znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 7/05-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   Gabriely   Špakovskej   a Ing.   Pavla   Valka,   obaja   bytom   K., zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   F.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1337/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   1337/91 p o r u š i l   právo Gabriely Špakovskej a Ing. Pavla Valka, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1337/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Gabriele   Špakovskej   a   Ing.   Pavlovi   Valkovi p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie každému v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves p o v i n n ý   im   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Gabriele Špakovskej a Ing. Pavlovi Valkovi p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia   v sume   19   100   Sk   (slovom   devätnásťtisícsto   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný súd Spišská Nová Ves povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. F., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 13. januára   2005   č.   k.   I.   ÚS   7/05-7   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Gabriely Špakovskej a Ing. Pavla Valka, obaja   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“   alebo   „sťažovateľka“   a „sťažovateľ“),   ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1337/91.

1. 1. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že:„(...) Žalobou, ktorú podala naša právna predchodkyňa dňa 23. 10. 1991 na Okresný súd v Spišskej Novej Vsi sa domáhame zaplatenia 139 275 Sk istiny s príslušenstvom z titulu náhrady škody proti 1. Podtatranská vodárenská spoločnosť, a. s., Poprad, 2. Slovenská správa ciest Bratislava, 3. Obec Smolník, 4. Okresný úrad v Spišskej Novej Vsi. Od podania žaloby boli vytýčené a uskutočnené 11 pojednávaní vo veci, prvé až dňa 6. 12. 1994, teda po viac ako troch rokoch od podania žaloby. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 27. 6. 1997, potom dve pojednávania v roku 2000, jedno v roku 2001, dve v roku 2002 a 4 v roku 2003. Od podania žaloby uplynulo viac ako 156 mesiacov. V merite veci bolo rozhodnuté dvakrát, ale odvolacím súdom zrušené. Posledným rozhodnutím odvolacieho súdu sa vec dostáva   do   štádia   pred   podaním   žaloby,   napriek   tomu,   že   vo   veci   boli   vykonané   dve znalecké dokazovania, ktoré pre meritum veci nie sú rešpektované. Viac sa prihliada na skutočnosť, že dom, na ktorom nám bola spôsobená škoda je asi 120 ročný, len sporadicky užívaný a nevetraný. Tým sa sanácia cesty dostáva do úzadia a za 13 rokov nebola ustálená zodpovednosť   žalovaných   za   daný   stav.   Sporadickosť   užívania   domu   a jeho   nevetranie nemôže a nespôsobuje jeho zamákanie a evidentne je spôsobené sanáciou cesty.

Nepopierame náročnosť súdenej veci, ale ak sú hluché trojročné obdobia, ktoré by mali viesť k meritu veci, nemožno túto skutočnosť hodnotiť inak, ako prieťahy v konaní, k čomu je súd povinný podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sme preto toho názoru, že zo strany Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní 5 C   1337/91   došlo   k porušeniu   nášho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že po 13 rokoch sa dostáva vec do začiatočného štádia napriek tomu, že ide o trvajúci stav a spôsobujúci permanentne škodu na našom majetku.   Od   doby   podania   žaloby   došlo   k   viacerým   finančným   úpravám   prehlbujúcim infláciu Sk, ktorá sa dotýka aj materiálov na odstránenie daného stavu v náš neprospech. Tieto skutočnosti si vyžadujú osobitnú starostlivosť súdu, aby spôsobená škoda bola čo najmenej citeľná. Preto vo veci malo byť postupované tak, aby došlo k naplneniu účelu súdneho   konania   a   k   povinnosti   organizovať   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie   prejednaná   a   skončená   a   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   trvajúci   stav spôsobovania a teda prehlbovania škody a stav právnej neistoty. Takýto postup vyžaduje aj ustanovenie § 100 ods. 1 OSP.

Na základe uvedeného žiadame, aby Ústavný súd SR (...) okrem vyslovenia porušenia základných práv podľa   označených   článkov ústavy   a Dohovoru   a prikázania   okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, priznal nám primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony (prevzatie a príprava, podanie sťažnosti á 4 270 Sk x 2, znížená o 20 % (§ 17 ods. 2 vyhl. č. 163/2002 Z. z.) 13 664 Sk + 2 x režijný paušál á 136 Sk, spolu 13 936 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhl.) 13 940 Sk.

Na základe uvedeného žiadame, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom takto rozhodol:

1. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp.   zn. 5 C 1337/91 porušil práva Gabriely Špakovskej a Ing. Pavla Valka, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1337/91 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Gabriele   Špakovskej   a Ing.   Pavlovi   Valkovi   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk (slovom tristotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi povinný im vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu s tým, že plnenie jednému je plnením aj pre druhého.

4.   Gabriele   Špakovskej   a Ing.   Pavlovi   Valkovi   priznáva   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 13 970 Sk, ktorú je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť ich advokátovi JUDr. J. F. na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. S., listom zo 17. februára 2005 sp. zn. Spr. 2053/05 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 2. marca 2005.

2. 1. Predseda okresného súdu zaslal ústavnému súdu podrobné vyjadrenie zákonnej sudkyne   JUDr.   J.   W.,   s obsahom   ktorého   sa   stotožnil.   Zákonná   sudkyňa   vo   svojom vyjadrení uviedla nasledovné relevantné skutočnosti:

„V   prílohe   Vám   zasielame   podrobné   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   JUDr.   J.   W. k predmetnej sťažnosti, s obsahom ktorého sa v celom rozsahu stotožňujeme a nemáme čo k tomu dodať. Netrváme na ústnom pojednávaní (...).

Vec 5 C 1337/91 bola pridelená do môjho senátu spolu s ďalšími spismi registra C, P, Er a E po mojom nástupe do funkcie sudcu na tunajší súd, po tom čo v nej konali dve zákonné sudkyne, pričom do mojej dispozície sa spis dostal dňa 2. 2. 2002. Keďže išlo o náročnú   technickú   kauzu,   v ktorej   bolo   vykonané   rozsiahle   dokazovanie   a to   nielen výsluchom účastníkov konania, svedkov, predloženými listinnými dôkazmi, ohliadkou na mieste samom, ale predovšetkým nariadením opakovaného znaleckého dokazovania, o čom svedčia   vyhotovené   znalecké   posudky   Doc.   Ing.   M.   M.   CSc.   a Doc.   Ing.   F.   C.,   CSc. s doplnkom, bolo nevyhnutné seriózne sa venovať štúdium spisu a to od polovice mesiaca apríl do konca mesiaca máj 2002 a konzultáciami s predchádzajúcou zákonnou sudkyňou realizovanými 5. 6. a 18. 6. 2002.

Ihneď   po   ukončení   dovolenkového   obdobia   v mesiaci   júl   a august   2002   bol   dňa 9. 9. 2002 vytýčený termín pojednávania vo veci samej na 3. 10. 2002, pričom na tento boli volaní pôvodná žalobkyňa so svojím právnym zástupcom a žalovaní 1) Východoslovenské vodárne a kanalizácie š. p. Košice, závod Spišská Nová Ves, 2) Slovenská správa ciest Bratislava, zastúpená riaditeľom SSC – Správa a údržba Spišská Nová Ves a jej právny zástupca,   3)   Obec   Smolník,   4)   Okresný   úrad   Gelnica,   a 5)   Slovenská   správa   ciest Bratislava, zastúpená riaditeľom SSC – Investorským útvarom Košice.

Na uvedenom pojednávaní okrem iného právny zástupca žalobkyne zobral návrh voči žalovanému v 5. rade späť a žiadal konanie v tejto časti zastaviť. Upravil petit žalobného návrhu a zároveň navrhol ďalšie dokazovanie vo veci vypočutím svedkov.

Uznesením 5 C 1337/91-268, zo dňa 14. 10. 2002 súd konanie voči žalovanému v 5. rade zastavil uznesením 5 C 1337/91-269, z toho istého dátumu, pripustil navrhovanú zmenu petitu žalobného návrhu.

Dňa 12. 11. 2002 vytýčil v zmysle usmernenia odvolacieho súdu ohliadku na mieste samom na termín 3. 12. 2002. Na uvedenej ohliadke vykonanej za asistencie žalobkyne, jej právneho zástupcu a žalovaných 1 až 4, došlo zároveň k výsluchu svedkov V. M. a M. K., pričom právny zástupca žalobkyne požadoval záverom poskytnutie lehoty na oznámenie ďalších svedkov. Po ich oznámení bol dňa 10. 3. 2003 vytýčený ďalší termín pojednávania na 25. 3. 2003, v rámci ktorého boli vykonávané ďalšie dôkazy a za účelom oznámenia ďalších svedkov, ako aj upresnenia momentu vzniku a príčin škody zo strany právneho zástupcu žalobkyne, došlo k jeho odročeniu.

Podaním zo dňa 20. 3. 2003 došlo opätovne k rozsiahlej procesnej úprave zo strany žalobkyne, ktorá navrhla voči žalovanému v 4. rade konanie zastaviť. Zároveň na strane žalovaných   do   konania   pripustiť   Okresný   úrad   –   odbor   dopravy   Spišská   Nová   Ves a rozšírila petit žalobného návrhu na sumu 139.275,- Sk a žiadala pripustiť i jeho úpravu. Uznesením 5 C 1337/91-301, zo dňa 29. 4. 2003 súd procesné návrhy žalobkyne pripustil,   pričom   následne   realizoval   i procesné   úkony   súvisiace   s pripustením   nového žalovaného do konania i zvýšením žalovanej istiny (doručenie písomnosti novému subjektu, výzva na doplatok súdneho poplatku a pod.).

Na deň 23. 6. 2003 opätovne vytýčil súd termín pojednávania a po výsluchu zástupcu nového žalovaného a svedka odročil pojednávanie na 26. 6. 2003, kedy vo veci vyhlásil rozsudok,   v ktorom   žalobkyni   čiastočne   vyhovel,   pričom   ďalšie   žalobkyňou   uplatnené nároky a žalobu voči žalovaným v 3. a 4. rade zamietol.

Vzhľadom   k tomu,   že   voči   rozsudku   tunajšieho   súdu   bolo   dňa   11.   8.   2003 a 13. 8. 2003   t.   j.   v zákonnej   lehote,   podané   odvolanie   žalovaným   v 1.   a 2.   rade,   po vykonaní potrebných procesných úkonov s tým spojených predložil dňa 24. 10. 2003 tunajší súd spis Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o odvolaniach.

V priebehu odvolacieho konania žalobkyňa zomrela a na strane žalobcov do konania vstúpili jej právni nástupcovia, dcéra a pozostalý manžel, ktorí na žalobe zotrvali. Uznesením Krajského súdu v Košiciach 13 Co 353/03-351, zo dňa 22. 4. 2004 bol rozsudok súdu I. stupňa zrušený vo vyhovujúcej časti s poukazom na čiastočné premlčanie nároku žalobcov a vo výroku o trovách konania, pričom v prevyšujúcej časti sa rozsudok súdu   I.   stupňa   stal   právoplatným   a to   i voči   žalovaným   3,   4,   proti   ktorým   bol   návrh zamietnutý.

Po   vykonaní   procesných   úkonov   spojených   s doručením   rozhodnutia   odvolacieho súdu   i uznesením   o poučení   podľa   §   120   ods.   1,   4   O.   s.   p.,   5   C 1337/91-355,   zo   dňa 27. 5. 2004 bolo žalovaným v 1. rade navrhnuté vykonať znalecké dokazovanie na zistenie skutočných príčin zamakania nehnuteľnosti znalcom z odboru hydrogeológie, pretože podľa jeho názoru doterajší znalci sa zaoberali iba vyčíslením výšky škody, pričom príčinám jej vzniku sa venovali minimálne. Po doručení otázok na znalca zo strany účastníkov konania bol   uznesením   5   C   1337/91-336,   zo   dňa   22.   10.   2004   ustanovený   znalec   z odboru stavebníctvo, ťažba, odvetvie – banské stavby, poruchy stavieb, geológie, RNDr. D. C., ktorému bol po právoplatnosti uznesenia, dňa 19. 11. 2004, zaslaný spis na vypracovanie znaleckého posudku. (...)

V závere môjho vyjadrenia k sťažnosti si dovolím ústavnému súdu doporučiť, aby upriamil svoju pozornosť na obsah uznesenia Krajského súdu v Košiciach 13 Co 353/03- 351, zo dňa 22. 4. 2004 a právny názor v ňom vyjadrený, ktorým je súd I. stupňa viazaný, pretože vzhľadom na jeho obsah sa mi sťažnosť žalobcov javí ako účelová a evidentným zámerom   žalobcov   je   kompenzovať   prípadný,   čo   i len   čiastočný   neúspech   v spore, finančnými prostriedkami získanými zo strany tunajšieho súdu s poukazom na skutočnosť, že sťažnosť bola podaná po doručení a oboznámení sa s obsahom citovaného uznesenia i právnym   názorom   odvolacieho   súdu   právnym   zástupcom   žalobcov   v štádiu,   keď   súd pokračoval   v konaní   vo   veci.   Žalobcovia   mali   v priebehu   celého   konania   evidentné problémy s označením momentu príčin vzniku škody i s označením pasívne legitimovaných subjektov,   ktorých   pasívna   legitimácia   v spore   musela   byť   súdom   obtiažnym   spôsobom zisťovaná a preverovaná, vzhľadom na neustále legislatívne zmeny v organizácii a štruktúre označených   subjektov,   čo   jednoznačne   vyplýva   z obsahu   spisu   a ich   opakovaných procesných   úprav   smerujúcich   k zmene   pasívne   legitimovaných   subjektov   i vyčíslením samotnej výšky náhrady škody a preukázaním príčin jej vzniku, ale v neposlednom rade, práve s označením relevantných dôkazov preukazujúcich ich tvrdenia. V priebehu celého konania takmer všetky dôkazy relevantné pre vec, vrátane projektovej dokumentácie cesty, musel súd pracne zabezpečiť sám, z vlastnej iniciatívy, pričom žalobcovia neprodukovali takmer   žiadne   dôkazy   relevantné   pre   rozhodnutie   v merite   veci,   s výnimkou   označenia svedkov, ktorých výpovede boli pre vec málo významné.

S poukazom   na   vyššie   popísané   skutočnosti   považujem   teda   tvrdenia   žalobcov, popísané v sťažnosti podanej Ústavnému súdu SR o dlhodobej nečinnosti súdu, za obdobie môjho konania vo veci za účelové, nepravdivé a zavádzajúce.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol, že:

„(...) Sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 5 C 1337/91 je podaná proti Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi a nie proti sudkyni JUDr. W. Je nepopierateľným faktom, že žaloba vo veci bola podaná pred takmer 14 rokmi. Sťažovateľom nie je známe prečo sa vo veci zmenili viacerí zákonní sudcovia. Pre nich je smerodatná doba konania vo veci, ktorá sa dostala do štádia pred podaním žaloby po druhom zrušujúcom uznesení krajského súdu. K sanácii   cesty   v obci   Smolník   boli   kompetentné   a teda   oprávnené   viaceré organizácie. Považujeme za neúnosný stav ak po 14 rokoch súd nemá ujasnené, kto bol investorom   a realizátorom   sanácie   cesty   a aký   je   podiel   jednotlivých   pasívne legitimovaných   účastníkov   konania   na   danom   stave.   Z ich   stanovísk   vyplýva,   že   žiaden sanáciu nekonal a nikto nie je zodpovedný za daný stav. Považujeme za zarážajúce, že žiaden z nich nemá štatút náplne svojej činnosti.   Sanácia   bola vykonávaná na verejnej komunikácii vedúcej cez obec Smolníka a k takejto činnosti nie je oprávnený hocikto. Vo veci boli vydané dva znalecké posudky. Z posudku znalca Doc. C. jednoznačne vyplýva   rozsah   zodpovednosti   žalovaných   a príčiny   zamakania   a teda   vzniku   škodovej udalosti.

Žalobcovia sú preto toho názoru, že zo strany Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní 5 C 1337/91 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v sťažnosti citovaných ustanovení.   Zotrvávajú v celom rozsahu na stanoviskách vyjadrených v sťažnosti.

Žalobcovia netrvajú, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Ich stanoviská sú vyjadrené v sťažnosti a nemajú k nim čo dodať.

Trovy právneho zastúpenia si uplatňujem v sume 20 904 Sk za 3 úkony (prevzatie a príprava, podanie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu Okresného súdu Spišská Nová Ves á 4 270 Sk x 2, znížená o 20 % (§ 17 ods. 2 vyhl. č. 163/2002), spolu 20 496 Sk + režijný paušál á 136 = 408 Sk, spolu po zaokrúhlení (§ 25 vyhl.) 20 910 Sk, ktorú sumu žiadam zaslať na účet právneho zástupcu vo VÚB a. s. Košice, č. ú. 447045-512/0200.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 113/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 1337/91 najmä po 15. februári 1993,   pretože   ústavný   súd   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon o ústavnom súde, pričom zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   účinnosti,   preto   ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   alebo   právnickej   osoby,   ku   ktorému   došlo   pred 15. februárom 1993 (napr. I. ÚS 81/03).

Dňa 8. júla 1991 podala sťažovateľka M. V., bytom K. (ďalej aj „navrhovateľka“), na okresnom súde proti odporcovi v 1. rade Východoslovenským vodárňam a kanalizáciám, š.   p.,   závod   Spišská   Nová   Ves;   odporcovi   v 2.   rade   Okresnej   správe   ciest,   Bratislava; odporcovi v 3. rade Obecnému úradu Smolník a odporcovi v   4. rade Slovenskej štátnej poisťovni, oblastnému závodu Košice, žalobný návrh „o náhradu škody“.

(...) Dňa   21.   mája   1992   konajúca   sudkyňa   zmenila   uznesenie   z 22.   apríla   1992   a za znalca ustanovila doc. Ing. M.

Dňa 2. júna 1992 doručil Ing. H. súdu odvolanie, ktorým žiadal o zmenu uznesenia z 21. mája 1992.

Dňa 2. júna 1993 doručil znalec súdu posudok vo veci.

Dňa 15. augusta 1994 sudkyňa dala kancelárii súdu pokyn, aby doručila znalecký posudok účastníkom na vyjadrenie.

Dňa 18. augusta 1994 doručil odporca v 3. rade súdu svoje vyjadrenie k znaleckému posudku.

Dňa 23. augusta 1994 doručil odporca v 4. rade súdu oznámenie, že nie je pasívne, legitimovaný, a preto sa nebude ani vyjadrovať k znaleckému posudku.

Dňa 25. augusta 1994 doručil odporca v 2. rade vyjadrenie k znaleckému posudku. Dňa   5.   októbra   1994   doručila   navrhovateľka   súdu   podanie,   ktorým   navrhla späťvzatie návrhu proti odporcovi v 4. rade a rozšírenie návrhu proti Okresnému úradu, odboru životného prostredia, ako odporcovi v 4. rade.

Dňa 7. novembra 1994 súd uznesením č. k. 5 C 1337/91-86 a č. k. 5 C 1337/91-87 zastavil konanie proti odporcovi v 4. rade a pripustil zmenu návrhu.

Dňa 6. decembra 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom   doručenia   uznesenia   o zmene   označenia   odporcu   v 3.   rade   a odporcovia v 4. a 5. rade budú vyzvaní na predloženie potrebnej dokumentácie.

Dňa 9. augusta 1995 súd uznesením č. k. 5 C 1337/91-105 pripustil do konania ako odporcu v 5. rade Cestný investorský útvar Košice.

Dňa 9. augusta 1995 konajúca sudkyňa dala kancelárii pokyn, aby vyzvala odporcov v 4. a 5. rade na predloženie dokumentácie, zaslala účastníkom pôvodný návrh a vyzvala navrhovateľku na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie.

Dňa   15.   augusta   1995   doručil   súd   odporcovi   v 4.   rade   žiadosť   o predloženie dokumentácie schvaľovania procesu výstavby cesty.

Dňa 22. augusta 1995 Obvodný úrad životného prostredia listom č. 2996/1995/1-Zz odstúpil právnu vec navrhovateľky Okresnému úradu v Spišskej Novej Vsi.

Dňa 4. septembra 1995 odporca v 5. rade doručil súdu vyžiadanú dokumentáciu. Dňa 19. septembra 1995 odporca v 4. rade doručil súdu vyžiadanú dokumentáciu. Dňa 29. mája 1997 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 27. jún 1997. Dňa 27. júna 1997 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené pre ospravedlnenú neúčasť navrhovateľky na 5. september 1997.

Dňa 5. septembra 1997 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 10. október 1997 z dôvodu, aby právny zástupca navrhovateľky v lehote 10 dní oznámil právnych nástupcov odporcov a upravil petit.

Dňa   18.   septembra   1997   právny   zástupca   navrhovateľky   doručil   súdu   podanie v zmysle uznesenia vydaného na pojednávaní 5. septembra 1997.

Dňa10. októbra 1997 doručil odporca v 4. rade súdu stanovisko. Dňa 10 októbra 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom došlo k upresneniu označenia odporcov a petitu a k odročeniu pojednávania na neurčito z dôvodu doplnenia znaleckého dokazovania.

Dňa   13.   novembra   1997   sudkyňa   vydala   uznesenie   o ustanovení   znalca doc. Ing. C., CSc.

Dňa 26. marca 1998 súdny znalec doručil súdu posudok. Dňa 17. júna 1998 sudkyňa nariadila pojednávanie na 29. jún 1998. Dňa   25.   júna   1998   odporca   v 3.   rade   doručil   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na pojednávaní a súhlasil, aby sa konalo v jeho neprítomnosti.

Dňa 29. júna 1998 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. september 1998 za účelom predvolania znalca a vyjadrenia navrhovateľky.

Dňa 21. augusta 1998 navrhovateľka doručila súdu vyžiadané vyjadrenie. Dňa 24. augusta 1998 bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu odvolania podaného znalcom.

Dňa 30. novembra 1998 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co 306/98-161, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu.

Dňa 22. februára 1999 sudkyňa nariadila pojednávanie na 8. marec 1999. Dňa   1.   marca   1999   doručil   znalec   súdu   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   na pojednávaní.

Dňa 2. marca 1999 doručil odporca v 3. rade súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní.

Dňa 8. marca 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom výsluchu znalca.

Dňa 15. februára 2000 sudkyňa nariadila pojednávanie na 30. marec 2000. Dňa   21.   februára   2000   bolo   Okresnému   súdu   Košice   II   doručené   dožiadanie okresného súdu o výsluch znalca doc. Ing. C., CSc.

Dňa 8. marca 2000 Okresný súd Košice II nariadil pojednávanie na 27. marec 2000. Dňa   13.   marca   2000   doručil   právny   zástupca   navrhovateľky   okresnému   súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní.

Dňa 17. marca 2000 právny zástupca odporcu v 2. rade ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa   20.   marca   2000   doručil   odporca   v 3.   rade   Okresnému   súdu   Košice   II ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní.

Dňa 27. marca 2000 sa uskutočnil výsluch znalca na Okresnom súde Košice II. Dňa 4. apríla 2000 bola okresnému súdu doručená zápisnica o výsluchu znalca. Dňa 7. apríla 2000 sudkyňa nariadila pojednávanie na 11. máj 2000. Dňa 19. apríla 2000 doručil odporca v 3. rade okresnému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní.

Dňa 11. mája 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 15. mája 2000 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 5 C 1337/91-222, ktorým bol návrh zamietnutý v celom rozsahu.

Dňa 30. júna 2000 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľky. Dňa 4. júla 2000 bolo súdu doručené odvolanie odporcu v 2. rade. Dňa 24. júla 2000 doručili odporca v 3. rade a odporca v 5. rade súdu vyjadrenie k odvolaniu.

Dňa   27.   júla   2000   doručil   odporca   v 2.   rade   súdu   vyjadrenie   k odvolaniu navrhovateľky.

Dňa 23. augusta 2000 bol spis doručený krajskému súdu, aby rozhodol o uvedených odvolaniach.

Dňa 24. augusta 2000 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 1. rade k odvolaniu navrhovateľky.

Dňa 2. februára 2001 nariadil krajský súd pojednávanie na 16. február 2001. Dňa 12. februára 2001 doručil odporca v 3. rade krajskému súdu ospravedlnenie svojej neúčasti pri odvolacom pojednávaní.

Dňa 13. februára 2001 doručil právny zástupca odporcu v 2. rade ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní o odvolaniach.

Dňa   16.   februára   2001   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   napadnutý rozsudok zrušený a vec bola vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 27. marca 2001 bol okresnému súdu vrátený predmetný spis. Dňa 9. septembra 2002 konajúca sudkyňa nariadila pojednávanie na 3. október 2002. Dňa 3. októbra 2002 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom obhliadky.

Dňa 14. októbra 2002 sudkyňa vydala uznesenie č. k. 5 C 1337/91-268 a uznesenie č.   k.   5   C   1337/91-269,   ktorým   zastavila   konanie   proti   odporcovi   v 5.   rade   a pripustila zmenu petitu.

Dňa 12. novembra 2002 sudkyňa nariadila obhliadku miesta na 3. december 2002. Dňa 3. decembra 2002 sa uskutočnila obhliadka. Dňa 18. decembra 2002 doručil právny zástupca navrhovateľky návrh na vypočutie ďalšieho svedka.

Dňa 10. marca 2003 sudkyňa nariadila pojednávanie na 25. marec 2003. Dňa 25. marca 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom predloženia návrhov na ďalšie dokazovanie zo strany navrhovateľky v lehote 15 dní.Dňa 10. apríla 2003 doručila navrhovateľka súdu doplnenie podania.Dňa 30. apríla 2003 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby vyžiadala ďalšie vyjadrenie od znalca a uložila zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 9. júna 2003 sudkyňa nariadila pojednávanie na 23. jún 2003. Dňa 12. júna 2003 doručil súdu znalec vyžiadané vyjadrenie.Dňa 23. júna 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 26. jún 2003 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Dňa 26. júna 2003 bol vo veci vyhlásený rozsudok č. k. 5 C 1337/91-313, ktorým bolo návrhu navrhovateľky v prevažnej časti vyhovené.

Dňa 10. júla 2003 doručil právny zástupca navrhovateľky súdu vyčíslenie trov jej právneho zastúpenia.

Dňa   11.   augusta   2003   bolo   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   v 1.   rade   proti uvedenému rozsudku.

Dňa   13.   augusta   2003   bolo   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   v 2.   rade   proti predmetnému rozsudku.

Dňa 25. augusta 2003 konajúca sudkyňa dala úpravou kancelárii súdu pokyn, aby doručila   odvolania   ostatným   účastníkom   konania   a uložila   zaplatiť   súdny   poplatok z odvolania.

Dňa 8. septembra 2003 doručil odporca v 2. rade súdu odvolanie proti uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok.

Dňa   31.   októbra   2003   bol   spis   doručený   krajskému   súdu,   aby   rozhodol o odvolaniach vo veci.

Dňa 17. marca 2004 sudkyňa krajského súdu nariadila odvolacie pojednávanie na 20. apríl 2004.

Dňa   30.   marca   2004   notársky   úrad   vydal   potvrdenie,   z ktorého   vyplynulo,   že navrhovateľka M. V. 1. decembra 2003 zomrela a že zistený okruh dedičov po poručiteľke tvoria sťažovatelia.

Dňa 20. apríla 2004 sa uskutočnilo odvolacie pojednávanie, na ktorom sťažovatelia vstúpili do konania ako dedičia po neb. M. V. Pojednávanie bolo odročené na 22. apríl 2004. Dňa 22. apríla 2004 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom krajský súd vyhlásil uznesenie, ktorým zrušil rozsudok v napadnutej časti a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 24. mája 2004 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 15. júna 2004 doručil právny zástupca sťažovateľky súdu návrh na vykonanie dôkazu.

Dňa 20. júla 2004 doručil právny zástupca odporcu v 1. rade na základe výzvy súdu stanovisko k ďalšiemu postupu súdu.

Dňa   20.   júla   2004   doručil   právny   zástupca   odporcu   v 2.   rade   súdu   podanie s návrhom na ďalší postup v konaní.

Dňa   23.   júla   2004   doručil   právny   zástupca   sťažovateľky   súdu   odpoveď   na dožiadanie súdu.

Dňa 19. augusta 2004 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby vyžiadala od odporcu oznámenie určitých skutočností.

Dňa 31. augusta 2004 odporca v 1. rade reagoval na vyžiadané oznámenie.Dňa   23.   septembra   2004   sudkyňa   dala   úpravou   kancelárii   pokyn,   aby   doručila podanie odporcu v 1. rade z 31. augusta 2004 účastníkom na vyjadrenie.

Dňa 22. októbra 2004 sudkyňa vydala uznesenie č. k. 5 C 1337/91-366, ktorým ustanovila za znalca RNDr. D. C.

Dňa 19. novembra 2004 bol spis odoslaný znalcovi. Dňa 10. februára 2005 sa znalec dostavil na okresný súd a uviedol, že znalecký posudok dosiaľ nevypracoval z dôvodu časovej náročnosti veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 5 C 1337/91, v ktorom sťažovatelia vystupujú   ako   navrhovatelia,   došlo   k porušeniu   ich   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhradu   škody   v okolnostiach   danej   veci   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti súvisiaci   najmä   s ustálením   skutkového   stavu   opakovaným   znaleckým   dokazovaním. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.  

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľov,   treba   konštatovať,   že   na   celkovej   dĺžke konania mali svoj podiel aj sťažovatelia (resp. ich právna predchodkyňa), napr. nepresným označovaním   pasívne   legitimovaných   subjektov,   tak   ako   to   uviedla   zákonná   sudkyňa v posudzovanej veci, pričom kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd vždy   plynulo   postupovať   v konaní.   V danom   prípade   však   podiel   sťažovateľov   na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, viac ako štrnásť rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené správanie sťažovateľov ústavný súd prihliadol pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia v tejto veci.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a predovšetkým konštatuje, že konanie v napadnutej veci (od podania žaloby 8. júla 1991 až dosiaľ) trvá viac ako 14 rokov, z toho na okresnom súde viac ako 11 rokov. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná.

Okresný súd bol v danej veci opakovane nečinný, a to konkrétne od 2. júna 1993 do 15.   augusta   1994   (trinásť   mesiacov),   od   6.   decembra   1994   do   9.   augusta   1995   (osem mesiacov), od 19. septembra 1995 do 29. mája 1997 (dvadsaťjeden mesiacov), od 8. marca 1999 do 15. februára 2000 (jedenásť mesiacov) a od 27. marca 2001 do 9. septembra 2002 (sedemnásť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas piatich rokov a desiatich mesiacov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako   žalobcovia v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba   považovať   za zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 300 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia   práv   sťažovateľov,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú   nečinnosť okresného   súdu   považuje   za   primerané   pre   každého   sťažovateľa   vo   výške   30   000   Sk. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na pomernú zložitosť posudzovanej veci, ako aj na správanie sťažovateľov.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 19 100 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 9. novembra 2004 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 2. marca 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534   Sk,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa   predstavujú   sumu 9 068 Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   však   znížená   o 20   %,   pretože   išlo   o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 7 254,40. Spolu s režijným   paušálom   ku   každému   úkonu   (2   x   136   Sk   v roku   2004)   v prípade   dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za dva úkony vykonané v roku 2004 sumu 14 790 Sk v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Za   jeden   úkon,   ktorý   bol   vykonaný   v roku   2005,   patrí   odmena   pre   jedného sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 4 301,60   Sk   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.Celkové   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   preto   predstavujú   zaokrúhlene sumu 19 100 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2005