znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 70/05-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.,   CSc.,   bytom   N.   Z.,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 267/2002-79 z 5. marca 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P., CSc.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2003 doručená sťažnosť Ing. M. P., CSc., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým namietal porušenie jeho základného práva na „spravodlivú súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský   súd“) č.   k.   15   Cob   267/2002-79   z 5.   marca   2003   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

1.   1.   Zo   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal 23. októbra   2002   odvolanie   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   15   Cb   276/01-61   z   26.   augusta   2002,   ktorým   okresný   súd   uložil sťažovateľovi   (žalovanému   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi)   povinnosť   zaplatiť žalobcovi 1 800 Sk s 18 % úrokom z omeškania od 31. marca 2000 do zaplatenia.

1.   2.   Krajský   súd   o tomto   odvolaní   sťažovateľa   viedol   konanie   pod   sp.   zn. 15 Cob 267/02. Dňa 5. marca 2003 sťažovateľ na pojednávaní pred krajským súdom doplnil svoje odvolanie   o dôvody   týkajúce sa   nesprávnosti   výroku   o výške úrokov z omeškania a poukázal na to,   že diskontná sadzba   v rozhodnom   období sa   viackrát menila smerom nadol.   Dňa   17.   apríla   2003   bol   sťažovateľovi   doručený   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 15 Cob 267/2002-79 z 5. marca 2003, ktorým krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Podľa názoru sťažovateľa z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že krajský súd dôkaz o výške diskontnej sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenska ani sám, ani prostredníctvom okresného súdu nevykonal.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľ   v tom,   že „Krajský   súd   v Nitre   v záujme zistenia skutkového stavu ohľadne výšky úrokov z omeškania

a)   ani   nezistil   rozpor   medzi   výškou   úrokov   z omeškania   priznaných   rozsudkom Okresného   súdu   Nové   Zámky   a jej   skutočnou   výškou   na   základe   diskontnej   sadzby vyhlásenej Národnou bankou Slovenskej republiky a príslušného zákonného ustanovenia (úroky z omeškania medzi účastníkmi dohodnuté neboli) bez návrhu na vykonanie dôkazu, to zn. na základe vlastnej skúsenosti, ani

b) na podnet sťažovateľa na pojednávaní dňa 5. 3. 2003 nevykonal tento jediný dôkaz v prospech sťažovateľa buď sám alebo prostredníctvom Okresného súdu Nové Zámky (na základe zrušenia rozsudku a vrátenia veci na ďalšie prejednanie a rozhodnutie),

čím   porušil   právo   sťažovateľa   jednak   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   podľa relevantnej časti čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Každý sa môže domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde) a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala), jednak na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná nezávislým a nestranným súdom.)“.

1. 3. Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 267/2002–79 (15 Cb 276/01-79) zo dňa 5. 3. 2003 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 267/2002–79 (15 Cb 276/01-79) zo dňa 5. 3. 2003 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 267/2002–79 (15 Cb 276/01-79) zo dňa 5. 3. 2003 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk.“

2. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 267/2002-79 z 5. marca 2003 podal sťažovateľ 19.   mája   2003   dovolanie,   v ktorom   namietal,   že „súdy   nedostatočne   zistili skutkový stav veci a nesprávne rozhodli. Poukazoval na to, že tak ako bol označený nemá pasívnu legitimáciu v konaní, pokiaľ jeho označenie opravil súd, voči tomuto v označení opraveného účastníka konanie ani nebolo začaté. Ďalej namietal, že žalobný návrh neznel na zaplatenie 1 800 Sk a nie je ani pravdou, že úroky z omeškania sú v súlade s ust. § 369 ods. 1 a § 502 ods. 1 Obch. zák. (...).“

Vzhľadom na to, že o jeho dovolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   do   podania   jeho   ústavnej   sťažnosti   nerozhodol,   sťažovateľ   uviedol,   že predmetnú sťažnosť podáva v záujme zachovania dvojmesačnej lehoty pre prípad, že by najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   z dôvodu,   že   nie   je   prípustné,   a zároveň   navrhol,   aby ústavný súd vyčkal na rozhodnutie najvyššieho súdu a aby v závislosti od jeho výsledku pokračoval v konaní o jeho sťažnosti.

3. Na výzvu ústavného súdu, aby sťažovateľ odstránil nedostatky svojho podania, najmä aby k svojej ústavnej sťažnosti pripojil splnomocnenie na zastupovanie advokátom pred ústavným súdom, sťažovateľ reagoval tak, že 5. augusta 2004 požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu v tomto konaní pred ústavným súdom, pretože je toho názoru, že: „u mňa ako účastníkovi konania pred ústavným súdom sú predpoklady, aby som bol súdom oslobodený od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 O. s. p.“

4. Najvyšší súd uznesením z 27. septembra 2004 sp. zn. Obdo 64/03 (ktoré bolo ústavnému súdu doručené ako súčasť spisu okresného súdu sp. zn. 15 Cb 276/01 15. apríla 2005) dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 267/2002-79 z 5. marca 2003 odmietol, pretože „dospel k záveru, že dovolanie nespĺňa náležitosti uvedené v § 241 ods. 1 O. s. p.“, podľa ktorého „dovolateľ musí byť zastúpený advokátom alebo   komerčným   právnikom,   pokiaľ   nemá   právnické   vzdelanie   buď   sám,   alebo   jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná“, Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté ďalej vyplýva, že: „V danej veci dovolanie podal a podpísal sám žalovaný Ing. M. P. CSc., súdom bol preto žalovaný vyzvaný, aby v lehote do 15 dní od doručenia výzvy tento nedostatok odstránil a oznámil súdu, kto ho bude v dovolacom konaní zastupovať. Žalovaný síce na výzvu súdu reagoval a podaním z 13.   6.   2003   súdu   oznámil,   že   na   zastupovanie   v dovolacom   konaní   poveruje   jeho zamestnankyňu Bc. É. P., právničku, avšak žiaden dôkaz o splnení výzvy súdu v dovolacom konaní nepreukázal, keďže dovolanie podal sám a z poverenia nevyplýva, že Bc. É. P. má vysokoškolské právnické vzdelanie a ani to, že poverenie na zastupovanie prijíma, čím vadu podania neodstránil. Nie je povinnosťou súdu dovolateľa opätovne vyzývať na odstránenie vád podania. Zákon pri podaní mimoriadneho opravného prostriedku vyžaduje účinnosť kvalifikovanej   osoby   (právneho   zástupcu),   ktorý   vie   posúdiť,   aké   záležitosti   má   takéto podanie mať. Dovolací súd preto konštatoval, že dovolateľ v zákonnej lehote kvalifikované dovolanie nepodal a keďže pre tento nedostatok nemožno v konaní pokračovať, dovolací súd podľa § 43 ods. 2 O. s. p. dovolanie odmietol.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa zaručených v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 267/2002-79 z 5. marca 2003.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ak   zákon   podmieňuje   prípustnosť   sťažnosti   vyčerpaním   opravných   prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva,   tak   o to   viac   je   podmienkou   prípustnosti   sťažnosti   uplatňovanie   práva,   ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym zákonom predpísaným spôsobom (III. ÚS 1/04).

Podľa   §   236   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak (...) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (...).

V danom prípade sťažovateľ podľa § 236 ods. 1 OSP mal v úmysle vyčerpať účinný a jemu dostupný právny prostriedok nápravy, pretože proti napadnutému rozhodnutiu sa dovolaním   obrátil   na   najvyšší   súd.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   námietky   uvedené v dovolaní   sťažovateľa   (pozri   2.   bod   I.   časti   tohto   uznesenia)   z hľadiska   označených článkov   ústavy   a dohovoru   sa   svojou   povahou   týkajú   dovolacieho   dôvodu   uvedeného v § 237 písm. f) OSP, ktorý možno uplatniť voči každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. S ohľadom   na   judikatúru   najvyššieho   súdu   nie   je   možné   ospravedlniť   nevyužitie   tohto opravného prostriedku (napr. 4 Cdo 11/98).

Sťažovateľ   však   v rámci   dovolacieho konania   neuplatňoval   svoje   právo   zákonom predpísaným spôsobom, pretože jeho dovolanie nespĺňalo náležitosti uvedené v § 241 ods. 1 OSP. Uplatňovanie jeho práva v okolnostiach prípadu predpokladalo ustanovenie právneho zástupcu   (advokáta   alebo   komerčného   právnika)   pre   sťažovateľa   v dovolacom   konaní. Sťažovateľ si však právne relevantným spôsobom právneho zástupcu v dovolacom konaní neustanovil, a preto najvyšší súd rozhodol, že „ dovolateľ v zákonnej lehote kvalifikované dovolanie nepodal a keďže pre tento nedostatok nemožno v konaní pokračovať, dovolací súd podľa § 43 ods. 2 O. s. p. dovolanie odmietol.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   sťažovateľ proti rozsudku krajského   súdu   č.   k. 15 Cob 267/2002-79 z 5. marca 2003 „ kvalifikované dovolanie nepodal“, v danom prípade nevyužil tie právne prostriedky, ktoré mu zákon poskytuje na ochranu jeho označených základných práv.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych   prostriedkov   ochrany základných práv a slobôd, a rozhodol o nej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2005