znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 70/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   M. P.,   bytom   P.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 44/2005 z 23. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2005 doručená sťažnosť JUDr. M. P., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a 4   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sž-o-NS 44/2005 z 23. augusta 2005.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Týmto konečným rozhodnutím bolo porušené moje právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd SR predmetným uznesením a jemu predchádzajúcimi uzneseniami sp. zn. 1 Sž-o-NS 26/04 zo dňa 27. 10. 2004 a sp. zn. 6 Sž 32/03 zo dňa 27. 8. 2003 porušil moje právo na súdnu ochranu, právo na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote tým, že   odmietol   konať   vo   veci   mojej   žaloby   zo   dňa   3.   3.   2003   o preskúmanie   zákonnosti právoplatného rozhodnutia vydaného Ministerstvom vnútra SR č. p. SPC-1138/1-99 zo dňa 17. 3. 2000, ktorým bolo porušené moje právo na rovnosť šancí, resp. právo na rovnaké zaobchádzanie.“

V ďalšej časti sťažnosti uviedol, že pracoval ako policajt „a po účinnosti zákona č. 73/1998   Z.   z.   som   bol   dňom   1.   4.   1998   s vysokoškolským   vzdelaním   (...)   a praxou 25 rokov zaradený do funkcie pre stredné vzdelanie a do 5. platovej triedy. Proti tomuto (...) Personálnemu   rozkazu   riaditeľa   OR   PZ   v P.   zo   dňa   23.   3.   1998   (...)   som   podal odvolanie dňa 17. 4. 1998, ktoré bolo zamietnuté rozhodnutím riaditeľa KR PZ v T.   pod č. p. KRP-11-10/VO-98 zo dňa 12. 6. 1998 (...).

Dňa   7.   7.   1998   som   podal   na   Okresný   súd   v Považskej   Bystrici   návrh   na preskúmanie právoplatného rozhodnutia (...). Okresný súd v Považskej Bystrici uznesením sp.   zn.   4 S 2/98-4   zo   dňa   31.   8.   1998   vec   odstúpil   Krajskému   súdu   v Trenčíne,   ktorý uznesením sp. zn. 11 S 79/98-8 zo dňa 30. 6. 1999 vec postúpil Najvyššiemu súdu SR, ktorý vec uznesením sp. zn. 5 Sž 129/99 zo dňa 11. 10. 1999 postúpil späť Krajskému súdu v Trenčíne (...).

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11 S 77/99-28, 11 S 3/00 zo dňa 7. 6. 2000 moju žalobu zamietol (...).

Pretože   proti   uvedenému   rozsudku   nebolo   možné   sa   odvolať,   podal   som   dňa 7. 7. 2000 ministrovi spravodlivosti SR podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona proti predmetnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne. Z ministerstva spravodlivosti som dostal odpoveď (...) pod č. 18624/00-511/190-C zo dňa 27. 7. 2000, v ktorej sa okrem iného uvádza, že minister spravodlivosti nemá kompetencie napadnúť rozhodnutia súdov vydané v civilnom a správnom konaní a preto podanie odkladá. (...)

Z uvedeného dôvodu som dňa 7. 9. 2000 podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uvedenému rozsudku generálnemu prokurátorovi SR. Dňa 7. 11. 2000 pod sp.   zn.   VI   Pz   784/00-11 mi prokurátor   (...)   GP   SR   oznámil,   že generálna   prokuratúra nezistila dôvody pre podanie mimoriadneho dovolania a podanie odložil.

(...)   v roku   1998,   keď   sa   dostal   za   riaditeľa   OR   PZ   v P.   môj   nepriateľ   (...)   ma preradil na obvodné oddelenie PZ na nižšiu funkciu a do 4. platovej triedy. (...) personálny rozkaz vydal on v rozpore so zákonom, pretože takú právomoc mal riaditeľ KR PZ, ktorého rozkaz mi z dôvodu (...) dlhšej práceneschopnosti (...) nebol doručený a preto na návrh riaditeľa KR PZ v T. celú vec naprával minister vnútra. Ten však podpísal (...) rozhodnutie č. p. SPC-1138/1-99 dňa 17. 8. 1999 s účinnosťou od 1. 7. 1999, s ktorým som sa oboznámil až dňa 9. 9. 1999. Proti tomu rozhodnutiu som dňa 23. 9. 1999 podal faxom priamo do kancelárie ministra vnútra rozklad, ktorý (...) bol zamietnutý listom č. p. SPC-1138/1-99 zo dňa 17. 3. 2000.

Proti tomu rozhodnutiu (...) som dňa 3. 3. 2003 podal žalobu na Najvyšší súd SR, ktorá bola prijatá a (...) uznesením sp. zn. 6 Sž 32/03 zo dňa 27. 8. 2003 (...) bolo (...) konanie   zastavené   pre   (...)   nedodržanie   lehoty   na   podanie   rozkladu   (...).   Proti tomuto uzneseniu   som   dňa   12.   1.   2004   podal   odvolanie   (...)   sudkyňa   vydala   uznesenie sp. zn. 1 Sž-o-NS 26/04 už dňa 27. 10. 2004, ktorým potvrdila predchádzajúce uznesenie Najvyššieho súdu SR. Proti tomuto uzneseniu (...) som podal dňa 7. 2. 2005 dovolanie na Najvyšší súd SR. Uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 44/2005 zo dňa 23. 8. 2005 (...) bolo moje dovolanie ako neprípustné odmietnuté“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   žiada,   aby   ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím   najvyššieho   súdu   (v   tomto   prípade   dovolacieho   súdu) sp. zn. 1 Sž-o-NS   44/2005   z   23.   augusta   2005   a   jemu   predchádzajúcimi   rozhodnutiami najvyššieho   súdu,   krajského   súdu,   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   ako   aj rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru v P. z 23. marca 1998 bolo porušené ním označené aby ústavný súd zrušil predmetné rozhodnutia a nariadil Ministerstvu vnútra Slovenskej   republiky   vydať   nové   rozhodnutie   o zaradení   a dôchodkovom   zabezpečení sťažovateľa a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky a podľa ods. 4 citovaného článku ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 138/02).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46   ods.   1   a 4   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   44/2005 z 23. augusta 2005, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

Najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   o odmietnutí   dovolania   v podstate nasledovne:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p. a § 250s ods. 2 O. s. p.) prejednal dovolanie (§ 243a ods. 3 O. s. p.) a dospel k záveru, že ho treba ako neprípustné odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon   pripúšťa   (§   236   ods.   1   O.   s.   p.).   Vo   veciach   všeobecného   správneho   súdnictva (V. časť   druhá   hlava   Občianskeho   súdneho   poriadku)   však   v zmysle   §   246c   O. s. p. dovolanie nie je prípustné.

Vo   veciach   správneho   súdnictva   je   dovolanie   prípustné   iba   v konaniach   podľa V. časti   tretej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   v konaniach   o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250s ods. 2 O. s. p.).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v prejednávanej   veci   dovolanie   smeruje   proti rozhodnutiu, ktoré s poukazom na ustanovenie § 246c druhá veta Občianskeho súdneho poriadku   dovolaním   napadnúť   nemožno,   bolo   povinnosťou   dovolacieho   súdu   dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 4 a § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku ako neprípustné odmietnuť.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   v danej   veci   je zdôvodnený   náležitým spôsobom,   najvyšší súd   na zásadné námietky   sťažovateľa   zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“,   v zmysle citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 2/06). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny   výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku toho rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006