znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 697/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   G.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Andreou Tkáčovou, Magurská 3, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 60/2014 zo 17. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 23. septembra   2014   doručená   sťažnosť   M.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „odporkyňa“) vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) a rozsudkom sp. zn. 5 Co 60/2014 zo 17. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím sp. zn. 5 Co 60/2014 zo 17. júna 2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   28   C 189/2012-100 zo 17.   októbra   2013,   ktorým   okresný   súd vyslovil „povinnosť odporkyne, ktorá je povinná zaplatiť navrhovateľovi sumu 5 410,61 € v pravidelných mesačných splátkach po 50 € splatných vždy do 15-teho dňa v kalendárnom mesiaci   počnúc   mesiacom   nasledujúcim   po   právoplatnosti   rozsudku   až   do   úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok v prípade omeškania so zaplatením čo i len jednej z takto určených splátok do splatnosti najbližšie splatnej splátky a že odporkyňa je povinná   nahradiť   navrhovateľovi   trovy   konania   v   sume   324,50   €   a   trovy   právneho zastúpenia   vo   výške   1   002,60   €   na   účet   jeho   práv.   zást...,   advokáta   v pravidelných mesačných splátkach po 30 € splatných vždy do 15-teho dňa v kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku až do úplného zaplatenia pod hrozbou straty výhody splátok v prípadne omeškania so zaplatením čo i len jednej z takto určených splátok do splatnosti najbližšie splatnej splátky.“.

3. Podstatou námietok sťažovateľky je jej tvrdenie, že „... nikdy nebola vlastníčkou uvedeného motocykla a bola v tom, že nadobudla motocykel... na základe kúpnej zmluvy zo dňa 14.7.2006 od občana Českej republiky...

Dňa   6.9.2006   predala   sťažovateľka   motocykel...,   ktorý   ho   predal...,   ktorému   bol predmetný   motocykel   zaistený   Okresným   riaditeľstvom   Policajného   zboru,   Úradom justičnej a kriminálnej polície, odborom kriminálnej polície Michalovce na základe zistenia, že motocykel bol v noci zo dňa 27.7.2005 do 28.7.2005 v Mníchove v Spolkovej republike Nemecko odcudzený jeho vlastníkovi, občanovi Nemeckej republiky....... sa v konaní pred súdom   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia   z   neplatnej   kúpnej   zmluvy   v   sume 5 410,61 €.

Súd   prvého   stupňa   podľa   nášho   názoru   nesprávne   posúdil   vznesenú   námietku premlčania   zo   strany   sťažovateľky,   nesprávne   si   vyložil   ustanovenie   §   107   ods.   3   OZ a nesprávne ho aplikoval.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „...v tomto konkrétnom prípade vzhľadom na to, že motocykel  ...   bol   odcudzený...,   občanovi   Nemeckej   spolkovej   republiky,   ktorý   bol   jej vlastníkom, nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetu kúpy (motocykla). V zmysle zásady nemo plus iuris... (Nikto nemôže previesť na seba viac práv než má on sám) všetci ostatní, na ktorých bol motocykel prevedený sa nestali de iure vlastníkmi, ale len držiteľmi motocykla....

V tomto prípade proti sebe nestojí vlastnícke právo... ako kupujúceho, ale právo na vrátenie kúpnej ceny motocykla z neplatnej kúpnej zmluvy z titulu bezdôvodného obohatenia uplatneného voči sťažovateľke ako predávajúcej, ktorá však tiež nebola nikdy vlastníkom predmetného motocykla a nedisponuje tak žiadnym nepremlčateľným právom....

Z tohto dôvodu považujeme za správne aplikovať ust. § 107 ods. 1 OZ... V   prípade   bezdôvodného   obohatenia   získaného   plnením   z   neplatného   právneho úkonu,   je   pre   začiatok   plynutia   premlčacej   doby   rozhodujúci   subjektívny   moment,   keď oprávnený zistí také skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, že právny úkon, z ktorého bolo plnené je neplatný. V tomto prípade sa... mohol o zaistení motocykla dozvedieť najneskôr dňa   20.10.2009,   kedy   vo   veci   preverovania   krádeže   podal   na   polícii   vysvetlenie   a minimálne od tohto času začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa ust. § 107 ods. 1 OZ, ktorá ale uplynula, pretože... podal žalobu na súd až 13.8.2012. Považujeme preto právo... na vydanie bezdôvodného obohatenia za premlčané.“.

5. Sťažovateľka je toho názoru, že krajský súd síce vykonal istý rad dôkazov, ale pri ich vyhodnotení prihliadol iba na niektoré z nich (najmä na tie, ktoré svedčili v neprospech návrhu   sťažovateľky   na   vrátenie   peňazí).   S ohľadom   na   uvedenú   argumentáciu   preto navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:

„1.   Krajský   súd   v   Košiciach   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5Co/60/2014   porušil základné právo M. G... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach konaní pod sp. zn. 5Co/60/2014 zo dňa 17.6.2014 zrušuje v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II pod sp. zn. 28C/189/2014 z 17. 10 2013 a v časti v ktorej bola sťažovateľka zaviazaná nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.002,60 € a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo M. G... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní pod sp. zn. 5Co/60/2014 porušené bolo.

4. Základné právo M. G... vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach konaní pod sp. zn. 5Co/60/2014 porušené bolo.

5. Krajský súd v Košiciach je povinný M. G... uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08 € na účet jej právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Predmetom   sťažovateľkinej   sťažnosti   je namietané porušenie označených   práv zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom (bod 1) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Co 60/2014 zo 17. júna 2014.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

9.   Sťažovateľka   predovšetkým   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

11. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe krajského súdu v odvolacom konaní v zásade z dôvodov uvedených v bodoch 3 a 4.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

13.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 5 Co 60/2014 zo 17. júna 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

14.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov, v zmysle ktorých odvolacie dôvody sťažovateľky podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) neboli dané. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:

«Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, účastníci konania sa o. i. zhodli na tom,   že   z kúpnej   zmluvy   zo   dňa   14.7.2006   vyplynulo   (č.   l.   74   spisu),   že   odporkyňa nadobudla motocykel od štátneho občana Českej republiky..., ktorému podľa obsahu zmluvy za   prevod   vlastníckeho   práva   za   motocykel   mala   zaplatiť   130 000,-   Kč.  ...   motocykel nadobudol predtým podľa obsahu čestného vyhlásenia na č. l. 56 pripojeného spisu ORPZ ÚJaKP, odbor kriminálnej polície Michalovce č. ORP-125/KP-2010 od občana Talianskej republiky... za kúpnu cenu 3 000 €. Z osvedčenia o evidencii motorového vozidla č. CO 7233   súd   zistil,   že   predtým   evidovaným   držiteľom   motocykla   v evidencii   motorových vozidiel   zo   Spolkovej   republiky Nemecko   bol   do 29.6.2005...,   následne   28.7.2005   mal... oznámiť   na   polícii   v Mníchove   krádež   motocykla.   Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   dňa 27.10.2009 podľa obsahu formulára Centrálnej evidencie zaistených vozidiel na č. l. 90 Kriminálna polícia Michalovce motocykel vydala splnomocnenému zást. poisťovne VHV Allgemeine   Versicherung   AG   Hanover.   Keďže   o.i.   bol   schválený   zmier   účastníkov... a navrhovateľa   v konaní   pred   Okresným   súdom   Brezno   sp.   zn.   3   C   100/2011   a to   dňa 13.6.2012,   navrhovateľ   musel   zaplatiť...   titulom   vrátenia   kúpnej   ceny   za   prevod vlastníckeho práva k motocyklu sumu 3 000 € v mesačných splátkach po 125 € (predmetom konania bolo zaplatenie sumy 5 377,41 €), je správne konštatovanie súdu prvého stupňa, že ide o synalagmatický vzťah, ktorý vznikol zo zákona a je nepodstatné, či sa kupujúci fakticky ujal   držby   veci   alebo   nie   a nie   je   ani   podstatné   to,   či   jedna   zo   strán   svoju   vzájomnú povinnosť   prípadne   už   splnila   pri   zachovaní   rovnováhy   oboch   zmluvných   strán   pri neplatnej   zmluve,   ak   by   malo   vzniknúť   premlčanie.   Ak   aj   odporkyňa   vo   svojej   obrane namietala   výšku   uplatneného   nároku   z pohľadu   skutočnosti,   že   navrhovateľ   motocykel užíval a odplata za užívanie by preto podľa jej názoru mala byť zohľadnená pri určení rozsahu   povinnosti   odporkyne   vrátiť   navrhovateľovi   prijatú   peňažnú   sumu   z neplatnej kúpnej ceny, rozsah vzájomnej reštitučnej povinnosti z neplatnej zmluvy je vymedzený v § 457 Obč. zák., lebo treba vrátiť všetko, čo bolo neoprávnene získané a tak správne uzavrel vec a právne posúdil súd prvého stupňa,   lebo rozhodujúci pre rozsah povinnosti vrátiť prijaté plnenie, je stav v čase jeho prijatia, pretože len tak môže dôjsť k navráteniu veci do predošlého stavu, akékoľvek iné zmeny, ktoré nastanú vo veci po jej prijatí, či už v smere zhodnotenia   alebo   pri   poškodení   motocykla,   na   výšku   reštitučnej   povinnosti   vplyv   už nemajú.   Užívaním   motocykla   bez   zodpovedajúcej   protihodnoty   sa   navrhovateľ   na   úkor odporkyne ani bezdôvodne neobohatil, lebo odporkyni nesvedčil nikdy vlastnícky ani iný titul   oprávňujúci   ju   mať   motocykel   u seba   (pozri   rozhodnutie   Veľkého   senátu občianskoprávneho   a obchodného   kolégia   NS   ČR   sp.   zn.   31   Cdo   2250/2009   zo   dňa 14.7.2010).   Majetok   odporkyne   sa   užívaním   motocykla   navrhovateľom   bez   právneho dôvodu   nezmenšil,   a   preto   sa   do   jej   majetku   za   užívanie   motocykla   nemohlo   ani   nič hodnotného   dostať.   Napokon   v prípade   neplatnej   kúpnej   zmluvy,   kedy   kupujúci   zaplatí predávajúcemu kúpnu cenu, avšak vlastnícke právo od predávajúce nenadobudne, majú obe zmluvné strany vzájomné záväzky, predávajúci vždy je povinný vrátiť kupujúcemu prijatú kúpnu cenu a kupujúci je povinný predávajúcemu vydať predmet kúpy, záväzok na vrátenie kúpnej   ceny   je   zároveň   vyvážený   tiež   zachovaním   vlastníckeho   práva   predávajúceho. Kolízia týchto práv pri vyporiadaní bezdôvodného obohatenia z neplatnej alebo zrušenej zmluvy   (nepremlčateľnosť   práva   vlastníckeho)   pri   zásade   zachovania   rovnováhy   oboch zmluvných strán neplatnej zmluvy nutne bola zákonodarcom upravená v premlčaní nároku v ust. § 107 ods. 3 Obč. zák..

Na   dôraz   je   treba   uviesť,   že   navrhovateľ   nikdy   pri   vzájomných   povinnostiach nenamietal a ani nemohol namietať premlčanie, lebo vyporiadanie a vzájomnosť povinnosti účastníkov vrátiť si všetko podľa neplatnej kúpnej zmluvy podľa § 457 Obč. zák. vyplýva priamo zo zákona.»

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co   60/2014   zo 17.   júna   2014   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   právne   závery,   konštatuje   dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

19.   Na   podporu   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 60/2014 zo 17. júna 2014 ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ sťažovateľka v podanej   sťažnosti   poukazuje na odlišné   závery   skorších   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“), tieto boli z dôvodu nekonzistentnej rozhodovacej praxe jednotlivých senátov NS ČR v uvedenej právnej otázke už zjednotené, a to rozsudkom Veľkého   senátu   Občianskoprávneho   a obchodného   kolégia   NS   ČR   sp.   zn. 28 Cdo 3041/2010   z 21.   júla   2010,   v ktorom   NS   ČR   okrem   iného   konštatoval,   že „ustanovení § 457 obč. zák. upravuje kromě způsobu i rozsah povinností účastníků neplatné nebo zrušené smlouvy k vrácení vzájemného plnění a uplatní se v případě, že na základě oboustranně   zavazující   smlouvy   si   obě   strany   plnily.   Typicky   oboustranně   zavazující smlouvou je smlouva kupní, kdy práva a povinnosti obou účastníků smlouvy jsou vzájemně podmíněná, a rovněž tak jsou vzájemně podmíněné jejich nároky na vrácení už přijatých plnění, je-li jejich smlouva neplatná nebo byla-li zrušena. Obě smluvní strany jsou zároveň povinným   i oprávněným   z   právního   vztahu   bezdůvodného   obohacení   získaného   plněním podle   neplatné   či   zrušené   smlouvy.“. Veľký   senát   NS   ČR   v predmetnom   rozhodnutí v nadväznosti   na dikciu   ustanovenia   §   457 zákona č.   40/1964 Zb. Občiansky   zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) zároveň zdôraznil, že „jde- li o vrácení plnění z neplatné nebo zrušené smlouvy, není synallagmatický vztah založen smlouvou, jako je tomu v § 560 obč. zák., ale vyplývá přímo ze zákona. Zaplacení kupní ceny je protiváhou vlastnictví k převáděné věci. Je-li smlouva neplatná nebo byla-li zrušena a kupující tedy není vlastníkem věci, ačkoliv zaplatil kupní cenu, prodávající je povinen kupní cenu mu vrátit; vrácení kupní ceny je na druhé straně vyváženo tím, že vlastnictví k předmětu převodu zůstává prodávajícímu.“.

Zároveň ďalej uviedol, že «z hlediska aplikace ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák., dle kterého „jsou-li účastníci neplatné nebo zrušené smlouvy povinni vzájemně si vrátit vše, co podle ní dostali, přihlédne soud k námitce promlčení jen tehdy, jestliže by i druhý účastník mohl promlčení namítat“, není tedy rozhodující, že se převod vlastnictví právě z důvodu neplatnosti smlouvy neuskutečnil a žalobkyně tak vlastnictví k věci podle smlouvy platně nenabyla, a není rozhodující ani ta okolnost, zda se již kupující fakticky ujal držby věci či nikoliv. Ustanovení § 107 odst. 3 obč. zák., jehož smyslem je zachování rovnováhy práv obou smluvních stran neplatné či později zrušené smlouvy, dopadá na všechny případy, kde synallagmatický vztah vznikl ze zákona. Ostatně opačný závěr, totiž že v případě absolutně neplatné   kupní   smlouvy   nejde   o   synallagmatický   vztah   dle §   457 obč.   zák.,   by   činil ustanovení §   107   odst.   3 obč.   zák.   v   části   pamatující   na   „neplatné   smlouvy“   zcela nadbytečným.».

20.   Pokiaľ   si   teda   sťažovateľka   (odporkyňa)   a navrhovateľ   v pôvodnom   konaní na základe ústnej kúpnej zmluvy uzavretej 1. septembra 2006 plnili (predávajúca prevzala kúpnu cenu 163 000 Sk, t. j. 5 410,61 € a kupujúci prevzal predmetný motocykel), vznikol medzi mini synalagmatický záväzok v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka priamo zo zákona, a teda obe zmluvné strany boli povinné si tieto plnenia vzájomne vrátiť. Na   charaktere   ich   synalagmatického   záväzku   nemení   nič   ani   skutočnosť,   že   súdnym výrokom nebol motocykel proti priznanej žalovanej sume vydaný sťažovateľke (zmysel synalagmatického záväzku), pretože bol skrze políciu vrátený vlastníkovi – poisťovni VHV Allgemeine   Versicherung AG   Hanover.   Keďže   vlastnícke   právo   poisťovne   sa   v zmysle dikcie   ustanovenia   §   100   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   nepremlčuje,   navrhovateľ v pôvodnom konaní námietku premlčania v zmysle § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka vzniesť   nemohol.   Z   toho   istého   dôvodu   nemohla   premlčanie   namietať   ani   samotná odporkyňa (sťažovateľka).

Pretože odporkyňa (sťažovateľka) nemá možnosť vzniesť námietku premlčania, je pre právne posúdenie veci bezpredmetné, či k premlčaniu práva skutočne došlo, a teda i to, či objektívna premlčania doba márne uplynula.II.B K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

21. Sťažovateľka súčasne namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu uvedeným postupom a rozhodnutím krajského súdu.

22. Pretože sťažovateľka namietajúca tiež porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu tieto porušenia oprela o dôvody v podstate identické ako tie, ktoré uviedla v súvislosti s namietanými porušeniami čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (časť II.A odôvodnenia), bolo potrebné odmietnuť sťažovateľkinu sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal (bod 5).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014