znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 7/2014-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. októbra 2014 prerokoval sťažnosť B. Z., zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 6 Co 80/2013-451 zo 14. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Z. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2013 doručená sťažnosť B. Z. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. Kristínou Mitrovou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   6 Co 80/2013-451 zo 14. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažnosť sťažovateľa bola prijatá na ďalšie konanie uznesením č. k. I. ÚS 7/2014-10 z 22. januára 2014.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou námietok sťažovateľa je porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, v dôsledku ktorého sa v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania na najvyššom súde domáha zrušenia rozsudku krajského súdu.

Pri zabezpečovaní podkladov na rozhodnutie veci (vyžiadanie spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 14 C 192/2002, pozn.) bolo listom predsedu tohto súdu sp. zn. 1 SprS/52/2014 z 12. februára 2014 ústavnému súdu oznámené:

„... momentálne Okresný súd Žilina nedisponuje predmetným spisovým materiálom, nakoľko dňa 04. 11. 2013 bolo vo veci zo strany odporcu podané dovolanie. Následne bol spisový   materiál   dňa   13.   01.   2014   predložený   Najvyššiemu   súdu   SR   na   rozhodnutie o dovolaní.“

Ak   sa   za   danej   situácie   domáha   sťažovateľ   svojich   práv   na   ústavnom   súde prostredníctvom sťažnosti a odporca na najvyššom súde prostredníctvom dovolania, mohlo by v budúcnosti dôjsť ku kolízií rozhodnutia ústavného súdu a najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto zaujal názor, že v prípade podania dovolania odporcom a súbežne podanej ústavnej sťažnosti navrhovateľom (sťažovateľom) je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní odporcu najvyšším súdom. Ústavný súd uvádza, že v prípade, ak výsledkom dovolacieho konania nebude zrušenie rozsudku krajského súdu, ktorý je predmetom sťažnosti, sťažovateľ bude mať možnosť opätovne sa obrátiť na ústavný súd so svojou sťažnosťou. Teda lehota na podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu bude po rozhodnutí najvyšším súdom o dovolaní považovaná za zachovanú (t. j. začne plynúť od právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   opätovne   zaoberal   splnením podmienok   konania   o   predmetnej   sťažnosti   a   vzhľadom   na   novozistené   skutočnosti sa podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako   neprípustnú   pre   predčasnosť   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. októbra 2014