znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 7/01-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval podnet J. J., bytom D., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 14,   čl.   15   ods.   1,   čl.   46   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa vo veci Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 10 C 191/93 a sp. zn. 8 C 44/95 a takto

r o z h o d o l :

Podnet J. J. na začatie konania o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   dňa 23. novembra   2000   doručené   podanie   J.   J.,   bytom   D.   (ďalej   len   „navrhovateľ“), označené   ako   „Návrh   na   konanie   Ústavného   súdu   o veci   porušenia   základných ľudských práv a práva na súdnu ochranu fyzickej osoby“, ktorým podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) žiadal o vyslovenie porušenia jeho základných práv obsiahnutých v čl. 14, čl. 15 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa vo veci Okresného súdu v Lučenci sp. zn. 10 C 191/93 a sp. zn. 8 C 44/95.

Z podnetu vyplýva, že navrhovateľ podal dňa 19. augusta 1993 na Okresnom súde v Lučenci žalobu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktorú mu súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 191/93 zamietol. V odvolacom konaní Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní Okresný súd v Lučenci rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 2. februára 1995 rozhodol, že okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo neplatné. Následne   navrhovateľ   podal   dňa   20.   februára   1995   na   Okresnom   súde   v Lučenci žalobu o náhradu mzdy, ktorú mu súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 44/95 priznal, a to od doby neplatného zrušenia pracovného pomeru. Proti tomuto rozsudku podal zamestnávateľ   navrhovateľa   v zákonnej   lehote   odvolanie,   ktorému   Krajský   súd v Banskej   Bystrici   vyhovel,   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie. V ďalšom konaní Okresný súd v Lučenci priznal navrhovateľovi výšku náhrady mzdy len odo dňa 8. decembra 1994, kedy navrhovateľ písomne požiadal zamestnávateľa, aby mohol nastúpiť do zamestnania. V konaní o odvolaní navrhovateľa proti tomuto rozhodnutiu Krajský súd v Banskej Bystrici napadnuté rozhodnutie potvrdil. Z obsahu spisu, ktorý si ústavný súd k veci vyžiadal vyplýva, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21. augusta 1997.

Navrhovateľ uviedol, že porušenie jeho základných práv nastalo tým, že „už v konaní o určenie   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   bolo   súdu známe,   že   podľa   zákona   v dôsledku   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   mi nevznikol   nárok na poberanie finančnej   podpory   nezamestnaného,   súd   v tejto   veci nekonal   bez   zbytočných   prieťahov,   ale   práve   naopak,   svedčí   o tom   aj   to,   že o neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   rozhodol   11.10.1994 a rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   2.2.1995.“   Navrhovateľ   ďalej   usudzoval porušenie   svojich   základných   práv   z   toho,   že   súd   dal   za   pravdu   odporcovi,   keď konanie   navrhovateľa   po   okamžitom   zrušení   pracovného   pomeru   neposúdil   ako konanie, ktorým by navrhovateľ trval na ďalšom zamestnávaní v organizácii, a teda rozhodol,   že   navrhovateľ   nesplnil   podmienku   pre   uplatnenie   náhrady   mzdy v rozhodnom období. Podľa názoru navrhovateľa Zákonník práce neprikazuje, akým spôsobom musí zamestnanec oznámiť organizácii, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnávala, a preto sa domnieva, že podanie súdnej žaloby bolo postačujúce pre účely takéhoto oznámenia. Navrhovateľ tiež uvádza, že v konaní o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru žiadal Krajský súd v Banskej Bystrici jednak o to,   aby   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu   v Lučenci   a jednak   o to,   aby   mu   uložil povinnosť určiť náhradu mzdy. Navrhovateľ tvrdí, že „je pravda, že som sa sám, ako je   uvedené   v súdnom   spise,   dostavil   na   vykonanie   formálne-písomné   ukončenie pracovného pomeru, ale bol som donútený tým, že som inú možnosť nemal, čo som súdu aj dostatočne vysvetlil.... Keď súd uznal tento skutok ako dôkaz, že som netrval na tom, aby ma organizácia naďalej zamestnávala, to znamená, že porušil moje právo na život, pretože bez lekárskej pomoci bol môj život ohrozený.““ Navrhovateľ takisto namietol, že súd dal za pravdu odporcovi aj vo veci hrubého porušenia pracovnej disciplíny,   ktorej   sa   navrhovateľ   mal   dopustiť   účasťou   na   nezákonnom   štrajku, pričom, ako uvádza navrhovateľ, o tom, či tento štrajk bol nezákonný, mal rozhodnúť súd, čo sa nestalo.

Ústavný súd môže konanie podľa čl. 130 ods. 3 ústavy začať len vtedy, ak podnet na začatie konania spĺňa náležitosti uvedené v § 20 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   Keďže   k   navrhovateľovmu   podnetu   nebolo pripojené splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd listom z 29. januára 2001 upozornil navrhovateľa na nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí a vyzval ho, aby v lehote   15   dní   od doručenia   výzvy   pripojil   k podnetu   v zmysle § 20 zákona o ústavnom   súde   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom   alebo komerčným   právnikom   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   s cieľom objasniť splnenie zákonných podmienok prijatia podnetu na začatie konania a jeho vyhliadok na úspech s ohľadom na judikatúru ústavného súdu upozornil navrhovateľa aj na ďalšie možné vady jeho podnetu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a poučil   ho   o   prípadných   následkoch   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí a neodstránenia vád podnetu v určenej lehote.

Navrhovateľ tieto vady podnetu neodstránil. V odpovedi na výzvu, ktorá bola ústavnému   súdu   doručená   12.   februára   2001   uviedol,   že   požiadavku   predloženia splnomocnenia pre právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom nemôže splniť, nakoľko na zaplatenie služieb právneho zástupcu nemá finančné prostriedky. K ďalším vadám svojho podnetu, na ktoré bol výzvou ústavného súdu upozornený, navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene, môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   takéto   vady   návrhu   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nakoľko bol navrhovateľ podrobne poučený o vadách svojho podnetu a tieto neodstránil   ani v lehote,   ktorú   mu   ústavný   súd   určil,   rozhodol   ústavný   súd   podľa citovaného ustanovenia tak, ako je uvedené vo výroku tohoto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2001