znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 703/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky ne neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. H., I., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 51/2013 z 19. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. R. H.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2013   doručená   sťažnosť   Mgr.   R.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 23 To   51/2013   z 19. augusta   2013,   ktorým   bola   obžalovaná   MUDr. E.   G. oslobodená spod obžaloby prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako poškodená v trestnom konaní   proti   obvinenej   nemala   sama   plnohodnotnú   možnosť   navrhnúť   doplnenie dokazovania o nové dôkazy, ale iba prostredníctvom tretej osoby (prokurátorom), preto je toho   názoru,   že   postupom   krajského   súdu   boli   porušené   jej   označené   základné   práva. Navrhla preto ústavnému súdu vysloviť porušenie práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, toto rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď   pre   nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   existencia a ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení   všeobecného   súdu   posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

6. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

7. Vychádzajúc   z uvedených   súvislostí   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postup a napadnutý   oslobodzujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   také   nedostatky, na základe ktorých by bolo možné po prípadnom prijatí sťažnosti dospieť k záveru, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľka   ako   poškodená   mohla   aktívne   vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci v konaní pred všeobecnými súdmi, mala právo robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a právo predkladať dôkazy či právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (§ 46 ods. 1 Trestného poriadku), mala aj právo podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, ale len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody [§ 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], teda v žiadnom prípade nemá právo na podanie   opravného   prostriedku   proti   výroku   o vine,   a to   či   už v inštančnom   postupe pred všeobecnými   súdmi   (formou   dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu),   alebo v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

8. Sťažovateľka musí zobrať do úvahy skutočnosť, že vymedzenie trestného činu, stíhanie   páchateľa   a jeho   potrestanie   nie   je   vecou   jej   aktivity   pred   orgánmi   činnými v trestnom konaní a súdmi, ale je vecou vzťahu medzi štátom a jeho orgánmi verejnej moci a páchateľmi trestného činu. Štát prostredníctvom týchto orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného   konania   o tom,   či   bol   trestný   čin   spáchaný   a kto   ho   spáchal.   Účelom   tohto procesu je   prioritne   osvedčenie   tohto   vzťahu   medzi   páchateľom   a štátom   a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv poškodeného; o týchto sa   ešte bude rozhodovať v konaní pred civilným okresným   súdom   potom,   ako   ich   sťažovateľka   urobí   predmetom   v návrhu   na   začatie konania podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku.

9. S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013