znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 7/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Revúca   sp.   zn.   8   Er 191/2012 zo 7. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K.   o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. novembra   2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods. 1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Revúca sp. zn. 8 Er 191/2012 zo 7. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“).

2. Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný   súd   svojím   napadnutým rozhodnutím rozhodol   o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie   z   dôvodu   jeho   zaujatosti   proti   oprávnenej   –   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   čím   mal zasiahnuť   do   ním   označených   základných   práv,   a preto   navrhol   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom.

3. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), a dospel k záveru, že ju podala osoba zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú   a   relatívne   samostatnú   časť   konania,   ktorá   ešte   nemá   charakter kontradiktórneho   konania, keď   ústavný   súd   môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho,   len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

4. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Exekučného poriadku, keďže podľa § 2 ods. 1 je exekútor   štátom   určenou   a   splnomocnenou   osobou   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného   činiteľa.   Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky   moci   súdnej,   ktorej   súčasťou   je   aj   konanie   vykonávacie   –   na   súdnych exekútorov.   Nimi   sú   síce   fyzické osoby, avšak   táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi (pozri napr. I. ÚS 480/2011).

5. Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie v daných   veciach,   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

6. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti už iba dodáva, že napriek tomu, že sťažovateľ   disponuje   kvalifikovaným   právnym   zastúpením   (advokátom),   nedodržal   ani zákonom ustanovené podmienky (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a okrem samotnej sťažnosti nepredložil žiadne písomné dôkazy, na ktoré sa odvoláva na prvej strane sťažnosti (pozri stranu 1 „dokumenty podľa textu“). K dôvodom odmietnutia sťažnosti už iba dodáva, že   nemohol   prehliadnuť   predovšetkým   „hmotnoprávne“   aspekty   tvoriace   nosné   dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných   prípadov   súvisiacich   s účastníkmi,   a to   spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.,   resp.   so sťažovateľom,   ako   to   je   v tomto   prípade.   Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

7.   V závere   ústavný   súd   dodáva,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.  

8.   Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   ústavný   súd o ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013