znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 70/07-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 1 Tos 116/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti M. K.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 70/07-16 z 24. mája 2007 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na urýchlené rozhodovanie o väzbe podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 Tos 116/2006.

2. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním   z 12.   októbra   2007,   ako   aj   okresný   súd vo vyjadrení   z   20.   júna   2007   vyslovili   súhlas   s tým,   aby   sa   upustilo   od   ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podáva sťažnosť na postup Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) a krajského súdu pri rozhodovaní o väzbe, resp. o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby. Proti sťažovateľovi vedie trestné konanie okresný súd pod   sp.   zn.   3   T   187/2005.   Na hlavnom   pojednávaní   konanom   27.   júla   2006   požiadal sťažovateľ   o prepustenie   z väzby.   Okresný   súd   toho   istého   dňa   žiadosť   sťažovateľa uznesením   zamietol.   Po   doručení   písomného   vyhotovenia   uznesenia   podal   proti   nemu sťažnosť 31. júla 2006 obhajca sťažovateľa a 7. augusta 2006 aj sám sťažovateľ. Sťažnosti boli okresným súdom predložené krajskému súdu na rozhodnutie až 20. septembra 2006. Rozhodovanie o týchto sťažnostiach trvalo 76 dní a ďalších 6 dní uplynulo do doručenia uznesenia krajského súdu. Pred tým okresnému súdu trvalo 55 dní, kým sťažnosti predložil krajskému   súdu.   Spolu   preto   rozhodovanie   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby trvalo 137 dní. Uvedené skutočnosti považuje sťažovateľ za porušenie označených článkov ústavy, dohovoru a Listiny základných práv a slobôd. Podľa názoru sťažovateľa bola dĺžka rozhodovania   o jeho   žiadosti   neúmerná,   a preto   neboli   dodržané   záruky   urýchleného rozhodovania o väzbe.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru   a čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   krajským   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Tos 116/2006. Žiada prikázať krajskému súdu konať tak, aby podania sťažovateľa boli vybavované bez meškania a aby trestná vec sťažovateľa bola prerokovaná a rozhodnutá bez prieťahov. Požaduje aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

4.   Z vyjadrenia   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   368/07   z 20.   júna   2007   doručeného ústavnému súdu 25. júna 2007 vyplýva (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie),   že   krajský   súd   nesúhlasí   so   sťažovateľom.   Spis   okresného   súdu   spolu   so sťažnosťou bol doručený krajskému súdu 21. septembra 2006. Je pravdou, že krajský súd o sťažnosti   rozhodol   až   5.   decembra   2006,   a to   tak,   že   ju   zamietol.   Avšak   v čase   od 2. októbra   2006   do   1.   decembra   2006   sa   trestný   spis   nachádzal   na   Najvyššom   súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), keďže bolo potrebné rozhodnúť o námietke sťažovateľa, ktorý požadoval vylúčenie všetkých sudcov krajského súdu z rozhodovania v jeho trestnej veci.

II.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 187/2005 z 27. júla 2006 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby bola zamietnutá.

Z predkladacej správy okresného súdu č. k. 3 T 187/2005-1413 zo 14. septembra 2006 vyplýva, že táto spolu aj so spisom okresného súdu bola krajskému súdu doručená 21. septembra 2006. Predkladacia správa sa týkala sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 1 Tos 116/2006-1438 z 5. decembra 2006 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 T 187/2005-1287 z 27. júla 2006 bola zamietnutá. Spis bol expedovaný okresnému súdu 8. decembra 2006.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie krajského súdu č. k. 1 To 116/2006-1438 z 5.   decembra   2006   bolo   sťažovateľovi   doručené   11.   decembra   2006   a jeho   obhajcovi 22. decembra 2006.

Z listinných dôkazov, ktoré predložil krajský súd, vyplýva, že okresný súd predložil predkladacou správou č. k. 3 T 187/2005-1417 zo 14. septembra 2006 krajskému súdu popri sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu o neprepustení z väzby aj jeho návrh na odňatie veci krajskému súdu. Aj táto predkladacia správa bola krajskému súdu   doručená   21.   septembra   2006.   Z predkladacej   správy   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Nto 21/2006 z 2. októbra 2006 vyplýva, že trestný spis bol 5. októbra 2006 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o delegácii veci podľa § 25 Trestného poriadku, a to po tom,   keď   sa   k tejto   otázke   vyjadrili   sudcovia   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením sp. zn. 1 Ndt 30/2006 z 8. novembra 2006 rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že sa trestná vec krajskému súdu neodníma. Písomné vyhotovenie uznesenia najvyššieho súdu spolu so spisom   bolo   vrátené   krajskému   súdu   1.   decembra   2006.   Z uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn.   1   Ndt   30/2006   z 8.   novembra   2006   vyplýva,   že   sťažovateľ   27.   júla   2006   na okresnom súde vzniesol námietku zaujatosti okrem iného aj voči všetkým sudcom krajského súdu s tým záverom, že tento nie je príslušný na prerokovanie a rozhodnutie v jeho trestnej veci.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   neboli   zistené   žiadne   také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali   odňatie   veci   krajskému   súdu   a jej   prikázanie   inému   krajskému   súdu. Z písomných   vyjadrení   všetkých   sudcov   krajského   súdu   vyplýva,   že   títo   sťažovateľa nepoznajú a necítia sa byť zaujatí. Preto návrh sťažovateľa nebol opodstatnený.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať celú dobu trvania väzby. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe (rozhodnutie Komisie z 13. decembra 1987 č. 8098/77). Súd musí rozhodnúť urýchlene (à   bref délai resp. speedily). Lehota začína podaním   návrhu   alebo žiadosti   a končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   prípadne doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného (Koendjbiharie c. Holandsko z 25. októbra 1990, § 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo urýchlene, posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989).

Článok   17   ods.   2   ústavy   v sebe   inkorporuje   aj   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   a urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis III. ÚS 7/00).

Sťažovateľ   namieta,   že   hoci   bola   jeho   sťažnosť   spolu   so   spisom   predložená krajskému súdu 21. septembra 2006 na rozhodnutie proti uzneseniu okresného súdu o jeho neprepustení z väzby, krajský súd o nej rozhodol až 5. decembra 2006 a uznesenie bolo sťažovateľovi   doručené   až   11.   decembra   2006.   Sťažovateľ   považuje   túto   dobu   za neprimeranú, ktorá nezodpovedá označeným článkom dohovoru a ústavy.

Krajský súd poukazuje na skutočnosť, že nebolo možné rozhodnúť o sťažnosti skôr, lebo   sťažovateľ   žiadal   odňať   vec   krajskému   súdu,   a preto   bolo   nevyhnutné   najprv rozhodnúť o tejto jeho námietke.

Ústavný súd konštatuje, že od predloženia spisu krajskému súdu 21. septembra 2006 do rozhodnutia krajského súdu 5. decembra 2006, resp. do expedovania spisu okresnému súdu   8.   decembra   2006,   uplynuli   dva   mesiace   a sedemnásť   dní.   Túto   dobu   celkom nepochybne   nemožno   považovať   za   zodpovedajúcu   povinnosti   všeobecných   súdov rozhodovať o väzbe urýchlene. Je to tak tým viac, že išlo iba o rozhodovanie v druhom stupni. Táto doba by bola neprimeraná aj pre rozhodovanie v oboch stupňoch.

Na   druhej   strane   je   potrebné   prihliadnuť na   skutočnosť,   že   v dôsledku   námietky zaujatosti   všetkých   sudcov   krajského   súdu   bolo   nevyhnutné   ešte   pred   rozhodnutím o podanej sťažnosti predložiť spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd o sťažnosti rozhodol celkom krátko po tom (5. decembra 2006), keď sa spis z najvyššieho súdu vrátil (1. decembra 2006).

Ďalej   treba   konštatovať,   že námietka   zaujatosti   všetkých   sudcov   krajského   súdu, ktorú sťažovateľ uplatnil, sa ukázala ako nedôvodná.

Všetky   uvedené   skutočnosti   umožňujú   dospieť   k záveru,   že   sťažovateľ   svojím postupom sám spôsobil, že o ďalšom trvaní jeho väzby nemohol krajský súd rozhodnúť urýchlene.

Z uvedených dôvodov nebolo možné sťažnosti vyhovieť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2007