znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 693/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť mal. M. S., mal. J. S., a ich matky J. S., zastúpených advokátom   JUDr.   Martinom   Olosom,   M.   R.   Štefánika   71,   Žilina,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a slobôd a práv maloletého dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť a na primerané materiálne zabezpečenie vo forme výživného priznaného čl. 3 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 4 a čl. 41 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15 P 177/2013   a jeho rozsudkom   z 11.   novembra   2013,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 105/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. M. S., mal. J. S. a ich matky J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2014 doručená sťažnosť mal. M. S., mal. J. S., a ich matky J. S. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 3 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 4 a čl. 41 ods. 6 ústavy   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15   P   177/2013   a   jeho   rozsudkom   z 11. novembra   2013,   ako   aj   postupom Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 CoP 105/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca 2014.

2.   Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli: „Krajský   súd...   rozsudkom   sp.   zn. 5 CoP 105/2013 zo dňa 25. 03. 2014 doručenom sťažovateľke 3/ dňa 29. 04. 2014 potvrdil rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 15P 177/2013 zo dňa 11. 10. 2013, ktorým okresný súd zvýšil výživné otca na mal. sťažovateľov 1/, 2/ na sumu 30 % životného minima a vo zvyšku návrh   sťažovateľky   3/   (matky)   zamietol.   O zmeškanom   výživnom   okresný   súd   vôbec nerozhodol.“

3.   Sťažovatelia   tvrdia,   že „Vyššie   citovaný   rozsudok   Krajského   súdu...   ako   aj prvostupňový   rozsudok   Okresného   súdu...   je   zjavne   neústavný,   svojvoľný,   arbitrárny, vymykajúci   sa   ustálenej   rozhodovacej   praxi   súdov   a   najmä   hrubo   poškodzujúci   právo navrhovateľov 1/, 2/ na rodičovskú výchovu a starostlivosť, právo na primerané materiálne zabezpečenie mal. dieťaťa vo forme výživného povinného rodiča ako aj právo na súdnu a inú   právnu   ochranu.   Treba   uviesť,   že   rozhodnutie   krajského   a   okresného   súdu   je   v hrubom   rozpore   s   ustanoveniami   ústavy...   Zákona   o   rodine   č.   36/2005   Z.   z.   a   v neposlednom   rade   ustanoveniami   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   č.   104/1991   Zb. Odôvodnenie oboch rozsudkov je navyše arbitrárne a výrok rozsudku okresného súdu je absolútne nevykonateľný v exekúcii a vymyká sa požiadavkám O. s. p. Zásadu absolútnej priority výživného podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine súdy pri svojom rozhodovaní taktiež nerešpektovali.“.

4. Podľa názoru sťažovateľov sa predmetné rozhodnutie „nielen vymyká súdnej praxi ale odporuje zákonu aj ústave... z nasledujúcich dôvodov:

a) Súd mal vo výroku určiť presnú sumu zvýšeného výživného, a nie iba percentom zo živ. minima. Rozsudok je tak nevykonateľný, neurčitý a porušuje princíp právnej istoty.

b) Výška výživného je navyše zjavne nízka, nakoľko ide o zákonné minimum...

d) Súd opomenul určiť výšku zameškaného výživného a jeho splátky, čo je ďalšou zo zásadných vád rozsudku...“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľov... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a právo mal. dieťaťa na rodičovskú výchovu   a   starostlivosť   a   na   primerané   materiálne   zabezpečenie   vo   forme   výživného priznané čl. 3 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 1, čl. 41 ods. 4 a čl. 41 ods. 6 Ústavy... rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 5CoP 105/2013 zo dňa 25. 03. 2014 a rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. 15P 177/2013 zo dňa 11. 10. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 25. 03. 2014 a rozsudkom Okresného súdu... zo dňa 11. 10. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 5CoP 105/2013 zo dňa 25. 03. 2014 a rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 15P 177/2013 zo dňa 11.10.2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie.

4.   Okresný   súd...   a   Krajský   súd...   sú   povinní   uhradiť   spoločne   a   nerozdielne sťažovateľom... trovy konania vo výške 340,89 EUR...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv postupom okresného súdu

11.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa mohli domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím im dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iný orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľov   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

12. O ochrane práv sťažovateľov, ktorých porušenie namietali vo vzťahu k postupu okresného súdu, mal právomoc rozhodovať (a aj rozhodol – pozri bod 2) v odvolacom konaní krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného   súdu   preskúmať   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 P 177/2013 a jeho rozsudok z 11. októbra 2013.

13. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie označených práv postupom okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

14. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho „základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva porušeného podľa čl. 6 ods. l dohovoru“ postupom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

15. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,   ktorý   sa   zaručuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

16. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa   možno   domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III.   ÚS   124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. Súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom,   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

17.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že vo veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.   V právomoci   ústavného súdu   zostalo následne iba posúdenie,   či účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 5 CoP 105/2013 z 25. marca 2014 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

19.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia   vychádzajúca   z   výsledkov   v   konaní   vykonaného   dokazovania   a   z neho vychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil podstatu   skutkových   a   právnych   záverov   okresného   súdu   a   odvolacej   argumentácie sťažovateľov:

„Okresný   súd   rozhodol   o   návrhu   matky   maloletých   detí   na   zvýšenie   výživného rozsudkom tak, že zvýšil výživné otca na mal. deti..., a to na mal... zo sumy 681,- Sk mesačne na sumu 30 % výšky životného minima na nezaopatrené dieťa a na mal... zo sumy 681,- Sk mesačne na sumu 30 %   z výšky životného minima na nezaopatrené mal.   dieťa,   a to s účinnosťou od 1. 5. 2013, ktoré výživné je otec povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred   k   rukám   matky   mal.   detí.   Vo   zvyšnej   časti   súd   návrh   zamietol.   Týmto   zmenil rozsudok   Okresného   súdu...   č.   k.   15P/26/2006-20   zo   dňa   26.   9.   2006.   Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Okresný súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, konštatoval zistený skutkový stav a pri právnom posúdení veci vychádzal z úst. § 78 ods.1, 3, § 62 ods. 1,2,3,5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine.

V závere svojho rozhodnutia súd prvého stupňa konštatoval, že súd po zhodnotení vyššie uvedených skutočností, ale najmä s prihliadnutím k tomu, že určené výživné na mal. deti v sume 681,- Sk (22,60 €) v súčasnosti nedosahuje ani výšku minimálneho výživného, dospel k záveru, že je dôvodné, aby došlo k zvýšeniu výživného aj keď nie v takom rozsahu, ako to navrhuje matka. Napriek skutočnosti, že otec súhlasil s návrhom matky na zvýšenie výživného na sumu 100,- na každé mal. dieťa, otec nemá reálne príjmy, z ktorých by toto výživné   platil.   Podľa   ustálenej   súdnej   praxe,   ak   je   povinný   vo   výkone   trestu   odňatia slobody, jeho schopnosti a možnosti sú dané predovšetkým zárobkovými možnosťami vo výkone trestu, okrem prípadu výkonu trestu odňatia slobody pre prečin zanedbania povinnej výživy, alebo prípadu celkom krátkeho výkonu trestu odňatia slobody (väzby). Znamená to, že na zárobkové schopnosti a možnosti povinného vo výkone trestu odňatia slobody sa neprihliada iba vtedy, ak k výkonu trestu dochádza pre prečin zanedbania povinnej výživy. Nakoľko otec nie je vo výkone trestu odňatia slobody za prečin zanedbania povinnej výživy, preto   súd   prihliadol   k zárobkovým   možnostiam   a schopnostiam   otca   vo   výkone   trestu. Pri svojom rozhodovaní o výške výživného súd vychádzal z podaného návrhu a sociálnej a životnej úrovne otca, a preto určil výživného s ohľadom na § 62 ods. 3 Zákona o rodine, podľa ktorého každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa a vo zvyšnej časti súd návrh matky zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p.

Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonnej lehote odvolanie matka maloletých detí, ktorá nesúhlasila s rozsudkom okresného súdu a to z dôvodu, že vo zvyšku jej návrh zamietol a navrhovala, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie,   alternatívne,   aby   rozsudok   zmenil   a rozhodol   podľa   petitu   návrhu. Vytýkala okresnému súdu najmä, že vo výroku neurčil presnú sumu zvýšeného výživného, ďalej zvýšené výživné považovala za nízke vzhľadom k potrebám maloletých detí, pričom súd určil najnižšie výživné, ktoré prislúcha dieťaťu priamo zo zákona. Ďalej uviedla, že aj keď je otec vo výkone trestu odňatia slobody, s návrhom súhlasil a má možnosť pracovať. V závere uviedla, že súd opomenul určiť výšku zameškaného výživného.

K odvolaniu matky sa písomne stručne vyjadril otec maloletých detí, ktorý navrhoval, aby odvolací súd vyhovel návrhu matky detí v celom rozsahu.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky detí nevyjadril.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: „Krajský súd v dôsledku podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia ústneho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 v spojitosti s § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p.

Odvolací   súd   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   aj   s   odôvodnením   rozsudku prvostupňového súdu, preto v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa v odôvodnení rozsudku odvolacieho   súdu   obmedzuje   len   na   konštatovanie   správnosti   dôvodov   prvostupňového rozhodnutia. Naviac k argumentom odvolateľky dodáva len toľko, že pokiaľ spochybňovala presnú sumu zvýšeného výživného, okresný súd rozhodol v súlade s ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine, čiže jeho výrok je určitý a vykonateľný. Súd prvého stupňa jasne zdôvodnil aj výšku zvýšeného výživného a náležite odôvodnil, prečo nemohol určiť výživné vyššie. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 146 ods. 1 písm. a) v spojitosti s § 224 ods. 1 O. s. p.“

20. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej   právomoci,   keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci   interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, nie sú celkom zjavne nelogické, a preto ich ani nemožno bez ďalšieho považovať za nelegitímne a právne neakceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“), ako aj obsahu   relevantných   dôkazov   je   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   aj   náležite odôvodnené.   Ústavný   súd   považuje   preto   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní rozhodnutia   okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   –   v   nevyhnutnom   rozsahu   – korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy, resp.   práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

21. Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

22. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľov s postupom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

23. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom krajského súdu a sťažovateľmi namietaným porušením označených práv, sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. K námietkam sťažovateľov [(body 4 a), d)] ústavný súd ešte poznamenáva, že platná   právna   úprava   a   relevantné   komentáre   k nej   umožňujú   zákonne   akceptovať   tiež percentuálne určenie výživného, resp. umožňujú vykonať aj súdne rozhodnutia, v ktorých nie   je   zročné   výživné   k času   rozhodovania   určené   v osobitnej   sume   a   umožňuje   jeho splácanie   popri   bežnom   výživnom   v   osobitnej   výške   (§   155   ods.   3   OSP   v spojení s relevantnými ustanoveniami zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 62 ods. 3 zákona o rodine). Neurčenie výšky zameškaného výživného a jeho splátky v napadnutom rozsudku [výživné bolo určené od 1. mája   2013   rozsudkom,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   (zrejme)   doručením odvolacieho rozsudku   29. apríla 2014 (pričom   sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 20. júna 2014, pozn.)] v danom prípade (tiež vzhľadom na súčasnú všeobecnú procesnú úpravu – § 152 a násl. OSP – najmä § 160 a § 161) takýto postup umožnili.

25. Sťažovatelia ďalej namietali porušenie práva maloletých na rodičovskú výchovu a starostlivosť a na primerané materiálne zabezpečenie vo forme výživného priznaného čl. 3 a čl.   27   Dohovoru   o právach   dieťaťa   v   spojení   s   čl.   41   ods.   1,   ods.   4   a   6   ústavy. Vychádzajúc z právneho záveru prezentovaného v bode 23 a konštatácii uvedenej v bode 24 ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov aj v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi postupom a právnymi závermi vo veci konajúcich všeobecných súdov a namietaným porušením týchto práv.

26. Po odmietnutí sťažnosti ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v bodoch 3 a 4 jej petitu (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014