znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 7/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 21. mája 2002 v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. prerokoval prijatý návrh B. R., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. J. P., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cob 71/01 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo B. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cob 71/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 7/02-24 zo 14. februára 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie návrh B. R., Ž.,   (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý bol na ústavný súd doručený 8. októbra 2001 a na základe výzvy doplnený 4. februára 2002, vo veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Cob 71/01.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatého návrhu písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. J. K., vyjadrením z 12. marca 2002, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 18. marca 2002, a právny zástupca navrhovateľa Mgr. J. P. vyjadrením zo 4. apríla 2002, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 8. apríla 2002.

Navrhovateľ v petite svojho návrhu žiadal, aby ústavný súd jeho návrhu vyhovel a vydal tento nález:

„Krajský   súd   v Trenčíne   postupom   v konaní   8   Cob   71/01   o odvolaní   proti rozhodnutiu Okresného súdu v Trenčíne č. j. 6 C 1449/94 o zamietnutí návrhu na vylúčenie veci   na   samostatné   konanie   porušil   základné   právo   B.   R.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   konať vo   veci   8   Cob   71/01   o odvolaní   proti rozhodnutiu   Okresného   súdu   v Trenčíne,   č.   k.   6   C   1449/94   o zamietnutie   návrhu   na vylúčenie veci na samostatné konanie do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.

Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   zaplatiť   B.   R.   sumu   100   000,--   Sk   z titulu primeraného finančného zadosťučinenia pre porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia.“

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že krajský súd nekoná vo veci od 20. apríla 2001, kedy mu bola predložená vec na rozhodnutie, a tým dochádza k porušeniu jeho práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie svojho práva na rozhodnutie bez zbytočných prieťahov   vidí   aj   v tom,   že   predmet   rozhodnutia   krajského   súdu   nie   je   vzhľadom   na skutkový   stav veci   a platnú právnu   úpravu náročný. K porušeniu   jeho práva   uvedeného v čl. 48   ods.   2   ústavy   podľa   jeho   názoru   teda   dochádza   „nekonaním   –   nečinnosťou“ krajského súdu. Vzhľadom na závažnosť porušenia svojho práva, ako aj na okolnosti, za ktorých   k porušeniu   tohto   práva   došlo,   považuje   navrhovateľ   za   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000,-- Sk.

Krajský súd vo svojom vyjadrení z 12. marca 2002 uvádza, že síce je pravdou, že celé konanie v predmetnej veci sp. zn. 6 C 1449/94 od podania žaloby v roku 1994 trvá veľmi dlho, pričom uvádza aj dôvody, prečo tomu tak je, ale pokiaľ ide o predmetnú vec, t. j.   o konanie   na   krajskom   súde   vo   veci   odvolania   sa   navrhovateľa   voči   rozhodnutiu Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 1449/94-345 konštatuje, že bola vybavená v primeranej lehote. V tejto súvislosti uvádza, že navrhovateľ podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie 18. apríla 2001, „v dôsledku čoho bol dňa 20. 04. 2001 spis doručený na Krajský súd v Trenčíne. Po oboznámení sa nového právneho zástupcu žalobcu s obsahom spisu Krajský súd v Trenčíne rozhodol vo veci uznesením dňa 12. 02. 2002 pod sp. zn. 8 Cob 71/01, tak že odvolací súd odvolanie odmieta. Rozhodnutie bolo sudkyňou vypracované dňa 28. 02. 2002 a následne predložené predsedovi krajského súdu na vypracovanie vyjadrenia k podnetu žalobcu“. Ako ďalší argument v prospech toho, že vec bola vybavená v primeranej lehote krajský súd uvádza, „že na tunajšom súde, ktorý nie je dostatočne personálne dobudovaný a sú nevybavené veci došlé ešte v rokoch 1998, resp. 1999...“. Krajský súd zároveň oznámil, že súhlasí s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V reakcii   na vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu   v konaní pred ústavným súdom právny   zástupca   navrhovateľa   okrem   iného   uviedol,   že   predseda   krajského   súdu   sa   vo svojom vyjadrení zaoberá takmer výlučne konaním pred okresným súdom a k prieťahom v konaní pred krajským súdom, na základe ktorých došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   sa   predseda   krajského   súdu   „vyjadruje   len   v štyroch riadkoch   nachádzajúcich   sa   v úplnom   závere   vyjadrenia“,   pričom   argumentuje   tým,   že krajský súd nie je dostatočne personálne dobudovaný a má nevybavené veci ešte z rokov 1998,   resp.   1999.   Takéto   odôvodnenie   považuje   za   nedostatočné,   pričom   argumentuje ustanovením čl. 48 ods. 2 ústavy a v tejto súvislosti poukazuje na súvislosť, že krajský súd „rozhodoval   o jednoduchej   veci   (moje   odvolanie   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému   odvolanie   nie   je   prípustné)   na   podklade   správy   predsedu   senátu   súdu   prvého stupňa, pričom bolo evidentné, že odvolací súd toto odvolanie odmietne“. Vo vyjadrení sa ďalej   uvádza,   že   krajský   súd   bol   informovaný   o celkovej   dĺžke   predmetného   konania, pričom na opakované žiadosti o odstránenie prieťahov v konaní reagoval, ale napriek tejto skutočnosti krajský súd nekonal. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľ uviedol, že trvá na svojej ústavnej sťažnosti, a žiada ústavný súd, aby jej v plnom rozsahu vyhovel. Zároveň ústavnému súdu oznámil, že trvá „na ústnom pojednávaní o prijatom návrhu“.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ nesúhlasil s upustením od ústneho pojednávania v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd nariadil ústne pojednávanie na 21. máj 2002.

II.

Na základe súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 1449/94 (ktorého súčasťou je aj napadnutá etapa odvolacieho konania u odporcu vedená pod sp. zn. 8 Cob 71/01), z obsahu sťažnosti, jej doplnkov a k nej priložených písomností, ako aj stanovísk účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania.

Navrhovateľ doručil na okresný súd 18. mája 1994 žalobu o zaplatenie konkrétneho finančného obnosu. Okrem tejto žaloby podal navrhovateľ na okresnom súde v uvedenej dobe aj ďalších 8 žalôb proti iným dlžníkom. Navrhovateľ 27. februára 1997 navrhol všetky jeho žaloby na okresnom súde spojiť podľa § 112 Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd rozhodnutiami v mesiacoch január až august 1999 postupne všetky veci navrhovateľa spojil s vecou vedenou pod sp. zn. 6 C 1449/94.

Navrhovateľ návrhom z 10. decembra 1999 žiadal okresný súd o vylúčenie veci proti Ing. K. Ď. z T. na samostatné konanie. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 1449/94-336 z 26. januára   2001   jeho   návrh   zamietol.   Navrhovateľ   novým   návrhom   z 26.   februára   2001 opätovne žiadal o vylúčenie vyššie uvedenej veci na samostatné konanie. Okresný súd jeho návrh uznesením č. k. 6 C 1449/94-345 z 20. marca 2001 zamietol. Predmetné uznesenie obsahuje poučenie, že odvolanie proti nemu nie je prípustné.

Navrhovateľ   uvedené   uznesenie   napadol   odvolaním   doručeným   okresnému   súdu 18. apríla 2001. Okresný súd doručil 20. apríla 2001 krajskému súdu predmetné odvolanie spolu so súdnym spisom.

Dňa   27.   júna   2001   bol   krajskému   súdu   z okresného   súdu   doručený   ďalší   návrh navrhovateľa na vylúčenie vyššie uvedenej veci na samostatné konanie (o tomto poslednom návrhu ešte okresný súd nerozhodol).

Krajský súd listom Spr. 1584/01 zo 4. januára 2002 podpísaným predsedom tohto súdu oznamuje navrhovateľovi, že na základe jeho sťažnosti zo 6. decembra 2001 vykonal šetrenie vo veci okresného súdu sp. zn. 6 C 1449/94, ktorá je v dôsledku odvolania vedená na krajskom súde pod sp. zn. 6 Cob 71/01. Navrhovateľovi oznamuje, že podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne jednotlivé veci vybavuje postupne podľa ich nápadu na krajský súd a je predpoklad, že vec bude vytýčená na pojednávanie v marci 2002. Zároveň navrhovateľovi oznamuje, že „vzhľadom na vysoký nápad agendy a nedostatočné personálne obsadenie súdu,   aj napriek   vysokým   výkonom   jednotlivých   sudcov   nie   je   možné veci   vybavovať rýchlejšie. Sudcovia sú vedení k tomu, aby veci vybavovali postupne podľa ich nápadu na krajský súd, pričom v priebehu roka 2001 boli vybavované veci, ktoré napadli ešte v roku 1999, resp. v roku 2000. Z hľadiska celkovej dĺžky konania chápem Vaše rozhorčenie, ale z pohľadu   dĺžky   konania   na Krajskom   súde   v Trenčíne   nepovažujem Vašu   sťažnosť   za dôvodnú, najmä keď je predpoklad, že vo veci bude určený termín pojednávania do jedného roka od jej nápadu na odvolací súd.“

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   8   Cob   71/01-361   z 12.   februára   2002   odvolanie sťažovateľa zamietol. Rozhodnutie bolo účastníkom expedované 13. marca 2002.

Súdny   spis   bol   zapožičaný   ústavnému   súdu   18.   marca   2002   a po   preštudovaní vrátený krajskému súdu 4. apríla 2002.

III.

Predmetom   návrhu   je   posúdenie,   či   došlo   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 71/01 k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci „bez zbytočných prieťahov“ zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ svoj návrh zdôvodnil najmä tým, že krajský súd od momentu, kedy mu bolo doručené odvolanie voči okresnému súdu, t. j. od 20. apríla 2001 do dňa podania návrhu na ústavný súd, neurobil vo veci žiadne úkony - nekonal, a to aj napriek tomu, že proti prieťahom v konaní na krajskom súde   podal   sťažnosť,   na ktorú   síce   predseda   krajského súdu   listom   zo 4.   januára 2002 odpovedal, ale náprava nenastala.

Krajský súd vo svojom vyjadrení k prijatému návrhu z 12. marca 2002 konštatuje, že „predmetná vec sp. zn. 8 Cob 71/01, ktorá bola vybavená odo dňa jej nápadu na odvolací súd za 10 mesiacov, bola vybavená v primeranej lehote“.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavného súdu navrhovateľ vo svojom návrhu v súvislosti s účelom tohto základného práva tvrdil, že nečinnosť krajského súdu v súvislosti s doterajším priebehom konania v ňom „vyvoláva stav právnej neistoty, keďže celé konanie sa začalo už v roku 1994“. Ďalej uvádzal, že uvedené konanie je navyše v rozpore s čl. 48 ods.   2   ústavy   v súvislosti   s celkovou   dĺžkou   konania,   ktoré   začalo   v máji   1994   a do dnešného   dňa   nebolo   rozhodnuté   vo   veci   samej   ani   v rámci   prvostupňového   konania. Porušenie   svojho   práva   vidí   aj   v tom,   že   predmet   rozhodnutia   krajského   súdu   nie   je vzhľadom na skutkový stav veci a platnú právnu úpravu náročný. Vo svojom vyjadrení k stanovisku predsedu krajského súdu v tejto súvislosti výslovne uviedol, že krajský súd rozhodoval   o jednoduchej   veci   („moje   odvolanie   smerovalo   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému odvolanie nie je prípustné“), pričom bolo evidentné, že odvolací súd toto odvolanie odmietne.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   keď   konanie   v právnej   veci navrhovateľa vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 6 C 1449/94 prebieha už od roku 1994, navrhovateľ sa svojím návrhom vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy obmedzil len na postup krajského súdu,   v ktorom   rozhodoval   o jeho   odvolaní   voči   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   sa zamietol jeho návrh na vylúčenie veci. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal na konanie návrh len v uvedenom rozsahu a v tomto rozsahu aj vec ďalej skúmal.

1. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   3/00).   Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na vyššie uvedený účel tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   namietané   konanie   pred   krajským   súdom   ako odvolacím   súdom   vzhľadom   na   jeho   predmet,   skutkovú   a právnu   náročnosť   nemožno hodnotiť ako zložitú vec.

Ústavný súd v správaní navrhovateľa ako účastníka konania pred okresným súdom vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 1449/94, v ktorom sa domáhal odstránenia právnej neistoty ohľadne rôznych práv a nárokov občianskoprávnej povahy, zistil viaceré skutočnosti, ktoré je potrebné zohľadniť na jeho ťarchu pri posudzovaní, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že navrhovateľ opakovane podal rovnakú žiadosť o vylúčenie veci zo spoločného konania vedeného pod sp. zn. 6 C 1449/94 na samostatné konanie, a to v krátkom čase po tom, čo bolo okresným súdom   rozhodnuté   o jeho   predchádzajúcej   žiadosti,   a nakoniec   podal   proti   takému rozhodnutiu   okresného   súdu   z 20.   marca   2001   č.   k.   6   C   1449/94-345   odvolanie.   Toto odvolanie   podal   napriek   tomu,   že   Občiansky   súdny   poriadok   odvolanie   proti   takému rozhodnutiu nepripúšťa a že v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia bol o neprípustnosti odvolania riadne poučený. Ešte počas odvolacieho konania podal v júni 2001 na okresný súd novú rovnakú žiadosť o vylúčenie veci zo spoločného konania na samostatné konanie. Každým   takýmto   procesným   úkonom,   najmä   podaním   podľa   zákona   neprípustného odvolania, navrhovateľ sám vytvoril procesné prekážky na prerokovanie veci a rozhodnutie o predmete jeho žaloby vo veci samej   súdom   prvého stupňa, a teda   pre odstránenie tej právnej neistoty, v ktorej sa ako osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu nachádzal.

Pokiaľ ide o postup krajského súdu, ústavný súd zistil obdobie jeho nečinnosti od 20. apríla 2001 do 12. februára 2002, t. j. cca desať mesiacov.

Hoci   v danej   veci   nebol   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o odvolaní navrhovateľa   bez   prieťahov,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   ho   s ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu a účel základného práva zaručeného v citovanom článku ústavy považovať   za   porušenie   tohto   práva   navrhovateľa.   Nebola   to   totiž   uvedená   nečinnosť krajského súdu,   ktorá   sa   v rozhodujúcej   miere   podieľala   na tom,   že došlo   k vytvoreniu procesnej prekážky brániacej odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v konaní pred okresným súdom nachádzal. Navrhovateľ tým, že podal odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, o čom bol v písomnom vyhotovení rozhodnutia riadne poučený, prakticky konal proti naplneniu účelu zaručeného základného práva, na porušenie ktorého sa teraz v konaní pred ústavným súdom sťažuje. Navrhovateľ mal pri tom k dispozícii možnosť takéto odvolanie vziať späť, ak považoval postup krajského súdu pri jeho   vybavovaní   za   zdĺhavý.   V zásade   od   krajského   súdu   nemožno   vyžadovať,   aby uprednostnil vybavovanie vecí, v ktorých odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa nie   je   prípustné,   na   úkor   vecí,   v ktorých   v súlade   so   zákonom   bolo   takéto   právo   na odvolanie riadne uplatnené a v ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu má alebo môže mať pre   odvolateľa   priame   účinky   pre   odstránenie   jeho   právnej   neistoty   zapríčinenej prebiehajúcim súdnym konaním. V tomto kontexte sa v danej veci lehota desať mesiacov na vybavenie   odvolania,   ktoré   je   podľa   zákona   neprípustné,   nejaví   ústavnému   súdu   ako zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by tento záver mohla spochybniť.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je to   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

2. Navrhovateľ vo svojom návrhu žiadal popri vyslovení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov aj rozhodnutie o tom, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť konať vo veci odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. 6 C 1449/94 (tento návrh vzal navrhovateľ na pojednávaní späť), a zároveň žiadal, aby ústavný súd priznal navrhovateľovi proti krajskému súdu zaplatenie 100 000,-- Sk z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Z uvedeného vyplýva, že oba výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že namietané základné právo porušené nebolo, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2002