znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 704/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. L., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. C., K., vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M.   L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003   p o r u š e n é b o l o.

2. M. L. finančné zadosťučinenie   n e p r i z n á v a.

3.   Okresný   súd   Košice   I   j   e   p   o v i n   n   ý   uhradiť   M.   L.   trovy   konania v sume 165,57 € (slovom stošesťdesiatpäť eur a päťdesiatsedem centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. C., K..

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 704/2013-10 z 20. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003.

2. Sťažovateľka má v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 111/2003 o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov (ďalej aj „napadnuté konanie“), ktoré pôvodne začalo 23. septembra 2003 postavenie žalovanej v 2. rade. Účastníčkou konania sa stala po smrti   svojho   manžela   (30.   marca   2009).   Vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   napriek skutočnosti, že prerokovávaná vec nie je skutkovo ani právne zložitá, konanie na okresnom súde trvá už desať rokov, v dôsledku čoho je po celý čas v stave právnej neistoty a vzniká aj škoda na nehnuteľnosti, ktorá je v dôsledku sporu a nariadeného predbežného opatrenia, ktoré zakazuje vlastníkovi s ňou nakladať neobývaná a neudržiavaná. Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

3.   Ústavný   súd   lustráciou   v registri   podaní   zistil,   že   advokát   JUDr.   J.   C.   podal na ústavnom súde sťažnosť aj v mene Š. L., K., ktorou namietal prieťahy v napadnutom konaní.   Uvedená   sťažnosť   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   a ústavný   súd   o nej   rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 249/2013-48 z 10. septembra 2013, ktorým vyslovil porušenie jeho práv,   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   mu náhradu trov právneho zastúpenia. Nález ústavného súdu bol jeho právnemu zástupcovi doručený 11. novembra 2013. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že Š. L. v konaní sp. zn. III. ÚS 249/2013 je synom sťažovateľky a do napadnutého konania obaja vstúpili ako dediči (syn, resp. manželka) nebohého Š. L. – žalovaného v 2. rade.

II.

4.   Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   listom   z 13.   januára   2014 vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k vhodnosti ústneho pojednávania, a okresný súd   zároveň   požiadal   o vyjadrenie   k prijatej   sťažnosti   a zaslanie   kompletného   spisu z napadnutého konania.

5.   Okresný   súd   listom   sp.   zn.   1   Spr   V/27/2014   z 29.   januára   2014   predložil ústavnému súdu vyjadrenie vo veci a kompletný spis sp. zn. 15 C 111/2003. Ústavný súd zistil, že vyjadrenie okresného súdu obsahuje podrobnú chronológiu úkonov uskutočnených v napadnutej veci (ktoré sa zhodujú s úkonmi dokladovanými   v predloženom   spise) a je totožné s vyjadrením okresného súdu doručeným   ústavnému súdu 23. júla 2013   vo veci sp. zn. III. ÚS 249/2013 s výnimkou posledného úkonu, keď v novšom vyjadrení okresný súd uviedol, že „Na ďalšom pojednávaní dňa 14. 11. 2013 súd vo veci meritórne rozhodol. Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.“

6. V podaní doručenom ústavnému súdu 27. januára 2014 sťažovateľka uvádza, že konanie,   od   ktorého   sú   závislé   vlastnícke   práva   k nehnuteľnosti,   trvá   už   desať   rokov, v dôsledku   čoho   sa   cíti   dlhodobo   v stave   právnej   neistoty,   rodinné   vzťahy   sú   hlboko narušené   a k ich   náprave   v plnom   rozsahu   nemôže   dôjsť   ani   po   konečnom   rozhodnutí vo veci. Z uvedeného dôvodu je toho názoru, že v danom prípade je priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   opodstatnené.   Rozsudok   vo   veci   prijatý   na   pojednávaní 14. novembra 2013, ktorým okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, podľa názoru sťažovateľky k upokojeniu rodinných vzťahov neprispeje a vytvára hneď viacero dôvodov na zrušenie rozsudku odvolacím súdom a jeho vrátenie na ďalšie konanie.

7.   Ústavný   súd   nepovažuje   za   potrebné   uvádzať   všetky   úkony   uvedené vo vyjadrení okresného   súdu,   keďže   sa   tak   už   stalo   v súvisiacom   náleze sp. zn. III. ÚS 249/2013   (s. 3 – 8),   a kontrolou   spisu   okresného   súdu   ich   ústavný   súd považoval za preukázané. Ústavný súd z predloženého spisu tiež zistil, že rozsudok vo veci bol po žiadosti konajúcej sudkyne o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie (predsedom okresného   súdu   predĺžená   do 20. januára   2014)   vypracovaný   a odoslaný   účastníkom konania 14. januára 2014.

8.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

9.   Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v ňom   súd   i bez   ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

12.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03 a ďalšie) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

Ústavný súd už v náleze sp. zn.   III. ÚS 249/2013 uviedol, že spory o neplatnosť právneho úkonu tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Okresný súd vo svojom vyjadrení uviedol, že spor je po právnej aj faktickej stránke mimoriadne zložitý. K tomu ústavný súd uvádza, že pôvodne štandardný spor sa postupným vývojom, uplatňovaním procesných práv priznaných   Občianskym   súdnym   poriadkom   jednotlivými   účastníkmi,   úkonmi   súdu i súdnych znalcov, úmrtiami účastníkov konania vyvinul v spor zdĺhavý a časovo náročný.

Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľka sa stala účastníčkou konania v roku 2009 po smrti svojho manžela. V konaní bola aktívna, pravidelne sa zúčastňovala nariadených pojednávaní a prostredníctvom svojho právneho zástupcu dôsledne uplatňovala   procesné oprávnenia,   ktoré   jej   Občiansky   súdny   poriadok   priznáva.   Takýto   postup   sťažovateľky ako účastníčky   konania   nevyhnutne prispel   k doterajšej   dĺžke   konania.   Ústavný   súd   už opakovane judikoval (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04 a ďalšie), že ak v dôsledku uplatnenia procesných   práv   účastníkom   konania   dochádza   k predĺženiu   konania,   zodpovednosť za tento   stav   neznáša   oprávnená   osoba,   ale   nemožno   ju   pripísať   ani   štátnemu   orgánu konajúcemu vo veci.

Ďalším kritériom bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 111/2003 bolo zistené, že konanie na okresnom súde trvá už viac ako desať rokov a takúto dĺžku konania je potrebné považovať za neprimeranú. Ústavný súd preto   skúmal,   či   bola   spôsobená   nečinnosťou   súdu,   resp.   jeho   neefektívnym a nesústredeným postupom. Skúmaním úkonov uskutočnených vo veci dospel ústavný súd k záveru, že počas celej dĺžky konania bola zistená iba ojedinelá nečinnosť súdu v období od 3. júna 2004 do 17. januára 2005. Celková dĺžka konania je výsledkom dôsledného využívania   procesných   oprávnení   všetkými   účastníkmi   konania,   v dôsledku   ktorých okresný   súd   konal   o zmene   žalobného   návrhu,   zámene   účastníkov   konania,   opakovane konal   o nariadení   predbežného   opatrenia,   návrhu   na   vylúčenie   sudkyne,   návrhoch na vykonanie   znaleckého,   resp.   kontrolného   znaleckého   dokazovania,   oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov,   povinnosti   zložiť   preddavok   na   znalecké   dokazovanie. V dôsledku opravných prostriedkov podávaných tak žalobcom, ako aj žalovanými sa spis opakovane nachádzal na Krajskom súde v Košiciach (spolu viac ako 1 rok z celkovej dĺžky konania)   a Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   opakovane   vypočul žalovaných (pre zlý zdravotný stav a nemožnosť vypovedať na súde) v mieste bydliska, dožiadal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom na vypočutie svedka, zaoberal sa sťažnosťou účastníkov konania na prieťahy v konaní a sťažnosťou proti porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho pojednávania.

13.   Vychádzajúc však   z   celkovej   dĺžky   predmetného   konania   a   hodnotiac úkony uskutočnené okresným súdom dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003 bolo porušené základné právo sťažovateľky na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

14.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v napadnutom   konaní   došlo   k porušeniu označených   práv   sťažovateľky,   návrhu   na   uloženie   príkazu   okresnému   súdu   konať vo veci bez   zbytočných   prieťahov   však   nevyhovel,   pretože   tak   urobil   v náleze sp. zn. III. ÚS 249/2013.   Okresný   súd   vo   veci   konal   a 14.   novembra   2013   rozsudkom č. k. 15 C 111/2003-953 aj rozhodol.

15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu,   povahu   veci,   celkovú   dĺžku   konania   (vstup   sťažovateľky   do   konania),   ale aj správanie   sťažovateľky   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   zhodne   ako   v náleze sp. zn. III.   ÚS   249/2013   nie   sú   dané   dôvody   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci (vypracovanie sťažnosti, s ohľadom na skutočnosť, že prípravu vo veci už právny   zástupca   vykonal   pre   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   249/2013 a podanú sťažnosť upravil) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov vo výške 165,57 €. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014