znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 7/2012-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   S.   K.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   L.   S., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01 zo 14. júna 2005, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 CoP 132/2008 z 25. novembra   2008   a   postupom,   ktorý   im   predchádzal,   ako   aj   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P 171/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. K. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 7. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)   a   práva   podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01 zo 14. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   11   CoP   132/2008   z 25. novembra   2008   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   a   postupom,   ktorý   im predchádzal, ako i postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49 P 171/2006   a   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/2005.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   všetky   sťažovateľkou označené konania pred všeobecnými súdmi a sťažnosťou napadnuté meritórne rozhodnutia sa   vecne   týkajú   jediného   konania   o   výkone   rodičovských   práv   a   povinností   k   deťom sťažovateľky. Okresný súd Bratislava V napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 Nc 66/01 zveril mal. M., nar....,   do osobnej starostlivosti otca a sťažovateľku zaviazal platiť výživné na mal. M. v sume 1 800 Sk mesačne od 8. 9. 2002, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám otca.   Zročné výživné na mal. M. za obdobie od 8. 9. 2002 do   31. 5. 2005 v sume 58 980 Sk   povolil   prvostupňový   súd   sťažovateľke   splácať v mesačných splátkach po 2 000 SK spolu s bežným výživným, počnúc mesiacom august 2005, pod stratou výhody splátok. Sťažovateľku zároveň zaviazal platiť výživné na pl. M., nar. 7. 6. 1986, v sume 3 000 Sk mesačne   od   8. 9. 2002, vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám pl. M.. Zročné   výživné   na pl. M. za obdobie od 8. 9. 2002 do   31. 5. 2005 v sume 98 300 Sk povolil   prvostupňový   súd   sťažovateľke   splácať v mesačných splátkach po 3 000,- Sk   spolu   s   bežným   výživným,   počnúc   mesiacom   august   2005,   pod   stratou   výhody splátok. Vo zvyšku Okresný súd Bratislava V   návrh otca a pl. M. zamietol, taktiež zamietol   návrh   sťažovateľky.   Styk   sťažovateľky   s   mal.   M.   neupravil   a   žiadnemu   z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

3. Proti   všetkým   výrokom   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01 podala sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala, aby odvolací súd zmenil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   vyhovel   všetkým   jej   návrhom.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 11 CoP 323/2005 zo 17. januára 2006 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) odvolanie sťažovateľky odmietol ako podané oneskorene a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania.

4. Okresný súd Bratislava V   uznesením sp. zn. 22 P 79/2006 zo 4. apríla 2006 preniesol v danej veci miestnu príslušnosť na Okresný súd Bratislava II, na ktorom bola vec ďalej vedená pod sp. zn. 49 P 171/2006.

5. Na základe dovolania sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 17/08 z 31. marca 2008 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 CoP 323/2005 a vec vrátil na ďalšie konanie.

6. Odvolacie konanie bolo po vrátení veci najvyšším súdom vedené na krajskom súde pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 a následne krajský súd po prerokovaní veci napadnutým rozsudkom sp. zn. 11 CoP 132/2008 potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01 ako vecne správny.

7. Sťažovateľka vidí porušenie označených základných práv v niekoľkých aspektoch. V prvom   rade   uvádza,   že   v   konaniach   na   krajskom   súde   vedených   pod sp. zn. 11   CoP 323/2005 a sp. zn. 11 CoP 132/2008,   ako   i   v   konaní   na   Okresnom   súde Bratislava V vedenom pod sp. zn. 17 Nc 66/01 a v konaní na Okresnom súde Bratislava II vedenom   pod sp. zn. 49 P 171/2006 dochádzalo k zbytočným prieťahom, ktoré mali za následok porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   podrobne   (i   keď   do   veľkej   miery nekonzistentne)   opísala   priebeh   predmetných   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   najmä zdôraznila tú skutočnosť, že konajúce súdy opakovane pochybili v doručovaní relevantných písomností a rozhodnutí, keď napriek jej opakovaným žiadostiam nedoručovali písomnosti na ňou uvedenú   adresu   pre doručovanie,   ale na adresu   jej trvalého bydliska, kde   mala sťažený alebo znemožnený prístup k preberaniu zásielok. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež poukázala na konkrétne obdobia nečinnosti konajúcich súdov.

8. Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka videla   v   nedostatočnom   dokazovaní   vykonanom   pred   všeobecnými   súdmi,   ktoré viedlo k ústavne nekonformnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008. Sťažovateľka k svojej argumentácii v podstatnom uviedla:

«V konaní pred Krajským súdom absentujú procesné úkony, ktoré by nasvedčovali jeho snahe zistiť skutkovú podstatu veci v priebehu konania na základe požiadaviek nielen rýchlosti ale aj spravodlivosti a verejnosti, v záujme dosiahnutia spravodlivého priebehu konania   a   následného   rozhodnutia   pri   rovnosti   zbraní   všetkých   účastníkov   konania, identické znaky nesie i konanie Okresného súdu v Bratislave V kde súd v priebehu konania nevychádza zo skutkového zistenia objektívnej reality, nemá oporu vo vykonanom konaní. Ničím nepodložené tvrdenia otca detí a jeho tzv. právneho zástupcu bez preukázateľných dôkazov akceptuje ako dané. Odvolací súd zasa svoje „dokazovanie“ v priebehu konania v rozhodnutí dôvodí: „Matka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.“

Pritom práve Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd má v zmysle platnej úpravy nielen všetky právomoci ale dokonca povinnosť vykonať dokazovanie nad rámec znenia odvolania, keďže sa jedná o vec starostlivosti o deti - o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností a úpravy styku k deťom - a najmä aj k maloletému dieťaťu!

Krajský súd v Bratislave v konaní úplne prehliada skutkový stav veci, že čo sa týka zverenia detí do výchovy a opatery ako aj výšky výživného je jednoducho a logicky reálne nemožné, aby boli pomery účastníkov konania identické v novembri 2008 ako v júni 2005 - čiže nezmenené v ktoromkoľvek z posudzovaných kritérií v priebehu viac ako troch rokov (!).   Nezávisle   od   toho   či   sa   jedná   o   vhodnosť   výchovného   prostredia,   či   deti   riadne navštevujú školu (spis neobsahuje ani jeden doklad o výsledku štúdia ani jedného z detí za čas od 08.09.2002 do 25.11.2008 a ani akékoľvek potvrdenie o návšteve školy mal. M.; zato však   za   ten   čas   kedy   deti   boli   v   starostlivosti   sťažovateľky   spis   obsahuje   podrobné   a detailné   správy   vrátane   farebnej   fotodokumentácie   o   výbornom   prosperovaní   detí   - počínajúc potvrdeniami   o návšteve školy   vrátane vysvedčení dokladajúcich ich študijné výsledky)   a   ako   deti   prosperujú,   o   tom   ako   a   kedy   poskytuje   otec   detí   sťažovateľke informácie   o   deťoch,   akým   spôsobom   umožňuje   otec   detí   sťažovateľke   vykonávať   styk maloletého M. s matkou (tu sťažovateľkou), spis neobsahuje žiadny doklad o skutočných majetkových a príjmových pomeroch žiadneho z účastníkov konania a to ani za obdobie od 14.06.2005 do 25.11.2008 vrátane....

Krajský súd v Bratislave v priebehu konania napriek povinnosti stanovenej súdu § 120 ods. 2 OSP pri preskúmavaní prvostupňového rozsudku nevenoval tejto povinnosti pozornosť.

Napriek vyššie uvedenému ako aj napriek nedostátiu zákonnej povinnosti vo veci a to tak   súdom   prvostupňovým   ako   aj   súdom   odvolacím,   odvolací   súd   bez   vykonania dokazovania   rozhodol   pričom   v   odôvodnení   rozhodnutia   súd   stručne,   jasne   a   výstižne nevysvetlil,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov vychádzal,   konkrétne   ktoré   opomenul,   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov spravoval, prečo nevykonal ďalšie dôkazy, vrátane tých, vyplývajúcich zo zákona a ako vec právne posúdil.

Okresný súd Bratislava V sa úplne odklonil od „rovnosti zbraní" v konaní, od zásady kontradiktórnosti   keď   v   priebehu   rokov   konania   (2001   -   2005)   nepripustil   ani   jeden   z dôkazov   predkladaných   súdu   sťažovateľkou   (i   keď   išlo   o   notársky   overené   doklady), neakceptoval   ani   jedného   zo   svedkov   navrhovaných   sťažovateľkou,   a   to   ani   formou výpovede pred súdom a ani vo forme písomných listín, dokonca zašiel až tak ďaleko že sťažovateľke nepriznal výživné na deti v čase keď boli v jej osobnej starostlivosti a opatere, pričom súdu aj z osobných výpovedí otca detí bolo známe, že tento jej na deti neprispieval. Opomenul aj zákonom stanovenú premisu, že nárok na výživné je nepremlčateľný a nie je rozhodujúce komu je dieťa administratívne zverené ale kto sa o dieťa v tom ktorom čase aj skutočne   stará   a   vynakladá   naňho   naturálne   resp.   finančné   zdroje   v   prospech   jeho rozvoja.»

9. Napokon sťažovateľka namietala aj tú skutočnosť, že napriek jej ospravedlneniu z účasti na pojednávaní nariadenom na 14. október 2008 zo zdravotných dôvodov krajský súd vo veci sp. zn. 11 CoP 132/2008 konal a po následnom odročení pojednávania na neurčito   už   nenariadil   ďalšie   pojednávanie,   na   ktorom   by   mohol   pristúpiť   k   výsluchu sťažovateľky, ale 25. novembra 2008 verejne vyhlásil meritórny rozsudok.

10. Sťažovateľka sformulovala v ústavnej sťažnosti petit takto:

„1. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 132/2008 porušené bolo. 2. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 11CoP 323/05 porušené bolo. 3. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P 171/2006 porušené bolo. 4. Základné právo Ing. S. K., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo. 5. Základné právo Ing. S. K., rovnosti všetkých účastníkov   v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   zák1adných   slobôd postupom Krajského   súdu Bratislava v konaní vedenom   pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 porušené bolo. 6. Základné právo Ing. S. K., rovnosti všetkých účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a zák1adných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/2001 porušené bolo. 7. Základné právo Ing. S. K. na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/05 a v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 a postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P 171/2006 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo. 8. Základné právo Ing. S. K. „kontradiktórnosti“ a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava konaní vedenom pod sp. zn.   11 CoP 132/2008 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo. 9. Základné právo Ing. S. K. „byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k záležitosti“ podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Krajského súdu Bratislava konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 132/2008 porušené bolo. 10. Základné právo Ing. S. K. „informovať a byť informovaný“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 49P 171/2006 a postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 17Nc 66/01 porušené bolo. 11. Rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 25. 11. 2008 11 CoP 132/2008 bolo porušené základné právo na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantovanej čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd. 12. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2005 sp. zn. 17Nc 66/01 bolo porušené základné právo na ochranu rodičovskej výchovy a starostlivosti garantovanej čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 36 odst. 1 Listiny základných práv a slobôd.

13.   Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.11.   2008 sp.   zn.   11 CoP   132/08 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. 14. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2005 sp. zn. 17Nc 66/01 zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. 15. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Krajský súd v Bratislave konal vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 11 CoP 132/08 bez prieťahov. 16. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Bratislava II konal vo veci vedenej pôvodne na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 17Nc 66/01 a v súčasnosti ako súčasť sp. zn. 49P 171/2006 na Okresnom súde Bratislava II bez prieťahov. 17. Ing. S. K. priznáva primerané zadosťučinenie: 1. v sume 15 000 EUR (slovom päťnásťtisíc euro), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 2. v sume 10 000 EUR (slovom desaťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 3. v sume 25 000 EUR (slovom dvadsaťpäťtisíc euro), ktoré je Okresný súd Bratislava V povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. 18. Ing. S. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 254,88 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. S. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

12.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov

14. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

16.   K   označeným   právam   podľa   ústavy   a   dohovoru   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci   v   primeranej lehote, a preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 117/2011).

17. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Z ústavnej sťažnosti a z vyjadrenia konajúcich súdov k postupu v označených konaniach vyplýva, že všetky sťažovateľkou označené konania na Okresnom súde Bratislava II, Okresnom súde Bratislava V a na krajskom súde boli ukončené ešte pred podaním ústavnej sťažnosti (7. marca 2011), pričom ako posledný vo veci meritórne rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 132/2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 27. januára 2011. Ústavný súd v súlade s účelom práva na konanie bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo (II. ÚS 250/09, I. ÚS 16/2010).  

18.   Keďže   v   čase   podania   ústavnej   sťažnosti   boli   právoplatne   ukončené   všetky sťažovateľkou označené konania, konajúce všeobecné súdy   už nemohli ďalej ovplyvniť plynulosť   priebehu   konaní,   a   teda   ani   porušiť   označené   práva   sťažovateľky,   pretože právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým bolo ukončené konanie v merite veci, bol odstránený aj stav právnej neistoty sťažovateľky. Ústavná úloha všeobecných súdov pri odstraňovaní právnej neistoty sa skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (napr. II. ÚS 489/2010, I. ÚS 16/2010).

19. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu označených základných práv

všeobecnými súdmi prvého stupňa

20.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie označených práv a slobôd podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 32 ods. 4 a čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17   Nc   66/01   a   postupom,   ktorý   mu   predchádzal,   ako   i   postupom   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. 49 P 171/2006, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľka má právo domáhať sa ochrany základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak jej túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou účinnej   ochrany   základných   práv   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj   riadny   opravný prostriedok,   ktorý   sťažovateľka   využila   vo   vzťahu   k   základným   právam   a   slobodám, porušenie ktorých namieta, a ktorý jej umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv a slobôd.

21. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl.   127   ods.   1   ústavy,   nemá   právomoc   preskúmavať   postup   a   rozhodnutia   označených okresných súdov ako súdov prvého stupňa, pretože ich rozhodnutia preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľky. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda   vo   vzťahu   k   rozsudkom   a   postupu   okresných   súdov)   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv

rozsudkom a postupom krajského súdu

22.   Z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavný   súd   odmietol   pri   predbežnom prerokovaní   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich základných práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 323/05. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 CoP 323/2005, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky odmietnuté   ako   oneskorene   podané,   bolo   zrušené   na   základe   dovolania   sťažovateľky uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   17/08   a   vec   bola   vrátená   na   nové prerokovanie na krajský súd, ktorý predmetné konanie po vrátení veci viedol pod sp. zn. 11 Cop 132/2008.

23. Účinná ochrana základných práv sťažovateľky jej bola poskytnutá na základe mimoriadneho opravného prostriedku najvyšším súdom, a preto ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a s odkazom na už uvedené odôvodnenie (bod 20 a 21) nemal právomoc na prerokovanie sťažnosti v tejto časti.

24. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti napádala rozsudok krajského súdu sp. zn. 11   CoP   132/2008   a   postup,   ktorý   mu   predchádzal,   pričom   porušenie   svojho   práva garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   videla   v   dvoch   smeroch.   Napadnutý   rozsudok považovala   za   svojvoľný   a   arbitrárny   jednak   z   dôvodu   nesprávneho   a   ústavne nekonformného   vykonania   dokazovania   v   priebehu   konania   a   zároveň   sťažovateľka namietala porušenie základných práv, ktoré v petite označila ako právo „kontradiktórnosti“, „byť   prítomný   na   konaní   a   osobne   sa   vyjadriť   k   záležitosti“   a   „informovať   a   byť informovaný“, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd rozhodol vo veci meritórnym rozsudkom bez toho, aby ju v konaní vypočul, čím jej mal odňať možnosť konať pred súdom.  

25. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoP   132/2008   a   priebehu   dokazovania,   ktorý vyhláseniu tohto rozhodnutia predchádzal, predovšetkým poukazuje na ustálenú judikatúru a konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, neprislúcha ústavnému súdu hodnotiť správnosť skutkových záverov či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s   ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a   význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

26. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch účastníkov konania, výsluch svedkov, listinné dôkazy a iné), tak ako to požaduje   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu voľného hodnotenia dôkazov konajúcim súdom.

27. Z predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   tejto časti sťažnosti v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008, ktorým sa nevyhovelo jej návrhom   v   podanom   odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01. Sťažovateľka sa v sťažnosti zamerala predovšetkým na listinné dôkazy, ktoré sama   vyhodnotila   z   pohľadu   ich   (ne)hodnovernosti,   príp. účelovosti,   pritom   dospela   k   opačným záverom   ako   všeobecné súdy.   Inak povedané, závery   dokazovania,   ktoré   sťažovateľka   považovala   za   nehodnoverné,   resp.   sporné, všeobecné súdy posúdili ako hodnoverné a naopak.

28. Po preskúmaní ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku sp. zn. 11 CoP 132/2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 17 Nc 66/01 podrobne vyhodnotil vykonané dokazovanie a svoj právny záver náležite a dostatočne odôvodnil. Sťažovateľkou uvedená argumentácia v jej sťažnosti nebola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neospravedlniteľnosti a neudržateľnosti odôvodnenia   rozhodnutia   z   ústavného   hľadiska.   Okolnosť,   že   sťažovateľka   má   odlišný názor, nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.

29.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   právo   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti sťažovateľky   garantované   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neznamená   zaručenie   jej   procesného úspechu vo veci (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

30. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný súd dodáva, že z práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva pre sťažovateľku právo, aby súdy akceptovali všetky jej návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mala možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide   o   otázku,   ktorú   upravuje   predovšetkým   vnútroštátne právo.   Takisto   význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania je otázka, ktorú posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38 - 39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).

31.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   tou   časťou   argumentácie   sťažovateľky,   ktorou namietala porušenie svojich práv v sťažnosti označených ako „byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k záležitosti“ a „informovať a byť informovaný“ podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré malo spočívať predovšetkým na tom skutkovom základe, že krajský súd v konaní   sp.   zn.   11   CoP   132/2008   vydal   meritórne   rozhodnutie   bez   toho,   aby   vypočul sťažovateľku. Ústavný súd k tejto argumentácii sťažovateľky uvádza, že v danom prípade sťažovateľka disponovala ďalším právnym prostriedkom,   ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, a to možnosťou podať dovolanie na najvyššom súde, keďže ňou uvádzané dôvody sú dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).   Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka tento právny prostriedok nápravy aj využila, keď proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008   podala   dovolanie,   ktoré   však   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 7   Cdo 96/2011-224 odmietol. Toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 13. septembra 2011. Uvedené okolnosti zakladajú v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, keďže sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva   na   spravodlivý   proces,   ktorého imanentnou súčasťou je aj právo konať pred súdom, vyjadriť sa k veci a predkladať dôkazy, posudzoval v dovolacom konaní najvyšší súd. Zásada subsidiarity vyjadrená v čl. 127 ods. 1 ústavy   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané.

32. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd dopĺňa, že sú dané aj ďalšie dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti, a to pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Z obsahu sťažnosti a z príloh vyplýva, že sťažovateľka osobne prevzala predvolanie na pojednávanie   nariadené   na   14.   november 2008,   na   ktorom krajský súd vec sp.   zn.   11   CoP   132/2008   prerokoval,   avšak   napriek   doručenému predvolaniu   sa   tohto pojednávania   sťažovateľka   nezúčastnila,   keďže   svoju   neúčasť   ospravedlnila   zo zdravotných   dôvodov.   Krajský   súd   následne   25.   novembra   2008   už   bez   ďalšieho nariaďovania   pojednávania   vo   veci   verejne   vyhlásil   rozsudok.   V   písomnom odôvodnení rozsudku sa krajský súd vyjadril aj k okolnostiam neúčasti sťažovateľky na pojednávaní a uviedol:

„V   súvislosti   s   uvedenou   vecou   nemožno   opomenúť   skutočnosť,   že   matka   v priebehu celého konania poukazovala   na   svoj zdravotný stav a aj na pojednávanie vytýčené na   odvolacom   súde   dňa   14. 10. 2008   sa   ospravedlnila   s   tým,   že   je práceneschopná   od   6.3.2008,   o   čom   predložila   doklad   o   dočasnej   pracovnej neschopnosti   č.   H.   411877   za   obdobie   od   6.   3.   2008.   Odvolací   súd   vykonal   dotaz   na Sociálnu poisťovňu pobočka Bratislava, pričom zistil, že matka detí si neuplatnila nárok na nemocenské na základe vyššie uvedenej pracovnej neschopnosti od 6. 3. 2008. Sociálna poisťovňa   jej   nevyplácala   žiadne   dávky.   Zamestnávateľ   ani   matka   detí   pracovnú neschopnosť Sociálnej poisťovni nepredložili.“

33. Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

34. Ústavný súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre zdôrazňuje, že jeho úloha sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   relevantných právnych   noriem   všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách a do záverov všeobecných súdov zasahuje iba v prípade, ak by nimi zvolená interpretácia právnych predpisov bola natoľko nezlučiteľná so zmyslom právnej normy, že by to malo za následok zásah do základných práv sťažovateľky (I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07). V okolnostiach daného prípadu ústavný súd s poukazom na citované ustanovenie § 214 OSP konštatuje, že postup krajského súdu v konaní sp. zn. 11 CoP 132/2008 nevybočil z rámca Občianskeho súdneho poriadku, ktorý vymedzuje mantinely pre postup všeobecných súdov pri prejednávaní veci v odvolacom konaní vo vzťahu k nariaďovaniu pojednávania. Krajský súd navyše kompaktne odôvodnil, z akých dôvodov (ktoré treba pričítať na ťarchu sťažovateľky) nenariaďoval vo veci ďalšie pojednávanie, ale vo veci rozhodol. Ústavný súd k tomu ďalej uvádza, že všeobecné súdy pod prizmou čl. 6 ods. 1 dohovoru sú povinné postupovať tak, aby v konaní boli dodržané ústavné práva účastníka garantujúce spravodlivý proces, ktoré ale nemožno vykladať takým spôsobom,   že   súd je povinný vyhovieť každému procesnému návrhu sťažovateľky na odročenie pojednávania. Súčasťou práva na spravodlivý proces sú aj záruky rýchlosti a hospodárnosti konania, na ktoré je konajúci súd rovnako povinný prihliadať. Uvedené ústavne   relevantné úvahy   berie   do   úvahy   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý   pri posudzovaní   verejnosti   súdneho   konania   na   odvolacích   súdoch   vychádza   z   osobitostí každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C). V danom prípade konajúci súd prihliadajúc na vyššie opísané dospel k záveru, že pre rozhodnutie vo veci nie je nevyhnutné nariaďovať ďalšie pojednávanie, a ústavný súd v tomto postupe nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla signalizovať protiústavnosť takého záveru.

35.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O   taký   prípad išlo   aj v   prerokovávanej   veci,   preto   ústavný súd   z   už uvedených dôvodov považuje sťažnosť vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 CoP 132/2008 a postupu, ktorý mu predchádzal, za zjavne neopodstatnenú.

36. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012