znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 698/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť L. Ž. a E. Ž., zastúpených advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo námestie 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/234/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Ž. a E. Ž.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. septembra   2014   doručená   sťažnosť   L.   Ž.   a E.   Ž.   (ďalej   len   „sťažovatelia),   ktorou namietali porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/234/2011.

2. Sťažovatelia v sťažnosti opisujú na 25 stranách neefektívny postup okresného súdu v ich   veci,   ktorý   spôsobil,   že   od   februára   2011   do   septembra   2014   v konaní dochádza k zbytočným   prieťahom.   Uvádzajú   priebeh   nezákonných   pojednávaní   uskutočnených 2. februára   2012   a   15.   mája   2012   a nesprávny   postup   okresného   súdu   pri   nariaďovaní znaleckého dokazovania a ohliadke nehnuteľností a tiež poukazujú aj na nezákonnosť jeho ďalších   procesných   úkonov   (pri   rozhodovaní   o ich   námietke   zaujatosti   a o   ich   žiadosti o oslobodení od platenia súdnych poplatkov a podobne), ktorá vyúsťuje nielen do porušenia platných právnych predpisov, ale aj do namietaného porušenia ich označených základných práv podľa ústavy a dohovoru.

3. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali v júli 2014 aj sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu, ktorý ich sťažnosť považoval za nedôvodnú.   K   odpovedi   predsedu   krajského   súdu   z 8.   augusta   2014   bol   súčasne pripojený prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania vypracovaný zákonným sudcom.

4. Sťažovatelia sa na základe uvedeného domáhajú, aby ústavný súd vo veci samej vydal tento nález: „... Okresný súd v Skalici v konaní vedenom pod sp. zn.: č. 1 C 234/2011 porušil právo L. Ž. a E. Ž. na súdnu ochranu a spravodlivý proces a právo, aby ich vec bola prerokovaná efektívne a bez zbytočných prieťahov, tak ako sú tieto práva zaručené v čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru.

...   Okresnému   súdu   v   Skalici   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   1   C   234/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.“

5. Okrem toho sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia každému v sume po 3 000 € a úhrady trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

8.   O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

9.   V posudzovanom   konaní   okresného   súdu   sťažovatelia   namietajú   neefektívny postup okresného súdu, ktorým boli podľa nich spôsobené zbytočné prieťahy a porušené ich označené   práva.   Predmetom   súdneho   konania   je „uloženie   povinnosti   oplotiť   pozemok cintorína múrom s výškou aspoň 320 cm“.

10. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že   sťažnosť   sťažovateľov   je   –   v tomto   čase   –   zjavne   neopodstatnená.   Právny   názor ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza   aj   z   vyhodnotenia doterajšieho   priebehu   konania   pred   okresným   súdom.   Sťažovatelia   doručili   žalobu okresnému súdu 29. septembra 2011 a do podania sťažnosti adresovanej ústavnému súdu toto konanie pred okresným súdom trvá tri roky.

11.   Ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia,   v   ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   154/03,   IV.   ÚS   147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

12. Aj keď postup okresného súdu – z hľadiska celkovej dĺžky konania – nemožno považovať za celkom optimálny, ústavný súd z prehľadu úkonov účastníkov a okresného súdu zistil, že celková dĺžka doby jeho trvania (tri roky) nedosiahla ešte úroveň, ktorá by mohla znamenať porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04) a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd od podania žaloby vykonával procesné úkony priebežne (výzvy na vyjadrenie k žalobe, na zaplatenie súdneho poplatku a preddavku na dokazovanie, rozhodol o ich žiadosti na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, nariadil v roku   2012   aj   tri   pojednávania,   realizoval   ohliadku   nehnuteľnosti   v decembri   2013 a v marci 2014 nariadil aj znalecké dokazovanie, a tiež reagoval aj na množstvo mailových správ od právnej zástupkyne sťažovateľov v roku 2014), čo nesignalizuje jeho nečinnosť, ako   to   tvrdia   sťažovatelia.   Prípadná   neefektívnejšia   činnosť   súvisiaca   so   znaleckým dokazovaním bola spôsobená najmä chorobou znalca, ktorý po svojom ustanovení v marci 2014 bol od mája 2014 do septembra 2014 viackrát hospitalizovaný, a preto ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou je toho názoru, že po spracovaní znaleckého posudku (november 2014) a vyjadreniach účastníkov k nemu by mal okresný súd nariadiť ďalšie pojednávanie   a   vo   veci   samej   aj   rozhodnúť.   Teda   jeho   činnosť   smeruje   k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľov   a   ústavný   súd   nezistil   zatiaľ   žiadne   významné   obdobia nečinnosti a tiež ani sťažovatelia v sťažnosti neuviedli konkrétne obdobia, počas ktorých malo dochádzať podľa nich k zbytočným prieťahom.

Tieto   zistenia   zatiaľ   nezakladajú   dôvod   na   prípadné   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie. Ústavný súd navyše poukazuje na to, že samotní sťažovatelia sa tiež podieľali na predĺžení tohto konania tým, že napr. nezaplatili súdny poplatok pri podaní žaloby, podali neúčinnú   námietku   zaujatosti   15.   mája   2012,   ktorú   neskôr   vzali   späť   21.   marca   2013, požiadali aj o oslobodenie od platenia súdneho poplatku a podávali aj opravné prostriedky proti procesným rozhodnutiam okresného súdu, v dôsledku čoho sa spis niekoľko mesiacov nachádzal   aj na odvolacom   a dovolacom   súde.   V danom   prípade   až pokračujúca ďalšia nečinnosť   okresného   súdu   by   mohla/môže   spôsobiť   porušenie   základného   práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo v súčasnosti ústavný súd ešte nemôže posúdiť.

13. Ústavný súd preto uzatvára, že uvedené skutočnosti zatiaľ nepostačujú na prijatie záveru,   že   by   doteraz   zistená   ojedinelá   neefektívna   činnosť   okresného   súdu   vo   väzbe na celkovú   doterajšiu   dĺžku   konania   dosahovala   ústavne   relevantnú   intenzitu.   Z   týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne napr. I. ÚS 455/2014)

14. Tu treba podotknúť, že ostatné namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovatelia dávali iba do súvisu s možným porušením uvedených práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto sa bližšie   (po   odmietnutí   sťažnosti)   týmito   námietkami ústavný súd   už nezaoberal.

15. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej bude dochádzať k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

16.   Ústavný   súd   v posudzovanej   veci   zohľadnil   aj   okolnosť,   že   sťažovatelia prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   namietali   nečinnosť/prieťahy   v konaní   pred okresným   súdom   sťažnosťou   podanou   na   krajskom   súde   iba   2   mesiace   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu, preto sťažnosť možno považovať aj ako neprípustnú (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014