znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 696/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 20. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   S.,   V.   S.,   t. č. v Ústave   na výkon väzby   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   E.   Z.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   vo   veci namietaného porušenia   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody   a spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. Z., ktorou namieta porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013.

2. Uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Tp 4/2012 z 2.   marca 2012   bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby podľa   § 71   ods.   1   písm.   a) Trestného poriadku a väzba mu začala plynúť 28. februára 2012 o 21 h. Uznesením okresného súdu sp. zn.   33   Tp   67/2012   zo   14.   septembra   2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 Tpo   43/2012   z   26.   septembra   2012   bola   sťažovateľovi   väzba   predĺžená do 28. decembra   2012.   Uznesením   sp.   zn.   1   T   90/2012   z 29.   novembra   2012   ponechal okresný súd sťažovateľa naďalej vo väzbe z dôvodov trvania väzby podľa   § 71 ods.   1 písm. a) Trestného poriadku. Dňa 21. marca 2013 podal (a následne 5. apríla 2013 doplnil) sťažovateľ okresnému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú okresný súd uznesením č. k. 1 T 90/2012-408 z 9. apríla 2013 zamietol a neprijal záruku dôveryhodnej osoby   a písomný   sľub   obžalovaného   z 9.   apríla   2013.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal 12. apríla 2013 sťažnosť sám sťažovateľ, ako aj jeho obhajca. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   neprijal   písomnú   záruku   ponúknutú   dôveryhodnou osobou,   neprijal   písomný   sľub   obžalovaného   a nenariadil   nad   obžalovaným   dohľad probačného a mediačného úradníka.

3. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 a čl. 5 ods. 4 dohovoru (v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, však uvádza porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 dohovoru), žiada, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie, prikázal sťažovateľa prepustiť na slobodu, uhradiť mu finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru   rozhodnutím krajského   súdu, ktorý v konaní   o   sťažnosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   toleroval   nezákonný   postup okresného súdu pri predkladaní sťažnosti na rozhodnutie.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody kladie nároky (okrem iného)   na   rýchlosť   tohto   preskúmania.   Rovnako   to   platí   aj   v   prípade   osobitného   typu väzobného   konania,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   žiadosti   o   nahradenie   väzby zárukou [záruka subjektu, písomný sľub, peňažná záruka (napr. III. ÚS 424/08)].

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva jednoznačne vymedzila záver, že záruky čl. 6 dohovoru sa v „trestných“ veciach týkajú len konaní, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti“ obvinenia („bien-fondé“) a nevzťahujú sa na mnohé konania súvisiace   s   trestným   stíhaním,   ktorých   predmetom   nie   je   rozhodovanie   o   oprávnenosti obvinenia,   t.   j.   rozhodovanie   o   vine   a   treste.   Vychádzajúc   z   uvedeného   režimu   čl.   6 dohovoru   nepodlieha   (okrem   iného)   rozhodovanie   o   väzbe   (Neumeister   c.   Rakúsko z 26. júna   1968   a   Matznetter   c.   Rakúsko   z   10.   novembra   1969).   Procesné   garancie pri súdnej kontrole väzby poskytuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Obdobne   na   to   poukazuje   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže   túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru (napr. I. ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07).   Ustanovenie   čl.   6   dohovoru   pritom   predstavuje z hľadiska   jeho   pôsobnosti,   výkladu   a   aplikácie   jeden   celok.   Procesnoprávne   garancie vyplývajúce z čl. 6   ods. 2 a 3 dohovoru sa preto tiež týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (resp. o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy upravujúceho základné právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovení   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe vrátane práva na urýchlené konanie (čo platí aj vo vzťahu k uvedenému čl. 5 ods. 4 dohovoru), a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   (analogicky napr. III. ÚS 68/08, III. ÚS 383/09).

6.   Podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy   do   väzby   možno   vziať   iba   z dôvodov   a na   čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   právo   na   osobnú   slobodu   je garantované čl. 17 ods. 5 ústavy a je v ňom obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených   prípadoch   podmieniť   zárukou.   Obsah   označeného   ustanovenia   ústavy korešponduje   právam   vyplývajúcim   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (napr.   III.   ÚS   7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, III. ÚS 424/08).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „a bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí   byť   v danom   prípade   hlavným   predmetom   záujmu.   Aké   časové   obdobia   budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností (Bezichieri z roku 1989, A – 164, §21, Neumester z roku 1968, A-8, § 24 a Sancher – Reisse z roku 1986, A 107, § 55).

Článok 5 ods.   4   dohovoru   tým, že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33-§36).

Ústavný súd už v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou (v rámci ktorej sa zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru) uviedol, že jednotlivé lehoty sa z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu. V zásade však   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na   jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a ani   nečinnosť   trvajúca   týždne (III. ÚS 255/03, IV. ÚS 190/07 a iné).

Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“. Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi   a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5, to znamená s ochranou jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   aj   s ohľadom   na   čas,   ktorý   uplynie   do   vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko z 25. októbra 1990, § 27).

7. Jedna zo základných zásad trestného konania zakotvená v ustanovení § 2 ods. 6 Trestného poriadku znie: Ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a   súdy   konajú   z   úradnej   povinnosti.   Väzobné   veci   sú   povinné   vybavovať   prednostne a urýchlene.

Podľa   §   79   ods.   2   Trestného   poriadku   policajt,   prokurátor,   sudca   pre   prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú   alebo   či   sa   zmenili.   Podľa   odseku   3   tohto   ustanovenia   obvinený   má   právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti   nevyhovie,   predloží   ju   bez   meškania   so   svojím   stanoviskom   a   s   návrhom na rozhodnutie   sudcovi   pre   prípravné   konanie,   o   čom   upovedomí   obvineného   a   jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

S prihliadnutím na judikatúru ESĽP a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru je   držanie   osoby   vo   väzbe   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom,   ako   aj   také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

8.   Z ústavnej   sťažnosti   a k nej   pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z   väzby   na   slobodu   bola   20.   marca   2013   podaná   Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“). Krajská prokuratúra 26. marca 2013 postúpila   žiadosť   o prepustenie   z väzby   okresnému   súdu.   Dňa 5.   apríla   2013   podal sťažovateľ   žiadosť   o prepustenie,   ktorú   označil   ako „doplnenie   žiadosti   o prepustenie na slobodu z ÚVV“. Okresný súd o žiadostiach rozhodol uznesením č. k. 1 T 90/2012-408 z 9. apríla 2013 tak, že zamietol žiadosť podanú 21. marca 2013 a 5. apríla 2013 a neprijal záruku dôveryhodnej osoby a písomný sľub obžalovaného. Proti uzneseniu okresného súdu podal 12. apríla 2013 tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca sťažnosť. Medzitým sa 19. apríla 2013 uskutočnilo na okresnom súde hlavné pojednávanie vo veci a následne 23. apríla 2013 okresný súd predložil sťažnosť na rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013 napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil podľa §   194   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   a vo   veci   rozhodol   sám   podľa   §   79   ods.   3 Trestného poriadku tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a na nahradenie dôvodov väzby uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   neprijal   záruku   ponúknutú   dôveryhodnou   osobou,   neprijal   písomný   sľub obžalovaného a nenariadil dohľad probačného a mediačného úradníka nad obžalovaným. Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 29. apríla 2014.

9. Podľa zistení ústavného súdu konanie o žiadosti o prepustenie z väzby   podanej pôvodne krajskej prokuratúre 21. marca 2013   trvalo na okresnom súde po jej doručení krajskou prokuratúrou   od 26. marca   2013   do   rozhodnutia 9.   apríla 2013, t. j. 15 dní. Po podaní sťažností z 12. apríla 2013 sťažovateľom i obhajcom (doručené okresnému súdu 15. apríla 2013) uskutočnil okresný súd hlavné pojednávanie vo veci nariadené na 19. apríl 2013 a následne 23. apríla 2013 vec predložil na rozhodnutie krajskému súdu, ktorý o nej rozhodol   26.   apríla   2013   a rozhodnutie   doručil   sťažovateľovi   29.   apríla   2013.   Konanie na krajskom súde tak trvalo 4 dni a spolu s doručením predstavuje 7 dní. Celková dĺžka konania   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   predstavuje   v konaní na okresnom súde a krajskom súde v súhrne 35 dní.

Ústavný   súd   považoval   uvedenú   dĺžku   konania   za   primeranú   pre   rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a berúc do úvahy aj skutočnosť, že okresný súd v čase pred jej predložením krajskému súdu uskutočnil vo veci už vytýčené pojednávanie, dospel ústavný súd k záveru, že postupom súdov nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že sťažovateľ v sťažnosti namietal postup a dĺžku konania okresného súdu a v petite za porušovateľa svojich práv označil krajský súd. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

10.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   čl.   5   ods.   4   dohovoru   aj z dôvodu nezákonnosti ďalšieho trvania väzby a nedostatočného a blanketného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   vyslovil,   že   účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu previerku zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené slobody (III. ÚS 276/03). Súd rozhodujúci na podnet   dotknutej   osoby   o zákonnosti   jej   väzby   sa   musí   zaoberať   rozhodnými námietkami, ktoré vzniesla proti zákonnosti väzby (III. ÚS 7/00).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a proti   väzbe   a rozhodnúť   s poukazom na kritériá   právne,   či   sú   dané   dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustiť   osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. decembra 1979, séria A, č. 34, § 31).

11. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zistil, že uznesením č. k. 1 T 90/2012-408 z 9. marca 2013 bol sťažovateľ aj po podaní obžaloby pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona ponechaný vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v čase vzatia do väzby nemal stále bydlisko, vzťahy medzi ním a jeho rodičmi boli konfliktné, nebol   v riadnom   trvalom   pracovnom   pomere   a nebol   ani   študentom   denného,   prípadne iného   štúdia,   čo   znamená,   že   nie   je   viazaný   zdržiavať   sa   na   jednom   mieste.   Sestra obžalovaného J. S. vo svojom čestnom vyhlásení a pri výsluchu uviedla, že je ochotná v prípade   prepustenia   ubytovať   svojho   brata   v mieste   svojho   prechodného   bydliska. Podmienky, za ktorých si prenajíma časť bytu, však nepredstavujú záruku stáleho bydliska a v kombinácii s hroziacim nepodmienečným trestom odňatia slobody odôvodňujú obavu, že   obžalovaný   ujde   alebo   sa   bude   skrývať,   a mariť   tak   trestné   konanie.   Okresný   súd po zvážení všetkých okolností daného prípadu, najmä závažnosti trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ   dopustil,   dospel   k záveru,   že   dôvody   väzby   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1 písm. a) Trestného poriadku aj naďalej trvajú.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 Tos 56/2013-462 z 26. apríla 2013, ktorým napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vo veci rozhodol sám   tak,   že   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   zamietol   a neprijal   záruku dôveryhodnej osoby, neprijal písomný sľub obžalovaného a nenariadil dohľad probačného a mediačného   úradníka   nad   obžalovaným.   Stalo   sa   tak   preto,   že   okresný   súd   vo   veci rozhodol neúplným výrokom, čo krajský súd napravil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd podrobne uviedol dôvody rozhodnutia okresného súdu a argumenty sťažovateľa uvedené v sťažnosti. V úvodnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na   dôvodnosť ďalšieho   trvania útekovej väzby, závažnosť trestnej   činnosti   sťažovateľa,   neexistenciu   výnimočných   okolností   prípadu,   ktoré   by odôvodňovali prepustenie sťažovateľa na slobodu a prijatie písomnej záruky dôveryhodnou osobou, prijatie písomného sľubu a nariadenie dohľadu probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom.

Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   za   zodpovedajúce požiadavkám   vyplývajúcim   z čl.   5   ods.   4   dohovoru   pre   rozhodnutia   o väzbe.   Trvanie dôvodov   väzby   sťažovateľa   krajský   súd   skúmal   v rozsahu   ich   zákonného   vymedzenia, väzobný   dôvod   odôvodnil   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami   a výklad   príslušných ustanovení   Trestného   poriadku   nevykazuje   znaky   svojvôle.   Ústavný   súd   zo   sťažnosti nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   závery   krajského   súdu   o existencii zákonného dôvodu väzby sťažovateľa ani ich odôvodnenie krajským súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

12. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013