znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 694/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   D.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. Martinom Olosom, M. R. Štefánika 71, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 C 141/2011   a jeho   rozsudkom   z 25. apríla 2013,   ako   aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 324/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. júna 2014   doručená   sťažnosť   V.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 141/2011 a jeho rozsudkom z 25. apríla 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 324/2013 a jeho rozsudkom z 25. februára 2014.

2.   Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla: „Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   sp.   zn. 6 Co 324/2013   zo   dňa   25.02.2014...   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   v   Pov.   Bystrici sp. zn.   6   C   141/2011   zo   dňa   25.04.2013   v merite   veci   a   v   časti   splatnosti   rozsudok okresného   súdu   zmenil.   Odvolacie   konanie   bolo   vedené   na   základe   odvolaní   podaných mnou ako žalobkyňou ako i žalovaným... Vyššie citovaný rozsudok Krajského súdu... ako aj prvostupňový   rozsudok   Okresného   súdu...   je   zjavne   neústavný,   svojvoľný,   arbitrárny, vymykajúci sa ustálenej rozhodovacej praxi súdov a najmä je založený na nesprávnom procesnom postupom a zaťaženom hrubými vadami konania.

a/   Okresný   súd   si   ani   na   jednom   z   vykonaných   pojednávaní   nesplnil   základné povinnosti v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p., t. j. vôbec neuviedol, ktoré právne významné skutkové   tvrdenia   účastníkov   je   možné   považovať   za   zhodné,   ktoré   právne   významné skutkové tvrdenia zostali sporné... Uvedená hrubá procesná vada mala napokon v tomto prípade   priamy   súvis   a   odraz   v   svojvoľných   skutkových   záveroch   okresného   súdu. Prvostupňový   súd   mi   tak   svojím   procesným   postupom   a   predmetným   opomenutím základných povinností vo vzťahu k účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom. Krajský súd túto apelačnú námietku vyhodnotil dokonca ako bezpredmetnú, nakoľko i keď okresný súd si svoje povinnosti nesplnil (čo ustálil aj sám krajský súd), podľa jeho úvahy som však mala vedieť, čo okresný súd považuje za sporné a čo nie. Toto konštatovanie krajského   súdu   je   v   právnom   štáte   neprípustné   a   svojvoľné,   bagatelizujúce   procesné predpisy na úroveň obyčajového práva...

b/   Konanie   okresného   súdu   bolo   zaťažené   i   ďalšou   hrubou   procesnou   vadou, nakoľko   súd   vôbec   nerozhodol   o   mnou   uplatnenej   zmene   žaloby   v   podaní   zo   dňa 22.05.2012... Napriek   mnou   vykonanej   zmene   žaloby   okresný   súd   vôbec   uznesením nerozhodol o zmene žaloby a o mnou uplatnených nárokoch v dôsledku zmeny tvrdeného skutkového základu (buď pripustením alebo nepripustením zmeny žaloby) a krajský súd tento postup i napriek mojim apelačným námietkam akceptoval. Ide o zjavné odmietnutie spravodlivosti a o narušenie princípu právnej istoty. Za daného stavu tak vôbec neviem, čo vôbec bolo konkrétne predmetom konania a či o tých nárokoch,   ktoré som uplatnila v podaní z 22.05.2012, súd vlastne rozhodol, alebo nie a či tieto nároky môžem tzv. dožalovať v samostatnom súdnom konaní alebo v danej veci existuje prekážka res iudicata...“

3. Podľa názoru sťažovateľky „... vyššie uvedenými rozsudkami bolo porušené moje základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručené   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Krajský   súd   a   okresný   súd   svojím rozhodnutím a postupom porušil viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako i esenciálne zásady civilného sporového konania a jeho postup je z ústavného hľadiska neudržateľný.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv   namietanými   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského   súdu   (bod   1),   zrušil   tieto rozsudky a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Navrhla tiež priznať jej náhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

9.   V súlade   s uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom okresného súdu

10.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu, že právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý ma fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej umožňuje   odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 36/96).

11. O ochrane práv sťažovateľky, ktorých porušenie namietala vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 141/2011 a jeho rozsudok z 25. apríla 2013.

12. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti   namietajúcej porušenie označených   práv postupom   okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

13. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. l dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

14. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktoré   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

15. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve.   V nadväznosti   na   to   nie   je ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

17.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

18. Sťažovateľka tvrdila [pozri body 2 a), 2 b)], že rozsudok krajského súdu, ako aj prvostupňový   rozsudok „je   založený   na   nesprávnom   procesnom   postupe   a zaťaženom hrubými vadami konania“, ktoré jej ako účastníčke konania odňali možnosť konať pred súdom.

Uvedeným tvrdením (nemožnosť konať pred súdom) sťažovateľka argumentovala aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu, keď namietala (ďalej citované z odôvodnenia rozsudku krajského súdu), že „rozsudok súdu prvého stupňa je založený na nesprávnom právnom posúdení veci, čím uplatnila dôvod odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím uplatnila dôvod odvolania uvedený v § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. a že skutkové   závery,   týkajúce   sa   výšky   škody   vyslovené   okresným   súdom,   sú   v   rozpore s obsahom   spisu,   ako   aj   zisteniami   súdov   z   jednotlivých   vykonaných   dôkazov.   Ďalej poukázala na to, že prvostupňový súd jej svojím procesným postupom odňal možnosť konať pred súdom, čím uplatnila dôvod odvolania uvedený v ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. Uplatnené odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci odôvodňovala tým, že znalecký posudok..., z ktorého súd vychádzal, je nepoužiteľný a zaťažený hrubými vadami...“.

19. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

20.   Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie označeného základného práva zaručeného ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   (body   1   a   4)   spočívajúcim   v ňou   tvrdených skutočnostiach už uvedených v bodoch 2 a 3, teda najmä z dôvodu odňatia jej možnosti konať pred súdom (a tiež z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci).

21. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238, resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

22.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

23.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavný   súd   nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   IV.   ÚS   49/05,   II.   ÚS   73/05, I. ÚS 243/2010).

24.   Sťažovateľkou   namietané   porušenie   práv   vyúsťuje   do   jej   tvrdenia   o   odňatí možnosti   konať   pred   súdom   (pozri   bod   2),   čo   v   okolnostiach   danej   veci   predstavuje dovolací dôvod proti rozhodnutiu krajského (odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) OSP. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka nevyčerpala tento opravný prostriedok, ktorý jej Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jej základných práv. (Ústavný súd taktiež dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľka nepodala proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie.)

25. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka mala možnosť podať   proti   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   dovolanie,   a   to   v   časti   podanej sťažnosti,   v   ktorej   tvrdila   také   porušenie   svojich   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods.   1)   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

26.   Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv nie   je   sťažnosť   prípustná,   preto   ju   odmietol   v tejto   jej   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

27.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   ďalšími   návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014