znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 696/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   R.,   S.   N.,   a V.   N.,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou Škodler & Partners, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/350/2013 z 18. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R., S. N. a V. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 8. júla 2014 doručená   sťažnosť   M.   R.,   S.   N.   a V.   N.   (ďalej   len  ,,sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013 (ďalej aj „medzitýmny rozsudok alebo rozhodnutie okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len,,krajský súd“) sp. zn. 5 Co/350/2013 z 18. marca 2014 (ďalej aj „rozsudok alebo rozhodnutie krajského súdu“).

2. Sťažovatelia v rozsiahlo popísanej sťažnosti (na 29 s.) uvádzajú skutkový a právny priebeh ich veci pred všeobecnými súdmi, ktorý predchádzal ich žalobe o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci, a tiež priebeh tohto konania začatého v roku 2009, ktorý vyústil do vydania medzitýmneho rozsudku okresného súdu sp. zn.   2   C   8/2013   z 24.   mája   2013   a rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/350/2013 z 18. marca   2014,   ktorým   potvrdil   tento   rozsudok   v časti   výroku,   že   základ   nároku sťažovateľov   proti   odporcovi   na   náhradu   škody   z   titulu   skutočnej   škody   nie   je   daný. V ostatných častiach, v ktorých rozhodol okresný súd, že základ týkajúci sa ich nárokov je daný (týkajúci sa ušlého zisku a náhrady škody z titulu účelne vynaložených trov konania), krajský súd jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Sťažovatelia boli účastníkmi konania o vyslovenie neplatnosti právneho úkonu, v dôsledku   ktorého   prišli   o ich   podielové   spoluvlastníctvo   ku   konkrétne   označeným nehnuteľnostiam   ležiacim   v   katastrálnom   území...,   pretože   po   určitú   dobu   existoval právoplatný   rozsudok   všeobecných   súdov,   ktorým   bola   vyhlásená   za   neplatnú   kúpna zmluva, ktorou   nadobudli   spoluvlastnícke   podiely   k týmto   nehnuteľnostiam.   Počas tejto doby bol predmet sporu považovaný za vlastníctvo predchádzajúceho vlastníka, ktorý sa však dostal do konkurzu a tieto nehnuteľnosti boli v rámci konkurzu predané. Neskôr bol právoplatný   rozsudok   určujúci   neplatnosť   nadobudnutia   vlastníctva   sťažovateľmi v dovolacom   konaní   zrušený   a   následne   bola   žaloba   o   určenie   neplatnosti   zmluvy právoplatne zamietnutá.

4. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „v konaní o   náhradu   škody   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   bolo   v časti náhrady   škody   titulom   skutočnej   škody,   právoplatne   ukončené...   rozhodoval   senát Krajského súdu v Žiline napriek tomu, že sťažovatelia žiadali listom zo dňa 25.02.2009 o vylúčenie   všetkých   sudcov   Krajského   súdu   v   Žiline   z   prejednávania   a   rozhodovania predmetnej veci...

Uznesenie Najvyššie súdu SR zo dňa 20. júla 2009, č.k. 1 Ne/15/2009, ktorým vylúčil iba   časť   sudcov   Krajského   súdu   v   Žiline   malo   za   následok,   že   v   konaní   rozhodovali sudcovia, ktorí boli vo veci zaujatí.“. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy odvodzujú sťažovatelia z toho, že skutkové a právne závery rozsudku krajského súdu (v spojitosti s rozsudkom okresným súdom) sú nedostatočné, resp. nesprávne.

5. V petite sťažnosti na základe toho sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že ich „Základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa či.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 18. marca 2014, sp.zn. 5Co/350/2013-516 v spojení s medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Ružomberok zo dňa 24. mája 2008, sp. zn. 2C/8/2013-478, porušené bolo“.

Ďalej navrhujú, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu z 18. marca 2014 sp. zn. 5 Co/350/2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napokon požadovali priznať každý finančné zadosťučinenie v sume po 3 300 € a náhradu trov konania v sume 540,29 €.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   (ďalej len,,zákon o ústavnom   súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   alebo   o jeho odmietnutí,   a teda   vylúčení   z ďalšieho   konania   pred   ústavným   súdom   zo   zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Z obsahu   rozsiahlej   sťažnosti   (ktorá   sa   vyznačuje   istým   stupňom nekonzistentnosti),   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   medzitýmnym rozsudkom   okresného   súdu,   ako aj rozsudkom krajského súdu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

II.A

K namietanému porušeniu základných práv rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jej dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

10.   Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a   k nej   pripojených   príloh   konštatuje,   že   na konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   označených základných   práv   zaručených   ústavou   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 2 C 8/2013 z 24. mája 2013 (v petite sťažnosti je nesprávne uvedený rok 2008, pozn.), nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože   sťažovatelia   mali v systéme   všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný prostriedok   na dosiahnutie   nápravy   namietaného   porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli namietaným   rozsudkom   okresného   súdu   podľa   ich   názoru   porušené.   Týmto   účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovatelia aj podali. Využitie tejto zákonnej možnosti vylučuje preskúmanie vyššie napadnutého rozhodnutia okresného súdu, keďže o odvolaní proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co/350/2013 z 18. marca 2014.

11. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/350/2013 z 18. marca 2014

12.   Zo   sťažnosti   vyplývajú   dva   nosné   dôvody,   ktorými   sťažovatelia   poukazujú na porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už uvedeným rozsudkom krajského súdu, a to:

- (i), že v konaní rozhodovali sudcovia krajského súdu, ktorí neboli nestranní (mali byť vylúčení a práve krajský súd „spôsobil“ škodu sťažovateľom v inom konaní, čím bola porušená nestrannosť v rozhodovaní (bod IV sťažnosti s. 11 a nasl.). Pri týchto dôvodoch sťažovatelia akcentujú právo na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy),

- (ii) skutkové a právne závery rozhodnutí krajského súdu (v spojitosti s okresným súdom) sú nedostatočné, resp. nesprávne (bod V – s. 14 a nasl.). Tu sťažovatelia akcentujú základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

13.   K prvej   podstatnej   sťažnostnej   námietke   uvedenej   v bode   12(i)   ústavný   súd uvádza,   že   o návrhu   sťažovateľov   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   krajského   súdu   bolo rozhodnuté   v roku   2009   tak,   že   niektorí   sudcovia   krajského   súdu   neboli   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, čím podľa nich došlo k porušeniu ich práv. Ústavný súd zistil, že v priebehu konania pred krajským súdom sťažovatelia (kvalifikovane zastúpení advokátom) nevzniesli tieto svoje námietky proti sudcom krajského súdu, ktorí mali byť zaujatí, hoci proti týmto ich výhradám v rámci systému všeobecného súdnictva existujú účinné   právne   prostriedky   nápravy   a,,iné   súdy“   povolané   poskytnúť   súdnu   ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na prejednanie a rozhodnutie veci nezávislým a nestranným súdom.   Rozhodovanie   veci   vylúčeným   sudcom   zakladá   takú   vadu   konania,   ktorá   je spôsobilým nielen odvolacím dôvodom [§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku], ale aj skutočnosťou zakladajúcou prípustnosť dovolania [§ 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku]. V danom prípade to bol teda dovolací súd, ktorý bol primárne povolaný poskytnúť ochranu namietaného porušenia označených práv sťažovateľov, pričom jeho právomoc zároveň s ohľadom na dikciu čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Keďže   však sťažovatelia   nevyužili   tento   účinný prostriedok nápravy, pretože to zo sťažnosti nevyplýva, ich sťažnosť v tejto časti ústavný súd odmietol pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14.   K druhej   podstatnej   sťažnostnej   námietke   uvedenej   v bode   12(ii),   ktorým sťažovatelia požadujú zrušenie rozsudku krajského súdu, pretože jeho skutkové a právne závery (v spojitosti s rozhodnutím okresného súdu) sú nedostatočné a nesprávne, ústavný súd uvádza, že z petitu sťažnosti, ktorým je predovšetkým viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde),   vyplýva,   že   ústavný   súd   nemá   právomoc   na   preskúmanie   tej   časti rozhodnutia krajského súdu, ktorou krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu, pretože sa bude o tejto veci ešte ďalej konať, hoci už v texte samotnej sťažnosti broja iba proti potvrdzujúcej (teda právoplatnej časti). Ústavný súd preto túto časť sťažnosti vo vzťahu ku zrušujúcej časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

15. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľov vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu, ktorým   bol   potvrdený   výrok   okresného   súdu   o tom,   že   nárok   sťažovateľov   na náhradu škody nie je daný, ústavný súd tieto vyhodnotil ako nedôvodné, a v tejto časti odmietol preto ich sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   aj   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

16. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v časti napadnutej sťažovateľmi potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne,   právne   primeraným   spôsobom odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca   v konaní   zo   zisteného skutkového   stavu   a   na   tomto   základe   vyvodených   právnych   záverov.   Krajský   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv poukázal na právne závery rozhodnutia okresného súdu,   potom   uviedol   odvolacie   námietky   sťažovateľov   a odporcu,   a k samotnej potvrdzujúcej   časti   po   opísaní   priebehu   konania   o „neplatnosť   kúpnej   zmluvy“,   ktoré predchádzalo   tomuto   konaniu,   konštatoval: „Navrhovatelia   v   1/   -   5/   rade   uplatňovali v konaní náhradu škody pozostávajúcu zo skutočnej škody, z ušlého zisku a napokon titulom náhrady trov konania, ktoré navrhovateľom v 1/ až 5/ rade vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané   nezákonné   rozhodnutie.   Tvrdili,   že   u   nich   došlo   následkom   predmetného nezákonného rozhodnutia k zmenšeniu ich majetku, nakoľko v čase jeho právoplatnosti dňa 17.1.2005   hodnota   ideálneho   spoluvlastníckeho   podielu   1/2-ice   k   predmetným nehnuteľnostiam predstavoval sumu 2.901.560.- Sk v zmysle znaleckého posudku zo dňa 17.9.2004 súdneho znalca..., vypracovaného ako podklad pre správcu konkurznej podstaty za   účelom   speňažovania   konkurznej   podstaty.   Na   spoločnosť   PHaRMACIAE   ET HOSP1TALE SERVITIUM Ľubochňa s.r.o. bol totiž vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.9.2003 pod č.k. 9K/3/03-99 konkurz. Správca konkurznej podstaty do konkurznej   podstaty   zapísal   aj   spoluvlastnícky   podiel   1/2-ice   k   predmetným nehnuteľnostiam. Správca konkurznej podstaty kúpnou zmluvou zo dňa 27.5.2005 odpredal tento do súpisu konkurznej podstaty zapísaný majetok... za cenu 2.901.560,- Sk v zmysle znaleckého   posudku   znalca...   Navrhovateľom   v   1/   -   5/   rade   nebola   vyplatená   odplata získaná z predaja predmetného spoluvlastníckeho podielu vo výške 2.901.560,- Sk, ale bola im vyplatená len suma vo výške 1.250.000,- Sk, ktorá predstavovala vrátenie kúpnej ceny zaplatenej na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.5.1999. Teda navrhovatelia sa domáhali škody   predstavujúcej   peňažný   rozdiel   medzi   skutočnou   hodnotou   ideálneho spoluvlastníckeho podielu 1/2-ice k predmetným nehnuteľnostiam a kúpnou cenou vrátenou navrhovateľom   v 1/-5/   rade   v   konkurznom   konaní.   Súd   prvého   stupňa   mal   nepochybne preukázané, že titulom kúpnej zmluvy kupujúci uhradil správcovi konkurznej podstaty kúpnu cenu vo výške 2.901.560,- Sk, no navrhovatelia v 1/ - 5/ rade mali možnosť domáhať sa vylúčenia   finančného   ekvivalentu   zodpovedajúceho   kúpnej   cene   za   odpredaný spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach z konkurznej podstaty. Toto svoje právo však navrhovatelia v 1/ - 5/ rade uplatnili oneskorene a to v štádiu konkurzného konania, keď bol speňažený všetok majetok úpadcu a bola zverejnená a schválená konečná správa   o speňažení   majetku   úpadcu   a   bolo   vydané   rozvrhové   uznesenie,   preto   pri uplatňovaní tohto ich práva už neboli úspešní. Vzhľadom na túto skutočnosť súd prvého stupňa dospel k záveru, že v období medzi vydaním uznesenia Najvyššieho súdu SR dňa

22.11.2005,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   až   do   vydania rozvrhového uznesenia konkurzným súdom dňa 19.6.2008, navrhovatelia v 1/ - 5/ rade mali vytvorený   dostatočný   časový   priestor   v   rozsahu   niekoľko   rokov   reálne   sa   domôcť finančného ekvivalentu zodpovedajúceho hodnote spoluvlastníckeho podielu k predmetnej nehnuteľnosti, ktorý im pôvodne patril. Na základe uvedeného súd prvého stupňa ustálil, že nie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Súd prvého stupňa mal za to, že uplatňovaná skutočná škoda navrhovateľom v 1/ - 5/ rade nevznikla   momentom   a z dôvodu   právoplatností   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline,   ani momentom   odpredaja   spoluvlastníckeho   podielu   k   predmetnej   nehnuteľnosti   v   rámci konkurzu, ale riadnym a včasným neuplatnením práva na vylúčenie finančného ekvivalentu z   konkurznej   podstaty,   nakoľko   správca   konkurznej   podstaty   touto   peňažnou   sumou disponoval a navrhovatelia v 1/ - 5/ rade mali zákonný nárok na jej zaplatenie. Preto súd dospel k záveru, že základ nároku navrhovateľov titulom skutočnej škody nie je daný. Odvolací súd po preskúmaní veci sa v tejto časti v plnom rozsahu stotožnil so súdom prvého stupňa. Rozsudok okresného súdu v tejto časti je náležité odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnenie rozsudku je presvedčivé, je z neho dostatočne zrejmé, na základe akých preukázaných dôkazov okresný súd vo veci rozhodol a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Keďže odvolací súd v tejto časti rozhodnutia okresného súdu nezistil žiadne pochybenie, nemohol prisvedčiť argumentom navrhovateľov v 1/ - 5/ rade, na ktorých založili svoje odvolanie, a preto v tejto časti rozsudok okresného súdu z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu (a v jeho rozsahu tiež časť odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia na s. 11 až s. 18, ktorá bola potvrdená odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   jeho   výklad   a závery   boli   svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené   a   nevyplýva z   nich   ani taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov („zákona č. 514/2003 Z. z.“ a „zákona č. 328/1991 Z. z.“), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu (resp. okresného súdu) nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Rozsudok krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu jasný a zrozumiteľný, odôvodnenie nie je ani arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené.

19. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok   (obdobne   napr.   II.   ÚS   229/07,   I. ÚS   265/07, III. ÚS 139/08). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti namietali aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tým, že skutkové a právne závery rozhodnutia krajského   súdu   sú   nedostatočné   a nesprávne,   čo   dávajú   do   súvisu   tiež   s namietaným porušením svojho práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   keďže   predtým   nedospel   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co/350/2013 z 18. marca 2014 (v právoplatnej časti) vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 20), nemožno   toto   rozhodnutie   kvalifikovať   ako   arbitrárne   ani   v súvislosti   s namietaným porušením ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne IV. ÚS 368/2010 I. ÚS 446/2014).   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľov   aj   v tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

22. Po odmietnutí ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014