znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 703/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Villa   Vino   Rača,   a. s., Pri vinohradoch   2,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   1   ods.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 52/2012 z 13. marca 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Villa   Vino   Rača,   a. s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Villa   Vino   Rača,   a. s.,   Pri   vinohradoch   2, Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   základných   ľudských   práv a slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 52/2012 z 13. marca 2014 (ďalej len „rozsudok z 13. marca 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   podanou 12. decembra 2008 na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy medzi žalovanými a zároveň určenia vlastníckeho práva k parcele č... (ďalej len „sporná nehnuteľnosť“). Sťažovateľka si svoje vlastnícke právo   k   spornej   nehnuteľnosti   uplatnila   z   titulu   vydržania   a   preukázanie   svojej dobromyseľnosti počas obdobia vydržania opierala o kúpnu zmluvu z 11. decembra 1956 registrovanú bývalým Štátnym notárstvom 11. decembra 1957, ktorej predmetom sa podľa nej iba omylom nestala aj sporná nehnuteľnosť, ktorá spolu s parcelou č. 727/3 o výmere 790 m² prevedenou na základe uvedenej kúpnej zmluvy tvorila jeden hospodársky celok a v takomto stave ju sťažovateľka užíva dosiaľ, pričom v dôsledku týchto skutočností bol aj v kupujúcej   zmluve   označený   predávajúci   –   K.,   družstvo   s   r.   o.   v likvidácii,   následne vymazaný zo všetkých registrov v roku 1957 ako bezmajetný.

Podľa   sťažovateľky   v   roku   2008   už preto   nemohlo   byť k   spornej   nehnuteľnosti osvedčené vlastnícke právo notárskou zápisnicou v prospech právneho nástupcu bývalého vlastníka E., ktorý ju následne nemohol darovať B.

V roku 1963 bol na spornej nehnuteľnosti dokončený družstevný dom R. s vinárskou výrobou v jeho pivniciach, ktorý dosiaľ slúži, takže sporná nehnuteľnosť už ako záhrada fyzicky neexistuje.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   9   C   160/2008   z   21.   septembra   2011   (ďalej   len „rozsudok z 21. septembra 2011“) žalobu sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že spornú nehnuteľnosť sťažovateľka nenadobudla kúpnou zmluvou z 11. decembra 1956, pretože táto nebola   jej   predmetom.   Podľa   okresného   súdu   spornú   nehnuteľnosť   sťažovateľka nenadobudla ani vydržaním, lebo v konaní v tejto veci nepreukázala svoju dobromyseľnosť v jej držbe. V tejto súvislosti okresný súd ďalej poukázal na fakt, že vlastníctvo takýmto spôsobom mohol nadobudnúť do 1. januára 1992 iba štát a právny poriadok po roku 1950 a po roku 1964 neumožňoval nadobudnúť vlastnícke právo k pozemku spracovaním, resp. jeho zastavaním trvalou   stavbou,   pričom   dodal,   že sporná nehnuteľnosť   už v   tom   čase neexistovala, keďže z nej boli vytvorené pozemky č... – zastavaná plocha o výmere 335 m² a č...– zastavaná plocha o výmere 38 m² a pre určenie neplatnosti kúpnej zmluvy medzi žalovanými odporcami v prvom a druhom rade sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe.

Krajský súd svojím rozsudkom z 13. marca 2014 na základe odvolania podaného sťažovateľkou rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2011 potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení   svojho   rozsudku   z   13.   marca   2014   krajský   súd   uviedol,   že   s   ohľadom na predmet kúpnej zmluvy z r. 1956, ktorého súčasťou nebol prevod spornej nehnuteľnosti, sťažovateľka podľa krajského súdu nebola dobromyseľná jej doterajšej držbe a na tento záver nemá vplyv skutočnosť, že sťažovateľku v držbe spornej nehnuteľnosti nikto nerušil, ako   ani   skutočnosť,   že   pôvodný   vlastník   spornej   nehnuteľnosti   bol   ako   bezmajetný zlikvidovaný. Z uvedených dôvodov sa na tento prípad podľa krajského súdu nevzťahuje ani predložený judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 635/2012, pretože v konaní nič nenasvedčovalo úmyslu zmluvných strán pojať do kúpnej zmluvy aj spornú nehnuteľnosť. Napokon krajský súd poukázal aj na to, že predmetom spracovania môže byť len stavba, a nie pozemok, pretože spracovanie predpokladá vznik inej veci podľa § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z § 126 Občianskeho zákonníka z roku 1950. Rozsudok krajského súdu z 13. marca 2014 bol sťažovateľke doručený 14. mája 2014.

Podľa sťažovateľky krajský súd porušil čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods.   1   dohovoru   svojím   prísne   formalistickým   prístupom   pri   interpretácii   a   aplikácii dobromyseľnosti   ako   jednej   z   podmienok   vydržania   vlastníckeho   práva   k   spornej nehnuteľnosti, pretože podľa nej vychádzal

„/i/ iba z písomnej formy zmluvy, v ktorej sa parc. č... skutočne nenachádzala a /ii/ že sa - bez zisťovania skutočnej vôle zmluvných strán pred, v priebehu a najmä po uzavretí kúpnej zmluvy - nemohol oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali skutočnosti, že bolo ich úmyslom pojať do nej aj spornú parcelu, hoci ide o zjavne účelový výklad prejavu vôle /arbitrárny/ účastníkov zmluvy, pretože

/iii/ aj podľa názoru ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2576/10, z ktorého vychádza judikatúra NS ČR   /viď   22   Cdo   3410/11   a   ďalšie/,   aj   keď   v   kúpnej   zmluve   sporné   pozemky   uvedené výslovne nie sú, držiteľ môže byť v dobrej viere, že ich nadobudol do vlastníctva a teda došlo k ich vydržaniu, lebo opačný záver by značil porušenie základného práva na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy a dôsledne vzaté aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy; z tohto pohľadu neobstojí ako ústavne konformné, že neuvedenie   nehnuteľnosti   v   zmluve   znamená   paušálne   /absolútne/   nemožnosť dobromyseľnosti, že sporná nehnuteľnosť bola prevedená, ako to uvádzali obidva súdy a /iv/ predmetná zmluva sa stala zreteľne titulom, o ktorý sa opierala držba sporného pozemku sťažovateľom, po ktorom čase išlo družstvo ako bezmajetné do likvidácie, čiže samo uznávalo, že predmetná parcela prešla do vlastníctva sťažovateľa.“.

Sťažovateľka ďalej v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla: „Ústavnoprávny   deficit   posudzovaného   konania   a   v   ňom   vydaného   rozsudku odvolacieho súdu, má aj ním podaný výklad, že tzv. stredný občiansky zákonník z r. 1950 nepoznal   inštitút   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k   pozemku   jeho   spracovaním   podľa § 125 a nasl. per analógiám, pretože ide o výraz interpretačnej svojvôle krajského súdu, ktorému   chýba   zmysluplné   odôvodnenie   a   žiadna   reakcia   na   sťažovateľom   predostretú argumentáciu v poslednom procesnom podaní z 3. 3. 2014, podloženú odkazom na ustálenú súdnu   judikatúru   počnúc   rozh.   č.   155/1953   zb.,   či   Výberu   č.   zošita   6/1972,   str.   350n, prípadne rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cz 8/85, 2 Cz 21/86 a p. Možno teda uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu je v tomto rozsahu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, a tak v zjavnom rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru....

Rozsudok odvolacieho súdu vykazuje aj extrémny nesúlad so všeobecnou predstavou o spravodlivom súdnom rozhodovaní, keď si neoveril, že predmetná parcela je už vyše 50 rokov zastavaná družstevným domom RAČAN o dvoch podlažiach, pričom v pivničných priestoroch sa nachádza výrobňa vína spoločnosti Villa Vino Rača, čiže opäť rozhodol mimo akejkoľvek reality, odcudzene, kabinetne, čiže tak, ako súdy rozhodovať nesmú.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru boli rozsudkom krajského súdu z 13. marca 2014 porušené, zruší uvedený rozsudok a vec vráti na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd uhradiť náhradu trov konania v sume 340,88 € na účet jej právnej zástupkyne.

Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2014 do 28. februára 2015 v znení jeho dodatkov I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu Peter Brňák a sudkyňa Marianna Mochnáčová a sudca Milan Ľalík. Na základe oznámenia podaného sudcom Milanom Ľalíkom o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto veci bol uznesením sp. zn. II. ÚS 531/2014 z 11. septembra 2014 sudca Milan Ľalík vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Na základe čl. III platného rozvrhu   práce   ústavného   súdu   namiesto   vylúčeného   člena   I.   senátu   ústavného   súdu rozhodovala o predbežnom prerokovaní sťažnosti členka III. senátu Jana Baricová.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 13. marca 2014. K namietanému porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v uvedenej veci pri posudzovaní dobromyseľnosti držby sporných pozemkov sťažovateľkou vychádzali iba z obsahu písomnej formy kúpnej zmluvy z 11. decembra 1956, v konaní nezisťovali skutočnú   vôľu   zmluvných   strán   pri   uzatvorení   uvedenej   zmluvy,   ďalej   nezohľadnili skutočnosť, že i napriek neuvedeniu spornej nehnuteľnosti v uvedenej kúpnej zmluve ako držitelia mohli byť v dobrej viere, resp. dobromyseľní pri jej užívaní (v tejto súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/11), a taktiež na to, že uvedená kúpna zmluva bola zreteľne z titulu držby spornej nehnuteľnosti, pretože právny predchodca odporcu zanikol v likvidácii podľa tvrdenia sťažovateľky ako bezmajetný.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd preskúmal obsah rozsudku krajského súdu z 13. marca 2014, ako aj rozsudok okresného súdu z 21. septembra 2011 v rozsahu, v ktorom naň odkazuje uvedený rozsudok krajského súdu. V obsahu odôvodnenia rozsudku z 13. marca 2004 krajský súd v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. (t. j. vo vzťahu k odporcom 1/, 2/, nie však aj vo vzťahu k odporcovi 3/, keďže navrhovateľ rozsudok prvostupňového súdu vo vzťahu k nemu odvolaním nenapadol), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s, p.), Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p., keď zistil, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, navrhovateľ sa domáha určenia neplatnosti darovacej zmluvy a tiež určenia, že je vlastníkom pozemku parc. č... Súd prvého stupňa vzhľadom na predmet sporu - určovací návrh - správne skúmal, či je daný naliehavý právny záujem jednak   na   určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy   a   tiež   na   určení   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti.   Záver prvostupňového súdu,   že nie je daný naliehavý právny záujem na navrhovateľom   požadovanom   určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy,   uzavretej   medzi odporcami 1/ a 2/, je správny....

Súd prvého stupňa otázku existencie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom   určení,   že   darovacia   zmluva   je   neplatná,   vyriešil   správne,   keď   dospel k záveru, že tento nie je daný.

Podmienkou úspešného uplatnenia určovacieho návrhu podľa cit. ust. § 80 písm. c/ O. s. p. je naliehavý právny záujem navrhovateľa na takomto určení. Povinnosť preukázať existenciu   naliehavého   právneho   záujmu   zaťažuje   navrhovateľa.   Naliehavosť   právneho záujmu je nutné vzťahovať na petit, ktorý navrhovateľ zvolil v návrhu. Naliehavý právny záujem je daný v zásade vtedy, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne postavenie navrhovateľa by bez takéhoto určenia bolo neisté.

Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva, resp. právneho vzťahu. Zároveň vychádza z názoru, že ak sa vyslovením neplatnosti má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem - ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva. Ak totiž súd rozhodne o tom, že zmluva o darovaní nehnuteľnosti je neplatná, týmto deklaratórnym   súdnym   rozhodnutím   sa   spravidla   neriešia   všetky   otázky   sporu, predovšetkým sa s konečnou platnosťou nerieši otázka, komu nehnuteľnosť patrí.

V súdenej právnej vecí by preto - ako správne uzavrel prvostupňový súd - otázka určenia neplatnosti označenej darovacej zmluvy neviedla k odstráneniu neistoty v právnom postavení navrhovateľa ako tvrdeného vlastníka sporného pozemku a rovnako by rozsudok súdu   o   určení   označenej   darovacej   zmluvy   za   neplatnú   neviedol   k   zápisu   (tvrdeného) vlastníckeho   práva   navrhovateľa   do   katastra   nehnuteľností,   a   to   z   toho   dôvodu,   že navrhovateľ (ani jeho právny predchodca) v katastri nehnuteľností nikdy nebol zapísaný ako vlastník spornej nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd vyhovel návrhu navrhovateľa, že darovacia zmluva je neplatná, by teda v konečnom dôsledku nič neriešilo,   na   právne   postavenie   navrhovateľa   by   nemalo   žiadny   dosah.   Len   v   konaní o návrhu o určenie vlastníctva by súd riešil otázku, či vlastníckemu právu navrhovateľa nebráni iná právna skutočnosť, t. j. skúmal by aktuálny stav vlastníctva. Vydania takéhoto súdneho rozhodnutia sa navrhovateľ napokon aj domáha v tomto konaní, a to v poradí druhým žalobným petitom, v ktorom žiada, aby súd určil, že on je vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti.   Až   takéto   rozhodnutie   súdu   (v   prospech   navrhovateľa)   by   viedlo   k   jeho zápisu   ako   vlastníka   spornej   nehnuteľnosti   do   katastra   nehnuteľností.   Výrok   o   určení neplatnosti darovacej zmluvy tak bol nadbytočný - táto otázka bola vo vzťahu k určeniu vlastníckeho práva navrhovateľa len otázkou predbežnou (prejudiciálnou). V zmysle textu vyššie potom na takomto určení nemohol byť daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Tento nedostatok je samostatným a prvoradým dôvodom, pre ktorý takýto určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho musel viesť prvostupňový súd k zamietnutiu návrhu (v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy).

Pokiaľ ide o ďalší určovací návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal určenia, že je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na tomto určení je daný naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Podľa ustálenej súdnej praxe ak je žalovaný odporca (v danom prípade   odporca   2/)   zapísaný   v   katastri   nehnuteľností   ako   vlastník   nehnuteľnosti,   má navrhovateľ   naliehavý   právny   záujem   na   určení   svojho   vlastníckeho   práva,   lebo   také rozhodnutie   súdu   môže   byť   aj   podkladom   pre   vykonanie   zmeny   zápisu   v   katastri nehnuteľností (porovnaj napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 3/03).

Navrhovateľ svoj návrh o určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti založil na tvrdení, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti v dôsledku jednak vydržania vlastníckeho práva,   a   to   ešte   jeho   právnym   predchodcom   (J.)   a   tiež,   že   vlastníctvo   nadobudol   aj spracovaním.

Navrhovateľ tvrdil, že jeho právny predchodca J. užíval sporný pozemok spolu s nehnuteľnosťou (parcela č...), ktorú kúpil kúpnou zmluvou zo dňa 11. 12. 1956. Právny predchodca navrhovateľa, J., od počiatku užíval nielen v kúpnej zmluve uvedený pozemok parc. č..., ale aj susednú parc. č... To, že navrhovateľ v katastri nehnuteľností nie je vedený ako   vlastník   aj   pozemku   parc.   č...,   zistil   navrhovateľ   až   v r. 2008,   kedy   sa   rozhodol zrekonštruovať   D.,   stojaci   na   časti   parc.   č...   (v   súčasnosti   parc.   č...).   Navrhovateľ argumentoval tým, že počnúc kúpou nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956 mal právny predchodca spornú nehnuteľnosť - susedný pozemok parc. č... - v držbe, pričom v jeho užívaní ho nikto nerušil. Skutočnosť, že susedný pozemok parc. č... o výmere 387   m2 nebol   pojatý   do   kúpnopredajnej   zmluvy   zo   dňa   11.   12.   1956,   vysvetľoval navrhovateľ ako dôsledok administratívnej chyby.

Vydržanie (§ 134 ods. 1, 3 Obč. zák.) predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva; je úzko späté s držbou, a to len s oprávnenou držbou, ktorá môže vyústiť   do   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním.   Účelom   inštitútu   vydržania   je uvedenie faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym stavom. Pri vydržaní ide o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva fyzickou alebo právnickou osobou, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákon stanovenej doby stáva vlastníkom veci a tým aj jej skutočným držiteľom. Inštitút vydržania v slovenskom právnom poriadku prešiel niekoľkými významnými zmenami. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci podľa tvrdenia navrhovateľa začala plynúť vydržacia doba po kúpe spornej nehnuteľnosti v r. 1956, v ktorom období platil Občiansky zákonník, zákon č. 141/1950 Zb., ktorý v prípade vydržania vlastníckeho práva   k   nehnuteľnostiam   vyžadoval   uplynutie   10-ročnej   vydržacej   doby,   ktorá   by   tak v prejednávanej veci uplynula v r. 1966. Vtedy však už bol účinný Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb., ktorý vydržanie vôbec neupravoval. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vychádzať   z   toho,   že   po   1.   4.   1964   nebolo   možné   vlastnícke   právo   k   nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním. Až novela Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.), účinná od   1.   4.   1983,   opätovne   vrátila   inštitút   vydržania   do   Občianskeho   zákonníka,   hoci   vo výrazne obmedzenej podobe (možnosť vydržania obmedzila len na fyzické osoby, keď toto právo nepriznala aj právnickým osobám, tiež zúžila okruh hnuteľných i nehnuteľných vecí, ku ktorým bolo možné nadobudnúť vlastníctvo vydržaním). Novela Občianskeho zákonníka (zákon č. 509/1991 Zb.) účinná od 1. 1. 1992, obnovila tradičné poňatie inštitútu vydržania v   slovenskom   právnom   poriadku,   keď   napr.   opätovne   umožnila   nadobudnúť   vlastnícke právo vydržaním aj právnickým osobám.

Z   hľadiska   plynutia   vydržacej   doby   potom   navrhovateľ   nemohol   nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním podľa Občianskeho zákonníka zák. č. 141/1950 Zb. z dôvodu, že mu ešte neuplynula 10-ročná vydržacia doba, ďalej ani podľa Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 v znení účinnom do 31. 12. 1991, z dôvodu, že dovtedy platná právna úprava neumožňovala vydržať vlastnícke právo právnickej osobe, akou bol aj navrhovateľ. Vychádzajúc z textu vyššie - za predpokladu splnenia ostatných zákonných   podmienok,   ako   bude   rozvedené   nižšie   -   tak   mohol   navrhovateľ   (resp.   jeho právny predchodca J.) ako právnická osoba podľa názoru odvolacieho súdu nadobudnúť vlastnícke právo k spornému pozemku vydržaním najskôr k 1.1. 1992, kedy prestalo platiť obmedzenie subjektov nadobúdania vlastníckeho práva vydržaním (vydržať vlastníctvo už mohli nielen fyzické ale aj právnické osoby).

Tomuto návrhu navrhovateľa však tiež nebolo možné vyhovieť, a to z dôvodu, že v konaní   nepreukázal   splnenie   všetkých   zákonom   stanovených   podmienok   vydržania vlastníctva, osobitne podmienky dobromyseľnosti držby.

Okolnosťami,   ktoré   môžu   svedčiť   pre   záver   o   existencii   dobrej   viery (dobromyseľnosti)   podľa   §   130   ods.   1   Obč.   zák.   sú   spravidla   okolnosti,   týkajúce   sa právneho   dôvodu   nadobudnutia   práva   a   svedčiace   o   poctivosti   jeho   nadobudnutia. Domnienka držiteľa, že mu vec alebo právo patrí, sa musí vždy opierať o niektorý právny úkon alebo inú právnu skutočnosť, na základe ktorých, podľa jeho presvedčenia, vec alebo právo nadobudol. Ako podmienka vydržania nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere (aby bol dobromyseľný) „s prihliadnutím na všetky okolnosti.“ Takéto posúdenie nemôže vychádzať len z už spomínaných subjektívnych predstáv držiteľa. Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrností, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Vo   vzťahu   k   prejednávanej   právnej   veci   argumentoval   navrhovateľ dobromyseľnosťou   jeho   právneho   predchodcu   ohľadom   držby   spornej   nehnuteľnosti   jej držbou už od r. 1956. Právny predchodca navrhovateľa ako aj navrhovateľ sám sa však nielen mohli ale aj museli zoznámiť s obsahom kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956, a tam vymedzeného predmetu kúpy, z ktorého jednoznačne vyplýva, že predmetom kúpy bola len parcela č..., nie aj sporná susedná parcela č... Obsah kúpnej zmluvy (č. l. 26, 27 spisu)   zo   dňa   11.12.1956   v   tomto   smere   -   pokiaľ   ide   o   identifikáciu,   čo   všetko   bolo predmetom kúpy, resp. predaja - nevyvoláva žiadne pochybnosti. Predmet kúpy je v čl. I. zmluvy označený nielen parcelným číslom (parc. č...), ale aj výmerou pozemku... a napokon aj kúpnou cenou. Zo žiadneho zmluvného ustanovenia nevyplýva, že by okrem parcely č... mienili   zmluvné   strany   uzavrieť   zmluvu   aj   ohľadom   inej   ďalšej   parcely;   toto   nemožno vyvodiť ani z výmery kupovanej parcely (parcela č... mala podľa zápisu v PK vložke... výmeru...). Riadna identifikácia predmetu kúpy, ako aj ostatný jednoznačný obsah kúpnej zmluvy administratívnu chybu vylučuje. Právny predchodca navrhovateľa a ani navrhovateľ tak ani podľa odvolacieho súdu nemohli byť dobromyseľní v držbe pozemku parc. č..., že im patrí na základe kúpnej zmluvy z r. 1956, keďže parcela č... predmetom kúpy podľa kúpnej zmluvy   zo   dňa   11.   12.   1956   nikdy   nebola.   Hodnotenie   dobromyseľnosti   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia,   pri   ktorom   je   nutné   brať   do   úvahy   všetky   okolnosti   veci. Odvolací súd v predmetnej právnej vecí považuje za nesporné, že sa navrhovateľ, resp. ešte jeho právny predchodca na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11. 12. 1956 ujal držby susednej parcely č... o výmere... bez akéhokoľvek právneho dôvodu, t.j. neoprávnene. Na uvedenom závere nemení nič skutočnosť, že navrhovateľa, resp. J., v užívaní uvedenej parcely nikto nerušil.   Za   irelevantnú   považuje   odvolací   súd   aj   okolnosť,   že podľa   záverečnej   správy likvidátora K. družstvo K. ku dňu svojej likvidácie nemalo žiaden majetok. Stanovy družstva K. riešili postup aj v prípade likvidácie družstva, a to v § 16 tak, že po speňažení majetku družstva (ktoré malo slúžiť na vyrovnanie záväzkov družstva voči tretím osobám) mal zbytok majetku družstva pripadnúť rímskokatolíckej cirkevnej obci v R. Uvedené Stanovy družstva K. neboli nikdy určené za neplatné, ako na to správne poukázal vo svojom rozhodnutí už prvostupňový súd.

Navrhovateľ   v   otázke   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním   vo   vzťahu   k dobrej   viere   argumentoval   tým,   že   existujúca   judikatúra   nevylučuje   dobromyseľnosť držiteľa ani v prípade, keď v kúpnopredajnej zmluve došlo k opomenutiu uvedenia dotknutej nehnuteľnosti, poukazujúc na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 635/2012. Je pravdou, že spomínané rozhodnutie NS ČR rieši práve situáciu, kedy v zmluve o prevode nehnuteľnosti nebola uvedená tá nehnuteľnosť, ohľadom ktorej si zmluvné strany želali, aby v zmluve bola tiež   uvedená.   Právne   závery,   ku   ktorým   Najvyšší   súd   Českej   republiky   v   uvedenom rozhodnutí   dospel,   však   podľa   odvolacieho   súdu   nemožno   mechanicky   aplikovať na prejednávanú právnu vec. Predovšetkým podľa obsahu spomínaného rozhodnutia sp. zn. 22   Cdo   635/2012   medzi   zmluvnými   stranami   panovala   zhoda   v   tom,   že   dotknutá nehnuteľnosť   mala   byť   pojatá   do   zmluvy   a   navyše   v   tam   prejednávanej   veci   už   skôr príslušný štátny orgán - katastrálny úrad - osvedčil určité významné skutočnosti (a síce, že držiteľ nadobudol sporné nehnuteľnosti) na základe zmluvy. Najvyšší súd ČR potom vyslovil právny záver, že držiteľka bola vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dobromyseľná aj ohľadom držby tej nehnuteľnosti, ktorá v zmluve uvedená nebola (v zmluve bola uvedená parc. č... namiesto správnej parcely č...). V prejednávanej právnej veci sa však - na rozdiel od spomínaného rozhodnutia NS ČR - nemožno oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali tomu, že napr. bolo úmyslom oboch zmluvných strán pojať do kúpnej zmluvy zo dňa 11.12.1956 aj sporný pozemok parc. č..., resp. chýbajú iné, pre posúdenie dobrej viery navrhovateľa ako držiteľa, relevantné okolnosti. Spomínané rozhodnutie NS ČR preto na prejednávanú právnu vec nebolo možné použiť.

Navrhovateľ sa napokon domáhal určenia, že je vlastníkom spornej nehnuteľnosti, tvrdiac, že vlastnícke právo nadobudol spracovaním pozemku, a to tým, že na časti parcely č... postavil družstevný dom R. a pod ním výrobné priestory - pivnice. Ani uvedený dôvod nadobudnutia   vlastníckeho   práva   navrhovateľom   neobstojí.   Spracovanie   cudzej   veci predstavuje samostatný právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, a rozumejú sa ním prípady, keď sa z jednej veci vytvorí iná vec, ktorá sa líši od pôvodnej veci. K spracovaniu môže   dôjsť   spojením   vecí,   zabudovaním   jednej   veci   do   druhej,   riedením,   zatavením, zmiešaním vecí. K tomu, aby došlo k vzniku nového vlastníckeho práva, sa vyžaduje, aby došlo k spojeniu vecí, ktoré patria odlišným vlastníkom. Keď niekto spracuje vec, ktorá mu vlastnícky patrí, potom nejde o spracovanie veci. Predmetom spracovania okrem hnuteľnej veci môže byť aj nehnuteľná vec, touto nehnuteľnou vecou však môže byť len stavba, nie pozemok.   V   prípade   spracovania   pozemku   ani   zriadenia   stavby   na   ňom   (s   odlišnými vlastníkmi) nejde o spracovanie veci, pretože stavba a pozemok sú dve samostatné veci, pričom spracovanie predpokladá, že vznikne iná vec (§ 120 ods. 2 Obč. zák.). Uvedené podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva aj z právnej úpravy, ktorú obsahoval Občiansky zákonník zákon č. 141/1950 Sb. (§ 126). Zastavaním cudzieho pozemku nemôže vlastník stavby nadobudnúť vlastníctvo k pozemku titulom jeho spracovania.

Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., keď vo zvyšku a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvého stupňa....»

Podľa zistenia ústavného súdu krajský súd v obsahu svojho rozsudku z 13. marca 2014   správne   poukázal   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   neexistencie   naliehavého   právneho záujmu   na   určení   neplatnosti   darovacej   zmluvy   na   ustálenú   súdnu   prax   [pozri   napr. rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Cdo 89/2007 z 25. februára 2007, sp. zn. 3 Cdo 112/2004 z 1. novembra 2006, sp. zn. 1 Cdo   91/2006   z   18.   júna   2007,   sp.   zn.   3   Cdo   199/2007   z   30.   júla   2008,   sp.   zn. 3 Cdo 56/2011 z 8. septembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 39/2008 z 23. apríla 2009 a sp. zn. 1 Cdo 28/2007], v rámci ktorej opakovane najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, že ak sa vyslovením neplatnosti má riešiť len predbežná otázka vo vzťahu k otázke, či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe daný naliehavý právny záujem – ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.

Sťažovateľka   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namietala,   že   zo   strany   súdov zúčastnených   na   rozhodovaní   v   jeho   veci   bola   nesprávne   posúdená   najmä   otázka dobromyseľnosti   jeho   držby   spornej   nehnuteľnosti,   ktorá   je   aj   jednou   z   podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti vydržaním, no napriek tomu uvedené súdy svoje rozhodnutie založili len na písomnom obsahu zmluvy a neskúmali skutočnú vôľu zmluvných strán.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že pre sporové konanie je typické uplatnenie   dispozičnej   zásady   a   prejednacej   zásady.   Podľa   §   153   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku   má súd   povinnosť   rozhodnúť na základe skutkového stavu   zisteného z vykonaných   dôkazov,   ako   aj   na   základe   skutočností,   ktoré   neboli   medzi   účastníkmi sporné,   ak   o   nich   alebo   o   ich   pravdivosti   nemá   dôvodné   a   závažné   pochybnosti. Z uvedeného   vyplýva,   že   zodpovednosť   za   predloženie   dôkazov   postačujúcich   na preukázanie skutkového stavu nesú bezo zvyšku jednotlivý účastníci konania, ktorí v konaní slobodne disponujú hmotnými aj procesnými právami.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   v   podstate   namietala   nesprávne   zhodnotenie predložených dôkazov súdom (predovšetkým kúpnopredajnej zmluvy z 11. decembra 1956 a rozhodnutia o likvidácii právneho predchodcu odporcu z roku 1957) s poukazom na nález Ústavného súdu Českej republiky č. 2576/10 z 11. mája 2011.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že rozsah vykonaného dokazovania, ako aj selekciu dôkazov navrhnutých jednotlivými účastníkmi konania určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, ktorý je taktiež ako jediný v konaní   oprávnený   posúdiť   význam   dôkazu   v   rámci   obsahového   kontextu   posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané.

Podstatnou   pre   rozhodnutie   v   tejto   veci   bolo   v   rámci   vykonaného   dokazovania posúdiť otázku dobromyseľnosti držby spornej nehnuteľnosti sťažovateľom. Krajský súd v tejto súvislosti poukázal predovšetkým na obsah kúpnej zmluvy z 11. decembra 1956, z ktorého jednoznačne vyplýva, že sporná nehnuteľnosť nebola súčasťou jej predmetu, čo vyplýva ako z identifikácie predmetu prevodu, tak i dohodnutej kúpnej ceny. Z uvedeného následne   krajský   súd   vyvodil   záver,   podľa   ktorého   sťažovateľka   nemohla   svoju dobromyseľnosť v užívaní spornej nehnuteľnosti založiť na kúpnej zmluve z 11. decembra 1956. Vo vzťahu k námietke sťažovateľky predloženej v tejto súvislosti v konaní, podľa ktorej právny predchodca odporcu podľa záverečnej správy o jeho likvidácii uskutočnenej v roku 1957 nemal žiaden majetok, t. j. do jeho majetku nepatrila ani sporná nehnuteľnosť, krajský   súd   poukázal   na   stanovy   právneho   predchodcu   odporcu,   v   ktorých   bol   určený prechod zostávajúceho majetku odporcu na jeho právneho nástupcu, ktoré nikdy neboli zrušené. V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej taktiež poukázala na existujúcu judikatúru (nález Ústavného súdu   Českej   republiky č.   2576/10   z 11. mája 2011),   podľa   ktorej   sa dobromyseľnosť držiteľa nevylučuje ani v prípade, keď v kúpnopredajnej zmluve došlo k opomenutiu uvedenia dotknutej nehnuteľnosti.

Podľa zistenia ústavného súdu v uvedenej veci vedenej pod č. 2576/10 na Ústavnom súde   Českej   republiky   bolo   posudzované   a   hodnotené   konanie,   v   ktorom   bolo   pre rozhodnutie dôležité odpovedať na rovnakú otázku ako v konaní preskúmavanom ústavným súdom   na   základe   sťažnosti   sťažovateľky,   a   síce   otázky   dobromyseľnosti   držiteľa nehnuteľnosti, avšak išlo o vec založenú na odlišných skutkových okolnostiach, v ktorých záver o dobromyseľnosti sťažovateľky založili české súdy jednak na preukázanom úmysle oboch   zmluvných   strán   pojať do   predmetu   zmluvy aj sporné   pozemky   (uvedený   záver vychádzal zo špecifikácie predmetu kúpnopredajnej zmluvy odkazom na znalecký posudok, ktorým   bola   určená   kúpna   cena,   ktorá   zahrňovala   aj   cenu   v   tomto   konaní   sporných pozemkov), ako aj na skutočnosti, že uvedená kúpnopredajná zmluva bola registrovaná, resp. zapísaná príslušným strediskom geodézie do listu vlastníctva právnych predchodcov tejto sťažovateľky aj vo vzťahu k sporným pozemkom.

Z uvedeného je zrejmé, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa nemohli oprieť o okolnosti takej povahy, ktoré by nasvedčovali prijatiu záveru o dobromyseľnosti sťažovateľa,   resp.   jeho právneho   predchodcu   pri   užívaní spornej   nehnuteľnosti,   a preto nemohli ani dospieť k obdobným záverom, ku ktorým dospel Ústavný súd Českej republiky vo svojom náleze č. 2576/10 z 11. mája 2011.

Z   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   z   13.   marca   2014   vyplýva,   že krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri preskúmaní rozsudku okresného súdu z 21. septembra 2011 a jemu predchádzajúceho postupu, a právne závery, ku ktorým dospel, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nepovažoval   jednotlivé   námietky sťažovateľky za akceptovateľné, a poukázal na správnosť okresným súdom vykonaného hodnotenia   jednotlivých   dôkazov   v   predmetnom   konaní.   Rozsudok   krajského   súdu z 13. marca 2014 preto nemožno považovať za svojvoľný či arbitrárny a samotný nesúhlas sťažovateľky s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

S ohľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 13. marca 2014 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014