porušenie základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny nijakým spôsobom, okrem tvrdenia, že jej neboli priznané trovy právneho zastúpenia v požadovanej výške, neodôvodňuje.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,   že sťažovateľke všeobecné súdy nepriznali trovy právneho zastúpenia v takej výške, v akej ich požadovala, neznamená, že bolo porušené jej základné právo na právnu pomoc pred súdom podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej obsiahnutými.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. novembra 2014