znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 7/2015-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   14.   januára 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátskou   kanceláriou   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,   PhD.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 6857/2014   a   sp. zn.   Rvp 6860/2014   vo   veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   postupom   Krajského   súdu v Trnave   a   jeho   uzneseniami   sp. zn.   23 CoE 326/2013   z 19.   marca   2014   (sp. zn. Rvp 6857/2014) a sp. zn. 11 CoE 277/2013 z 31. marca 2014 (sp. zn. Rvp 6860/2014), ako aj   postupom   Okresného   súdu   Galanta   a jeho   uzneseniami   sp. zn.   15 Er 1450/2012 z 18. októbra 2012 (sp. zn. Rvp 6857/2014) a sp. zn. 8 Er 1529/2012 z 3. decembra 2012 (sp. zn. 6860/2014) a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 6857/2014 a sp. zn. Rvp 6860/2014 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 6857/2014.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 6857/2014 o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. júna 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 23 CoE 326/2013 z 19. marca 2014   a   sp. zn.   11 CoE 277/2013   z 31.   marca   2014   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenia krajského   súdu“),   ako   aj   postupom   Okresného   súdu   Galanta   (ďalej   len   „okresný   súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 15 Er 1450/2012 z 18. októbra 2012 a sp. zn. 8 Er 1529/2012 z 3. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   (už   mnohonásobne   a   pravidelne   sa opakujúcej,   pozn.)   atakuje   závery   vyplývajúce   z rozhodovacej   činnosti   okresného   súdu a krajského   súdu,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiska   právneho   posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov   na predmetnú právnu   vec   sa   vzťahujúcich   a   zároveň   poskytuje   ústavnému   súdu   vlastnú   interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania.

V   petite   podaných   sťažností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom konštatoval, že napadnutým postupom a uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo k porušeniu ňou označených práv zaručených v ústave, dohovore a charte, aby ústavný súd napadnuté uznesenia krajského súdu zrušil a veci vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie a napokon aj úhradu trov konania. Okrem toho sa domáha, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť týchto sťažností, ako aj na totožnosť v osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu   a   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.1 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Pokiaľ ide   o napadnuté uznesenia okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom   na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutými   uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný   súd   už   zaoberal   v   uplynulom   období   a   v   ktorých   atakovala   právne   závery všeobecných   súdov   vo   vzťahu   k   právnemu   posudzovaniu   notárskych   zápisníc,   ako   aj rozsudkov   rozhodcovského   súdu   ako   exekučných   titulov   koncipovaných   na   podklade neprijateľných   podmienok   v   úverových   zmluvách   vrátane   posúdenia   zmlúv   o   úvere koncipovaných   formulárovou   formou   ako   spotrebiteľských   zmlúv   v   nadväznosti na podmienky v nich uvedené vrátane záverov vyplývajúcich z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013, ako aj postup všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods.   5 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č.   233/1995 Z. z. o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a krajského súdu v odvolacom konaní v rozpore s § 214 ods. 1 OSP a v neposlednom rade vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutia sťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny   názor   ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.   Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s   odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012   zo 16.   mája   2012,   sp. zn.   I. ÚS 379/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 381/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 410/2012   z 22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 3/2013   zo 16.   januára   2013,   sp. zn.   I. ÚS 110/2013   z 20.   februára   2013,   sp. zn. I. ÚS 146/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn.   I. ÚS 157/2013   z 13.   marca   2013,   sp. zn. I. ÚS 745/2013   z 11.   decembra   2013,   sp. zn.   I. ÚS 99/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn. I. ÚS 100/2014   z 5.   marca   2014,   sp. zn.   I. ÚS 212/2014   zo 7.   mája   2014,   sp. zn. II. ÚS 473/2011   z 20.   októbra   2011,   II. ÚS 303/2011   z 24.   augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 79/2013   zo 7.   februára   2013,   sp. zn.   II. ÚS 365/2013   z 26.   júna   2013,   sp. zn. II. ÚS 344/2013   z 19.   júna   2013,   sp. zn.   II. ÚS 562/2013   z 30.   októbra   2013,   sp. zn. III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2011,   sp. zn.   III. ÚS 242/2011   z 31.   mája   2011,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z 2. októbra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 173/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 176/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 178/2014   zo 4.   marca   2014,   sp. zn.   III. ÚS 214/2014   z 25.   marca   2014,   sp. zn. III. ÚS 297/2014   z 24.   apríla   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 299/2012   zo 7.   júna   2012,   sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 52/2013   z 31.   januára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 181/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 182/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 183/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn.   IV. ÚS 186/2014   z 20.   marca   2014,   sp. zn. IV. ÚS 187/2014   z 20.   marca   2014   atď.),   ktoré   skončili   odmietnutím   podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a   obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a   preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia.

Na   podporu   svojej   argumentácie   iba   upriamuje   pozornosť   sťažovateľky   aj   na rozhodnutia   Súdneho   dvora   sp. zn.   C-76/10   zo 16.   novembra   2010   vydané   vo   veci iniciovanej sťažovateľkou, ako aj na ďalšiu početnú judikatúru Súdneho dvora (napr. C-240/98   až   C-244/98,   C-473/00,   C-168/05,   C-243/08,   C-40/08,   C-227/08   a   C-76/10) dotýkajúcu   sa   problematiky   spotrebiteľského   práva,   ktoré   podporujú   právne   závery ústavným súdom predostreté v jeho predošlých rozhodnutiach a ktoré sú aj sťažovateľke notoricky známe. V ostatnom poukazuje na najnovší rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014 vo veci sp. zn. C 470/12, bod 41 (v rámci sporu, ktorého účastníkom je sťažovateľka, pozn.), v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky   aj   bez návrhu   predstavuje   vhodný   prostriedok   na   dosiahnutie   výsledku stanoveného   v   článku   6   smernice   93/13,   teda   zabránenie   tomu,   aby   bol   jednotlivý spotrebiteľ   viazaný   nekalou   podmienkou,   a   zároveň   na   dosiahnutie   cieľa   stanoveného v článku   7   tejto   smernice,   pretože   takéto   preskúmanie   môže   mať   odradzujúci   účinok smerujúci   k   ukončeniu   používania   nekalých   podmienok   v   zmluvách   uzavretých   so spotrebiteľmi   zo strany   predajcov   alebo   dodávateľov   (rozsudky   z 21.   novembra   2002, Cofidis, C 473/00, Zb. s. I 10875, bod 32, a Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25)“.

Taktiež už len dodáva, že v súčasnom období platná právna úprava formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) Exekučného   poriadku   len   ako   s   fakultatívnou   možnosťou,   a   to   len   v   prípade,   že   je to nevyhnutné pre objasnenie veci. K sťažovateľkou namietanému postupu všeobecných súdov podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (právna úprava ktorá bola účinná v čase od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012, pozn.)   ústavný   súd   konštatuje,   že   aj   v prípade,   ak   by   tento   postup   nebol   zo strany všeobecných   súdov   dodržaný   (nariadenie   pojednávania   pred   vyhlásením   exekúcie   za neprípustnú a jej zastavenie, pozn.), nepredstavoval by také porušenie označených práv sťažovateľky, ktoré by svojou intenzitou bolo spôsobilé zasiahnuť do ňou onačených práv v takom smere, aby ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie (napr. I. ÚS 367/2014).

Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu,   pričom   pri   riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie   opomínať, že prijaté   riešenie   (rozhodnutie)   musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne ponímanej spravodlivosti   (m. m. IV. ÚS 1/07,   IV. ÚS 75/08,   I. ÚS 57/07,   I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07,   II. ÚS 410/2010).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek   vyplývajúcich z noriem   bežného   zákonodarstva   (formálne   poňatie   právneho   štátu)   môže   totiž v konkrétnych   súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom   upravených   konaniach   pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy. Inými slovami, ústavný súd predstavuje súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), z čoho vyplýva, že nie je však súčasťou všeobecných súdov, ktorým preto ani nie je inštančne nadriadený. Úlohou ústavného súdu je kontrola rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, avšak len za situácie, keď svojimi rozhodnutiami zasahujú do ústavne zaručených základných práv a slobôd jednotlivca. To znamená, že ústavný   súd   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov v prípade, keď dochádza k porušeniu bežnej zákonnosti alebo iným nesprávnostiam, ktoré svojou podstatou spočívajú v rovine podústavného práva (m. m. I. ÚS 242/07).

V   kontexte   uvedeného   ústavný   súd   odmietol   sťažovateľkou   podané   sťažnosti týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde. Ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania sťažovateľkou podané sťažnosti   odmietol   bez podrobnejšieho   odôvodnenia   (§   25   ods.   2   posledná   veta   zákona o ústavnom   súde).   Keďže   boli   sťažnosti   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   záverom   dodáva,   že   právny   zástupca sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký   spôsob   ich   vybavenia   v   predošlom   období,   alebo   na   dôvod   namietania neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup   zákon   umožňuje,   a   je   to   porušením   buď   zákonných,   alebo   etických   povinností advokáta.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015