znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 70/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. júna 2003 prerokoval prijatú sťažnosť UNION CS, s. r. o., Martin, Ul. 29. augusta 15, zastúpenej komerčným   právnikom   JUDr.   I.   S.,   M.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 256/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Bardejove v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 256/98   p o r u š i l právo UNION CS, s. r. o., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v   Bardejove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Cb   256/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. UNION CS, s. r. o.,   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   v   Bardejove povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   UNION   CS,   s.   r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume 11 340 Sk (slovom jedenásťtisíctristoštyridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Bardejove   povinný   jej   vyplatiť na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   S.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2003 doručená   sťažnosť   UNION   CS,   s.   r.   o.,   Martin   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej komerčným   právnikom   JUDr.   I.   S.,   M.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Bardejove (ďalej aj „okresný súd“)   v konaní   o zaplatenie   sumy   59 008,50   Sk   z titulu   nezaplatenia   prevzatého   tovaru vedenom pod sp. zn. Cb 256/98.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 70/03-8 z 26. marca 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   v   Bardejove,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn. Spr. 183/03   z   30.   apríla   2003   a sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom zo 16. mája 2003.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   podal   chronologický   prehľad   svojich   úkonov   a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „...v čase od 12. 8. 1998 do 9. 4. 2001 došlo k prieťahom v konaní, lebo v dôsledku straty spisu súd po túto dobu nekonal a keďže žalobca   sa   na   týchto   prieťahov   ničím   nepodieľal,   došlo   k porušeniu   jeho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto časti sťažnosť sťažovateľa akceptujem“.

Okresný   súd   ďalej tvrdil,   že: „...nie je však možné akceptovať tú   časť sťažnosti sťažovateľa, v ktorej namieta prieťahy v konaní zavinených súdom aj po 9. 4. 2001. Ako totiž   vyplýva   z chronológie   úkonov   súdu   opísaných   v predchádzajúcej   časti,   jednotlivé úkony súdu boli vykonané so zámerom vo veci meritórne rozhodnúť a v primeranej časovej následnosti. Ak napriek tomu sa súdu nepodarilo doposiaľ meritórne rozhodnúť o celom predmete konania, došlo k tomu výlučne z dôvodu, že sú problémy s doručovaním súdnych zásielok žalovanému, ale najmä z dôvodu, že žalobca, resp. jeho právny zástupca, sa napriek riadnemu predvolaniu a bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavil na pojednávanie dňa 8. 2.   2002,   čím   súdu   znemožnil   vykonať   dokazovanie   a meritórne   rozhodnúť   o celom predmete konania. (...)

Je pritom žiaduce dodať, že žalovaný nepreberá súdne zásielky, pričom použiť fikciu doručenia v zmysle § 47 ods. 2 O. s. p. je problematické, lebo (...) žalovaný sa veľmi často zdržuje mimo svojho bydliska (ustanovenie § 48 O. s. p. pritom nie je možné použiť, lebo žalovaný nie je podľa žaloby subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť). Z tohto dôvodu, t. j. z dôvodu nedostatku súčinnosti v konaní zo strany žalobcu a skutočnosti, že najmä   jeho   nečinnosťou   po   9.   4.   2001   (neúčasť   na   pojednávaní   dňa   8.   2.   2002   bez ospravedlnenia) nebolo možné vo veci meritórne rozhodnúť o celom predmete konania, nielenže nie je dôvod prikázať vo veci konať bez zbytočných prieťahov, lebo prieťahy, ktoré by boli zavinené súdom netrvajú, ale z tohto dôvodu sťažovateľovi nepatrí ani finančné zadosťučinenie.

Vychádzajúc z uvedeného nezostáva   mi nič iné,   než Váženému Ústavnému   súdu navrhnúť vysloviť síce porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v neprospech   sťažovateľa UNION CS, s. r. o., Martin v dôsledku prieťahov súdu v konaní v čase od 12. 8. 1998 do 9. 4. 2001, ale v ostatnej časti sťažnosť tohto sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“

Sťažovateľka vo svojom vyššie uvedenom stanovisku s vyjadrením okresného súdu, pokiaľ ide o obdobie od 12. augusta 1998 do 9. apríla 2001, súhlasila, lebo okresný súd „uznal prieťahy konania“. Sťažovateľka tvrdila, že aj po tomto období okresný súd konal s prieťahmi,   čo   dokumentovala   tým,   že   po   predložení   dokladov   na   rekonštrukciu   spisu (9. apríl 2001) a po zaplatení súdneho poplatku (11. máj 2001) mal okresný súd čo najskôr vytýčiť termín pojednávania, a nie až 8. februára 2002, pričom prvostupňový rozsudok jej bol   doručený   až   10.   mája   2002.   Sťažovateľka   vo   svojom   stanovisku   polemizovala s tvrdením okresného súdu o vplyve jej neúčasti na pojednávaní 8. februára 2002 na celkovú dĺžku konania (a aj vzniknuté prieťahy), lebo podľa jej názoru „odporca sa nezúčastnil pojednávania a bez jeho vypočutia by súd nemohol konanie podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku skončiť na tomto pojednávaní“. Sťažovateľka tvrdila, že jej „...neúčasť na uvedenom pojednávaní neprispela závažným spôsobom k prieťahom súdneho konania“.

K problémom   okresného   súdu   s doručovaním   písomnosti   žalovanej   strane sťažovateľka   uviedla:   „Odporca   je   podnikateľ,   čo   je   zrejmé   z kópie   výpisu   zo živnostenského registra zo dňa 19. 4. 2001, ktorú prikladám. Z uvedeného dôvodu je možné pri doručovaní písomností použiť fikciu doručenia podľa § 48 ods. 3 OSP. Zo žaloby to síce nevyplýva,   pretože   odporca   bol   žalovaný   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   ako splnomocnenec, ktorého jeho otec podnikateľ poveril na preberanie tovaru od navrhovateľa – sťažovateľa. Pokiaľ mal súd problém s doručovaním písomností, mohol si túto skutočnosť overiť. Navrhujem, aby súd sťažnosti v celom rozsahu vyhovel.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka 12. augusta 1998 doručila okresnému súdu žalobu proti MVDr. V. D. z B.   (ďalej   len   „žalovaný“),   ktorou   sa   domáhala   úhrady   59 008,50   Sk   s prísl.   za   tovar dodaný žalovanému.

Listom sp. zn. Spr 1501/01 z 26. marca 2001 predseda okresného súdu sťažovateľke oznámil, že výsledky šetrenia vykonané na základe jej listu z 22. januára 2001 preukázali sťažovateľkou tvrdenú nečinnosť okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. Cb 256/98, a to „z dôvodu straty predmetného spisu“.

Dňa 9. apríla 2001 bol daný súdnej kancelárii pokyn na zrekonštruovanie súdneho spisu   (po doručení potrebných písomností   sťažovateľkou).   Sťažovateľka zaplatila súdny poplatok 11. mája 2001.

Podľa úradného záznamu z 20. júla 2001 žalovaný predložil okresnému súdu doklady o uhradení   12 000 Sk   sťažovateľke.   Na   výzvu   z 20.   júla   2001   sťažovateľka   oznámila 6. augusta   2001   okresnému   súdu,   že   prijala   vyššie   uvedenú   sumu   a vo   zvyšku   trvá   na podanej žalobe.

Od 8. augusta 2001 sa okresný súd neúspešne (10. septembra, 25. októbra 2001) pokúšal doručiť žalobu žalovanému.

Na   pojednávaní   konanom   8.   februára   2002   za   neprítomnosti   účastníkov   konania (právny   zástupca   sťažovateľky   sa   dostavil   až po   ukončení   pojednávania)   bol   vynesený rozsudok   č.   k.   2   Cb   256/98-22,   ktorým   bola   žaloba   v časti   o zaplatenie   12 000 Sk zamietnutá   a vo   zvyšnej   časti   sa   vec   vylúčila   na   samostatné   konanie.   Rozsudok   bol sťažovateľke doručený 10. mája 2002, ktorá ho napadla odvolaním 27. mája 2002, ktorým zároveň do výšky 12 000 Sk vzala žalobu späť.

V mesiaci máj 2002 a v mesiaci júl 2002 nebolo doručovanie rozsudku žalovanému úspešné (okresný súd 29. mája 2002 reklamoval na príslušnom poštovom úrade nedoručenie listovej zásielky). Dňa 16. augusta 2002 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho   poplatku   za   odvolanie   a zaslal   žalovanému   odvolanie   na   vyjadrenie   (opäť nedoručená zásielka).

Krajský súd v Prešove, ktorému bol súdny spis 17. septembra 2002 doručený na odvolacie konanie, uznesením č. k. 1 Cob 102/02-35 z 29. novembra 2002 zrušil rozsudok v jeho napadnutej zamietavej časti a konanie v tejto časti zastavil. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 20. januára 2003 a uznesenie bolo sťažovateľke doručené 5. februára 2003. Žalovaný ani túto poštovú zásielku (uznesenie) neprevzal.

Okresný súd 2. mája 2003 reklamoval na príslušnom poštovom úrade nedoručenie listovej zásielky.

Súdny   spis   sp.   zn.   2   Cb   256/98   bol   6.   mája   2003   doručený   ústavnému   súdu a 15. mája 2003 vrátený.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva na prerokovanie jej   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručené v čl.   48 ods. 2   ústavy,   aby   prikázal   okresnému   súdu   konať   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie meritórne   prejednaná   a rozhodnutá   a aby   jej   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ako aj trovy jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vo výške 11 340 Sk.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95   a iné)   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. Cb 256/98 je rozhodovanie   o zaplatení   konkrétnej   sumy   (za   prevzatý   tovar   ohodnotený   určenou fakturovanou cenou), ktoré nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu právne zložitú (z hľadiska právnej úpravy a jej aplikácie) problematiku a nie je ani takého stupňa faktickej zložitosti (prípadné dokumentovanie a dokazovanie uplatňovaných položiek fakturovaného a žalovaným prevzatého tovaru), ktorého dôsledkom by mal byť doterajší zdĺhavý priebeh konania v predmetnej veci.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   ústavný   súd   uzatvára,   že   skutkový   stav   veci   a platná   právna   úprava   nie   sú v predmetnej veci takými okolnosťami, ktoré by odôvodňovali doterajšiu dĺžku konania. Za faktickú zložitosť v danej veci však ústavný súd považoval ťažkosti okresného súdu pri doručovaní v období od 8. augusta 2001.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že na ťažkostiach pri súdnom doručovaní žalovanému sa v dôsledku neposkytnutia potrebnej súčinnosti podieľalo aj správanie sťažovateľky. Žalobca – a fortiori žalobca uplatňujúci nároky z obchodných vzťahov tak ako v danej veci – je totiž povinný uviesť súdu údaje, ktoré mu uľahčujú bezproblémové doručovanie žalovanému. Taktiež oneskorené čiastočné späťvzatie návrhu malo priamy vplyv na postup okresného súdu (pozri odvolacie konanie v II. časti tohto nálezu).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom v období od 12. augusta 1998 (nápad veci) do 9. apríla 2001 (rekonštrukcia spisu), pričom toto obdobie je medzi účastníkmi konania vzhľadom na ich tvrdenia nesporné. Tieto prieťahy v konaní (nečinnosť súdu v trvaní vyše 31 mesiacov) sa významnou mierou pričinili o celkove neúmerne dlhý priebeh konania v predmetnej veci (vyše 4 rokov trvajúci spor). Vzhľadom na uvedené (pozri kritérium č. 2) ústavný súd však v ďalšom období nezistil prieťahy, ktoré by bolo možné pričítať okresnému súdu, tak ako to tvrdí sťažovateľka.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania (strata   súdneho   spisu)   nevykazoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 prikázal okresnému súdu „konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že okresný súd   ešte   v celom   rozsahu   meritórne   nerozhodol,   považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať okresnému súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré spôsobujú vyše 4 rokov trvajúcu právnu neistotu sťažovateľky, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä preukázanú stratu súdneho spisu a nutnosť jeho rekonštrukcie, na jednej strane a správanie sťažovateľky na druhej strane považuje ústavný súd v danej veci podľa zásad spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000 Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil sumou 11 340 Sk. Tri úkony právnej pomoci spočívajú v   prevzatí   a príprave   zastúpenia,   písomných   podaniach   na   ústavný   súd   –   sťažnosti a stanovisku k vyjadreniu okresného súdu.

Sťažovateľka   bola   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť   o úhrade   trov konania   okresným   súdom.   Výpočet   úhrady   vykonal   ústavný   súd   v zmysle   §   13   ods.   8 v spojení   s   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 citovanej vyhlášky, ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu (predmet konania – ochrana základných ľudských práv a slobôd je v zásade nevyjadriteľná v peniazoch).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   uložil   okresnému   súdu povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľky v sume 11 340 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2003