znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 699/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou   kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o., Drotárska cesta 101, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo/33/2013 z 3. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2014 elektronickou formou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo/33/2013 z 3. júna 2014.

2. Z podanej sťažnosti ústavný súd zistil, že Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „rada“)   rozhodla   svojím   rozhodnutím   č.   RL/02/2011 z 11. januára   2011   (ďalej   len   „rozhodnutie   rady“)   o uložení   sankcie   sťažovateľke,   a to upozornenia   na   porušenie   zákona   za   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   z   §   16   ods.   3 písm. b)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   o vysielaní   a retransmisii   a o zmene   zákona č. 195/2000 Z.   z.   o telekomunikáciách   v platnom   znení.   V ďalšom   postup   a rozhodnutie rady sťažovateľka napadla žalobou podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 S/58/2011 z 12. decembra 2012 (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“) tak, že rozhodnutie rady zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Najvyšší súd v odvolacom konaní svojím rozsudkom sp. zn. 3 Sžo/33/2013 z 3.   júna   2014   rozhodol   o zrušení   rozhodnutia   krajského   súdu   a žalobu   zamietol. V ostatnom podala sťažovateľka na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s.r.o., podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 a článku 49 v spojení s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   článku   6   ods.   1   a   7   ods.   1   v   spojení   s   článkom   1   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3Sžo/33/2013 zo dňa 03.06.2014, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3Sžo/33/2013   zo   dňa   03.06.2014   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s.r.o., trovy právneho zastúpenia...“

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhovaného dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania. Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie... (b) právoplatného rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili   základné   práva   alebo slobody...   Podľa   §   50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   k sťažnosti   sa   pripojí   kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

7.   Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje aj na sťažnosť   podľa   § 49   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   výslovne zdôrazňuje,   že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   osobitne   platí v prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd sú zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých   formálnych   aj vecných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   (čl.   127   ods.   1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde).

8.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom   kvalifikovaného zástupcu   (advokáta),   ktorý   koncipoval   aj   samotnú   sťažnosť   podanú   ústavnému   súdu, nepostupovala v súlade s § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde a nepredložila ústavnému súdu splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom a zároveň v zmysle § 50   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nedoložila   k podanej   ústavnej   sťažnosti   napádané rozhodnutie   všeobecného   súdu,   a to   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo/33/2013 z 3. júna 2014.

9. V súvislosti s uvedenými nedostatkami (bod 8) ústavný súd pripomína, že tieto nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS   134/2010).   Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

10. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014