znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 700/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   súdneho   exekútora   Š.   V.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Andrejom Molnárom, Majlátha 2518/14, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. V. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2014 doručená sťažnosť súdneho exekútora Š. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   ako   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím sp. zn.   15 CoE 42/2013   z 11.   júna   2014   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Vranov   nad Topľou č. k. 3 Er 3196/97-955 zo 7. novembra 2012 o náhrade trov súdneho exekútora tak, že   exekútorovi   náhradu   trov   exekúcie   nepriznal.   S ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ v sťažnosti   namieta, argumentujúc rozsiahlymi skutkovými okolnosťami prípadu, ako aj právnou   argumentáciou,   viaceré   pochybenia   krajského   súdu,   z   ktorých   odvodzuje arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa názoru sťažovateľa vedie k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako i čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ je toho názoru, že „... odvolací súd účelovo použil ustanovenie O.s.p. o dôvodoch   hodných   osobitného   zreteľa   na   odôvodnenie   svojho   nepreskúmateľného rozhodnutia napriek skutočnosti, že trovy exekúcie ako aj rozhodovanie o nich sú upravené jednoznačne v Exekučnom poriadku....

... odvolací súd nesprávne a arbitrárne odôvodnil nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi, teda ide o nesprávny a arbitrárny postup odvolacieho súdu, ktorý nemá žiadnu oporu v EP a je výslovne v rozpore so znením ust. §197 a §200 EP a ktorý je subjektívnym názorom,   ktorý   závažným   spôsobom   zasahuje   a   poškodzuje   sťažovateľa   na   majetkovom práve, ktorým je pohľadávka exekútora na trovy exekúcie (medzi inými napr. exekútorom uhradené znalečné nie v nepatrnej výške), čím odvolací súd nerešpektoval základné právo exekútora vlastniť majetok chránený v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v nadväznosti na čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.... Odvolací   súd   nerešpektoval   právnu   úpravu   nároku   exekútora   na   priznanie   trov exekúcie v zmysle EP napriek skutočnosti, že v čase rozhodovania existovali obaja účastníci exekučného konania....

Nie je možné súhlasiť s názorom odvolacieho súdu v súvislosti s rozhodnutím ESĽP - Van der Mussele proti Belgicku, pretože sa netýka ani len profesie advokátov na Slovensku pri   zastupovaní   ex   offo   nemajetných   klientov,   pretože   tento   problém   je   odlišne   riešený v Belgicku ako je a bol riešený v Slovenskej republike.“.

3.   S ohľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   ním   podanú ústavnú sťažnosť vzhľadom na skutkové a právne okolnosti prípadu prijal na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:

„1.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   15CoE/42/2012-1013   zo   dňa 11.6.2014   vo výroku o náhrade trov   súdneho   exekútora bolo porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa spočívajúce v práve vlastniť majetok a v práve na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a v práve na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 15CoE/42/2012-1013 zo dňa 11.6.2014 vo výroku o náhrade trov súdneho exekútora a vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovateľ žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške... Eur a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

4. Sťažovateľ zároveň v závere sťažnosti oznamuje, že 12. septembra 2014 podal proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu i dovolanie. Dodáva, že ústavnú sťažnosť podáva   z opatrnosti   z dôvodu,   že zákon   ustanovuje   iba   dvojmesačnú   lehotu   na   podanie ústavnej sťažnosti.

II.

5. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

6. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

7.   Zo   sťažnosti   súdu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   súbežne   s ústavnou   sťažnosťou v lehote   na   podanie   dovolania   podal   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu z 11. júna 2014 i dovolanie.

8. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu najmä z hľadiska rešpektovania základných práv (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých sa sťažovateľ   domáha   [ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)]   zrušenia   ním označeného uznesenia krajského súdu sp. zn. 15 CoE 42/2013 z 11. júna 2014.

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáha svojich práv jednak na najvyššom súde a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku   (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014