znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 70/08-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka o sťažnosti T. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   na osobnú   slobodu   podľa   čl.   17 ods. 2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   44/2007   a   jeho   uznesením   z   9.   augusta   2007   sp.   zn. 3 Tos 44/2007 takto

r o z h o d o l :

Základné právo T. V. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2007 a jeho uznesením z 9. augusta 2007   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 28. augusta 2007 doručená sťažnosť T. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 44/2007 a jeho uznesením č. k. 3 Tos 44/2007-415 z 9. augusta 2007.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 70/08-8 z 20. februára 2008 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   44/2007   a jeho uznesením č. k. 3 Tos 44/2007-415 z 9. augusta 2007 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd sťažnosť na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 24. apríla 2008 a krajský súd vo vyjadrení doručenom 2. mája 2008 vyslovili súhlas s upustením od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na predmet konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   Tp   53/06   z 19.   marca   2006 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V súčasnosti je sťažovateľ podľa rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 38/2006 z 20. júla 2006 vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Prokurátor Krajskej prokuratúry v T. (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   podal   5.   septembra   2006   okresnému   súdu   obžalobu   č.   k. Kv 13/06-67 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d), ods. 2 písm. a), c) a e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Sťažovateľ podal okresnému súdu 1. júna 2007 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd žiadosť sťažovateľa uznesením č. k. 7 T 149/06-393 z 19. júna 2007 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 26. júna 2007 sťažnosť krajskému súdu. Krajský   súd   uznesením   z   9.   augusta   2007   sp.   zn.   3   Tos   44/2007   sťažnosť   zamietol. Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa   v uvedenom   rozhodnutí   nezaoberal   písomnými dôvodmi uvedenými v jeho sťažnosti.

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví, že postupom krajského súdu v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby v súvislosti s jeho   rozhodnutím   sp.   zn.   3   Tos   44/2007   z 9.   augusta   2007   došlo   k porušeniu   jeho základného práva na osobnú slobodu podľa č. 17 ods. 2 a 5 ústavy, uvedené rozhodnutie zruší a prizná mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd vo svojom stanovisku k sťažnosti sp. zn. Spr. 284/08 z 28. apríla 2008 uviedol:

„Krajský súd v Trnave citovaným rozhodnutím (uznesenie sp.   zn. 3 Tos 44/2007 z 9. augusta 2007, pozn.) zamietol sťažnosť T. V., ktorú podal proti uzneseniu Okresného súdu v Trnave zo dňa 19. 6. 2007 sp. zn. 7 T 149/2006. Uvedeným rozhodnutím nedošlo k porušeniu sťažovateľom označených článkov ústavy, dohovoru a listiny nakoľko sa krajský súd dostatočne zaoberal argumentáciou obžalovaného uvedenou v podanej sťažnosti. Vo svojom rozhodnutí stručne vyložil v čom vidí u obžalovaného aj naďalej dôvody väzby v zmysle ust. § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a zároveň preskúmal aj materiálnu stránku z pohľadu dôvodnosti väzby. Je nutné konštatovať, že v uvedenom čase sa v trestnej veci obžalovaného viedlo na hlavnom pojednávaní rozsiahle dokazovanie pre závažný trestný čin, pričom nebolo možné v rámci daného konania krajským súdom uzavrieť, že procesné pochybenia vedú k podstatnej zmene okolností prípadu. Krajský súd v uznesení jednoznačne konštatoval,   že   skutočnosťami   namietanými   v žiadosti   o prepustení   z väzby   ako   aj v sťažnosti sa vyporiada súd I. stupňa pri rozhodnutí vo veci samej.“

Z dokladov, ktoré ústavnému súdu predložil sťažovateľ, ako aj z pripojených spisov okresného súdu sp. zn. 7 T 149/2006 a zberného spisu krajského súdu sp. zn. 3 Tos/44/2007 možno skutkový stav zhrnúť takto:

Sťažovateľ je v trestnom konaní stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a), c) a e) Trestného zákona   a zločin   vydierania   podľa   §   189   ods.   1   a ods.   2   písm.   a)   Trestného   zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 53/06 z 19. marca 2006 bol sťažovateľ z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že táto sa započítava od 17. marca 2006 od 7.10 h. Sťažovateľ podal do zápisnice o svojom výsluchu sťažnosť   proti   uvedenému   uzneseniu.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo/16/2006 z 28. marca   2006   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   podal   krajskej   prokuratúre žiadosť o prepustenie z väzby a zároveň požiadal prokurátora o podanie návrhu na zmenu dôvodov   väzby.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Tp   92/06   z 19.   júna   2006   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu   zamietol. Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 3 Tpo/38/2006 z 20. júla 2006 tak, že ju zamietol a sťažovateľa naďalej ponechal vo väzbe z dôvodu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajská prokuratúra podala na   sťažovateľa   obžalobu   7.   septembra   2006   pod   sp.   zn.   Kv   13/06-67.   Obžaloba   bola prerokovaná pod sp. zn. 7 T 149/06 na verejnom zasadnutí 31. októbra 2006, na ktorom okresný súd uznesením rozhodol, že naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku.   V   písomnom   vyhotovení   uznesenia   č.   k.   7 T   149/06-279 z 31. októbra 2006 bolo omylom uvedené, že u sťažovateľa naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. l písm. a), b) a c) Trestného poriadku. Vo veci bolo pod č. k. 7 T 149/06-286 z 13. novembra 2006 vydané opravné uznesenie o výroku (napriek tejto skutočnosti vzniknutá   chyba   sa   premietla   do   konania   aj   v ďalšom   období,   pozn.).   Proti   uzneseniu o zmene   dôvodov   trvania   väzby,   v spojení   s opravným   uznesením,   podal   sťažovateľ 1. decembra 2006 sťažnosť. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos/89/2006 z 5. decembra 2006 sťažnosť zamietol. Vo veci bolo nariadené hlavné pojednávanie na 16. január 2007, ktoré bolo odročené na neurčito pre námietku zaujatosti okresného súdu, ktorú vzniesol právny zástupca sťažovateľa. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Nto1/2007 zo 6. februára 2007   rozhodol,   že   námietke   sťažovateľa   na   odňatie   veci   a jej   prikázanie   inému   súdu nevyhovuje. Hlavné pojednávanie vo veci uskutočnené 17. apríla 2007 bolo odročené na 22. máj 2007 a opätovne na 26. jún 2007 za účelom vypočutia svedkov.

Sťažovateľ podal 1. júna 2007 okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú doplnil 20. júna 2007 a odôvodnil ju tým, že obžaloba je nezákonná, pretože do nej boli zahrnuté skutočnosti, ku ktorým nebol vypočutý, a v konaní bol použitý dôkaz, ktorý nebol získaný   zákonným   spôsobom.   Uvedeným   konaním   okresného   súdu   tak   podľa   tvrdení sťažovateľa   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na   obhajobu   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie.   Konajúca   sudkyňa   dala   11.   júna   2007   pokyn   na   založenie   sťažnosti   do   spisu a 13. júna   2007   bola   zaslaná   na   vyjadrenie   krajskej   prokuratúre.   Prokurátor   krajskej prokuratúry vo svojom vyjadrení č. k. Kv 13/06-148 zo 14. júna 2007 uviedol, že podľa jeho   názoru   dôvody   väzby   u sťažovateľa   pretrvávajú,   a preto   navrhuje,   aby   žiadosti obžalovaného nebolo vyhovené. O podanej sťažnosti rozhodol okresný súd uznesením č. k. 7 T/149/2006-393 z 19. júna 2007 tak, že ju zamieta. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu 26. júna 2007 sťažnosť s identickým odôvodnením, ako uviedol v žiadosti o prepustenie   adresovanej   okresnému   súdu,   a tiež   s odôvodnením,   že   okresný   súd   sa argumentáciou uvedenou v žiadosti nezaoberal, z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými   zisteniami   a úvahami   pri   hodnotení   dôkazov   na   strane   jednej   a právnymi závermi   súdu   na   strane   druhej.   Dňa   26.   júna   2007   sa   vo   veci   uskutočnilo   hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. september 2007. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos/44/2007 z 9. augusta 2007 sťažnosť zamietol.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že...c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval,   že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy)   je   obsiahnuté   aj   právo   obvineného   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   väzby   a nariadil   prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 34/07).

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 44/2007 z 9. augusta 2007, ktorým rozhodol   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   o zamietnutí   jeho   sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 T 149/2006 z 19. júna 2007 o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. K porušeniu jeho základných práv malo dôjsť v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   sa   pri   rozhodovaní   vôbec   nezaoberal   argumentáciou obhajoby   sťažovateľa   uvedenej   v jeho   sťažnosti.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   pôvodne   tak   pri rozhodovaní   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   postupoval   okresný   súd,   a preto   bol   pri podávaní   sťažnosti   krajskému   súdu   nútený   zopakovať   argumentáciu   uvedenú   v žiadosti o prepustenie   z väzby.   Sťažovateľ   v doslovnom   znení   uviedol   argumenty,   ktoré   boli súčasťou   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby,   pričom   zdôraznil,   že   už   k nej   pripojil rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 4 Tz 9/2006,   z ktorého   vyplýva,   že   neoznámenie   uznesenia   obvinenému   podať   proti rozhodnutiu   o pribratí   znalca   sťažnosť,   je   porušením   ústavného   práva   na   obhajobu obvineného, ako aj práva na spravodlivý proces. V jeho prípade však nebolo vôbec vydané uznesenie o pribratí znalca, v dôsledku čoho sa podaný znalecký posudok nemôže použiť ako dôkaz, a tak podľa tvrdení sťažovateľa prevažuje záujem na jeho osobnej slobode nad záujmom spoločnosti obmedziť ju. V sťažnosti ďalej poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 135/04 z 10. júna 2004 a na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. R 95/1999, podľa   ktorého   môžu   orgány   činné   v trestnom   konaní   prihliadať   len   na   tie   okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby.

Krajský   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   vo   veci   dospel   k záveru,   že   aj v štádiu   konania,   v ktorom   sťažovateľ   podal   svoju   opakovanú   žiadosť   o prepustenie z väzby, dôvody väzby trvajú nezmenene ďalej, pričom poukázal na napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré si v uvedenej časti osvojil. Krajský súd potvrdil, že u sťažovateľa pretrvávajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ trestne stíhaný, ako aj osobu samotného sťažovateľa. Procesné pochybenia okresného súdu, na ktoré poukázal sťažovateľ, nie sú podľa rozhodnutia krajského súdu dôvodmi, ktoré by v danom štádiu trestného konania spochybňovali dôvodnosť trvania väzby. Krajský súd vo svojom rozhodnutí argumentoval, že znalecký posudok, ktorý sťažovateľ napáda v tomto štádiu konania, bol známy už v čase vzatia do väzby, pričom jeho nezákonnosť sťažovateľ nenamietal. S touto skutočnosťou, ako aj ďalšími, ktoré sú   predmetom žiadosti a sťažnosti   o prepustenie z väzby, sa musí vysporiadať súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej.

Vychádzajúc   z   argumentov   sťažovateľa   a po   preskúmaní   obsahu   napadnutého uznesenia ústavný súd zastáva názor, že vzhľadom na štádium trestného konania a dôvody, ktorými krajský súd prezentoval opodstatnenosť väzby, možno jeho rozhodnutie považovať za   legitímne.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   predovšetkým   nezákonnosť vykonaných dôkazov, ktoré boli podkladom vypracovania obžaloby a majú vplyv na ďalšie trvanie väzby. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že dôvody trvania preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku pretrvávajú v prípade, ak existuje dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti. Vzhľadom na osobu sťažovateľa, ktorý je obvinený zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov,   ich   držanie   a obchodovanie   s nimi,   pričom   v minulosti   bol   opakovane stíhaný a právoplatne odsúdený pre obdobné trestné činy, ako aj skutočnosť, že sám je užívateľom   omamných   látok,   naďalej   existuje   dôvodná   obava,   že   sťažovateľ   bude pokračovať   v trestnej   činnosti.   Väzba   v uvedenom   prípade   je   preto   opodstatnená. Zákonnosť získania a vykonania dôkazov bude posudzovaná v štádiu rozhodovania vo veci samej, t. j. pri rozhodovaní o vine a treste sťažovateľa za spáchané trestné činy.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   aj   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 135/04 z 10. júna 2004, v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   a zrušil   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu. V uvedenom prípade však išlo o odlišnú situáciu, pretože ústavný súd vyslovil porušenie označeného   práva   na   základe   skutočnosti,   že   krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí nepoukázal   na   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   sťažovateľa,   a ani   sa   nezaoberal argumentáciou, ktorá bola v nej obsiahnutá. V prípade prerokovávanej sťažnosti k takejto situácii nedošlo.

Vo   vzťahu   k tvrdeniam,   ktoré   krajský   súd   prezentoval   ako   dôvody   svedčiace   na trvanie   väzby,   ústavný   súd   opätovne   poznamenáva,   že   charakter   a závažnosť   trestnej činnosti [v prípade sťažovateľa ide o obvinenie zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a), c) a e) Trestného zákona] má na posúdenie zákonnosti väzby v jednotlivých štádiách trestného konania zásadný význam. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj osobu páchateľa považoval ústavný súd závery krajského súdu za logické a dostatočné.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Pokiaľ   ide   o   žiadosť   sťažovateľa   zrušiť   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a priznať   mu   úhradu   trov   konania,   ústavný   súd   uvádza,   že   tieto   výroky   sú   viazané   na vyhovenie   vo   veci   samej.   Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   v   sťažnosti   označené   práva sťažovateľa porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľa sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008