znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 7/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., bytom G., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Rožňave č. k. 11 C 40/02-114 z 23. apríla 2002, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 Co 365/02-133 z 25. marca 2003 a stanoviskom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 340/03-7 z 23. októbra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2003 doručená sťažnosť JUDr. M. B., bytom G. (ďalej len sťažovateľ), vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   rozsudkom   Okresného   súdu   v Rožňave   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 11 C 40/02-114   z 23.   apríla   2002, rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 14 Co 365/02-133 z 25. marca 2003 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a stanoviskom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 340/03-7 z 23. októbra 2003 (ďalej len „napadnuté stanovisko“). Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu   zrušil,   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a vyslovil,   že   napadnuté stanovisko   generálnej   prokuratúry   je   v rozpore   s   §   243e   a   §   243f   ods.   1   písm.   d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil, že napadnutý rozsudok okresného súdu   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   20.   mája   2003 a napokon že napadnuté stanovisko generálnej prokuratúry, ktorým táto opakovaný podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP odložila z dôvodu, že rozhodnutia   „súdu   sú   správne   a v súlade   so   zákonom“,   bolo   sťažovateľovi   doručené 31. októbra   2003.   Sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   podľa   označených článkov   ústavy   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom   z dôvodu,   že   okresný   súd   a   následne krajský   súd   ako   odvolací   súd   v občianskom   súdnom   konaní   o   zaplatenie   úrokov   za oneskorené zaplatenie dodávateľských faktúr vec nesprávne posúdili, neprihliadli na dôkazy na strane sťažovateľa (v konaní v procesnom postavení žalobcu) „zodpovedne a v súlade so zákonom“.   Vo   vzťahu   ku   generálnej   prokuratúre   sťažovateľ   namietal   „nesprávne osvojenie stanoviska oboch súdov“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 187/03).

Vzhľadom na to, že sťažnosťou napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu   nadobudli   právoplatnosť   20.   mája 2003,   bola   predmetná   sťažnosť   podaná   v čase (23. decembra 2003), keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   opodstatnenosťou   námietok   v sťažnosti uvedených   voči   rozhodnutiam   všeobecných   súdov.   Podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom (§ 243e až 243j OSP) nemožno totiž z hľadiska čl. 127 ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   je predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti   na   ústavnom   súde   podľa   tohto   článku ústavy,   a na   jeho podanie   nie   je preto   z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (napr. I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa smerujúcu voči rozhodnutiam všeobecných súdov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako návrh podaný oneskorene.

Nad rámec tohto záveru ústavný súd konštatuje, že podstatou predmetnej sťažnosti je preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   z hľadiska   ich   „zákonnosti“ a v konečnom dôsledku ich zrušenie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 44/03), podľa ktorej z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci   ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

2. Zjavná neopodstatnenosť bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ   napadol   stanovisko   generálnej   prokuratúry,   ktorým   mu   táto   oznámila,   že nevyhovela jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Predpoklady pre podanie mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v ustanoveniach   §   243e   a nasl.   OSP.   Z týchto ustanovení je nad všetky pochybnosti zrejmé, že ide o mimoriadny opravný prostriedok ako procesný   inštitút,   využitie ktorého   patrí   generálnemu prokurátorovi.   Nejde   teda   o právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa ktorého   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne Slovenskej republiky“.

Okrem toho právo sťažovateľa na podanie podnetu (§ 243e ods. 1 OSP) ani nebolo postupom   generálnej   prokuratúry   sťažovateľovi   odňaté,   keď   podľa   tohto   stanoviska napadnuté   rozsudky   „súdu   sú   správne   a v súlade   so   zákonom“.   Napadnutým   postupom generálnej   prokuratúry   teda   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa v zmysle cit. čl. 46 ods. 1 ústavy ani v prípade jeho aplikovateľnosti na situáciu, na ktorú sa sťažovateľ sťažoval.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, resp. nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, III. ÚS 138/02).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004