znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 702/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   v konaní o sťažnosti   J. S.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou, Novomeského   25,   Pezinok,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2793/00, EX 978/00, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti J. S.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 702/2013-13 z 20. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2793/00, EX 978/00 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   exekútor   nevykonáva   exekúciu dostatočne   efektívne   a účinne,   nevyužíva   všetky   svoje   oprávnenia   a vo   veci „koná   od stola“ bez „práce   exekútora   v   teréne“.   Namieta,   že   exekúcia   pod   vedením   exekútora neviedla k včasnému vymoženiu pohľadávky sťažovateľa a že exekútor len čakal na to, kým povinný dovŕši dôchodkový vek, aby mu mohol zrážať peňažnú sumu z dôchodku. Podľa názoru   sťažovateľa   povinný   naďalej   podniká   a je   konateľom   obchodnej   spoločnosti. Exekútor je teda pasívny a povinnému iba formálne zráža z dôchodku „nepatrnú sumičku“, čím exekúciu vedie „do stratena“.

3.   Sťažovateľ   sa   na   prieťahy   v napadnutých   konaniach   sťažoval   predsedovi okresného   súdu   svojimi   sťažnosťami   zo 6.   augusta   2012   a 8.   januára   2013.   Predseda okresného   súdu   postúpil   sťažnosť   sťažovateľa   z 8.   januára   2013   Slovenskej   komore exekútorov.   Slovenská   komora   exekútorov   ju   listom   č.   55-8336/13   z 8.   apríla   2013 vyhodnotila ako neopodstatnenú. Sťažovateľ následne požiadal o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“).   Ministerstvo   spravodlivosti   dospelo   k záveru   že   Slovenská   komora exekútorov vybavila sťažnosť sťažovateľa po vecnej stránke správne, preto ministerstvo spravodlivosti žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti vyhodnotilo ako neopodstatnenú (list č. 34819/2013/52 z 9. augusta 2013). Sťažovateľ namieta, že Slovenská komora   exekútorov   ani   ministerstvo   spravodlivosti   sa   nevyrovnali   s tým,   že   dĺžka exekučného konania nesplnila požiadavky podľa čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4.   Sťažovateľ   ďalej   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   k prieťahom   a neefektívnemu konaniu exekútora neprispel a zároveň že vec má pre neho mimoriadny význam vzhľadom na jeho pokročilý vek a zdravotný stav.

5. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 13 000 € a náhradu trov konania.

6. K sťažnosti sa vyjadril aj predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr 61/2014 z 28. januára   2014,   v   ktorom   uviedol,   že   okresný   súd   konal   vo   veci   priebežne   a že   sa s vyjadreniami   sťažovateľa   nestotožňuje.   Predseda   poukázal   na   vybavenie   sťažnosti Slovenskou   komorou   exekútorov   a ministerstvom   spravodlivosti   a sťažnosť   sťažovateľa podľa čl. 127 ústavy označil za nedôvodnú.

7. Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov priebehu napadnutého konania:

„17.10.2000 - tunajšiemu súdu bola doručená žiadosť o vydanie poverenia, konanie bolo vedené pod sp. zn. Er/2793/2000

13.11.2000 - tunajším súdom bolo vydané poverenie súdneho exekútora

12.02.2013 - tunajšiemu súdu bol doručený návrh na zastavenie exekúcie - námietka premlčania povinného, konanie bolo zapísané pod sp. zn. 8Er/247/2013

18.02.2013 - vyšším súdnym úradníkom bol daný pokyn pre tajomníčku na pripojenie spisu tunajšieho súdu sp. zn. 9Cb/485/1993 a tunajšiemu súdu bol doručený exekútorom návrh povinného na zastavenie exekúcie

06.03.2013   -   asistentkou   bola   vyhotovená   žiadanka   o   vydanie   spisu sp. zn. 9Cb/485/1993 zo spisovne

17.04.2013 - tunajšiemu súdu bolo mailom oprávneným doručené oznámenie adresy na doručovanie písomností

19.04.2013 - vyšším súdnym úradníkom bolo vydané uznesenie o zamietnutí návrhu povinného na zastavenie exekúcie a bol daný pokyn pre asistentku na doručenie uznesenia účastníkom konania

16.05.2013   -   asistentkou   bola   realizovaná   úprava   vyššieho   súdneho   úradníka zo dňa 19.04.2013

25.06.2013 - uznesenie zo dňa 19.04.2013 nadobudlo právoplatnosť

27.08.201 - tunajšiemu súdu bola exekútorom doručená žiadosť o vylúčenie súdneho exekútora

07.10.2013 - vyššou súdnou úradníčkou bol daný pokyn pre asistentku na zaslanie žiadosti exekútora o vylúčenie zo súdneho konania oprávnenému

03.12.2013   -   asistentkou   bola   realizovaná   úprava   vyššej   súdnej   úradníčky zo dňa 07.10.2013

30.12.2013   -   tunajšiemu   súdu   bolo   doručené   vyjadrenie   oprávneného   k   návrhu exekútora. Spis sa toho času nachádza u vyššej súdnej úradníčky na ďalšie konanie.“

8.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05 a iné).

11. V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov   je   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 229/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z   povinnosti   súdov   konať   bez   zbytočných   prieťahov   nevyníma.   Aj   podľa   názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba   považovať za integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6   dohovoru   (obdobne   III.   ÚS   15/03 a III. ÚS 125/07).

12. Sťažovateľ tvrdí, že napadnuté exekučné konanie trvá už 13 rokov, čím malo dôjsť   k porušeniu   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva na prejednanie   jeho   veci   v primeranej   lehote.   Sťažovateľ   namieta,   že   exekúcia   nie   je vykonávaná efektívne a je vedená „do stratena“.

13. Ústavný súd na úvod pripomína, že konajúci súd znáša zodpovednosť nielen za nedostatky v postupe sudcov, ale aj za ďalšie osoby vstupujúce do konania v oficiálnom postavení.   Vzhľadom   na   to   je   potrebné   postup   exekučného   súdu   a postup   súdneho exekútora,   ktorému   bolo   zo   strany   exekučného   súdu   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie, vnímať ako jeden celok.

14. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa čl.   6   ods.   1 dohovoru,   v súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04,   III. ÚS 125/07)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho konania   a postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

15. Ústavný súd už vo svojich viacerých rozhodnutiach zdôraznil, že požiadavku na rýchly   a   efektívny   postup   pri   rozhodovaní   v   rámci   konania   týkajúceho   sa   núteného výkonu   rozhodnutia   je   vzhľadom   na   jeho   charakter   a   účel   potrebné   posudzovať   ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo (napr. III. ÚS 15/03 a III.   ÚS   125/07).   Nedôsledným   a   prieťahmi   sa   vyznačujúcim   postupom   v   tomto   type konania   je   priamo   ohrozovaná   vymožiteľnosť   už   právoplatne   priznaného   práva oprávneného.

16. V danom prípade ústavný súd zistil, že posudzované exekučné konanie, ktoré začalo 9. októbra 2000 spísaním a podaním návrhu na vykonanie exekúcie, trvá už viac ako 13 rokov a dosiaľ neskončilo žiadnym zo spôsobov upravených Exekučným poriadkom.

17. Ústavný súd zásadne konštatuje, že exekučné konanie spravidla treba považovať za   konanie   po   právnej   stránke,   ako   aj   po   faktickej   (skutkovej)   stránke   za   pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. Medzi účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom titule (I. ÚS 78/02).

Ústavný súd po preštudovaní zaslaného spisu dospel k záveru, že dĺžka exekučného konania nie je ovplyvnená skutkovou zložitosťou veci.

18. V rámci druhého kritéria ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím konaním nezapríčinil doterajšiu dĺžku konania, čo nenamietal ani okresný súd. Zároveň však ústavný súd uvádza, že podstatnú časť doterajšieho konania sa vec nachádzala u súdneho exekútora. Prieťahy v konaní namietal sťažovateľ až po takmer 12 rokoch sťažnosťou adresovanou predsedovi okresného súdu (sťažnosť zo 6. augusta 2012 a sťažnosť z 8. januára 2013).

19. V tejto súvislosti je z pohľadu ústavného súdu dôležité uviesť, že sťažnosťou na postup   exekútora   v napadnutom   konaní   sa   zaoberala   Slovenská   komora   exekútorov i ministerstvo spravodlivosti. Oba orgány preskúmali postup exekútora a dospeli k záveru, že sťažovateľove sťažnosti sú neopodstatnené.

Slovenská   komora   exekútorov   vo   svojom   stanovisku   k sťažnosti   z 8.   apríla   2013 uviedla:

„Súdny exekútor nebol vo veci predmetných exekučných konaní nečinný, nakoľko riadne vykonával úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky. V konaní boli preverované celkové majetkové pomery povinného,   pričom povinný nevlastní žiaden vhodný majetok na uspokojenie pohľadávky v krátkom čase.

Medzi   ďalšie   úkony   súdneho   exekútora   patrili   výzvy   na   súčinnosť   adresované Sociálnej poisťovni, katastru nehnuteľnosti, dopravnému inšpektorátu, Obvodnému úradu Galanta...

Krajský   súd   v   Bratislave   v   konkurznej   veci   úpadcu   -   povinného   zrušil   konkurz z dôvodu,   že   majetok   úpadcu   nepostačoval   na   úhradu   výdavkov   a   odmeny   správcu.   Aj konaním   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   inej   veci   (Uzn.   č.   k.   8K   200/98-255   zo   dňa 31.05.2007)   proti   rovnakému   povinnému   bola   hodnoverne   potvrdená   nemajetnosť povinného. Z predložených listín je zrejmé, že exekúcia nemohla byť úspešná z objektívnych dôvodov.

Povinnému boli od roku 2001 vykonávané zrážky zo mzdy; Súdny exekútor viac ráz žiadal zamestnávateľa povinného o súčinnosť. Od roku 2010 vykonáva Sociálna poisťovňa zrážky z dôchodku povinného.“

Slovenská   komora   exekútorov   preto   vyhodnotila   sťažnosť   sťažovateľa   ako neopodstatnenú.

Ministerstvo spravodlivosti vo svojom oznámení o výsledku prešetrenia vybavenia sťažnosti z 9. augusta 2013 uviedlo:

«Z   vyššie   opísaného   priebehu   výkonu   oboch   exekúcií   je   zrejmé,   že   exekútor po doručení návrhov na vykonanie exekúcie a osobitne po udelení poverenia súdu na ich vykonanie,   bezodkladne   pristúpil   k   šetreniu   majetkových   pomerov   povinného,   v   rámci výsledkov ktorého bolo možné reálne vykonať predmetné exekúcie iba „postihnutím“ mzdy povinného   zrážkami   v   zákonom   stanovenom   rozsahu   (od   2001)   a   neskôr   po   ukončení pracovného pomeru povinného (od 2010) z dôvodu vzniku nároku na starobný dôchodok zrážkami z tzv. iných príjmov, ktorých vykonávanie exekútor zabezpečil svojimi exekučnými úkonmi   fakticky   ihneď   od   priznania   nároku   povinného   na   ich   výplatu   voči   Sociálnej poisťovni.   Napriek   opakovaným   lustráciám   exekútor   nezistil   žiadny   iný,   speňažiteľný majetok   povinného   podliehajúci   exekúcii.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   zdôrazniť   aj   tú skutočnosť, že v období od vyhlásenia konkurzu na majetok povinného ako úpadcu (2002) až   do   jeho   skončenia   (2007)   by   v   zmysle   vyššie   citovaných   ustanovení   ZKV   exekútor nemohol   viesť   exekúciu   na   majetok   povinného   patriace   do   konkurznej   podstaty (za hypotetického predpokladu, že by taký majetok vôbec bol zistený). Navyše, dôvodom zrušenia predmetného konkurzu bol nedostatok majetku povinného, z čoho je zrejmé, že nezávisle   od   šetrení   pomerov   povinného   exekútorom,   rovnako   ani   správca   konkurznej podstaty   v   rámci   obdobia   cca   5   rokov   trvania   konkurzného   konania   nezistil   majetok povinného patriaci do podstaty aspoň v takom rozsahu, ktorý by postačoval na úhradu nákladov   konkurzu.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   keďže   od   začatia   predmetných exekučných konaní napriek opakovaným šetreniam exekútor nezistil majetok povinného, z ktorého   by   mohli   byť   uspokojené   vymáhané   pohľadávky   vzhľadom   na   ich   výšku „efektívnejšie“, pričom však zabezpečil kontinuálny výkon predmetných exekúcií zrážkami zo mzdy a iných príjmov povinného, ministerstvo dospelo k záveru, že postup exekútora nemožno hodnotiť ako „neefektívny a zdĺhavý“. Pri posúdení zákonnosti postupu exekútora pri výkone exekučnej činnosti nemožno vychádzať len z celkovej dĺžky trvania exekučného konania,   ale   je   potrebné   prihliadať   na   konkrétne   (vyššie   uvedené)   okolnosti   výkonu exekúcie,   v   predmetnom   prípade   najmä   exekútorom   vykonané   opakované   šetrenia majetkových pomerov povinného s negatívnym výsledkom, konkurzné konanie na majetok povinného   v   období   2002   až   2007,   zabezpečenie   kontinuálneho   výkonu   predmetných exekúcií zrážkami zo mzdy a neskôr z iných príjmov povinného a ich maximálny prípustný rozsah   (bez   ohľadu   na   výšku   vymáhanej   pohľadávky),   určený   zákonom   v   spojení s príslušným   vykonávacím   predpisom,   t.   j.   na   existenciu   objektívnych   podmienok umožňujúcich   ďalší   postup   exekútora   smerujúci   k   uspokojeniu   vymáhanej   pohľadávky pokiaľ možno v celom rozsahu a v primeranom čase.»

Ministerstvo   spravodlivosti   preto   taktiež   vyhodnotilo   sťažnosť   sťažovateľa   ako neopodstatnenú v celom rozsahu.

20. Z uvedeného vyplýva, že postup exekútora v napadnutom konaní bol predmetom posúdenia Slovenskou komorou exekútorov a následne aj ministerstva spravodlivosti. Oba orgány vyhodnotili sťažnosť sťažovateľa ako neopodstatnenú, keďže po preskúmaní veci dospeli k záveru, že exekútor bol v napadnutom konaní aktívny a že exekúcia nebola dodnes ukončená z objektívnych dôvodov   finančnej situácie povinného.̶

21. Ústavný súd zároveň uvádza, že Slovenská komora exekútorov i ministerstvo spravodlivosti vybavili sťažnosti sťažovateľa v primeranej lehote a že v konaní okresného súdu nie je možné zistiť také prieťahy, ktoré by z ústavnoprávne hľadiska predstavovali porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

22. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že exekučné konanie naďalej trvá a že doterajšie nevymoženie dlhu prostredníctvom exekúcie z dôvodu nedostatočného majetku povinného nemôže   byť   pripisované   na   ťarchu   súdu.   Ako   to   vyplýva   z preskúmania   Slovenskou komorou exekútorov a ministerstvom spravodlivosti, exekútor bol v konaní aktívny a dlh nebol vymožený z dôvodu finančnej situácie povinného. Povedané inak, postup v exekúcii je   podmienený   existenciou   postihnuteľného   majetku   povinného,   ktorý   by   umožňoval realizovať niektorý (ďalší) zo zákonom vymedzených spôsobov exekúcie.

23. Za týchto okolností nie je z pohľadu ústavného súdu možné dospieť k záveru, že by postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu sťažovateľových práv na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a prerokovanie   jeho   veci   v primeranej lehote. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014