znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 695/2013-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť P. Ď., zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom Jablonkom, PhD.,   Advokátska   kancelária   BAJO   LEGAL,   s. r.   o.,   Astrová   2/A,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   P.   Ď.   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a na ďalšie konanie.

3. P. Ď.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 501,58 € (slovom päťstojeden   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť na účet Advokátskej kancelárie BAJO LEGAL, s. r. o., Astrová 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. I. ÚS 695/2013-13   z 20.   novembra   2013   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal sťažnosť P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“) na ďalšie konanie pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   práva na rovnosť   účastníkov   konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 T 2/2005 z 27. júna 2007 uznaný vinným z pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   účinného   do 1. januára   2006   (ďalej   len   „starý   Trestný   zákon“)   sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 starého Trestného zákona. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 rozhodol o zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 T 2/2005 z 27. júna 2007 v celom rozsahu a uznal   sťažovateľa   vinným   z trestného   činu   podvodu   podľa   §   250   ods.   1   a   5   starého Trestného   zákona   sčasti   dokonaného   a sčasti   v štádiu   pokusu   podľa   §   8   ods.   1   starého Trestného zákona. V ďalšom najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013 odmietol   dovolanie sťažovateľa   podľa   §   382   písm.   c)   zákona   č. 301/2005 Z. z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). V ostatnom podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť.

3.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namietal   viaceré   pochybenia   v postupe a rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   ktoré   koncentroval do niekoľkých rovín:

(i)   V   prvej   rovine   namieta   ústavne   nesúladný   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý vyjadrenie Krajskej prokuratúry v Bratislave k podanému dovolaniu mu nedoručil, a napriek tejto skutočnosti vo veci rozhodol, k čomu sťažovateľ dôvodil tým, že „... nedoručením vyjadrenia Krajskej prokuratúry Bratislava došlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy..., a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., k porušeniu článku 47 ods.   3   Ústavy...   tým,   že   došlo   znevýhodneniu   postavenia   sťažovateľa   a zároveň   aj k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy... tým, že sa nedoručením vyjadrenia odňala možnosť sťažovateľa vyjadriť sa k nemu“.

(ii) V druhej rovine sťažovateľ namieta skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní   účinne   nevysporiadal   s ním   tvrdenými   skutočnosťami   týkajúcimi   sa   porušenia zásady zákazu reformatio in peius, k porušeniu ktorej došlo predovšetkým tým, že „Napriek skutočnosti, že voči predmetnému rozsudku prvostupňového súdu sa odvolal len sťažovateľ, druhostupňový súd ho uznal vinným zo spáchania predmetného skutku podľa prísnejšej skutkovej podstaty (§ 250 ods. 5 starého TZ) oproti rozsudku prvostupňového súdu (§ 250 ods.   4   starého   TZ)   a zároveň   mu   bol   uložený   peňažný   trest,   čím   bolo   rozhodnuté v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom dovolaní voči vyššie uvedenému rozsudku druhostupňového súdu.“. Sťažovateľ teda dôvodí, že „... mám za to, že došlo zo strany porušovateľa k porušeniu práva... na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... a to tým, že uložením peňažného trestu a zmenou právnej kvalifikácie došlo k porušeniu zásady zákazu reformatio in   peius,   časť   uznesenia   porušovateľa   týkajúca   sa   uloženia   peňažného   trestu   nie   je dostatočne   odôvodnená   a teda   je   nepreskúmateľná   a v neposlednom   rade   bola   odňatá sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k uloženému peňažnému trestu“.

(iii)   V ďalšej   rovine   svojej   argumentácie   sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že v čase, keď najvyšší súd rozhodoval na neverejnom zasadnutí o ním podanom dovolaní, spisový materiál týkajúci sa predmetnej veci sa nachádzal na krajskom súde, kde v tom čase prebiehalo verejné zasadnutie o žiadosti sťažovateľa o podmienečné upustenie od výkonu zvyšku   právoplatne   uloženého   trestu   zákazu   činnosti.   K uvedenému   uviedol: „Je nemysliteľné, aby v právnom štáte, akým je Slovenská republika sa v čase rozhodovania o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   nenachádzal   spis   na   súde,   ktorý   o ňom   má rozhodovať !“

(iv)   V ostatnej   svojej   argumentácii   sťažovateľ   namietal,   že „...   pri   rozhodovaní a najmä pri ukladaní súhrnného trestu prvostupňový súd a druhostupňový súd nezohľadnili, že v trestnej veci... došlo k vydaniu viacerých opravných uznesení, v dôsledku ktorých došlo v značnej miere k zmene znenia rozsudku Okresného súdu Bratislava I v tejto veci oproti zneniu, ktoré bolo vyhlásené.... v konečnom dôsledku došlo k takej zmene výroku o treste vo veci, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia slobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti. Napriek tomu, že sťažovateľ tieto skutočnosti namietal v dovolaní, v uznesení vydaným porušovateľom   nie   je   žiadna zmienka o tom,   ako sa týmito   právne relevantnými   námietkami   vysporiadal.“. V závere   sťažovateľ   poukázal   na   absenciu relevantných písomných dôkazov v spisovom materiáli, ktoré boli/mali byť východiskovým podkladom   pri   rozhodovaní   o   jeho vine,   pričom   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   uvedený nedostatok   v podanom   dovolaní   namietal, „...   absentuje   akákoľvek   zmienka   o tom v uznesení porušovateľa“.

4. Sťažovateľ na základe uvedeného ústavnému súdu navrhol, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru... uznesením a postupom Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 06. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 9/2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 28. 06. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 9/2012 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu... sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 9/2012 znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“

5. Na výzvu ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu a ústavný súd   si   v predmetnej   veci   vyžiadal   od   krajského   súdu   jeho   spis   vedený   pod   sp.   zn. 4 T 2/2005, ako aj zberný spis najvyššieho súdu vedený pod sp. zn. 2 TdoV 9/2012.

6.   K sťažnosti   sa   vyjadril   predseda   najvyššieho   súdu   listom   č.   k.   KP   3/2013-62 z 11. decembra   2013.   Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že „Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR nie je ani svojvoľné ani arbitrárne a neporušuje ani právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S tvrdením sťažovateľa, že nedoručením vyjadrenia prokurátora došlo k porušeniu práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 48 ods. 2   Ústavy,   sa   najvyšší   súd   nestotožňuje.   Právo   na   kontradiktórne   konanie   nemá absolútny charakter a jeho rozsah   sa   môže   líšiť   v závislostiach   na   špecifikách daného konania, v danom prípade dovolacieho konania.

V   zmysle   §   376   Tr.   por.   je   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   doručiť   dovolanie ostatným   stranám,   ktoré   by   mohli   byť   rozhodnutím   o   dovolaní   priamo   dotknuté, s upozornením,   že   sa   môžu   k   dovolaniu   vyjadriť.   Vyjadrenie   prokurátora   bolo   osobne podané   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   12.   júna   2012.   Vzhľadom   na   to,   že   spis   sa od 24. mája 2012 nachádzal už na najvyššom súde za účelom rozhodnutia o dovolaní, súd prvého   stupňa   zaslal   dovolaciemu   súdu   vyjadrenie   prokurátora   dodatočne   (dátum doručenia NS SR nie je možné zo zberného spisu zistiť). Doručenie predmetného vyjadrenia sťažovateľovi by nemalo vplyv na výsledok konania.

K tvrdeniam sťažovateľa, že sa dovolací súd nevysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami,   si   dovoľujeme poukázať   na   fakt,   že dovolanie   ako mimoriadny   opravný prostriedok   v   rámci   trestného   konania   je   spôsobilé   privodiť   prelomenie   zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere aj ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti plne akceptuje, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací nie je už na základe samotného vymedzenia dovolacích dôvodov (§ 371 Trestného poriadku)   predurčený   k   úplnému   prieskumu   rozsudkov   nižších   súdov   činných   v   rámci trestného konania.

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v rámci uplatnených dovolacích dôvodov, ktorými   je   dovolací   súd   viazaný,   napadnuté   uznesenie   dáva   primerané   a   dostatočné vysvetlenie, prečo v danom prípade nedošlo k porušeniu zásad zákazu reformatio in peius. Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd (na podklade odvolania obvineného) uložil obvinenému tiež peňažný trest vo výške 1.000.000 Sk spolu s náhradným trestom odňatia slobody vo výmere 1 rok, lebo sa trestnou činnosťou snažil získať neoprávnený majetkový prospech a zároveň mu znížil trest odňatia slobody z 8 na 5 rokov. V prípade nariadenia výkonu i náhradného trestu odňatia slobody by jeho výmera bola nižšia než tá, ktorú uložil súd prvého stupňa. Uloženie aj peňažného trestu za súčasného podstatného zníženia trestu odňatia slobody znamená zmiernenie postihu dovolateľa. Porovnanie reálnej miery postihu obvineného jednoznačne ukazuje, že trest uložený odvolacím súdom je miernejší ako ten, ktorý uložil krajský súd. Dovolací súd na podklade vyjadreného ani v tomto smere nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h/, ani porušenie zákazu reformatio in peius. Do pozornosti ústavného súdu dávame aj fakt, že súd prvého stupňa rozhodol o upustení od výkonu peňažného trestu podľa § 432 ods. 1 Tr. por.

K   námietke   sťažovateľa,   že   súd   o   dovolaní   rozhodol   bez   spisu,   poukazujeme predovšetkým na fakt, že spisový materiál sa nachádzal na Najvyššom súde SR od 24. mája 2012 (nápad) do 2. augusta 2013, kedy bol spis vrátený Krajskému súdu v Bratislave. Počas tohto obdobia, okrem času kedy bol zapožičaný, bol na Najvyššom súde SR. Zo zákona je predseda   senátu   povinný   dovolanie   predbežne   preskúmavať.   Zapožičanie   spisu,   v   čase konania neverejného zasadnutia, nebránilo dovolaciemu súdu rozhodnúť o dovolaní. Každý člen   senátu,   okrem   štúdia   spisu   v   období   od   24.   mája   2013   do   2.   augusta   2013   mal na neverejnom   zasadnutí   k   dispozícii   dovolanie   a   ním   napadnuté   rozhodnutia. Na neverejnom   zasadnutí   konanom   28.   júna   2013   bolo   prečítané   dovolanie,   napadnuté rozsudky a podstatný obsah spisu na základe poznámkového aparátu zo štúdia predmetného spisu.“.

7. Právny zástupca sťažovateľa k uvedenému vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu poskytol ústavnému súdu 5. februára 2014 takéto stanovisko:

«Ad 1) Nedoručenie vyjadrenia Krajskej prokuratúry v Bratislave...   Máme   za   to,   že   nedoručením   predmetného   vyjadrenia   Krajskej   prokuratúry v Bratislave došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie ako esenciálnych súčastí práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konania. Ako sme uviedli v sťažnosti zo dňa 10. 10. 2013 (s. 5) poukazujeme najmä na skutočnosť, že porušovateľ na viacerých   miestach   odôvodnenia   dovolacieho   rozhodnutia   poukazuje   na   vyjadrenie Krajskej prokuratúry v Bratislave.

Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť   predniesť   svoju   záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej jej je protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená,   že   procesné   strany   musia   dostať   príležitosť   nielen   predložiť   všetky   dôkazy potrebné   na   to,   aby   ich   návrh   uspel,   ale   i   zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. (Rozsudok ESĽP zo dňa 04. 06. 2002 vo veci Komanický proti Slovenskej republiky, §§ 45 a 46)

... z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho protistrany v súdnom konaní právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať, alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť. Nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie.

V tejto súvislosti poukazujeme aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že k porušenie princípu kontradiktórnosti konania dochádza v prípadoch, kedy vnútroštátny súd nedal sťažovateľovi možnosť vyjadriť sa k stanovisku ktoré v danom prípade zaujal štátny orgán. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pri posudzovaní otázky rešpektovania práva na spravodlivý proces nehrá rolu, či stanovisko ku ktorému sa nemal   sťažovateľ   možnosť   vyjadriť,   malo   nejaký   vplyv   na   rozhodnutie   vnútroštátneho orgánu. Rovnako nie je podstatné čí vyjadrenie obsahuje nejaké nové skutočnosti alebo argumenty.   Je   na   účastníkovi   konania,   aby   sám   posúdil,   či   určité   stanovisko   vyžaduje komentár z jeho strany (napr. Rozsudok ESĽP zo dňa 18. 02. 1997 vo veci Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, §§ 27 a 29).

Ad 2) Porušenie zásady „zákazu reformatio in peius“

A)... Po prvé, sťažovateľ predovšetkým zdôrazňuje, že uložením peňažného trestu až v odvolacom   konaní   bola   porušená   zásada   dvojinštančnosti   konania,   pretože v prvostupňovom   konaní   neboli   vôbec   posudzované   podmienky   pre   uloženie   peňažného trestu,   keďže   ani   uložený,   nebol.   Uložením   peňažného   trestu   odvolacím   súdom   sa znemožnilo sťažovateľovi vyjadriť k jeho samotnej povahe a výške v rámci dvojinštančného konania.   Odvolací   súd   sa   pritom   vôbec   nezaoberal   majetkovými   a   osobnými   pomermi sťažovateľa, hoci mu uložil vysoký peňažný trest, a to až vo výške = 1.000.000,- SKK. Po druhé, nesúhlasíme s názorom porušovateľa, že zníženie trestu odňatia slobody z 8 rokov na 5 rokov odvolacím súdom za súčasného uloženia „nového“ trestu odvolacím súdom,   a   to   peňažného   trestu   vo   výške   =   1.000.000,-   SKK   reálne   miernejšie   postihol sťažovateľa. Základným východiskom pre našu argumentáciu je skutočnosť, že nie je možné vážiť dva rôzne druhy trestov, a to „výšku“ trestu odňatia slobody s „výškou“ peňažného trestu, ide totiž o dva kvalitatívne (nie kvantitatívne !) rôzne druhy trestov, a preto ich porovnávanie je vylúčené.

B) Porušovateľ sa vo svojom vyjadrení vôbec nevyjadril ku skutočnosti, že sťažovateľ bol rozsudkom odvolacieho súdu uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 5 starého Trestného zákona účinného do 01. 01. 2006. resp, do 31. 12. 2005 (ďalej aj „starý TZ“) sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 starého TZ napriek skutočnosti, že voči prvostupňovému rozsudku, ktorým ho tento súd uznal vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 4 starého TZ sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 starého TZ sa odvolal len sťažovateľ.

Po   prvé   táto   skutočnosť   bola   jednak   významná   z   hľadiska   práva   sťažovateľa požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu. V prípade § 250 ods. 5 starého TZ mohol požiadať o podmienečné prepustenie na slobodu až do výkone dvoch tretín trestu, na rozdiel od § 250 ods. 4 starého TZ. kde bolo možné požiadať po výkone polovice trestu.

Po   druhé   táto   skutočnosť   mala   význam   z hľadiska   samotného   určovania   výmery trestu odňatia slobody. Zatiaľ čo v prípade odsúdenia podľa § 250 ods. 4 starého TZ sa trestná sadzba trestu odňatia slobody pohybovala v rozmedzí dva až osem rokov, v prípade odsúdenia podľa § 250 ods. 5 starého TZ sa pohybovala v rozmedzí päť až dvanásť rokov. Teda   v   prípade,   ak   by   nedošlo   k   zmene   kvalifikácie   trestného   činu   z   odseku   4 na odseku 5, mohol odvolací súd v prípade odsúdenia sťažovateľa mu uložiť trest odňatia slobody v rozmedzí dva až osem rokov a teda aj nižší než mu bol uložený.

Ad 3) Originál súdneho spisu... Namietame skutočnosť, ktorú tvrdí porušovateľ, že dotknutý spis na nachádzal od 24. 05. 2012 do 02. 08. 2013 na dovolacom súde. Ako vyplýva z odpovede predsedu Krajského súdu v Bratislave - JUDr. Ľuboša Sádovského zo dňa 29. 10. 2013 trestný spis 4 T   2/2005   (pozn.:   označený   sp.   zn.   takto   v   prvostupňovom   konaní   na   Krajskom   súde v Bratislave) sa od 16. 05. 2012 do 04. 06. 2013 nachádzal na Krajskom súde v Bratislave. Po   vrátení z MS   SR   dňa   17.   06.   2013   sa opätovne   nachádzal   na   tunajšom   súde   (t.   j. na Krajskom súde v Bratislave). A až dňa 15. 07. 2013 bol odoslaný na NS SR. Z uvedeného vyplýva, že od 16. 05. 2013 do 15. 07. 2013 nemal porušovateľ (dovolací súd) dotknutý trestný spis k dispozícii, hoci dňa 28. 06. 2013 rozhodoval o dovolaní.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   práve   počas   neverejného   zasadnutia,   na   ktorom   sa rozhoduje bez prítomnosti sťažovateľa (obvineného) by mal mať všeobecný súd o to väčšiu snahu rozhodovať o prípade so znalosťou veci, ktorá môže byť zaručená len tým, že bude mať kompletný originál spisu. Ako kvalifikovane môžu byť preskúmané dovolacie námietky za   účasti   všetkých   piatich   členov   senátu,   keď   absentuje   kompletný   spisový   materiál, z ktorého dovolacie námietky vychádzajú. Dovolacie námietky sa totiž nepreskúmavajú len z napadnutého podania, ktorým je dovolania, ale práve ich podstata vyplýva z jednotlivých dokumentov   majúcich   základ   v   spisovom   materiály.   Z   toho   dôvodu   je   ústavne neospravedlniteľné rozhodovať na neverejnom zasadnutí o dovolaní bez kompletného spisu v originály.

Ad 4) Opravné uznesenia Porušovateľ   sa   nevyjadril   k   sťažovateľom   namietanej   skutočnosti,   týkajúcej   sa vydaných   opravných   uznesení,   ktorými   bol   viackrát   menený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava I zo dňa 11. 04. 2005, sp. zn. 5 T 104/04, čo v konečnom dôsledku spôsobilo, že bol vypustený výrok o uložení trestu odňatia slobody, ako aj výrok o uložení trestu zákazu činnosti.

V   tejto   súvislosti   zdôrazňujeme,   že   porušovateľ   (dovolací   súd)   sa   mal   v   rámci dovolania s uvedeným vysporiadať, pretože ide o otázku, ktorá má vplyv na výrok o treste, keďže „nekonečným opravovaním“ výrokovej časti rozsudku prvostupňového súdu, došlo k takej zmene, že bol vypustený výrok o treste. Otázka, či sťažovateľovi vlastne bol uložený trest alebo nebol je sama osebe marginálnou otázkou v trestnom konaní, a preto, keďže bola namietaná v dovolacom konaní podlieha preskúmaniu podľa § 371 ods. 1 písm. c) TrP, pretože   odvolacím   súdom,   ako   aj   prvostupňovým   súdom,   bolo   zásadne   porušené   právo na obhajobu, a preto sa mal túto otázku preskúmať dovolací súd, ktorý to však opomenul. Ad 5 ) Zákonnosť dôkazov - originály daňových priznaní Porušovateľ   sa   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   vôbec   nevyjadril   ku   skutočnosti, prečo nepreskúmal zákonnosť získaných dôkazov súdmi nižších stupňov, keďže sťažovateľ namietal, že okrem jedného daňového priznania za apríl 1996 sa nenachádzali v súdnom spise originály (resp. overené fotokópie) daňových priznaní za obdobie máj až september 1996. Skutočnosť, či v trestnom konaní boli zadovážené predmetné daňové priznania sú z pohľadu sťažovateľa zásadnými námietkami, či vôbec existujú dôkazy, na základe ktorých bol   sťažovateľ   uznaný   vinný   a   či   bol   trestný   čin   správne   kvalifikovaný,   ako   aj   to   či z hľadiska kvalifikácie bola správne stanovená výška škody. Uvedené skutočnosti, keďže boli   namietané v dovolaní   podliehajú   prieskumu podľa   §   371   ods.   1   písm.   g),   pretože rozhodnutie je založené na nezákonných dôkazoch, ako aj podľa § 371 ods. 1 písm. c) TrP. pretože odvolacím súdom, ako aj prvostupňovým súdom, bolo zásadne porušené právo na obhajobu, a preto mal túto otázku preskúmať dovolací súd, ktorý to však opomenul.»

8. Z obsahu trestných spisov krajského súdu sp. zn. 4 T 2/2005 a najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2012 (zberného spisu, pozn.), do ktorých ústavný súd nahliadol, okrem iného vyplýva:

- 12. novembra 2011 bolo krajskému súdu doručené dovolanie sťažovateľa,

-   14.   decembra   2011   krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   v súvislosti   so   zákonnou podmienkou právneho zastúpenia v dovolacom konaní,

-   27.   decembra   2011   bola   krajskému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu,

-   27.   februára   2012   podal   sťažovateľ   opätovne   dovolanie,   tentoraz   už prostredníctvom právneho zástupcu priamo na najvyššom súde,

-   22.   marca   2012   najvyšší   súd   svojím   pokynom   vrátil   krajskému   súdu   spisový materiál z dôvodu nesplnenia zákonných formálnych náležitostí,

- 23. marca 2012 krajský súd vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k ustanovenému právnemu zástupcovi,

- 2. apríla 2012 sťažovateľ doručil krajskému súdu vyjadrenie,

- 17. apríla 2012 bol na krajskom súde vypočutý sťažovateľ z dôvodu vyjadrenia súhlasu s ustanoveným právnym zástupcom,

-   19.   apríla   2012   krajský   súd   vyzval inter   alia Krajskú   prokuratúru   v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) na vyjadrenie k podanému dovolaniu sťažovateľa,

- 24. mája 2012 bol spisový materiál predložený najvyššiemu súdu so sťažovateľom podaným dovolaním,

- 9. mája 2013 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľa na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti,

- 15. mája 2013 bol spisový materiál zapožičaný najvyšším súdom krajskému súdu, aby mohol rozhodnúť o návrhu sťažovateľa na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti,

- 15. júna 2013 bolo najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie krajskej prokuratúry k sťažovateľom podanému dovolaniu,

- 19. júna 2013 bol predsedom senátu najvyššieho súdu nariadený termín neverejného zasadnutia,

- 28. júna 2013 sa na najvyššom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie, na ktorom bolo odmietnuté sťažovateľom podané dovolanie,

- 16. júla 2013 bol predmetný spisový materiál doručený najvyššiemu súdu, a to v súvislosti so sťažovateľom podanou sťažnosťou proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 T 20/2005   z 28.   júna   2013   týkajúcemu   sa   jeho   návrhu   na   podmienečné   upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti.

9. Z obsahu trestných spisov (sp. zn. 4 T 2/2005 a sp. zn. 2 TdoV 9/2012) teda vyplýva, že podkladový trestný spis sp. zn. 4 T 2/2005 sa na najvyššom (dovolacom) súde fyzicky   nenachádzal   okrem   iných   časových   období   v čase   od   15.   mája   2013,   keď   bol zapožičaný   krajskému   súdu   práve   v súvislosti   so   sťažovateľom   podaným   návrhom na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti, minimálne až do času konania neverejného zasadnutia dovolacieho súdu 28. júna 2013, na ktorom bolo dovolanie sťažovateľa   odmietnuté.   Predmetný   podkladový   trestný   spis   vo   veci   sťažovateľa   sa   na najvyššom   (dovolacom)   súde   preto   nenachádzal   ani   v čase   vydania   opatrenia   predsedu dovolacieho senátu z 19. júna 2013, v ktorom sa explicitne pre ostatných členov senátu uvádza, že „Spis na štúdium sa nachádza u predsedu senátu“.

Zo   zberného   spisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   TdoV   9/2012,   ktorý   bol   zaslaný ústavnému súdu na jeho vyžiadanie 30. januára 2014, vyplýva, že sa v spise nenachádzajú listinné ani iné podklady, z ktorých by nad rozumnú mieru pochybností vyplývalo, že sa členovia dotknutého dovolacieho senátu oboznámili s obsahom spisu sp. zn. 4 T 2/2005, resp. že si vyhotovili akékoľvek poznámky/výpisky z tohto spisu.

10.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

11. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (čl. 47 ústavy) rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom...   Podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch,   alebo   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenie proti nemu.

13. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 195/07).

14. Predmetom sťažnosti, ktorú ústavný súd uznesením z 20. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie, bolo posúdenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v niekoľkých rovinách   postupu   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní.   Zhodnotením   sťažovateľových námietok je možné ich rozdeliť do dvoch skupín. V prvej skupine námietok sťažovateľ atakuje postup   najvyššieho súdu   v dovolacom   konaní, ktorým   najvyšší   súd mal porušiť zásadu kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti zbraní v dovolacom konaní, a taktiež namieta postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc na neverejnom zasadnutí mal odmietnuť ním podané dovolanie bez súvisiaceho trestného spisu, ktorý sa mal v tom čase nachádzať na krajskom súde z dôvodu konania verejného zasadnutia o sťažovateľom podanom návrhu na   podmienečné   upustenie   od   výkonu   zvyšku   trestu   zákazu   činnosti.   V druhej   rovine svojich   námietok   koncentruje   svoju   argumentáciu   do   sféry   skutkovo   právnych   záverov (zásad   platných   na   ukladanie   trestu   vrátane   porušenia   zásady   reformatio   in   peius), v dôsledku   ktorých   mal   najvyšší   súd   zasiahnuť   do ním   označených   základných   práv, ktorých porušenie namieta.

III.

Kontradiktórnosť konania a ľudskoprávne esenciálne predpoklady súdneho rozhodovania

15. Kontradiktórnosť konania

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

16. Ústavný súd ďalej uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských právach   a základných   slobodách   (v   kontexte   danej   veci   v súlade   predovšetkým s dohovorom),   najmä   garanciám   obsiahnutým   v princípe   rovností   zbraní   a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl.   152   ods.   4   a   čl.   154c   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   dohovor   a   judikatúra   k   nemu sa vzťahujúca   predstavujú   pre   vnútroštátne   orgány   aplikácie   práva   záväzné   výkladové smernice   pre   výklad   a   uplatňovanie   zákonnej   úpravy   jednotlivých   komponentov   práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú   rámec,   v   ktorom   je   pred   týmito   orgánmi   možné   domáhať   sa   rešpektovania jednotlivých aspektov „práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03).

17. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi   a pripomienkami,   ktoré   boli   predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

18.   Pod   rovnakým   postavením   účastníkov   možno   rozumieť   iba   také   procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje   záujmy   a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (III. ÚS 313/05). Táto zásada vyjadrujúca právo na spravodlivý proces, nutnosť rovnakých pravidiel hry alebo tiež princíp rovnosti zbraní pre všetkých účastníkov súdneho konania je ďalej rozvedená v zákone č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ale   predovšetkým   v Trestnom   poriadku a Občianskom súdnom poriadku (obdobne IV. ÚS 35/02).

19.   Z judikatúry   ESĽP,   ako   aj   z judikatúry   ústavného   súdu   taktiež   vyplýva,   že rovnosť   medzi   obvineným   (proti   tomu,   proti   ktorému   sa   vedie   trestné   konanie,   pozn.) a prokurátorom   v trestnom   konaní   je   relatívna   vzhľadom   na   rozdiel   v ich   procesnom a najmä faktickom   postavení,   ktorý   vyplýva z ich   rozdielnych   funkcií   a možností   (napr. za prokurátorom   stojí   štátny   aparát   a donucovacia   štátna   moc).   Ich rovnosť   je   potom priliehavejšie vyjadriteľná ako zásada rovnosti zbraní tvoriaca prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru charakterizovaná v judikatúre k dohovoru. Ide o právo, aby   každá   strana   súdneho   konania   mala   možnosť   hájiť   si   svoju   vec   pred   súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53, III. ÚS 186/02).

20.   Ústavný   súd   v okolnostiach   posudzovanej   veci   –   v zhode   s už   uvedenými názormi ESĽP, ale i stanoviskom strany sťažovateľa (pozri bod 7) – uzatvára, že z princípu kontradiktórnosti konania tiež vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť,   či   a do   akej   miery   je   písomné   vyjadrenie   jeho   odporcu   (protistrany   v súdnom konaní) právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (pozri mutatis mutandis napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu.

21. Sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie na krajskom súde

12.   novembra   2011.   V   ďalšom   postupe   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   boli odstraňované formálne nedostatky súvisiace s podmienkami dovolacieho konania, ktoré boli finálne splnené 24. mája 2012, keď bol celý spisový materiál predložený krajským súdom najvyššiemu   súdu.   Od tohto   času   mal najvyšší   súd   možnosť   zaoberať sa   sťažovateľom podaným dovolaním z hľadiska jeho prípustnosti a vecnej stránky. Najvyšší súd rozhodol o sťažovateľom podanom dovolaní na neverejnom zasadnutí 28. júna 2013, ktorého termín bol nariadený opatrením predsedu senátu 19. júna 2013. Najvyššiemu súdu bolo 15. júna 2013   doručené   vyjadrenie   krajskej   prokuratúry   k sťažovateľom   podanému   dovolaniu. Z uvedeného   je   teda   zrejmé,   že   v čase,   keď   predseda   senátu   najvyššieho   súdu   nariadil termín neverejného zasadnutia na prerokovanie sťažovateľom podaného dovolania, musel si byť   vedomý   skutočnosti,   že   vyjadrenie   krajskej   prokuratúry   nebolo   doručené   strane sťažovateľa.

22. Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že skúmať obsahovú stránku vyjadrenia krajskej   prokuratúry   a jej   možnú   ingerenciu   na   rozhodovanie   súdu,   ako   aj   zaoberať   sa možným vplyvom vyjadrenia sťažovateľa k takému písomnému vyjadreniu prokurátora ako zástupcu   štátu, tak   ako to   vyplýva z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu „Doručenie predmetného   vyjadrenia   sťažovateľovi   by   nemalo   vplyv   na   výsledok   konania“,   nie   je a v zmysle   aj   ustálenej   judikatúry   ESĽP   ani   nemôže   byť   jediným   a rozhodujúcim predmetom   skúmania   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   zvýrazňuje,   že   požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne – z jej hľadiska len nie   až tak veľmi   záleží na skutočnom   obsahu a význame informácie   alebo argumentov predložených   súdu.   Uvedené   v okolnostiach   danej   veci   platí   o to   viac,   ak   je   v hre trestnoprávna represia, ktorá je v podmienkach právneho štátu prostriedkom „ultima ratio“.

23. K rozhodovaniu dovolacieho súdu bez základného spisu

Zo zistení ústavného súdu [implicitne tiež z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu (bod   6)]   však   predovšetkým   vyplýva   (bližšie   pozri   body   8,9),   že   základný   súdny   spis týkajúci sa trestnej veci sťažovateľa tak v čase nariadenia termínu neverejného zasadnutia predsedom dovolacieho senátu ani v čase uskutočneného súdneho pojednávania, na ktorom došlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, sa na najvyššom súde nenachádzal, pretože bol v čase od 15. mája 2013 zapožičaný krajskému súdu v súvislosti so sťažovateľom podaným návrhom na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Najvyššiemu súdu   bol   spisový   materiál   vrátený/opätovne   postúpený   až   16.   júla   2013   v súvislosti so sťažovateľom podanou sťažnosťou proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 T 20/2005 z 28. júna 2013, ktorým sa rozhodlo o jeho návrhu na podmienečné upustenie od výkonu zvyšku trestu zákazu činnosti. Najvyšší súd ani nijako inak nepreukázal (najmä body 8 a 9 in fine), žeby dovolací senát (jeho členovia) mal reálne v rozhodnom čase (t. j. v čase, keď rozhodoval,   ale   tiež   v čase   pred   samotným   rozhodovaním,   pozn.)   k dispozícii   základný trestný   spis,   na   základe   ktorého   rozhodoval   o dovolaní   sťažovateľa.   Tvrdenie   predsedu najvyššieho súdu „Každý člen senátu, okrem štúdia spisu v období od 24. mája 2013 (tu malo   byť   zrejme uvedené od   24.   mája 2012,   pozn.) do   2.   augusta   2013...“ (bod 6) sa ústavnému súdu javí ako preukazne nedostatočné, t. j. nezodpovedajúce skutočnému stavu veci,   keďže   jediný   formálny   údaj   o možnosti   členov   dovolacieho   senátu   oboznámiť   sa s obsahom posudzovaného   trestného spisu   vyplýva   až z opatrenia predsedu   dovolacieho senátu z 19. júna 2013, v ktorom je explicitne pre ostatných členov senátu uvedené, že „Spis na štúdium sa nachádza u predsedu senátu“ (bod 9 in fine), hoci nepochybne v čase prijatia tohto opatrenia a ani v neskoršom čase – až do samotného rozhodnutia sa spis na najvyššom   súde   nenachádzal.   Je   potom   tiež   zavádzajúci   údaj   v zápisnici   o neverejnom zasadnutí sp.   zn. 2 TdoV   9/2012 z 28. júna 2013,   kde je uvedené,   že boli prečítané – dovolanie, prvostupňový a odvolací rozsudok a „podstatný obsah spisu“, pretože tento sa na   najvyššom   súde   nenachádzal,   a preto   ani   nemohol   byť   na   neverejnom   zasadnutí oboznámený. Za tejto situácie neostávalo ústavnému súdu iné, ako súhlasiť so sťažnostnou námietkou sťažovateľa „Je nemysliteľné, aby v právnom štáte, akým je Slovenská republika sa v čase rozhodovania o mimoriadnom opravnom prostriedku nenachádzal spis na súde, ktorý o ňom má rozhodovať !“.

24.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   napriek   charakteru   a povahe   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) v trestnom súdnom konaní, ktorými sa do istej miery odlišuje   od   základného   súdneho   konania,   je   z pohľadu   ústavnokonformného   chápania výkonu súdnej moci zásadne neprípustné, aby vznikla pochybnosť o tom, či dovolací súd mal pri rozhodovaní k dispozícii základný trestný spis, a to bez toho dôsledku, že všeobecný súd (orgán verejnej moci) následne takúto pochybnosť hodnoverným spôsobom nevyvrátil. Zistené pochybenie (rozhodovanie súdu bez súdneho spisu), ktoré v okolnostiach danej veci považoval ústavný súd za dostatočne preukázané, je preto z pohľadu ústavnokonformnej ochrany   základných   práv,   resp.   slobôd   také   závažné,   že   samo   osebe   je   postačujúcim dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý   proces)   v sebe   zahŕňa inter   alia zákaz   svojvôle   (arbitrárnosť),   ktorý   vo všeobecnosti   nemusí   znamenať   iba   nedostatok   súdneho   odôvodnenia.   Rozhodovanie najvyššieho   súdu   o dovolaní bez základného   trestného spisu   už z pohľadu   objektívneho zakladá   arbitrárnosť   takéhoto   rozhodnutia,   a to   bez   ohľadu   na   existenciu   osobitného zberného spisu dovolacieho súdu obsahujúceho iba niektoré z relevantných podkladových listín (napr. napadnuté súdne rozhodnutie, dovolanie podané odsúdeným...). Súdny spis totiž nedisponuje   iba   administratívnou   podobou   a prípadným   administratívnym   následkom. Súdny spis predstavuje predovšetkým súbor skutkových a právnych listín a postupov, ktoré sú v okolnostiach danej veci určujúce pre rozhodovanie o trestnej veci sťažovateľa, t. j. tiež o vine a treste, a to bez ohľadu na skutočnosť, že trestná vec sťažovateľa bola právoplatne skončená   a najvyšší   súd   posudzoval   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   podal sťažovateľ.

25.   Nevyhnutnou   podmienkou   na   založenie   svojvôle   je   vykročenie   konajúcich (interpretujúcich) subjektov z mantinelov vymedzených právnym rámcom, t. j. porušenie práva.   Ide   pritom   o také   porušenie   práva,   ktoré   zahŕňa   akýkoľvek   postup   subjektov smerujúci   k dosiahnutiu   výsledku   realizácie   práva   (resp.   chceného   cieľa),   ktorý   nie   je odrazom   postupu   právnym   poriadkom   výslovne   či   obsahovo   (implicitne)   predvídaného. Táto nezhoda s právnym poriadkom či vykročenie z jeho rámca pritom obsahuje v sebe všetky fázy (dielčie časti) autoritatívnej aplikácie práva. Týmito fázami je, inak povedané, celý   proces   zisťovania   skutkového   stavu   (questiones   facti),   proces   právneho   posúdenia (questiones iuris) a následne aj vydanie rozhodnutia vrátane jeho dostatočného racionálne obhájiteľného   a   týmto   spôsobom   aj   ex   post   preskúmateľného   odôvodnenia.   Svojvoľné konanie   z   pohľadu   praktického   a   jeho   konkrétna   právna   relevancia   sa   musí   vždy nevyhnutne premietnuť do hodnotenia celého procesu realizácie (aplikácie) práva. Z týchto dôvodov je tiež toto konanie potrebné považovať za neprijateľné. Pri takomto praktickom pohľade treba rozlišovať ako vlastné porušenie práva, tak aj zohľadniť jeho intenzitu, a to posúdením   procesu   ako   celku, resp.   jeho výsledku   v   tom   zmysle, či   predmetné dielčie porušenie malo na jeho konečnú podobu veľký vplyv či iba nezanedbateľný význam (pozri tiež HANUŠ, Libor: Právní argumentace nebo svévole. Úvahy o právu, spravedlnosti a etice. Praha:   C.   H.   Beck   2008.   s.   180.).   Rozhodovanie   (nielen)   dovolacieho   súdu   bez základného   súdneho   spisu   hraničí   podľa   názoru   ústavného   súdu   –   objektívne   vzaté   – s odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitiae).

26.   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   nedoručením   vyjadrenia   krajskej prokuratúry   k sťažovateľom   podanému   dovolaniu,   ako   aj   svojvoľným   postupom najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   o odmietnutí   podaného dovolania za súčasnej absencie základného trestného spisu, resp. rozhodovania súdu bez príslušného spisu, došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

27.   Ústavný   súd   riadiac   sa   princípom   sebaobmedzenia   a zdržanlivosti   (m.   m. PL. ÚS 3/09, I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) nepovažoval za vhodné ani účelné zaoberať sa   ďalšími   sťažovateľom   namietanými   skutočnosťami   týkajúcimi   sa   porušenia   zásady reformatio in peius, ukladania trestu, hodnotenia dôkazov a ďalších (podrobne pozri body 3 a 7, pozn.), keďže tie, na základe ktorých ústavný súd rozhodol (nedoručenie vyjadrenia krajskej   prokuratúry   sťažovateľovi   a rozhodovanie   najvyššieho   súdu   bez   základného trestného spisu), boli dostačujúce na vyslovenie porušenia označených práv a na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom je predovšetkým chrániť občana pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Ústavný   súd poukazuje   aj   na   to,   že   práve   z dôvodu   zrušenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013 a vrátenia veci na ďalšie konanie má najvyšší súd nielen možnosť,   ale   aj   povinnosť   v rozumne   dostatočnej   miere   vysporiadať   sa   opätovne   aj s týmito námietkami sťažovateľa a následne o nich rozhodnúť v rámci dovolacieho konania.

28.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

29. Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013. Na základe konštatovania porušenia ústavnosti v danej veci v dôsledku   vyslovenia   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 9/2012 z 28. júna 2013 zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na nové konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu v súlade s ich vyčíslením jeho právnym zástupcom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku odporcu) v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   3   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   a §   16   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 € + režijný paušál (rok 2013 a 2014) + DPH, čo v súhrne predstavuje sumu 501,58 €. Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho priadku).

31. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014