znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 694/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď., B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 3 Sž/22/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013 doručená sťažnosť, doplnená podaním z 22. augusta 2013, spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj navrhovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   o opravnom   prostriedku sťažovateľky vedenom pod sp. zn. 3 Sž/22/2013 a jeho rozsudkom z 11. júna 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky „v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporkyne (Rada   pre   vysielanie   a retransmisiu   B.,   pozn.) č.   RP/049/2012 zo dňa 11. septembra 2012“.

Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“, príp. „odporkyňa“) predmetným rozhodnutím vyslovila, že sťažovateľka (účastník správneho konania) „porušil povinnosť   ustanovenú   v   §   19   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   tým,   že na programovej službe J. odvysielal

- dňa 03. 04. 2012 o cca 17:17 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU DU? – Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky, ktorá bola zobrazená v procese výučby a

- dňa 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ   ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky zobrazenej ako prvej v poradí v procese výučby a učiteľky zobrazenej ako druhej v poradí v procese výučby, za čo mu ukladá podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 5 000,- €, slovom päťtisíc eur.“.

O odvolaní sťažovateľky z 25. októbra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sž/22/2012 z 11. júna 2013, ktorým potvrdil „rozhodnutie odporkyne č. RP/049/2012 zo dňa   11.   septembra   2012“ a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok v sume 500 €.

2.   Sťažovateľka   uviedla,   že «najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   zasiahol do základného   právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   súdne   konanie,   súdnu   a   inú   právnu ochranu a práva na slobodu prejavu garantované Ústavou SR a Dohovorom, a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1, 2, 4 a článok 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru, pretože:

• svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, • nevysporiadal sa s obranou sťažovateľa, • nevysporiadal sa s „vyvážením“ práva na slobodu prejavu a práva na informácie s právom na ochranu osobnosti a ľudskej dôstojnosti.

Sťažovateľka sa domnieva, že jej ústavné právo na súdnu ochranu bolo porušené, nakoľko   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   nie   je   zrejmé   odôvodnenie   právneho názoru najvyššieho súdu...

...   najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   aplikoval   výlučne   „formálny   aspekt“, pričom   opomenul   posúdiť   obsah   existujúceho   právneho   vzťahu   (materiálny   aspekt). Z obsahu existujúceho právneho vzťahu jednoznačne vyplýva, že právne vzťahy vznikajúce pri ochrane ľudskej dôstojnosti (ochrane osobnosti) sú výlučne súkromnoprávnej povahy a zakladajú „spor“ medzi dvoma osobami súkromného práva. Spor medzi dvoma osobami súkromného práva (ak spor vznikol) má právomoc rozhodovať jedine všeobecný súd, pokiaľ nejde o prípady delenej právomoci podľa ustanovenia § 8 O. s. p. Žiaden právny predpis neustanovuje „delenú“ právomoc všeobecných súdov a Rady v sporoch o ochranu ľudskej dôstojnosti (ochranu osobnosti)...

... najvyšší súd interpretoval a aplikoval dotknuté právne predpisy spôsobom, ktorý nie   je   zlučiteľný   sústavou,   t.   j.   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný,   neudržateľný a v konečnom dôsledku   by   viedol   k odmietnutiu spravodlivosti.   Sťažovateľka   uvádza,   že postupom najvyššieho súdu došlo k zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie,   práva   na   zákonného   sudcu   a   práva   na   rozhodnutie   o   vecí   občianskoprávnej povahy nezávislým a nestranným súdom.».

4. Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti M., s. r. o... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1), ods. 2) a ods. 4), právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2), Ústavy... a čl. 6 ods. 1 a čl. 10... dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3Sž/22/2012 zo dňa 11. 06. 2013 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 3 Sž/22/2012 zo dňa 11. 06. 2013, sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   spoločností   M.,   s.   r.   o...   trovy   právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa   čl.   26   ods.   2 ústavy každý   má právo vyjadrovať svoje názory   slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo   vyhľadávať   a   šíriť   informácie   možno   obmedziť   zákonom,   ak   ide   o   opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

8. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa aj   povinnosť   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam, obmedzeniam   alebo   sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci.

9.   Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   navrhovaného   petitu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sž/22/2012   z 11.   júna   2013,   ktorým   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi rady, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež bod 3).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 Sž/22/2012 z 11. júna 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia   vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov. Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   vecne   príslušný   na   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2501 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní súdu dňa 11. 06. 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného   administratívneho   spisu   č.   306-PLO/O-3595/2012,   s   obsahom   rozhodnutia Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11. 09. 2012, ako aj s obsahom obrazovo-zvukového záznamu a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 306-PLO/O-3595/2012 zo dňa 26. 06. 2012, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 09. 07. 2012. V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam predmetných programov, opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, vyjadrenie navrhovateľky k oznámeniu o začatí správneho konania, zápisnica ohlasovaní Rady zo dňa 11.   09.   2012,   rozhodnutie Rady č. RP/049/2012 zo dňa 11. 09. 2012.

Na   podklade   uvedeného,   v   rámci   prípravy   pojednávania   po   tom,   ako   sa   senát najvyššieho súdu oboznámil s obsahom pripojeného obrazovo-zvukového záznamu, bolo súdom zistené, že navrhovateľka odvysielala na programovej službe J. dňa 03. 04. 2012 so začiatkom o 17:17:03 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU DU? – Video žiačky strednej Školy a dňa 04. 04. 2012 so začiatkom o 17:08:32 hod. v rámci programu N. o 17:00 príspevok s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť. V oboch príspevkoch boli zobrazené učiteľky v procese výučby, ktoré bolo možné identifikovať.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   (§   244   ods.   1 O. s. p.).

V   prípadoch,   v   ktorých   zákon   zveruje   súdom   rozhodovanie   o   opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 2501 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 2501 ods. 2 O. s. p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Úlohou senátu najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo postupom podľa tretej hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.   preskúmať   zákonnosť   postupu   a   napadnutého   rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 03. 04. 2012 o cca 17:17 hod. odvysielala v rámci programovej služby J. v programe N. o 17:00 príspevok s názvom HAV DU JU DU? – Video žiačky strednej školy, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol   do   práva   na   zachovanie   osobnej   cti   učiteľky,   ktorá   bola   zobrazená   v procese výučby a dňa 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod. v programe N. o 17:00 príspevok s názvom KAM   ZMIZLI   KVALITNÍ   ANGLIČTINÁRI?   –   Školy   ich   nemajú   ako   zaplatiť,   ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasiahol do práva na zachovanie osobnej cti učiteľky zobrazenej ako prvej v poradí v procese výučby a učiteľky zobrazenej ako druhej v poradí v procese výučby.

Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. audiovizuálna mediálna služba na   požiadanie,   programová   služba   a   ich   zložky   nesmú   spôsobom   svojho   spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej   programovej   služby   okrem   vysielateľa   prostredníctvom   internetu   od   3.319   € do 165.969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak vysiela   programy   a   iné   zložky   programovej   služby,   ktorých   obsah   je   v   rozpore s povinnosťami podľa § 19...

Podľa § 16 ods. 3 písm. 1/zákona č. 308/2000 Z. z. vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Najvyšší súd preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zasadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Po   oboznámení   sa   s   obsahom   oboch   posudzovaných   príspevkov   sa   najvyšší   súd stotožnil s názorom odporkyne, že obsah príspevkov, a teda hodnotiace výroky, ktoré v ňom zazneli, zasiahli do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dotknutých pedagógov, a to   najmä   s   prihliadnutím   na   značne   dehonestujúce   vyjadrenia   moderátorov   v   prvom príspevku   odvysielanom   dňa   03.   04.   2012   (ďalej   len   prvý   príspevok),   ktorí   sa na odvysielanom   videu   zabávali   a   výsmešné   napodobňovali   výslovnosť   zobrazenej pedagogičky,   keď   moderátor   povedal   anglickú   frázu   „lámanou“   angličtinou.   Ako   už najvyšší súd uviedol v rozhodnutí sp. zn. 5 Sž/18/2011 zo dňa 29. 03. 2012 verejný výsmech je zásahom do ľudskej dôstojnosti v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Druhý príspevok, odvysielaný dna 04. 04. 2012 (ďalej len druhý príspevok), bol uvedený slovami, ktoré prirovnávali učiteľku z prvého príspevku k ukrajinskému kamionistovi, čo sa týka   jej   výslovnosti.   Následne   bolo   opätovne   odvysielané   video   s   učiteľkou   z   prvého príspevku s technicky upravenou tvárou, ale s nezmeneným hlasom a ďalšie amatérske video, na ktorom bola zobrazená učiteľka angličtiny s tvrdou výslovnosťou. Video s druhou učiteľkou nebolo po obrazovej ani zvukovej stránke nijako upravené. Odporkyňa a ani najvyšší súd nepopierajú aktuálnosť témy a záujem verejnosti dozvedieť sa o nedostatkoch v slovenskom   školstve,   avšak   spôsob   a   obsah   spracovania   predmetných   príspevkov, konkrétne   výsmešné   vyjadrenia   moderátorov   ku   konkrétnym   zobrazeným   učiteľkám, neprispievali k informačnej hodnote spracovanej témy.

Podľa názoru súdu Rada správne uviedla, že v prípade, ak je aj jazyková vybavenosť zobrazených učiteliek nízka, čo je spôsobené nedostatkom financií a neschopnosťou zaplatiť vysoko kvalifikovaných pedagógov anglického jazyka, neoprávňuje to vysielateľa používať predmetné   amatérske   videá   difamujúcim   spôsobom.   Takýto   spôsob   zobrazenia   videí presiahol rámec vecnej kritiky, pretože boli komentáre a reakcie moderátorov k zobrazeným osobám dehonestujúce. Rada sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadala s otázkou legality (pokuta uložená na základe § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.), ako aj s otázkou legitimity (ochrana práva na zachovanie osobnej cti zobrazených učiteliek). Rovnako sa odporkyňa zaoberala aj otázkou proporcionality, keď posudzovala, či ochrana osobnej cti zobrazených učiteliek prevážila nad slobodou prejavu navrhovateľky.   Obe učiteľky boli v predmetných videách dostatočne identifikovateľné pre svoje okolie, preto z tohto pohľadu mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.   z.   Na identifikovateľnosť   nie je   nevyhnutné,   aby   bola dotknutá   osoba   identifikovaná prostredníctvom osobných údajov, avšak postačuje, ak je dotknutá osoba identifikovateľná čo i len pre užšiu verejnosť.

Sloboda   prejavu   patrí   k   najdôležitejším   politickým   základným   právam,   pretože prispieva k názorovej pluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je ohľadom danej témy zobrazené, odvysielané a v akom kontexte a aby boli predkladané informácie objektívne a vyvážené.   Spôsob   zobrazenia   danej   témy   však   musí   byť   taký,   ktorý   neznižuje   ľudskú dôstojnosť,   t.   j.   snaží   sa   konkrétne   zobrazené   osoby   za   podmienok   daných   povahou vysielanej informácie, čo možno najviac chrániť.

K   námietke   navrhovateľky   týkajúcej   sa   posúdenia   skutku,   ako   pokračujúceho správneho deliktu, senát najvyššieho súdu uvádza, že skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú povinnosť   nestačí   na   vyhodnotenie   jeho   konania   ako   pokračujúceho   správneho   deliktu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž/41/2011). Odporkyňa použitím správnej úvahy posudzuje všetky protiprávne konania individuálne. O pokračujúci správny delikt by išlo v prípade   ak   čiastkové   útoky,   vedené   jednotným   zámerom,   spojené   rovnakým   alebo podobným spôsobom spáchania, časovo spolu súviseli, súvisel by aj ich predmet útoku a naplnili by rovnakú skutkovú podstatu. Odporkyňa posúdila, že v danom prípade nebola naplnená   podmienka   objektívnej   súvislosti   v   spôsobe   spáchania   protiprávneho   konania a ani objektívna súvislosť v čase a predmete útoku jednotlivých konaní, na ktoré poukázala navrhovateľka. Najvyšší súd sa viackrát vo svojej judikatúre vyjadril k analógii trestného práva so správnym trestaním, avšak zatiaľ nie sú stanovené jednoznačné podmienky pre použitie analógie trestného práva v administratívnom trestaní. Výbor ministrov poskytol dňa   13.   02.   1991   na   452   stretnutí   zástupcov   ministrov   Odporúčanie   Výboru   ministrov č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, pričom medzi tam uvedenými zásadami sa nenachádza žiadna zásada, podľa ktorej by na základe analógie bolo potrebné v správnom konaní   aplikovať   pravidlá   pre   triedenie   trestných   činov   z   časového   hľadiska,   takým spôsobom ako to požaduje navrhovateľka.

Výrok   administratívneho   rozhodnutia   o   správnom   delikte   musí   obsahovať   popis skutku   s   uvedením   miesta,   času   a   spôsobu   spáchania.   Najvyšší   súd   sa   nestotožnil s námietkou   navrhovateľky   ohľadom   výrokovej   časti   rozhodnutia,   keďže   z   výroku rozhodnutia je zrejmé, kedy bol správny delikt spáchaný (03. 04. 2012 o cca 17:17 hod., 04. 04. 2012 o cca 17:08 hod,), ako bol spáchaný (odvysielanie príspevku s názvom HAU DU JU DU? – Video žiačky strednej školy a príspevku s názvom KAM ZMIZLI KVALITNÍ ANGLIČTINÁRI? – Školy ich nemajú ako zaplatiť), s uvedením ustanovenia zákona (§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z) a v akom programe odvysielanom navrhovateľkou (oba príspevky boli odvysielané v rámci programu N. o 17:00). Z takto formulovaného výroku je zrejmé o aký skutok ide a akým spôsobom došlo k porušeniu zákona.   Výrok s obdobnou   formuláciou   posudzoval   aj   ústavný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn. III. ÚS 322/2011 zo dňa 27. 07. 2011 a námietku sťažovateľa ohľadom formulácie výroku vyhodnotil ako nedôvodnú.

K   námietke   navrhovateľky   ohľadom   postupu   odporkyne   voči   navrhovateľke   pri vyžiadaní   záznamu   vysielania   senát   najvyššieho   súdu   poukazuje   na   svoje   skoršie rozhodnutia,   kde   sa   už   touto   námietkou   podrobne   zaoberal.   Ide   napr.   o   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž/18/2011 zo dňa 29. 03. 2012, z ktorého vyberá: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že   zákon   síce   výslovne   neupravuje   formu   a   náležitosti   tohto   úkonu,   ale   vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.

Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§   6   zákona   č.   308/2000   Z.   z.),   možnú   periodicitu   jej   zasadaní,   prípadné   námietky vysielateľa   proti   dôvodom,   resp.   oprávnenosti   žiadosti   a   potrebu   rozhodnutia   o   týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona c. 308/2000 Z. z., jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil ako zjavne účelové až špekulatívne.“

Taktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13. 11. 2012   uviedol:   „K   problému   formy,   akou   Rada   požadovala   záznam   vysielania od sťažovateľky,   ústavný   súd   uvádza,   že   ide   o   námietku,   ktorá   nedosahuje   ústavnú relevanciu.   Ak   zákon   formálnu   podobu   procesného   úkonu   smerujúceho   k   realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska nie je významné, akou   formou   správny   orgán   predmetný   procesný   úkon   uskutoční.   Dôležitá   je   len   jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán a povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v sťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie dotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“

V súvislostí s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného prostriedku senát najvyššieho súdu poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui iure suo utitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s právom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle § 16 ods. 3 písm. V zákona č. 308/2000 Z.   z.   povinnosť   uchovávať   záznamy   vysielania   počas   45   dní   od   ich   vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie podľa   §   5   ods.   1   písm.   m/   zákona   č.   308/2000   Z.   z.   žiadať   záznamy   vysielania od vysielateľov. Je pravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné aplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že   Rada   postupovala   v   súlade   so   zákonom   č.   308/2000   Z.   z.   a   predloženie   záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo svoj neprospech. Predloženie záznamu   vysielania   predstavuje   predloženie   informácií,   ktoré   je   vysielateľ   povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z. z., je získaný na základe zákonného splnomocnenia a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v rozpore so zákonom.

Správny   orgán   svojím   konaním   neporušil   prezumpciu   neviny,   keďže   v   oznámení o začatí predmetného správneho konania uviedol, že začína správne konanie voči M., s. r. o., vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., teda odporkyňa na začiatku správneho konania konštatovala možnosť spáchania správneho deliktu a až v rozhodnutí   č.   RP/049/2012   zo   dňa   11.09.2012,   ktorým   ukončila   celé   administratívne konanie   konštatovala   porušenie   predmetného   ustanovenia,   čím   len   realizovala   svoju právomoc a pôsobnosť v zmysle § 4 ods. 2, § 5 ods. 1 písm. g/, § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.

K problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tiež najvyšší   súd   vyjadril   už   viackrát   vo   svojich   rozhodnutiach,   napr.   rozhodnutie   sp.   zn. 8 Sž/29/20I1   zo   dňa   24.   07.   2012:   „Porušenie   zákazu   donucovania   k   sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená respektíve podozrivá   zo   spáchania   správneho   deliktu   v   priebehu   konania   o   správnom   delikte.“ Obdobne   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sž/19/2012   zo   dňa   30.   10.   2012: „Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu   dohľadu   nad   dodržiavaním   právnych   predpisov   upravujúcich   vysielanie   a   jeho predloženie,   nie   je   predložením   dôkazu   proti   sebe,   ale   poskytnutím   informácií   o   svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v   správnom   konaní   môže   stať   podkladom   pre   rozhodnutie,   nie   je   možné   považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“ Pre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž/24/2012 zo dňa 27. 03. 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil   na   základe   požiadavky   Rady   svoju   zákonom   uloženú   povinnosť   vysielateľa. Prevádzkovanie   vysielania   je   licencovanou   činnosťou,   na   ktorú   sú   kladené   osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V   čase   vyžiadania   si   záznamu   ešte   neprebiehalo   správne   konanie   voči   vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti   sebe,   ako   sa   mylne   domnieva   navrhovateľka,   ale   poskytnutím   informácii   o   svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v   správnom   konaní   môže   stať   podkladom   pre   rozhodnutie,   nie   je   možné   považovať za nezákonný   resp.   neprípustný,   ako   to   v   podanom   odvolaní   navodzuje   navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru,   ktorá   sa   charakterom   záznamu   vysielania   zaoberala   (napríklad   rozsudky vo veciach   3   Sž/23/2012,   5   Sž/18/2011,   5   Sž/37/2011)   a   od   ktorej   nemá   dôvod   sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.“

Rovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP), predovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom určité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa ESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko,   aby   zahŕňalo   napr.   právo   (nie   povinnosť)   podať   daňové   priznanie,   aj   keď   je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť účinné fungovanie daňových   systémov   v   zmluvných   krajinách.   Privilégium   nebyť   nútený   k   vlastnému sebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy motivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Alien proti Spojenému kráľovstvu zo dňa 10. 09. 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. 04. 2009; O' Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu).

K námietke navrhovateľa uplatnenej na súdnom pojednávaní dňa 11. 06. 2013 nad rámec dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia uvedených v opravnom prostriedku, ako i po uplynutí lehoty na rozširovanie „žalobných“ dôvodov (§ 2501 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 250h ods. 1 O. s. p.), smerujúcej k tomu, že v správnom spise sa nenachádza zápisnica,   z   obsahu   ktorej   by   vyplývalo,   že   sa   rada   oboznámila   s   obsahom   obrazovo- zvukových záznamov posudzovaných programov, súd dodáva, že v napadnutom rozhodnutí odporkyňa i na str. 2 v poslednom riadku konštatovala, že po získaní všetkých podkladov pre rozhodnutie a oboznámení sa s nimi v danej veci rozhodla, čo vzhľadom na skutočnosť, že   obsahom   pripojeného   administratívneho   spisu   je   i   prepis/popis   skutkového   stavu obsahujúci doslovný prepis posudzovaných príspevkov, nie je podľa názoru najvyššieho súdu takou vadou, ktorá by mohla spôsobiť nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Na základe uvedených skutočností dospel senát najvyššieho súdu k záveru, že nie je dôvod na postup, ktorý navrhla navrhovateľka. Preto najvyšší súd konanie vo veci samej neprerušil a neobrátil sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s otázkou, či je ustanovenie § 16 ods. 3 písm. 1/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súlade s čl. 46 Ústavy a s či. 6 Dohovoru, o čom rozhodol uznesením zo dňa 21. mája 2013,

K námietke navrhovateľky, že neboli vypočuté osoby, do ktorých dôstojnosti bolo zasiahnuté,   senát   odvolacieho   súdu   uvádza,   že   skutkový   stav   bol   odporkyňou   zistený v dostatočnej miere, keďže pre posúdenie veci je rozhodujúce to, čo bolo navrhovateľkou reálne odvysielané. Prípadné výpovede svedkov by už nemali vplyv na obsah odvysielaného komunikátu a teda, ani na posúdenie veci samotnej.

Rada   chráni   verejný   záujem,   aby   vo   vysielaní   vysielateľov   nedochádzalo k neoprávneným   zásahom   do   ľudskej   dôstojnosti.   Občiansko-právne   spory   týkajúce   sa ochrany osobnosti, ktoré rozhodujú všeobecné súdy, predstavujú úplne iný procesný inštitút ochrany, na ktorý konanie o porušení § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., kde má právomoc konať a rozhodovať Rada, nemá vplyv. Rada má povinnosť konať a rozhodovať v zákonom stanovených lehotách, a preto je postup, ktorý navrhla navrhovateľka, aby bola aplikácia ochrany podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zo strany Rady až následná, po rozhodnutí súdu o otázke zásahu do ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby, neodôvodnený.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené,   napadnuté   rozhodnutie   Rady   č.   RP/049/2012   zo   dna   11.09,2012   podľa § 250q ods. 2 O. s. p. potvrdil.»

13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové rozhodnutie,   keďže   bolo   potvrdené   odvolacím   súdom,   pozn.)   obsahuje   podľa   názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane   ich   dôvodov   a   námietok.   V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

14.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dôvody   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sž/22/2012   z 11.   júna   2013   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   odvolacie   závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci, pozn.),   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy len z dôvodu nepreukázania a neodôvodnenia oprávnenosti zásahu do slobody prejavu   záverov   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   nepovažoval za potrebné   zaoberať   sa   osobitne   uvedeným   článkom   ústavy,   ktorý   mal   byť   podľa   nej taktiež   porušený.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy.

17. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

18. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy zjavne neopodstatnená.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013