znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 700/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka a zo sudcov   Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť T. S., T., zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 34 C 20/2008 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I   v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 20/2008   p o r u š e n é b o l o.

2. T. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   zaplatiť jej do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. T. S.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktorú   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý zaplatiť   do   2   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   JUDr. Evy   Geleneky Hencovskej.

4. Vo zvyšku sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. septembra 2013 doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 C 20/2008 proti Slovenskej republike o náhradu škody vo výške 39 246,92 € podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že civilné konanie o náhradu škody vyplýva z trestného konania nezákonne vedeného proti sťažovateľke, ktoré začalo 1. septembra 2003 a skončilo 25. apríla 2006 priaznivo voči nej oslobodením spod obžaloby. Ide v podstate o žiadanie satisfakcie na takmer ročné obmedzenie osobnej slobody (väzba a výkon trestu) a nezákonne vedené trestné konanie, ktoré trvá neprimerane dlhú dobu, čo uznal aj predseda okresného súdu, za ktorú sa jej listom z 2. júla 2013 ospravedlnil.

3.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorý ústavný súd vysloví porušenie v záhlaví označených základných práv, prikáže okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a náhradu trov konania v sume 331,13 €.

4. Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 27. januára 2014 uviedol, že konanie o náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   začalo   20.   januára   2008   a bolo skončené rozsudkom vyhláseným na pojednávaní 10. decembra 2013, ale keďže proti nemu bolo podané odvolanie, vec ešte nie je právoplatne skončená. Predseda okresného súdu uznal, že tento druh sporu patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť ako právne zložitý. V okolnostiach danej veci však zistil určitú skutkovú zložitosť pre zabezpečenie množstva listinných dôkazov a vypočutie viacerých svedkov, ale podľa neho sa vyskytli dve obdobia nečinnosti, a to od 17. marca 2008 do 9. novembra 2009 a od 24. mája 2012 do 17. októbra 2013 v dôsledku personálnych zmien v osobe zákonného sudcu.   Zároveň   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom   pojednávaní,   a rovnako   sa   vyjadrila   aj sťažovateľka.

5. Ústavný súd si nevyžiadal spis z okresného súdu, lebo dospel k záveru, že pre toto rozhodnutie sú postačujúce vyjadrenia účastníkov a nesporný fakt, že v takej citlivej kauze pre sťažovateľku nedokázal okresný súd rozhodnúť (právoplatne) do 2 až 3 rokov.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie   veci   vo   vzťahu   k namietaným   prieťahom.   Následne   ústavný   súd   pristúpil k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavou a dohovorom zaručených práv sťažovateľky a dospel k záveru, že jej sťažnosť je opodstatnená.

7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

8.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   si   osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 257/08).   Ako   z judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   nemožno   primeranosť   dĺžky civilného konania vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné   považovať   za   primeranú   a ktorej   prekročenie   by   bez   ďalšieho   značilo neprimeranosť   doby   občianskeho   súdneho   konania,   s následkami   v podobe   porušenia označených   základných   práv.   Primeranosť   dĺžky   civilného   konania   je   potrebné   skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre   ľudské   práva   pomenovaný   celý   rad   kritérií,   podľa   ktorých   možno   posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania, posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaním, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie ESĽP Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku,   1999,   I.   ÚS   502/2012);   podľa   toho   môže   byť   primeranosť   dĺžky   konania posudzovaná prísnejšie, ak si vec žiada rýchle a bezodkladné vybavenie, prípadne majú na sťažovateľa zvlášť ťaživý dopad alebo tu pôsobí zdravotný stav sťažovateľky, tak ako to je i v tomto prípade.

9. Vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania (vyše 6 rokov) nepovažoval ústavný súd za   významné   uvedené   kritériá   podrobne   skúmať,   pretože   ani   právne   či   skutkovo sebanáročnejší spor o náhradu škody z nezákonného rozhodnutia nesmie v právnom štáte trvať   takú   dobu   [predseda   súdu   uznal   nečinnosť   v trvaní   vyše   3   rokov   (bod   4)],   lebo v opačnom prípade dôveryhodnosť justície ako celku utrpí zásadným spôsobom. Na jednej strane   je   to   nezákonné   zbavenie   osobnej   slobody   sťažovateľky   v trestnom   konaní a na strane druhej na jej odškodnenie v civilnom konaní čaká poškodená neprimerane dlhú dobu, namiesto odškodnenia v primeranom čase.

10. Uvedené prieťahy v konaní nemožno ospravedlniť ani námietkou predsedu súdu o častých   zmenách   v osobe   konajúceho   sudcu,   pretože   je   vecou   štátu   (súdu),   aby organizoval svoje súdnictvo tak, aby k takýmto zmenám nedochádzalo na úkor princípov a zásad   zakotvených   v ústave   a dohovore,   pokiaľ   ide   o   primeranosť   dĺžky   konania vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá od okresného súdu právom očakávala rýchle odškodnenie za nezákonne vedené trestné konania voči jej osobe.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania a neefektívnu   činnosť   konajúceho   súdu   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   okresný   súd v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku),   ktoré   sa   mali aplikovať   ihneď   po   prekročení   určitej   „povinnej   hranice“,   ale najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy zo strany sťažovateľky.

12.   Pri   zvážení   všetkých   už   uvedených   kritérií   ústavný   súd   uzatvára,   že   sporná záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná, a teda došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13.   Ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   došlo   právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom na to, že okresný súd už vo veci rozhodol, nebolo potrebné iniciovať prostriedok uvedený v § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, preto ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

14. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti prípadu,   povahu   veci   a celkovú   dĺžku   konania   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade suma 3 000   €   pre   sťažovateľku   zodpovedá   primeranému   finančnému   zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpela minimálne za 3-ročné prieťahy v posudzovanom konaní.

Pri   určení   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo svojej doterajšej   judikatúry   v obdobných   prípadoch   a zo   zásad   spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva (pozri rozsudok veľkého senátu ESĽP z 29. marca 2006, vo veci Scordino v. Taliansko, sťažnosť č. 36813/97, ods. 202), ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, status sťažovateľa a celkovú dĺžku konania.

15. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, preto ústavný súd rozhodol tak, že z titulu náhrady trov konania jej okresný súd zaplatí sumu 331,13 € (odmena za dva úkony právnej služby), a to na účet jej právnej zástupkyne.

16. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014