znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 70/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N. B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er/l49/2003-16 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/l08/2009 z 23. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 23 Er/l49/2003-16 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE/l08/2009 z 23. septembra 2009.

2.   Sťažovateľka   uviedla,   že   na   základe   platobného   výmeru č.   106/2002   z   11. februára 2002 vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze (ďalej len „oprávnený“) bolo proti povinnému P. M. (ďalej len „povinný“) vedené exekučné konanie, predmetom ktorého bola suma 413,70 € s príslušenstvom. Sťažovateľka ďalej uviedla, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 jej bola oprávneným – postupcom postúpená predmetná pohľadávka. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er/l49/2003-16 z 1. júla 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto následne zastavil. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozhodnutím sp. zn. 5 CoE/l08/2009 z 23. septembra 2009 potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

3.   Podľa   názoru   sťažovateľky „...   KS   TN...   rozhodoval   vo   veci   na   základe skutočnosti, v ktorej mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správneho rozhodnutia, resp.   danú   skutočnosť   bol   za   zákonom   taxatívne   stanovených   podmienok   oprávnený posudzovať iný orgán, v dôsledku čoho došlo porušeniu zákona a základných práv a slobôd Sťažovateľa...   V   prípade   Sťažovateľa   vydali   OS   TN   a   následne   KS   TN   rozhodnutie o zastavení exekučného konania, ktoré... boli ako exekučné súdy oprávnené vydať, avšak podkladom   pre   Uznesenie...   bolo   posudzovanie   skutočnosti,   ktorá   v   rámci   riadnych opravných   prostriedkov   patrila   do   oblasti   verejnej   správy,   resp.  ...   do   preskúmavacej pôsobnosti krajských súdov... OS TN... a následne KS TN prijatím Uznesenia... rozhodovali nad   rámec   kompetencií,   ktoré   im   zveruje   právny   poriadok   a   Ústava...,   čím   došlo   k porušeniu   základného   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu,   práva   na spravodlivý súdny proces, ako aj jeho vlastníckeho práva... OS TN... a KS TN ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí... prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutie správneho orgánu - Platobného výmeru... Sťažovateľ za to, že nemohlo   ísť   o natoľko   jednoznačné   porušenie   zákona,   aby   bol   súd   oprávnený   vyhlásiť Platobný výmer... za nulitný právny akt... uvedený postup súdov bol nenáležitý aj z dôvodu, že k predmetnému vyhláseniu nulity došlo v rámci konania pred exekučnými súdmi, ktoré danú problematiku neboli oprávnené posudzovať... Samotné vyhlásenie nulity správneho rozhodnutia   by   však...   nebolo   postačujúce   a   bolo   by   potrebné   vydanie   zrušujúceho rozhodnutia, právoplatnosťou ktorého by boli účinky Platobného výmeru zrušené ex tunc. Do vydania takéhoto rozhodnutia je však Platobný výmer považovaný za verejnú listinu a platí prezumpcia jeho správnosti... OS TN a KS TN ako exekučné súdy vyhlásili za nulitný exekučný   titul   v   už   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   (teda   dokonca   potom,   čo   vydali poverenie na vykonanie exekúcie)... - vyše sedem rokov od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti   exekučného   titulu,   po   uplynutí   všetkých   zákonných   lehôt   na   podanie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov voči tomuto správnemu rozhodnutiu... a navyše sa nezaoberali ani následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru v súvislosti s plynutím   premlčacej   lehoty...   Aj   v   prípade   posúdenia   Platobného   výmeru   ako   údajne nulitného   právneho   aktu   totiž   faktom   zostáva,   že   Povinnému   titulom   nezaplateného poistného na zákonnom zdravotnom poistení vznikol dlh. Sťažovateľ má za to, že OS TN a KS TN za daných podmienok neboli oprávnené posudzovať nulitu exekučného titulu natoľko extenzívnym spôsobom... Uvedeným postupom súdov bol Sťažovateľ de facto pozbavený pohľadávky,   ktorú nadobudol ako dobromyseľný vlastník. Ako navyše vyplýva z platnej judikatúry (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 147/2002...), súd je viazaný materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí - v našom prípade Platobného výmeru a nie je oprávnený ju v rámci exekučného konania posudzovať. Materiálna právoplatnosť exekučného titulu znamená jeho záväznosť a nezmeniteľnosť pre účastníkov konania pre všetky   štátne   orgány,   pričom   ide   o   prekážku,   ktorá   bráni   novému   prejednaniu   veci (prekážka   res   iudicata),   ako   aj   preskúmavaniu   vecnej   správnosti   exekučného   titulu v exekučnom konaní.

Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať platobné výmery by bolo možné subsumovať   pod materiálnu právoplatnosť   správneho   rozhodnutia,   ktorú exekučné   súdy v žiadnom   prípade   nie   sú   oprávnené   posudzovať...   Prioritnou   problematikou   v   našom prípade je, či zákony alebo Ústava SR umožňovali OS TN a následne KS TN ako exekučným súdom   rozhodovať   o   zastavení   exekúcie...   po   uplynutí   zákonnej   prekluzívnej   lehoty   na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva... Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležité nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani   so   skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých   bolo nevyhnutné   pre právne   posúdenie veci (napriek   tomu,   že   Sťažovateľ   na   tieto   skutočnosti   v   súvislosti   s   absenciou   danej preskúmavacej   právomoci   súdov   počas   predmetného   exekučného   konania   upozornil) a rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú   navyše   nedostatočne odôvodnili...   OS TN a následne   KS   TN   sa nenáležité vysporiadali   s otázkou   posúdenia nulity Platobného výmeru... Sťažovateľ má za to, že Uznesenie... sú arbitrárne a ako také ústavne   neudržateľné,   ako   vyplýva   z   ich   odôvodnenia.   Práve   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia predstavuje jednu z právnych záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdov je zákonné a kontrolovateľné verejnosťou...“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„...Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 5 CoE/108/2009-51 zo dňa 23. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 23 Er/l49/2003-16 zo dňa 01. 07. 2009 došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu,   k   porušeniu   práva Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu   vlastníckeho   práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

...   Uznesenie   Krajského   súdu...   sp.   zn.   5   CoE/108/2009-51   zo   dňa   23.   09.   2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 23 Er/149/2003-16 zo dňa 01. 07. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

...Ústavný súd... priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia...Krajský súd... a Okresný súd... sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona   o ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

6.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou označených práv uznesením okresného súdu č. k. 23 Er/149/2003-16 z 1. júla 2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

7. Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľka využila   ústavnú   a zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného   prostriedku   vo   veci   konal   a   rozhodol.   Právo   odvolacieho   súdu   preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

8. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5   CoE/108/2009   z   23.   septembra   2009.   Podstatou námietok   sťažovateľky   v tejto časti   sťažnosti   bolo tvrdenie o porušení   označených   práv uznesením krajského súdu z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací v rámci exekučného konania   konštatoval   nulitu   exekučného   titulu   a exekúciu   zastavil   (resp.   prvostupňové rozhodnutie   potvrdil),   na čo podľa   jej   názoru   však   nemal   právomoc,   a to   vzhľadom   na povahu   a charakter   konania,   v ktorom   tak   učinil.   Okrem   toho   sťažovateľka   tvrdila,   že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite nezdôvodnil.

9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Okresný súd uznesením č. k. 23 Er/l49/2003-16 z 1. júla 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„...   Súd   po   začatí   exekúcie   dospel   k   záveru,   že tu   existujú   dôvody,   pre   ktoré   je exekúcia neprípustná, keď exekučný titul, ktorý má byť podkladom pre exekúciu, je paakt, bez právnej sily a účinnosti. Podľa výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. bolo rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva...   z...   1.   7.   1999...   tomuto   subjektu   zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne... Podľa § 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia o zrušení povolenia na zriadenie rezortnej poisťovne táto poisťovňa vstúpila do likvidácie. Uznesením Krajského súdu v Bratislave... z... 20. 4. 2001 bol na majetok poisťovne... vyhlásený konkurz. Správca konkurznej podstaty úpadcu v priebehu konkurzného konania vydal platobný výmer, ktorý má byť exekučným titulom pre exekúciu prebiehajúcu v tomto konaní, a to vo väzbe na postúpenie pohľadávky na oprávneného z tohto konania. Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobné výmery, ktoré mali byť exekučným titulom neboli vydané zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Z ustanovení zák. č. 328/1991 Zb. pre správcu konkurznej podstaty však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej   moci   (správy).   Pod   správou   majetku   úpadcu   nemožno   rozumieť   výkon   práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej poisťovne). Správca konkurznej podstaty má iba právo (a povinnosť) vykonať všetky procesné úkony (podať žalobu, podnet orgánu, ktorý je   oprávnený   o   veci   rozhodnúť)   v   záujme   uspokojenia   pohľadávok   úpadcu.   Postavenie orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi   konkurznej   podstaty   dané   len   právnou úpravou,   ktorá   by   expressis   verbis   takéto   oprávnenie   správcovi   konkurznej   podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení §41 Ex. poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   je   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty nulitným   aktom   a   takéto   rozhodnutie   nie   je   možné   vykonať.   Nie   je   totiž   aktom   Štátnej správy,   resp.   verejnej   moci.   Nulitný   akt   nikoho   nezaväzuje   a   hľadí   sa   na   neho   akoby neexistoval.   Dôsledkom   uvedeného   v   predmetnej   veci   absentuje   exekučný   titul   pre vykonanie exekúcie a exekúcia je neprípustná. (uvedené závery vychádzajú z uznesenia NS SR sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 4. 2009) S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

11.   Krajský   súd,   ktorý   vec   posudzoval   na   základe   odvolania   sťažovateľky, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol obsah napadnutého uznesenia okresného súdu a námietky sťažovateľky obsiahnuté v odvolaní a okrem iného konštatoval:

„Krajský súd... dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť... v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Zároveň   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom,   vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho ako keby neexistoval. Preto je treba aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt, toho   dôsledkom   je,   že   v   preskúmavanej   veci   absentuje   exekučný   titul   pre   vykonanie exekúcie. Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný.

Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a... ďalej exekúciu zastavil.“.

12. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

13.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

14. Z uvedeného vychádzal ústavný súd aj v rámci ústavnej kontroly, ktorej bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   (z   hľadiska   dôvodov   aj   uznesenie okresného   súdu,   keďže   bolo   potvrdené),   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska relevantnosti exekučného titulu. Inými slovami, či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil   svoju   právomoc   patriacu   síce   všeobecným   súdom,   ale   danú   im   v rámci odlišného   konania,   na   ktoré   sa   vzťahujú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku   pojednávajúce o správnom   súdnictve.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka, za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok, stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný.   Z uvedeného   je potrebné   vyvodiť   záver,   že   všeobecný   súd   rozhodne   o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nie je možné   exekúciu   vykonať.   Ak   teda   krajský   súd   dospel   k záveru,   že neexistuje   relevantné   rozhodnutie   v zmysle   §   41   Exekučného   poriadku,   ktoré   by   bolo spôsobilé byť exekučným titulom, správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekučného konania.

15.   Sťažovateľka   namietala   aj   arbitrárnosť   a neudržateľnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd (a v rozsahu   potvrdzujúcich   dôvodov   aj   okresný   súd)   dostatočne   sťažovateľke   ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že exekúciu nie je možné ďalej vykonať a že exekúcia sa vôbec nemala začať. Odvolací (okresný) súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného do 31. decembra 2005 expressis   verbis   nevyplývalo   pre   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné   vykonať   exekúciu.   Aj   keď   krajský   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že pri prezentácii prijatých záverov sa riadil   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení   z 22.   apríla   2009,   z obsahu odôvodnenia   namietaného rozhodnutia   krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný názor najvyššieho súdu si (rovnako ako súd prvého stupňa) taktiež osvojil.

16.   V nadväznosti   na   uvedené,   a to   pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľky,   že v obdobných   veciach   iných   účastníkov   konania   rozhodol   ten-ktorý   všeobecný   súd spôsobom,   s ktorým   sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v jej   veci   rozhodli   súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

17.   Ústavný   súd   považuje   za   významné   reagovať   aj   na   argument   sťažovateľky týkajúci sa odkazu na judikatúru ústavného súdu, konkrétne na uznesenie č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008, ktoré sťažovateľka v sťažnosti nesprávne pomenovala ako nález. V tejto súvislosti však ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu   situáciu,   keď   námietky   v ústavnej   sťažnosti   predostrel   účastník   konania,   ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti   brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným   titulom.   Keďže v tejto   veci   išlo   o odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v danej   veci   nemohol   prijať identické   závery,   pretože   vychádzal   z   úplne   opačného   postavenia   účastníkov   konania (v danom   prípade   sťažovateľka   oprávnená,   v   označenom   prípade   sťažovateľ   povinný), od ktorých pri rovnakých situáciách nemožno spravodlivo očakávať využitie identických právnych   a opravných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

18. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov,   na odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   rešpektujúc   pritom ústavným súdom už vyslovené právne závery napr. vo veci sp. zn. III. ÚS 384/09, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19. Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   zásad   spravodlivého   procesu uznesením   krajského   súdu,   totožný   záver   prijal   aj vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

20.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   čl.   2   ods.   2   (ktorý   v petite   sťažovateľka   ani nenamietala, pozn.) a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona neobsahujú konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, a preto vzhľadom na prijaté závery o absencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky   (hlavne   z hľadiska   dodržania   zásad spravodlivého   procesu)   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

21. Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010