znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 7/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 2. júla 2003 prerokoval prijatú sťažnosť A. K., bytom K., zastúpeného advokátkou JUDr. B. N., K., vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1272/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti A. K., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc 1272/97, n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2002 doručená sťažnosť A, K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. B. N., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní o udelenie súhlasu na   podanie   žiadosti   o   zmenu   priezviska   maloletej   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc 1272/97. V predmetnej   veci   vystupoval   sťažovateľ   ako   odporca,   ktorý   nesúhlasil   so   zmenou priezviska jeho maloletej dcéry.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 7/03-8 z 22. januára 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Košice II, zastúpený jeho predsedom, vyjadrením sp. zn. Spr. 113/03 z 29.   januára   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojou   právnou   zástupkyňou,   vyjadrením z 26. mája 2003.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti   popieral   tvrdenia sťažovateľa,   najmä   namietal,   že   sťažovateľ   sa   nedomáhal   urýchlenia   konania   cestou podania sťažnosti na prieťahy v konaní na príslušnom orgáne štátnej správy súdov, že nie je pravdou   (zo   súdneho   spisu   to   nevyplýva),   že   neustále   žiadal   o urýchlenie   konania a navrhoval stále nové dôkazy, že problémy stretávania sa s jeho maloletou dcérou sa týkajú jeho návrhu (sporu) na úpravu styku s maloletou, a nie konania o udelenie súhlasu za otca na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletej.

Z obsahu   vyjadrenia   okresného   súdu   vyplýva   záver   o nedôvodnosti   podanej sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   uviedla,   že   na   základe „doterajších   podaní   navrhovateľa,   v ktorých   namietal   porušenie   základného   práva...“ navrhuje sťažnosti vyhovieť v rozsahu jej novo upraveného petitu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. Nc 1272/97 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania o udelenie súhlasu na zmenu priezviska maloletej dcéry.

Návrh   na   udelenie   súhlasu   podala   na   okresnom   súde   matka   maloletej   dcéry 30. októbra 1997.

Okresný súd 14. augusta 1998 uznesením č. k. Nc 1272/97-6 ustanovil maloletej opatrovníka. V uvedený deň zaslal návrh na vyjadrenie sťažovateľovi.

Po vyjadrení sa sťažovateľa (7. septembra 1998) okresný súd 20. mája 1999 vytýčil termín pojednávania na 14. jún 1999. Z dôvodu ochorenia zákonnej sudkyne okresný súd 10. júna 1999 preložil termín pojednávania na 6. september 1999.

Podľa   úradného   záznamu   z 30.   júna   1999   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu videokazetu dokumentujúcu jeho spolužitie s navrhovateľkou a súčasne oznámil svedkov, ktorých navrhol vypočuť.

Na pojednávaní konanom 6. septembra 1999 boli vypočutí k predmetu veci obaja účastníci.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   prešetrenia   rodinných pomerov   navrhovateľky   kolíznym   opatrovníkom   (ktorého   predpojatosť   sťažovateľ namietal). Sťažovateľ listom z 19. októbra 1999 opätovne namietal predpojatosť kolízneho opatrovníka.

Okresný súd listom z 27. októbra 1999 požiadal Okresný úrad Košice II o vykonanie vyššie   uvedeného   prešetrenia   rodinných   pomerov   navrhovateľky   (ich   vplyv   na   fyzický a psychický rozvoj maloletej) a o zmenu namietanej osoby kolízneho opatrovníka.

Sťažovateľ 19. mája 2000 navrhol vypočuť ďalšieho svedka a opätovne namietal predpojatosť kolízneho opatrovníka.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   Nc   1272/97-24   z 23.   mája   2000   ustanovil   znalca z odboru psychológie na skúmanie vzájomných citových vzťahov rodičov a ich maloletej dcéry.

Znalec predložil 21. júla 2000 okresnému súdu znalecký posudok č. 6/2000.

Dňa 25. júla 2000 okresný súd vytýčil termín pojednávania na 9. august 2000.

Listom z 8. augusta 2000 sťažovateľ žiadal preložiť termín pojednávania z dôvodu čerpania dovolenky jeho právnou zástupkyňou.

Na pojednávaní konanom 9. augusta 2000 okresný súd rozsudkom č. k. Nc 1272/97-34 udelil súhlas na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletej (z K. na T.).

Sťažovateľ   sa   25.   septembra   2000   odvolal   proti   rozsudku.   Po   vyjadrení   sa navrhovateľky   (13.   októbra   2000)   postúpil   okresný   súd   vec   na   odvolacie   konanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý 8. januára 2001 vytýčil termín pojednávania na 22. január 2001.

Kolízny opatrovník sa 19. januára 2001 vyjadril k návrhu na zmenu priezviska.Na pojednávaní konanom 22. januára 2001, po vypočutí účastníkov a ich právnych zástupcov,   krajský súd uznesením č. k. 18 Co 391/00-48 zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   z príslušných ustanovení zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, podľa ktorých môže dať súd jednému z rodičov súhlas na podanie žiadosti príslušnému orgánu o zmenu priezviska   maloletého   dieťaťa   (ako   to   uviedol   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia)   „...iba vtedy, ak sú na takéto opatrenia vážne dôvody. Takýmito vážnymi dôvodmi môže byť skutočnosť,   že   meno   dieťaťa   je   hanlivé,   smiešne,   výstredné,   alebo   ak   rodič,   ktorý   so zmenou priezviska dieťaťa nesúhlasí, neplní si svoje rodičovské povinnosti voči dieťaťu, nejaví záujem o neho, stratil k nemu citový vzťah a nie je preto v záujme výchovy dieťaťa, aby   pocit   spolupatričnosti   s týmto   rodičom   bol   u dieťaťa   pestovaný   a prehlbovaný“. Krajský   súd   konštatoval,   že   „...v preskúmavanej   veci   konajúci   súd   nezistil   ani   jeden z relevantných dôvodov pre udelenie súhlasu súdu na zmenu priezviska dieťaťa a napriek tomu   návrhu   matky   vyhovel.   Rozhodnutie   odôvodnil   iba   konštatovaním   znalkyne v znaleckom posudku, že zmena priezviska je v záujme maloletého dieťaťa“.

Uznesenie krajského súdu bolo doručené 5. apríla 2001 okresnému súdu a následne aj účastníkom konania.

Podľa úradného záznamu z 9. apríla 2001 bol súdny spis sp. zn. Nc 1272/97 v dobe od 26. apríla 2001 do 4. decembra 2001 pripojený k veci sp. zn. P 469/99, v ktorej bol uznesením   okresného   súdu   č.   k.   P   469/99-81   zo   16.   mája   2002   zamietnutý   návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia o úprave styku s jeho maloletou dcérou.

Podľa poznámky na č. l. 53 súdneho spisu zo 14. júna 2002 bol daný pokyn pre súdnu kanceláriu, aby spis postúpila krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Krajský súd uznesením č. k. 16 C 253/02-90 z 20. augusta 2002 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Súdny spis bol vrátený okresnému súdu 10. októbra 2002.

Okresný   súd   22.   januára   2003   vytýčil   termín   pojednávania   na   26.   február   2003 a požiadal kolízneho opatrovníka o nové prešetrenie rodinných pomerov maloletej vrátane zabezpečenia jej charakteristiky zo školy.

V čase od 31. januára 2003 do 7. februára 2003 bol súdny spis na ústavnom súde.

Podľa   písomného   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   z 26.   mája   2003 okresný súd vykonal ďalšie pojednávanie 26. februára 2003 a 23. apríla 2003, no vo veci doposiaľ nerozhodol a pojednávanie odročil na neurčito.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti   svojím rozhodnutím   vysloví,   že   (...)   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov (...).

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol tak, že:

„Nekonaním   Okresného   súdu   Košice   2   č.   k.   Nc   1272/97   bolo   porušené   právo sťažovateľa,   zakotvené   v Ústave   SR,   čl.   48   ods.   2,   preto   sťažovateľovi   prináleží   od Slovenskej republiky odškodné za morálnu a nemajetkovú ujmu vo výške 300.000.- Sk.“

Vo   svojom   vyjadrení   z 26.   mája 2003 sťažovateľ prostredníctvom   svojej   právnej zástupkyne žiadal, aby ústavný súd zároveň okresnému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila ďalej aj v tom, že vyššie uvedený právny názor ústavného súdu je aplikovateľný aj na sťažovateľa, ktorý je odporcom v preskúmavanom konaní,   nie   však   automaticky,   ale   s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   prípadu. Významnú   úlohu   pritom   zohráva   aj   zdôvodnenie   a preukázanie   stavu   právnej   neistoty takýmto sťažovateľom.

Predmetom   sťažnosti   je   namietanie   zbytočných   prieťahov   v konaní   o udelenie súhlasu   (namiesto   otca)   na   podanie   žiadosti   príslušnému   štátnemu   orgánu   o   zmenu priezviska maloletej, teda v súdnom konaní vyvolanom negatívnym postojom sťažovateľa ako otca k úmyslu matky zmeniť priezvisko ich dcéry tak, aby ho mala spoločné s osobou, ktorá jej poskytuje bezprostrednú výchovu a starostlivosť o jej psychický a fyzický rozvoj (teda s matkou). Z charakteru predmetu veci vyplýva aj primárny záujem navrhovateľky ako matky maloletej na čo najrýchlejšom ukončení tohto konania. Zo samotného procesného postavenia sťažovateľa v tomto konaní nemožno automaticky vyvodiť záujem na odstránení stavu právnej neistoty v zmysle účelu označeného základného práva. Ústavný súd preto zameral svoju pozornosť na argumentáciu sťažovateľa v tomto smere.

Z obsahu   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva   primárny   záujem   sťažovateľa   dosiahnuť reálnu   možnosť   stretávania   sa   s jeho   maloletou   dcérou   (čo   dokumentujú   aj   tieto   jeho tvrdenia:   „...napriek   zrušujúceho   rozhodnutia   krajského   súdu   mi   nedovolí   stretnúť   sa s dieťaťom...,   matka   na   pojednávaní   vyhlásila,   že   mi   neumožní   styk   s maloletou...,   ani odporkyňa, ani súd nezistili u mňa žiadne povahové odchýlky ani zlé vlastnosti, pre ktoré by som   sa   s dcérou   nemal stretnúť...,   nečinnosť   súdu   zavinila,   že sa   nemôžem   stretnúť so svojou   dcérou...,   k výchove   dieťaťa   je   potrebný   otec.   Ak   dcéra   nadobudne   vďaka nesprávnemu postoju matky a vďaka nečinnosti súdu záporný vzťah k otcovi... nadobudne nesprávny názor na život...“). Úprava styku s maloletou je však predmetom iného konania pred   okresným   súdom,   a nie   konania   napadnutého   sťažnosťou.   Vo   svojom   vyjadrení z 29. januára 2003 na to poukázal aj predseda okresného súdu, ktorý uviedol, že „Nie je tiež zrejmé,   z akého   dôvodu   sa   sťažovateľ   odvoláva   na   skutočnosť,   že   matka   dieťaťa   mu nedovolí stretávať sa s maloletou..., keď predmetný návrh podala matka maloletej a týka sa udelenia súhlasu za otca (sťažovateľa) na podanie žiadosti o zmenu priezviska maloletej. Uvedený návrh sa netýka úpravy styku s maloletou“. Zároveň v tomto vyjadrení predseda okresného súdu reagoval aj na námietku sťažovateľa týkajúcu sa oneskoreného doručovania uznesenia   krajského   súdu.   K tomuto   bodu   uviedol,   že   keďže   súdny   spis   bol   spolu s rozhodnutím   okresnému   súdu   vrátený   až   5.   apríla   2001,   nebolo   možné   rozhodnutie odvolacieho súdu doručiť účastníkom konania skôr a stalo sa tak bezprostredne po jeho doručení   okresnému   súdu   11.   apríla   2001.   Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   smerovala voči konaniu na okresnom súde, ústavný súd toto vysvetlenie okresného súdu akceptoval.Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť opodstatnenosť jeho tvrdení o existencii jeho právnej neistoty vyvolanej domáhaním sa matky maloletej udelenia súhlasu na zmenu jej priezviska. Konanie o zmene priezviska dieťaťa nemožno zamieňať s konaním o úprave styku s maloletým dieťaťom.

S ohľadom na tieto konkrétne okolnosti danej veci ústavný súd nezistil namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľa, a preto sťažnosti nevyhovel.

Z dôvodu nevyhovenia sťažnosti sa ústavný súd nezaoberal návrhom sťažovateľa na prikázanie okresnému súdu vo veci konať a návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, lebo rozhodovanie o týchto návrhoch je viazané na vyhovenie sťažnosti a následný výrok o porušení základného práva alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2003