znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 70/02-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval   prijatú   sťažnosť   občianskeho   združenia   YMCA   na   Slovensku,   Karpatská   2, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B. B., vo veci porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci nariadenia predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 30/00 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   I vo   veci   nariadenia   predbežného   opatrenia   v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 30/00   p o r u š i l   právo občianskeho združenia YMCA na Slovensku, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Občianskemu združeniu YMCA na Slovensku p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť   na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Hrubalu, Skuteckého 16, Banská Bystrica, na účet č. 59146442/0200 vedený vo Všeobecnej úverovej banke, a. s., pobočke Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 27. júna 2002   sp.   zn.   I.   ÚS   70/02   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť občianskeho združenia YMCA na Slovensku, so sídlom Karpatská 2, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľ“), v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci nariadenia predbežného opatrenia v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 30/00.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že 12. marca 1999 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava   I návrh   na začatie   konania na ochranu názvu právnickej   osoby   podľa   § 19b Občianskeho zákonníka proti občianskemu združeniu YMCA Bratislava a YMCA TOUR & Travel Bratislava. Dňa 21. septembra 2000 bol okresnému súdu v tejto veci podaný návrh na zmenu žalobného návrhu. Súčasťou tohto návrhu bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zaviazal odporcu YMCA Bratislava zdržať sa používania označenia,   názvu,   ochrannej   známky   a iných   symbolov   viažucich   sa   na   sťažovateľa. Napriek tomu, že od podania návrhu na nariadenie predbežného opatrenia okresnému súdu až do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   uplynulo   vyše   19   mesiacov,   okresný   súd   podľa tvrdenia sťažovateľa o jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nerozhodol, hoci tak mal podľa sťažovateľa v zmysle § 75 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) urobiť najneskôr do 30 dní od podania návrhu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   dochádza k zbytočným prieťahom   v predmetnom konaní   ohľadom   jeho   návrhu   na nariadenie predbežného opatrenia, preto navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Okresný   súd Bratislava I nečinnosťou   vo veci   návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia vo veci sp. zn. 22 C 30/00 zo dňa 21. septembra 2000, porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   aby   o návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia do 7 dní rozhodol.

Okresný   súd   Bratislava   I je   povinný   prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zaplatiť občianskemu združeniu YMCA na Slovensku na   účet jeho právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.“

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Bratislava I, zastúpený predsedom JUDr. M. L., listom z   22. júla 2002   sp.   zn.   Spr   2024/02   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   advokátom   JUDr.   J.   H., stanoviskom z 23. augusta 2002.

Predseda   Okresného   súdu   Bratislava   I   vo   svojom   vyjadrení   navrhol   predmetnú ústavnú sťažnosť zamietnuť ako neodôvodnenú, a to v celom rozsahu. Podľa jeho názoru nemožno na vydanie predbežného opatrenia súdom v danom prípade aplikovať ustanovenie § 75 ods. 2 OSP, pretože o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia podanom dňa 12. júla 1999 okresný súd už rozhodol 11. augusta 1999 tak, že návrh zamietol. Z toho je zrejmé, že bola dodržaná zákonná 30-dňová lehota na vydanie nariadenia o predbežnom opatrení.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Predseda okresného súdu uznáva, že sťažovateľ následne 21. septembra 2000 podal návrh na zmenu petitu pôvodného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a podobne aj návrh na zmenu petitu   samotnej   žaloby.   Podľa   jeho   názoru   šlo   o zmenu   petitu,   a nie   o nový   návrh   na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   pripustil   argumentáciu,   že zákonná 30-dňová lehota sa vzťahuje na každé rozhodnutie vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, znamenalo by to, že v rámci tejto lehoty by musel rozhodnúť aj odvolací súd, čo pri počítaní lehôt na odvolanie nie je   možné. S poukazom na uvedené predseda okresného súdu konštatuje, že ustanovenie § 75 ods. 2 OSP sa vzťahuje na prvé rozhodnutie o podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Z toho vyplýva, že zákonná 30-dňová lehota bola dodržaná tým, že okresný súd o návrhu podanom 12. júla 1999 rozhodol 11. augusta 1999.

Predseda okresného súdu ďalej poukázal na to, že okresný súd vo veci návrhu na zmenu petitu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia podaného 21. septembra 2000 konal,   a to   odstraňovaním   nedostatkov   tohto   návrhu.   Tieto   nedostatky   spočívali v nedostatku   podpisu   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   podanom   návrhu   v zmysle Občianskeho   súdneho   poriadku.   Okresný   súd   opakovane   vyzýval   sťažovateľa   na odstránenie   uvedeného   nedostatku   návrhu.   Predseda   okresného   súdu   zastáva   názor,   že sťažovateľ tento nedostatok návrhu z 21. septembra 2000   na zmenu petitu neodstránil. Splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľa dodané do súdneho spisu 3. mája 2002 je datované   19.   septembra   2000,   teda   v čase,   keď   neplatila   a   nebola   účinná   novela Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 501/2001 Z. z.), ktorá zmenila znenie ustanovenia §   25   ods.   3,   podľa   ktorého   sa   advokát   môže   dať v konaní zastupovať aj   advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva. Z toho vyplýva, že dôvodom, prečo doposiaľ okresný súd   o návrhu   na   zmenu   petitu   nerozhodol,   nebola   nečinnosť   súdu,   ale   nedostatočná spolupráca navrhovateľa pri odstraňovaní nedostatku tohto návrhu.

  Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedu okresného súdu   poukázal   na   to,   že   okresný   súd   vychádzal   z nesprávnej   interpretácie   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa jeho názoru ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   je   potrebné   vykladať   takým   spôsobom,   aby   neporušovali   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Podľa presvedčenia právneho zástupcu sťažovateľa nie je možné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vykladať tak, že ak súd raz rozhodne o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,   po   prípadnom   zrušení   tohto   uznesenia   odvolacím   súdom   a jeho   vrátení   na opätovné konanie už nie je prvostupňový súd pri novom rozhodovaní o tom istom návrhu viazaný žiadnou lehotou o predbežnom opatrení a na rozhodovanie má neobmedzený čas. Súd aj po zrušení uznesenia o predbežnom opatrení a vrátení návrhu na nové prejednanie a rozhodnutie je povinný napĺňať svojím postupom účel ustanovení o predbežnom opatrení, ktoré zabezpečujú rýchlu a dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania. Tým viac to platí, keď   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   rozhodol   vecne   nepríslušný   súd. Zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení odvolacím súdom a vrátenie veci súdu na ďalšie konanie znamená, že dňom doručenia veci na súd sa o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia začína znovu   rozhodovať. Súd je znova povinný dodržať 30-dňovú   zákonnú lehotu   na rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Účastníka konania nie je možné zbaviť práva na rýchle prejednanie veci len z toho dôvodu, že odporca sa proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia odvolal. Okresný súd o návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   z   12.   júla   1999   ešte   ani   raz   nerozhodol.   Takisto   okresný   súd nerozhodol ani o návrhu na zmenu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý bol tomuto   súdu   doručený   21.   septembra   2000,   do   zaslania   stanoviska   právneho   zástupcu sťažovateľa ústavnému súdu.   V ďalšej časti svojho stanoviska právny zástupca   sťažovateľa poukázal na to, že dôvodom nečinnosti okresného súdu nie je nedostatok návrhu na zmenu petitu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 21. septembra 2000, ktorý má   spočívať v nedostatku jeho podpisu podľa Občianskeho súdneho poriadku. Právny zástupca sťažovateľa poukázal na to, že   jedným zo zákonov, ktoré upravujú podmienky poskytovania právnej pomoci v konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   je   zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Podľa § 12 ods. 2 zákona o advokácii advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient, k čomu došlo aj v tomto prípade. Splnomocnenie udelené právnym zástupcom sťažovateľa svojmu advokátskemu koncipientovi na realizáciu nielen jedného úkonu, ale aj všetkých   jednotlivých úkonov súvisiacich s konaním pred súdom nebolo v čase podania návrhu na zmenu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 21. septembra   2000   v rozpore   so   znením   §   12   ods.   2   zákona   o advokácii   ani   nebolo zakázané   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Ak   okresný   súd   považoval splnomocnenie udelené advokátskemu koncipientovi za nedostatočné, mal možnosť konanie o zmenu návrhu zastaviť. Okresný súd bol však vo veci úplne nečinný po dobu vyše 15 mesiacov,   na   vyjadrenie   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na   základe   jeho   výzvy   vôbec nereagoval   a ani konanie o zmene návrhu   nezastavil.   Podľa   názoru   právneho   zástupcu sťažovateľa   bol   okresný   súd   až   do   25.   apríla   2002   vo   veci   nečinný   po   dobu   vyše   15 mesiacov   od   zaslania   prvej   výzvy   na   doplnenie   splnomocnenia.   Išlo   o mechanické zopakovanie výzvy zo 4. januára 2001. Ďalšia výzva bola okresným súdom zaslaná 2. mája 2002.   Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku súčasne požiadal v zmysle § 95 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 31a zákona o ústavnom súde, aby ústavný súd pripustil zmenu a upresnenie   pôvodného návrhu   ústavnej sťažnosti, a navrhol, aby ústavný súd vydal nález nasledovného znenia:   „Okresný súd Bratislava I nečinnosťou vo veci návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného   opatrenia   vo   veci   sp.   zn.   22   C   30/00,   porušil   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.   Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby o návrhu sťažovateľa na zmenu návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 21. septembra 2000 a následne o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zo dňa 12. júla 1999 neodkladne rozhodol.   Okresný súd Bratislava I je povinný prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej   republiky   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zaplatiť občianskemu združeniu YMCA na Slovensku na účet jeho právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.“

  Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav   konania   vo   veci   nariadenia   predbežného   opatrenia   vedeného   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn. 22 C 30/00:

  Dňa 12. marca 1999 podal sťažovateľ - prostredníctvom svojej splnomocnenej právnej zástupkyne komerčnej právničky JUDr. A. A. - na Okresnom súde Bratislava I žalobný návrh na ochranu právnickej osoby podľa § 19b Občianskeho zákonníka proti odporcovi YMCA Bratislava a YMCA TOUR & Travel Bratislava.   Dňa 15. júna 1999 okresný súd na základe § 104a ods. 2 a § 9 ods. 3 písm. c) OSP vec   postúpil   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj „krajský   súd“),   ktorý   považoval   za vecne príslušný na rozhodovanie v uvedenej veci.

Dňa   12.   júla   1999   doručil   sťažovateľ   na   okresný   súd   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia, na základe ktorého by boli odporcovia v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 30/00 povinní zdržať sa používania názvu YMCA. Aj tento návrh   bol 15. júla 1999 postúpený krajskému súdu ako vecne príslušnému na konanie a rozhodnutie. Krajský súd predmetný návrh na nariadenie predbežného opatrenia uznesením č. k. 34 Cb 72/99-18 z 11. augusta 1999 zamietol.

Dňa 25. augusta 1999   sťažovateľ doručil krajskému súdu návrh na zmenu petitu pôvodného návrhu na ochranu právnickej osoby.

Dňa 27. augusta 1999 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa   30.   septembra   1999   bol   predmetný   spis   predložený   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutí jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 286/99 z 15. novembra 1999 zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu, pričom dospel k záveru, že vo veci rozhodol nepríslušný súd, ktorý má spis postúpiť vecne a miestne príslušnému okresnému súdu.

Dňa   14.   marca   2000   bola   vec   z dôvodu   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   vrátená okresnému súdu.

Dňa   21. septembra 2000 podal sťažovateľ zastúpený novým právnym zástupcom JUDr. J. H. návrh na zmenu návrhu vo veci sp. zn. 22 C 30/00 týkajúcej sa ochrany názvu a dobrej povesti právnickej osoby podľa § 19b Občianskeho zákonníka. Súčasťou tohto návrhu bol aj návrh na pripustenie zmeny návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zaviazal odporcu zdržať sa používania označenia, názvu, ochrannej známky a iných   symbolov   viažucich   sa   na   sťažovateľa   (č.   l.   32   až   35).   Tento   úkon   podpísal advokátsky koncipient právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. T. K.

Dňa   20. septembra 2000 sťažovateľ odvolal splnomocnenie pre JUDr. A. A. (č. l. 36). Na č. l. 37 predmetného spisu sa nachádza splnomocnenie udelené advokátovi JUDr. J.   H.   z 5.   septembra   2000,   ktorý   splnomocňuje   „ďalej   v rovnakom   rozsahu“   svojich koncipientov, medzi nimi aj Mgr. T. K.  

Právnemu zástupcovi sťažovateľa bol 12. januára 2001 doručený   prípis okresného súdu, aby vo veci sp. zn. 22 C 30/00 v lehote 3 dní zaslal súdu splnomocnenie pre Mgr. T. K., advokátskeho koncipienta, na podanie zmeny návrhu z 21. septembra 2000.

Dňa   26.   januára   2001   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   okresnému   súdu,   že substitučné splnomocnenie je uvedené v dolnej časti splnomocnenia, ktorým ho sťažovateľ splnomocnil na zastupovanie.

Dňa 31. apríla 2002 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa opätovne doručený prípis okresného súdu, aby vo veci sp. zn. 22 C 30/00 v lehote 3 dní zaslal súdu splnomocnenie pre Mgr. T. K., advokátskeho koncipienta, na podanie zmeny návrhu z 21. septembra 2000 pod následkami zastavenia konania.

Dňa   3.   mája   2002   právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   plnomocenstvo z 19. septembra 2000, udelené jeho koncipientovi Mgr. T. K., „aby v právnej veci: konanie o ochranu   názvu   a dobrej   povesti   právnickej   osoby   (občianskeho   združenia   YMKA   na Slovensku)   sp.   zn.   22C   30/00   urobil   zmenu   návrhu   v zmysle   ustanovení   §   95   a §   102 Občianskeho súdneho poriadku“.  

Dňa 3. júla 2002 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby v lehote 15 dní oznámil súdu, či trvá na návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 21. septembra 2000, ktorého znenie žiadal upresniť v časti špecifikácie „iných symbolov“.

Dňa   4.   októbra   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa „Späťvzatie časti podania a návrh na zmenu návrhu na vydanie predbežného opatrenia“.

Dňa 24. októbra 2002 okresný súd uznesením č. k. 22 C 30/00-110 vyhovel návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľ   založil   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   na prerokovanie veci   v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v danej veci na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená v § 75 ods. 2 OSP, podľa ktorého „o predbežnom opatrení rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do 30 dní od podania návrhu na predbežné opatrenie“. K uvedenému ústavný súd už zaujal stanovisko, keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy   (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý   nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného   štátneho   orgánu.   Pri   posúdení,   či   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd na   takéto   lehoty   síce   prihliada,   ale   ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného   úkonu,   na   druhej   strane   ich   dodržanie   nemôže   mať za následok porušenie   základných   zásad   civilného   procesu,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom realizácie širšieho základného práva – práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy a v príslušných medzinárodných   zmluvách   o ľudských   právach,   ktoré   majú   prednosť   pred   zákonom (čl. 154c   ods.   1   ústavy).   V tomto   zmysle   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   a   právo   na   spravodlivý   proces   nemožno   stavať   proti   sebe   ani   ich   od   seba oddeľovať.   Porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Pokiaľ ide o prvé dve   kritériá (zložitosť veci a správanie účastníka), ústavný súd nezistil žiadnu podstatnú skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť namietanú dĺžku konania.Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), ústavný súd zameral svoju pozornosť na obdobie od 14. marca 2000, keď bola vec z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti vrátená okresnému súdu. Ústavný súd zistil, že okresný súd bol od uvedeného vrátenia veci takmer desať mesiacov nečinný. Po vrátení veci okresnému súdu začala zákonná sudkyňa konať až 12. januára 2001, keď bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený   prípis okresného súdu, aby v danej veci zaslal súdu splnomocnenie pre svojho advokátskeho koncipienta. Napriek   tomu,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   na   uvedenú   výzvu   písomne   reagoval 26. januára   2001,   okresný   súd   pristúpil   k opakovanej   výzve   po   ďalších   pätnástich mesiacoch nečinnosti, keď bol 31. apríla 2002 právnemu zástupcovi sťažovateľa opätovne doručený   prípis   okresného   súdu,   aby   vo   veci   zaslal   súdu   splnomocnenie   pre   svojho advokátskeho   koncipienta,   v tomto   prípade   pod   následkami   zastavenia   konania.   Právny zástupca sťažovateľa 3. mája 2002 splnil povinnosť, na ktorú bol okresným súdom vyzvaný.

Podľa názoru ústavného súdu uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu v dĺžke takmer   25   mesiacov   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   mali   rozhodujúci   vplyv   na zdĺhavosť   namietaného   konania   na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Ústavný   súd konštatuje,   že   uvedená   cca   dvojročná   nečinnosť   okresného   súdu   sa   týka   aj   postupu okresného súdu pri prejednávaní a rozhodovaní o návrhu na začatie konania vo veci samej, a teda ide o obdobie, keď vôbec nedochádzalo k odstraňovaniu právnej neistoty. Z týchto dôvodov   ústavný   súd   považoval   uvedenú   nečinnosť   za   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prorokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uplatnil   a   odôvodnil   aj   nárok   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 Sk.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva vrátane významu predmetu návrhu pre sťažovateľa.   Ústavný   súd tiež   podľa   zásad   spravodlivosti   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

Sťažovateľ sa domáhal v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   aj   toho,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   a vo   veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia neodkladne rozhodnúť.

Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   medzičasom   rozhodol   o   predmetnom   návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ústavný   súd   v tejto   časti   ústavnej   sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003