znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 7/2010-19Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   P.,   Z.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.  ,   Z.,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 169/2007 z 22. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Anny Pinkovej   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 23. decembra 2008 doručená sťažnosť A. P. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 169/2007 z 22. októbra 2008 (ďalej len,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je vlastníčkou pozemku v záhradkovej osade, kde právne vzťahy týkajúce sa jeho užívania, nájmu a vysporiadania vlastníctva k nemu upravuje zákon č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva   k   nim,   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon o   záhradkových   osadách“).   Ďalej   z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola účastníkom konania podľa § 6 a nasl. zákona o záhradkových osadách, ktoré sa začalo na návrh užívateľov pozemku v jej vlastníctve. Následne jej Obvodný pozemkový úrad vo Zvolene (ďalej len,,obvodný pozemkový úrad“) doručil výpisy z úvodných podkladov, proti   ktorým   v   zákonnej lehote podala námietky, v ktorých namietala okrem iného aj skutočnosť, že jej spolu s výpisom z úvodných podkladov nebol doručený aj geometrický plán, ktorý je súčasťou úvodných podkladov a ktorý bol dôležitý pre uplatnenie ponuky užívateľom pozemku v jej vlastníctve na odkúpenie stavieb, trvalých porastov a spoločných zariadení   na   ňom   stojacich.   Keďže   obvodný   pozemkový   úrad   námietkam   nevyhovel, sťažovateľka podala odvolanie na Krajský pozemkový úrad v Banskej Bystrici (ďalej len,,krajský pozemkový úrad“). Keďže odvolací orgán odvolaniu nevyhovel, podala žalobu na Krajskom   súde   v Banskej Bystrici   (ďalej len,,krajský   súd“)   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd žalobu zamietol, a na jej odvolanie najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Zásah do svojich základných práv podľa ústavy, resp. práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu sťažovateľka odôvodnila takto: «... najvyšší súd   obmedzil moje základné právo a to právo garantované v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Ochrana, ktorá sa vlastníkovi zaručuje, smeruje voči každej osobe. Článkom 20 ods. 1 Ústavy sa teda podľa môjho názoru chráni vlastník pred ľubovoľným nevlastníkom. V dôsledku rozsudku NS SR voči ktorému podávam túto sťažnosť však nie som chránená ja ako vlastník pôdy ale užívateľ, resp. užívatelia pôdy v mojom vlastníctve. Tu by som rada poukázala   na   ten   fakt,   že   ja   ako   vlastník   pôdy   nemám   možnosť   voľby,   či   svoju   pôdu prenajmem   užívateľovi   alebo   ju   využijem   inak.   Dokonca   nemám   ani   možnosť   sama hospodáriť na svojom pozemku. Mám síce možnosť vypovedať tento zákonný nájom, ale aj táto moja možnosť je závislá od splnenia zákonných podmienok, ktoré v konečnom dôsledku ani nemôžem vždy reálnym spôsobom ovplyvniť. Okrem toho, že výpovedná lehota nemôže skončiť   pred   poskytnutím   náhrady   dokonca   aj   za   tzv.   čierne   stavby,   t.j.   stavby   bez právoplatného stavebného povolenia, mám možnosť vypovedania zákonného nájmu len do začatia konania podľa ust. § 7 Zákona, t.j. do podania návrhu užívateľmi. Nedá mi preto sa na tomto mieste nepozastaviť nad tým, že takéto podmienky Zákona v podstate retroaktívne legalizujú   tzv.   „čierne   stavby",   čo   považujem   za   hrubo   odporujúce   dobrým   mravom   a princípu spravodlivosti. Takéto znevýhodnenie mňa ako vlastníčky pozemku oproti skupine užívateľov môjho pozemku je podľa môjho názoru jasným príkladom porušenia čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR však neboli porušené moje chránené záujmy. S týmto názorom NS SR si však dovolím nesúhlasiť.

Ďalším veľmi významným zásahom do mojich základných práv je porušenie čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Podanie návrhu užívateľmi pozemku predstavuje len začiatočnú etapu v   procese   vyvlastnenia   môjho   majetku.   Na   nerešpektovanie   základných   ústavných predpokladov vyvlastnenia som upozorňovala od počiatku konania. NS SR však pri konflikte medzi   vlastníckym   právom   a užívacím   právom uprednostnil   užívacie právo   pred   mojim vlastníckym právom. Mám za to, že v mojom prípade nie sú naplnené všetky zo štyroch ústavou kumulatívne predpokladaných atribútov zákonného vyvlastnenia. Takýto závažný zásah do vlastníckeho práva je možný iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Podmienku verejného záujmu nemožno považovať za naplnenú z toho dôvodu, že prospech z vyvlastnenia má len úzka skupina osôb, a teda takýmto vážnym zásahom do mojich základných práv majú byť uspokojené len individuálne potreby   malej   skupiny   ľudí.   Mám   za   to,   že   podmienka   verejného   záujmu   nie   je   len formálnou podmienkou. Nestačí len uviesť ľubovoľný dôvod, ktorý sa pomenuje slovami verejný záujem. O otázke primeranej náhrady si taktiež dovolím pochybovať vzhľadom na to, že ust. § 11 ods. 2 Zákona upravuje základ pre poskytnutie náhrady nasledovne: „pri výpočte výšky náhrady podľa odseku 1 obvodný pozemkový úrad vychádza z bonity pôdy a kultúry pozemku v čase vzniku práva užívania".

Ochranu vlastníckych práv mi pritom poskytuje aj článok 1 dodatkového protokolu, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva...

Okrem uvedeného namietam aj porušenie práv vyplývajúcich mi z čl. 46 ods. 1 a ods. 2   Ústavy...   Mám   za   to,   že   z   dikcie   samotného   zákona   vyplýva   len   formálny   charakter rozhodovania   o opravných prostriedkoch.   Svedčí   o tom   ust.   §   9 ods.   4   Zákona,   podľa ktorého po rozhodnutí o námietkach okresný úrad rozhodnutím úvodné podklady schváli. Z toho   vyplýva,   že   prípadným   vzneseným   námietkam   sa   pripisuje   len   formálny   význam   a osobám, ktoré sa odhodlajú ich vzniesť, neumožňuje touto cestou už od počiatku zabrániť zásahu do ich vlastníckeho práva. Uvedené konanie pred správnym orgánom s následnou kontrolou zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu všeobecným súdom je podľa môjho názoru v zákone upravené takým spôsobom, že nespĺňa uvedené články ústavy. Podstatné pre účinné bránenie mojich vlastníckych práv je to, aby mi takéto konanie zabezpečilo reálnu a nie iba fiktívnu ochranu vlastníckeho práva.»

4. V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľka poukazuje na vybranú judikatúru ústavného súdu, ako aj štrasburských orgánov ochrany práv a v petite žiada ústavný súd, aby nálezom vyslovil, že jej „Základné práva podľa článku 12 ods. 1, článku 13 ods. 4, článku 20 ods. 1 a ods. 4 a článku 46 ods. 1 a ods. 2 ústavy ako aj podľa článku 6 ods. 1 dohovoru a článku 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu porušené boli“.   Ďalej žiada, aby ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a uplatňuje si aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v   nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach   ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti   namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí a teda o vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistil, že na jej prerokovanie má právomoc,   táto   má   predpísané   náležitosti,   je podaná v   zákonnej   lehote   oprávnenou osobou, a nie je neprípustná. Ďalej sa ústavný súd zaoberal otázkou, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

8. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil   (m.   m. II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ústavný   súd v tejto   súvislosti   vo   svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v   tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

9. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

III.

10.   Predmetom   konania   a   rozhodovania   pred   správnymi   orgánmi   (obvodný pozemkový úrad a krajský pozemkový úrad), ktorého zákonnosť bola predmetom súdneho prieskumu   krajského   súdu   a   neskôr   aj   najvyššieho   súdu,   boli   námietky   podané sťažovateľkou   ako   vlastníčkou   pozemku   v   záhradkovej   osade.   Námietky   sťažovateľky (pripojené k sťažnosti) smerovali proti úvodným podkladom, ktorými sú podľa § 8 ods. 2 zákona o záhradkových osadách geometrický plán a register pôvodného stavu. Podstata námietok   sťažovateľky   sa   týkala (i)   toho,   že návrh   kúpnej   ceny   predložený   užívateľmi pozemku sťažovateľke nezodpovedal cene v zmysle osobitného predpisu, (ii) identifikácie navrhovateľa (-ov) v konaní a (iii) skutočnosti, že jej nebol doručený geometrický plán. Podľa § 9 ods. 1 zákona o záhradkových osadách na námietky podané po určenej lehote sa neprihliada. V odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu sťažovateľka namietala   navyše   aj   nedostatky   plnomocenstva   udeleného   navrhovateľmi   (užívateľmi pozemkov) na zastupovanie v konaní a tvrdila, že nedoručením geometrického plánu je bolo zmarené právo podľa § 8 ods. 4 zákona o záhradkových osadách ponúknuť užívateľom odkúpenie trvalých porastov.

11. Prípadným porušením označených práv sťažovateľky uvedenými rozhodnutiami správnych orgánov sa ústavný súd limitovaný princípom subsidiarity uvedeným v čl. 127 ods.   1   ústavy   zaoberať nemohol,   pretože   rozhodnúť   o   ochrane   jej   práv   v   konaní pred správnymi orgánmi patrilo do právomoci všeobecného súdu, ktorý preskúmaval zákonnosť ich rozhodnutí a postupu.

12. Podstata žalobných námietok sťažovateľky, ktorými sa sťažovateľka domáhala pred krajským súdom preskúmania zákonnosti rozhodnutia krajského pozemkového úradu sa   týkala   troch   okruhov   otázok.   Sťažovateľka   ako   žalobkyňa   namietala   (i)   nedostatok návrhu na začatie konania, ktorý podľa jej názoru nepodala zákonom požadovaná väčšina užívateľov   pozemkov,   (ii)   nedostatky   splnomocnenia   na   zastupovanie   v   konaní   a   (iii) skutočnosti, že jej nebol doručený geometrický plán. Z uvedených skutočností vyvodzovala porušenie   svojich   práv   a   taktiež   porušenie   v   žalobe   citovaných   ustanovení   Správneho poriadku a ústavy.

13.   Krajský   súd   na   vlastné   odôvodnenie   rozsudku,   ktorým   žalobu   sťažovateľky zamietol   uviedol:,,Súd   po   preskúmaní   obsahu   spisu   mal   za   to,   že   návrh   užívateľov pozemkov   na   začatie   konania   o   vyporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   zriadených záhradkových   osadách,   doručený   Obvodnému   pozemkovému   úradu   vo   Zvolene   dňa 27.04.2006 bol podaný v súlade s citovaným ustanovením § 7 ods. 1. Celková výmera záhradkovej   osady   bola   podľa   geometrického   plánu   ale   aj   podľa   zmluvy   o   dočasnom užívaní   pozemkov   18   910   m   2,   z   ktorej   výmery   už   bolo   užívateľmi   záhradkovej   osady odkúpené na základe kúpnych zmlúv s pôvodnými vlastníkmi celkom 14 203 m2. Návrh na odpredaj odmietli žalobkyňa (vlastníčka vo výmere 4 251 m2) a Slovenský pozemkový fond (výmere 456 m2). Návrhom podaným podľa § 7 ods. 1 teda už nebolo potrebné vysporiadať celú   výmeru   záhradkovej   osady,   ale   iba   zostávajúcu   výmeru,   pričom   však   stále   išlo   o vyriešenie vlastníckych vzťahov záhradkovej osady, ako celku. Aj zákonom č. 64/1997 je sledovaný účel (v prípade keď je podaný návrh na konanie) vysporiadať vlastníctvo ku všetkým pozemkom v tej záhradkovej osade, ktorej sa návrh dotýka a to ako celku. Návrh   za   užívateľov   pozemkov   podpísal   Ing.   B.   O.,   ktorého   splnomocnili   podľa prílohy č. 1 k návrhu svojimi podpismi všetci členovia záhradkovej osady, čo je zrejmé aj z prílohy   3   k   návrhu   (zoznam   užívateľov).   Prílohy   1   -   3   sú   súčasťou   návrhu   užívateľov záhradkovej osady a v spojení so samotným textom návrhu je zrejmé, na aké konanie a v akej   veci   bol   Ing.   B.   splnomocnený.   Išlo   jednoznačne   o   splnomocnenie   na   konanie   o vysporiadanie vlastníckeho práva k pozemkom v záhradkárskej osade ZO SZZ H. K   námietke   žalobkyne   o   nepredložení   geometrického   plánu   zo   strany   správnych orgánov   a   nepredĺžení   lehoty   súd   uvádza,   že   geometrický   plán   (doložený   k   návrhu navrhovateľmi podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona) a register pôvodného stavu (ktorého zostavenie zabezpečil správny orgán) tvoria podľa § 8 ods.   2 zákona č.   64/1997 Z.   z. úvodné   podklady,   v   zákone   (§   8   ods.   3)   je   však   daná   povinnosť   správnemu   orgánu doručovať účastníkom konania iba výpis z úvodných podkladov s uvedením pozemkov, ktoré sú v jeho vlastníctve, spolu s poučením o možnosti podať námietky v lehote 30 dní odo dňa doručenia.   Toto   prvostupňový   správny   orgán   aj   urobil,   keď   žalobkyni   doručil   dňa 20.07.2006 výpis z úvodných podkladov listom č. 2006/01459-2. Obsah doručeného výpisu v   spojení   aj   s   geometrickým   plánom   nachádzajúcim   sa   v   spise   správneho   orgánu,   do ktorého mohol účastník konania kedykoľvek po oznámení začatia konania nahliadnuť je podľa názoru súdu dostatočným podkladom k tomu, aby vlastník mohol konať vo vecí svojej ponuky na odkúpenie pozemkov podľa § 8 ods. 4 citovaného zákona.

Podľa   §   8   ods.   4   citovaného   zákona,   okresný   úrad   v   doručení   podľa   odseku   3 zároveň   poučí   vlastníka,   že   môže   ponúknuť   užívateľovi   a   záhradkárskej   organizácii odkúpenie stavieb, trvalých porastov a spoločných zariadení nachádzajúcich sa na pozemku v jeho vlastníctve, a to za cenu rovnajúcu sa výške náhrady uvedenej v § 3 ods. 3 a 4. Túto ponuku doloženú potvrdením o doručení návrhu kúpnej zmluvy vlastník oznámi okresnému úradu v lehote 30 dní odo dňa doručenia.

Súd uznáva, že lehota 30 dní na splnenie podmienok riadnej ponuky na odkúpenie stavieb, trvalých porastov a spoločných zriadení nachádzajúcich sa na pozemku je krátka, takáto lehota je však stanovená v zákone. Zákon neupravuje možnosť predĺženia lehoty, túto však správny orgán na žiadosť môže predĺžiť, ale keď tak neurobí nie je možné mu to vytýkať.

Podľa § 8 ods. 5 zákona č. 64/1997 Z.z., ak uplatnenie ponuky podľa odseku 4 oznámia   okresnému   úradu   vlastníci   nadpolovičnej   väčšiny   pozemkov   počítanej   podľa výmery, okresný úrad konanie zastaví. V danom prípade žalobkyňa s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie § 8 ods. 5 ani nemohla účinne uplatniť svoju ponuku podľa § 8 ods. 4, pretože   nebola   vlastníckou   nadpolovičnej   väčšiny   pozemkov   počítanej   podľa   výmery   (z celkovej výmery 18 910 m2 vlastnila 4 251 m2) a nikto z ďalších vlastníkov už takúto ponuku neuplatnil.

Súd poukazuje aj na to, že námietky žalobkyne ohľadne neplatnosti plnej moci a nedostatku návrhu na vyporiadanie vlastníctva užívateľov záhradkovej osady boli uplatnené iba v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu dňa 24.10.2006, čo bolo evidentne po 30-dňovej lehote stanovenej v § 7 ods. 4 a v § 8 ods. 3 zákona č. 64/1997 Z.z. (výpis z úvodných   podkladov   bol   doručený   žalobkyni   dňa   20.07.2006),a   preto   s   poukazom   na ustanovenie   §   9   ods.   1   citovaného   zákona,   na   takéto   námietky   ani   nebolo   možné prihliadnuť.

Z   uvedených   dôvodov   preto   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   v   rozsahu   jeho napadnutia žalobou mal za to, že rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a žalobu žalobkyne zamietol.“

14. Rozhodovať o ochrane označených práv sťažovateľky rozsudkom krajského súdu taktiež nepatrilo do právomoci ústavného súdu, pretože to patrilo do právomoci najvyššieho súdu, ktorý v rámci riadneho inštančného postupu rozhodoval o odvolaní sťažovateľky. Najvyšší   súd   na   vlastné   odôvodnenie   rozsudku,   ktorým   potvrdil   napadnutý   rozsudok krajského   súdu,   uviedol:,,Pre   posúdenie   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   žalovaného správneho orgánu v uvedenej veci bolo rozhodujúce, či žalovaný správny orgán dôsledne postupoval v konaní podľa ustanovení zákona č. 64/1997 Z. z..

Podľa § 9 ods. 1 zákona námietky podané podľa § 7 ods. 4 a 6 a § 8 ods. 3 prerokuje obvodný pozemkový úrad s tým, kto ich podal, a rozhodne o nich. Na námietky podané po určenej lehote a na námietky, ktoré neobsahujú odôvodnenie, sa neprihliada.

Podľa   ods.   3   citovaného   ustanovenia   zákona   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o námietkach   nemá   odkladný   účinok.   Toto   rozhodnutie   je   preskúmateľné   súdom   podľa osobitného predpisu (§ 247 až 250k OSP)...

Podľa názoru odvolacieho súdu, zhodným s názorom súdu prvého stupňa, správny orgán   si   pre   svoje   rozhodnutie   zadovážil   dostatok   skutkových   podkladov,   vo   veci   zistil skutočný stav a zo skutkových okolností vyvodil správny právny záver.

Odvolací   súd   sa   preto   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu   ako   i   žalovaného správneho   orgánu,   že   prvostupňový   správny   orgán   neporušil   zákon,   keď   nevyhovel námietke žalobkyne. Je nesporné, že dňa 27.apríla 2006 podali návrh na začatie konania podľa § 7 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z.z. všetci užívatelia pozemkov v zriadenej záhradkovej osade H., ktorí užívajú celú výmeru plochy pozemkov a preukázali, že v nadpolovičnej väčšine výmery plochy pozemkov sa s vlastníkmi dohodli na uzavretí kúpnej zmluvy a v tejto časti výmery plochy sú aj zároveň vlastníkmi pozemkov, a že v menšej časti výmery plochy pozemkov v zriadenej záhradkovej osade vlastníci odmietli uzavrieť s nimi kúpne zmluvy s návrhom   ceny   vyššej   ako   je   výška   náhrady   uvedená   v   §   11   zákona.   Pri   posudzovaní splnenia podmienky nadpolovičnej výmery pozemkov je nutné vychádzať z výmery pozemkov celej zriadenej záhradkovej osady. Ponuku v zmysle ustanovenia § 8 ods. 4 zákona musia taktiež   uplatniť   vlastníci   pozemkov,   ktorých   výmera   tvorí   nadpolovičnú   väčšinu   výmery pozemkov v zriadenej záhradkovej osade, čo v prípade žalobkyne nesporne nebolo splnené. Odvolací súd v odvolacom konaní nezistil skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s citovaným zákonom a zákonom o správnom konaní.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   námietkou   žalobkyne,   ktorou   spochybnila plnomocenstvo Ing. O. B., a to i z toho dôvodu, že samotní užívatelia pozemkov predmetné splnomocnenie   nenamietali.   Okrem   toho   podľa   §   250i   ods.   3   OSP   pri   preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Keď teda krajský súd dospel k právnemu názoru, totožnému so záverom správnych orgánov   a   rozhodol,   že   preskúmavaným   rozhodnutím   žalovaného   nedošlo   k   porušeniu zákona a chránených záujmov žalobkyne, nakoľko žalovaný ako i správny orgán prvého stupňa   sa   s   námietkami   žalobkyne   zaoberali   dôsledným   spôsobom,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   krajský   súd   zo   zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom náležitým spôsobom svoj právny záver aj odôvodnil.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa   §   219 OSP   potvrdil.   Pritom sa stotožnil s právnym   posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 OSP ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 OSP).“

15.   Vychádzajúc   z   uvedených   mantinelov   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných súdov   ústavný   súd   uzatvára,   že   v   citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku   najvyšší   súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré napadnutý rozsudok krajského súdu (aj s odkazom na jeho dôvody) ako vecne správny potvrdil. Podľa ústavného súdu   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda najvyšší súd v danom prípade nemohol porušiť základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Najvyšší   súd   dal   sťažovateľke   v   napadnutom rozsudku   podrobnú   odpoveď   na   skutkové   a   právne   otázky,   ktoré   boli   rozhodujúce   pri preskúmaní   zákonnosti   rozhodnutia   a   postupu   správnych   orgánov.   Za   dôležitú   časť argumentácie   najvyššieho   súdu   (vychádzajúc   z   toho,   že   tento   sa   stotožnil   s   dôvodmi rozsudku krajského súdu) považuje ústavný súd odkaz na koncentračnú zásadu konania o námietkach vyjadrenú v § 9 ods. 1 zákona o záhradkových osadách. Všeobecné súdy preskúmavali zákonnosť konania a rozhodovania správnych orgánov v konaní o námietkach sťažovateľky. Podstatná časť právnej argumentácie sťažovateľky (vrátane argumentácie v sťažnosti podanej ústavnému súdu) však nebola uplatnená v zákonnej lehote na podanie námietok pred obvodným pozemkovým úradom, ale až po nej na odvolacom správnom orgáne, resp. v žalobe pred krajským súdom. Na takto uplatnenú právnu argumentáciu preto nebolo možné v konaní o námietkach pred správnym orgánom prihliadať, na čo poukázal už krajský súd v odôvodnení rozsudku. Ak sa touto časťou právnej argumentácie sťažovateľky napriek tomu zaoberali všeobecné súdy, v podstate išli nad rámec požiadaviek preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov. Podľa odôvodnení rozsudkov najvyššieho súdu a krajského súdu však ani v tejto časti nebolo zistené porušenie zákona v konaní pred správnymi orgánmi.  

16. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   a   účelu príslušných   zákonných   ustanovení,   že   by   tým   poprel ich účel a význam (m. m. III. ÚS 264/05). Rozhodnutie najvyššieho súdu nie je svojvoľné, resp. arbitrárne a výklad rozhodujúcich ustanovení zákona o záhradkových osadách nevykazuje znaky výkladu, ktorý by nerešpektoval požiadavku ústavne konformného výkladu zákonov ustanovenú v čl. 152 ods.   4   ústavy.   S   ohľadom   na   uvedené   neprislúcha   ústavnému   súdu,   aby   vo   veci sťažovateľky nahrádzal výklad a aplikáciu relevantných ustanovení zákona o záhradkových osadách najvyšším súdom.

17.   Vychádzajúc   z   uvedených   úvah   ústavný   súd   v   rozsudku   najvyššieho   súdu nezistil   možné   znaky   ústavne   neakceptovateľného   výkladu   a   aplikácie   predmetných zákonných ustanovení a ani iné nedostatky, ktorými by súc viazaný obsahom sťažnosti zistil možné porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by mohol preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m.   II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08).

18. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru (kam patrí aj   právo   vlastniť   a   pokojne   užívať   majetok),   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 417/08). Keďže ústavný súd v rozsudku najvyššieho súdu nezistil možné porušenie týchto ústavno-procesných princípov, nemohlo dôjsť ani k zásahu do hmotného práva sťažovateľky vlastniť majetok.

19. K namietanému porušeniu práv sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd uvádza, že tieto ústavné články sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecných ústavných princípov. Napriek tomu, že sú implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, nemajú charakter základného práva a slobody, ktorého ochrany by sa bolo možné samostatne domáhať pred ústavným súdom.

20.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,   I. ÚS 426/08). Z   už uvedených dôvodov preto bola sťažnosť sťažovateľky odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

21.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania). IV.

22. Nad rámec potreby avšak reagujúc na sťažnostné námietky sťažovateľky ústavný súd uvádza, že podstatná časť sťažnostných námietok je spojená s úvahami o ústavnosti zákona   o   záhradkových   osadách,   resp.   jeho   príslušných   ustanovení,   ktoré   sťažovateľka považuje za nesúladné s ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom. Namieta, že zákon o záhradkových osadách je v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), s   ústavou   garantovaným   základným   právom   vlastniť   majetok   (čl.   20   ods.   1   ústavy), ústavnými predpokladmi a požiadavkami na vyvlastnenie (čl. 20 ods. 4 ústavy), s právom pokojne užívať majetok (čl. 1 dodatkového protokolu) a so základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), resp. s právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru).

23.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   je   tiež   viazaný ústavným príkazom konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Ústava v účinnom znení upravuje viaceré typy konaní pred ústavným súdom (čl. 125 až čl. 129 ústavy). Súčasťou doktríny ústavného súdu je aj nemožnosť zamieňania predmetov jednotlivých typov konaní, čo sa v rovine konania o   sťažnosti   prejavuje   tak,   že   v   tomto   type   konania   nemôže   ústavný   súd   preskúmavať ústavnosť zákonov alebo ich častí, ale musí vychádzať z prezumpcie ústavnosti zákonov (m. m. III. ÚS 262/04). Z pohľadu sťažovateľky to znamená, že v sťažnosti ako prostriedku individuálnej ochrany jej práv nemôže namietať nesúlad zákona o záhradkových osadách s   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom,   pretože   takýto   postup   de   lege   lata neumožňuje ani ústava, ani zákon o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 11/04).

24.   V   tejto   súvislosti   však   ústavný   súd   podotýka,   že   súlad   sťažovateľkou namietaných   ustanovení   zákona   o   záhradkových   osadách   s   ústavou   a   dodatkovým protokolom už posudzoval v konaní o súlade právnych predpisov a vo veci aj meritórne rozhodol nálezom z 30. mája 2001 sp. zn. PL. ÚS 17/00. Výrokom nálezu ústavný súd vyslovil, že ustanovenie § 17 ods. 3 zákona o záhradkových osadách nie je v súlade s čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Ustanovenie zákona o záhradkových osadách, ktoré bolo v rozpore s ústavou sa však jednak nijak netýkalo sťažovateľky a ani nemohlo byť vo vzťahu k nej aplikované v dôsledku straty jeho účinnosti. Pokiaľ išlo o ostatné ustanovenia   zákona o   záhradkových   osadách,   ktorých   nesúlad s   ústavou   a   dodatkovým protokolom sa taktiež namietal a ktoré boli správnymi orgánmi a neskôr aj všeobecnými súdmi   aplikované   v   právnej   veci   sťažovateľky,   v   tejto   časti   ústavný   súd   návrhu   na vyslovenie ich nesúladu nevyhovel. V dôsledku uvedeného platí, že uvedené ustanovenia zákona o záhradkových osadách sú v súlade s ústavou, ako aj s dodatkovým protokolom, a tomto konaní o sťažnosti nie je prípustné na tomto závere niečo meniť.

25. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietanú neprimeranosť náhrady podľa zákona o záhradkových osadách, k tomu ústavný súd len pre úplnosť dodáva:

Výška   náhrady   za   pozemky   v   zriadenej   záhradkovej   osade   v   peniazoch   nie   je predmetom konania o námietkach podľa § 7 ods. 4, § 8 ods. 3 a § 9 ods. 1 až 4 zákona o   záhradkových   osadách.   Námietky   smerujú   proti   úvodným   podkladom,   ktorými   sú geometrický plán a register pôvodného stavu (§ 7 ods. 4 a § 8 ods. 2 zákona o záhradkových osadách). V tejto časti sú teda sťažnostné námietky sťažovateľky predčasné, keďže v rámci konania   o   námietkach,   ktorého   zákonnosť   bola predmetom súdneho prieskumu, sa o náhrade nerozhodovalo. Rozhodovanie o náhrade (v peniazoch, resp. v pozemkoch) je upravené v § 10 zákona o záhradkových osadách a napriek tomu, že na rozhodnutie o   náhrade   sa   nevzťahuje   Správny   poriadok,   toto   rozhodnutie   je   na   princípe   generálnej klauzuly (čl. 46 ods. 2 ústavy) preskúmateľné všeobecným súdom (bližšie o tom pojednáva aj odôvodnenie citovaného nálezu z 30. mája 2001 sp. zn. PL. ÚS 17/00), ktorého právomoc v zásade predchádza právomoci ústavného súdu.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. januára 2010