znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 695/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy, Primaciálne námestie 1, Bratislava, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Ikrényi & Rehák, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ JUDr. Ivan Ikrényi, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu Lučenec č. k. 9 Er/838/2009-122 z 10. júna 2013 a č. k. 9 Er/838/2009-137 zo 14. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2014 doručená   sťažnosť   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uzneseniami   Okresného   súdu   Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 9 Er/838/2009-122 z 10. júna 2013 a č. k. 9 Er/838/2009-137 zo 14. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

2. Sťažovateľ uviedol, že ako oprávnený podal 30. júla 2009 návrh na vykonanie exekúcie   na   základe   právoplatného   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 19 C/191/2005. Predmetný rozsudok bol 14. júna 2011 zrušený najvyšším súdom a okresný súd následne uznesením z 20. decembra 2011 exekúciu zastavil.

3.   Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že «Exekučný   súd   následne   uznesením   č.k. 9Er/838/2009-94 zaviazal povinného (spoločnosť NATURAL CLUB, spol. s r.o.) nahradiť exekútorovi trovy exekúcie. Na odvolanie povinného Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd toto uznesenie zrušil a vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie s tým, že „okresný   súd   posúdi   mieru   zavinenia   oprávneného   a   povinného   na   zastavení   exekúcie a tieto zistenia zohľadní pri opätovnom rozhodovaní o náhrade trov exekúcie.“

Následne exekučný súd uznesením č.k. 9Er/838/2009-122 z 10.06.2013... zaviazal k náhrade   trov   exekúcie   oprávneného   (sťažovateľa).   Toto   uznesenie   vydal   vyšší   súdny úradník.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu...   odvolanie,   v   ktorom   namietal   nesprávnosť a nezákonnosť tohto rozhodnutia o náhrade trov konania, pričom podrobne namietal voči viacerým nesprávnym, nepodloženým, neodôvodneným a arbitrárnym záverom exekučného súdu, ktoré nezohľadnili ani skoršie závery a inštrukcie Krajského súdu v Banskej Bystrici ako odvolacieho súdu.

Ten   istý   exekučný   súd,   tentoraz   konajúc   samosudcom,   potvrdil   svoje   vlastné Uznesenie...   vydaním uznesenia č.k.   9Er/838/2009-137 z 14.04.2014...   Exekučný   súd   sa v odôvodnení... vôbec nezaoberal žiadnou z odvolacích námietok sťažovateľa...

Okresný súd Lučenec týmto postupom porušil základné práva sťažovateľa na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie, pričom dôvody tohto porušenia sťažovateľ uvádza nižšie. Protiústavným postupom exekučného súdu ako porušovateľa pritom došlo súčasne k poškodeniu práv sťažovateľa tak, že bol zaviazaný na náhradu trov, ku ktorej mal byť v zmysle zákona zaviazaný iný subjekt - povinný...

Bol   to   pritom   nepochybne   povinný,   ktorý   nesplnil,   čo   mu   vykonateľné   súdne rozhodnutie ukladalo, čo bolo dôvodom na začatie exekučného konania...

Pokiaľ povinný nepostupoval s cieľom ochrany svojich práv, nemožno pripisovať na ťarchu   oprávneného,   že   tak   nespravil   za   neho,   v   rozpore   s   vlastným   protichodným procesným záujmom. Nečinnosť povinného musí byť pripisovaná na ťarchu výhradne jemu, a to v súlade so základnou právnou zásadou vigilantibus leges scriptae sunt...

Údajne neúčelné vynaloženie nákladov na posudok vo výške 589,- Eur bolo dôvodom na zaviazanie na náhradu celkových trov vo výške 1.194,13 Eur...

Takéto závery sú v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu... nedostatočné a nelogické.».

4. Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil:„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   uzneseniami Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/838/2009-122 a č.k. 9Er/838/2009-137 porušené bolo.... Ústavný súd zrušuje uznesenia Okresného súdu Lučenec č.k. 9Er/838/2009-122 a č.k.   9Er/838/2009-13   7   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Lučenec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

... Okresný súd Lučenec je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľovi v sume 340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   oneskorene   alebo   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03) alebo keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

8. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie základného práva podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami okresného súdu č. k. 9 Er/838/2009-122   z 10.   júna   2013   a č.   k.   9   Er/838/2009-137   zo   14.   apríla   2014 (sťažovateľ   vystupoval   v exekučnom   konaní   ako   oprávnený),   ktorými   okresný   súd nerozhodol o náhrade trov exekučného konania v súlade s jeho právnym názorom.

9.   Z judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010, I. ÚS 567/2012,   I.   ÚS   446/2014)   vyplýva,   že   rozhodovanie   o trovách   konania   pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Vo všeobecnosti tiež platí, že spor o náhradu nákladov konania   nedosahuje   spravidla   sám   osebe   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť   najmä na základe takej   interpretácie a aplikácie príslušných   ustanovení zákona,   ktorá   by   v sebe   zahŕňala   črty   svojvôle.   Úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať, či všeobecné   súdy   v   namietaných   rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu   možno   pokladať   za   udržateľné   (obdobne   I. ÚS   17/00,   I. ÚS   93/08, I. ÚS 373/2012).

10.   Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd tiež v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 315/08, I. ÚS 373/2012, I. ÚS 573/2014) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).

11.   Uvedenými   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu. Vychádzajúc z okolnosti danej veci je potrebné uviesť, že aj keby právne závery uvedené v napadnutých uzneseniach (sú takmer totožné a ústavný   súd   ich   nepotreboval   už   citovať)   boli   naozaj   rozporuplné   a kontroverzné, z hľadiska ústavného posúdenia bolo rozhodujúce, či takýto záver okresný súd odôvodnil v rámci primeranej rozumnej dostatočnosti,   ktorého opak ústavný súd nezistil. Samotný nesúhlas sťažovateľa s právnym posúdením a tiež ním prezentované úvahy nie sú vzhľadom na   už   uvedené   samy   osebe   spôsobilé   konštatovať   arbitrárnosť   alebo   neodôvodnenosť namietaných uznesení okresného súdu.

12. Tieto dôvody viedli ústavný súd k tomu, že podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ako aj práva   podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru vo vzťahu k napadnutým uzneseniam okresného súdu ako zjavne neopodstatnenú.

13.   V neposlednom   rade   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 9 Er/838/2009-122 z 10. júna 2013 sa sťažovateľ domohol ochrany podaním odvolania, čo aj urobil 28. júna 2013, o ktorom odvolaní rozhodol sudca okresného súdu uznesením č. k. 9 Er/838/2009-137 zo 14. apríla 2014 tak, že predmetné uznesenie vydané vyšším súdnym   úradníkom   potvrdil.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rovnako   proti   napadnutému rozhodnutiu   okresného   súdu   zo   14.   apríla   2014   je   (a   bolo)   prípustné   odvolanie,   resp. okresný súd mal po nesúhlase s odvolaním sťažovateľa proti prvému rozhodnutiu predložiť vec odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 57 a § 58 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov.   Uvedené   vyplýva   aj   z okolnosti   posudzovaných   vecí,   pretože   aj predchádzajúce rozhodovanie o trovách exekučného konania v rámci podaného odvolania posudzoval krajský súd a sťažovateľ aj napriek poučeniu zo strany okresného súdu mohol napadnúť ostatné uznesenie okresného súdu zo 14. apríla 2014 na krajskom súde o to viac, že bol v konaní pred okresným súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátmi   (kvalifikovanými   právnymi   zástupcami),   ktorí   by   prípadné   dôsledky nesprávneho poučenia súdu mali poznať a podľa zákona aj predpokladať (pozri aj § 204 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Takéto   konanie   predchádza   v   zmysle   zásady subsidiarity konaniu pred ústavným súdom. Napokon jednou zo základných zásad práva je,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ   sledoval   svoje   subjektívne práva   a   robil   také   kroky, v dôsledku   ktorých   by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.

14. Vychádzajúc z uvedeného bolo možné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014