znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 691/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka(sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika71,   Žilina,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupomOkresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 138/08 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IIIv konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 138/08 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   138/08p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   úhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume   518,71   €(slovom   päťstoosemnásť   eur   a sedemdesiatjeden   centov),   ktorú j e   jej   Okresný   súdBratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. Martina Olosa,Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 71, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnostitohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. I. ÚS 691/2014-11 z 12. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 138/08.

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   138/08   sasťažovateľka v postavení nezaopatreného dieťaťa (z dôvodu štúdia na vysokej škole) domáhaproti svojmu otcovi zvýšenia výživného, pričom podľa jej vyjadrenia okresný súd konáv tejto jej veci aj napriek sťažnosti na prieťahy v konaní podanej predsedovi okresného súduso   zbytočnými   a neodôvodnenými   prieťahmi,   v dôsledku   čoho   z dôvodu   nedostatkufinančných   prostriedkov   bola   nútená   ukončiť   vysokoškolské   štúdium   a podniká   akoživnostníčka.

3.   Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ rod. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   Okresným   súdom Bratislava III pod sp. zn. 15 C 138/2008 porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   prikazuje   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 138/2008 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ rod. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   bytom ⬛⬛⬛⬛ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný mu zaplatiť do tridsať dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   v   Bratislave   III   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛, rod. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, bytom ⬛⬛⬛⬛ do tridsať dní   od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   331,65   EUR   (slovom tristotridsaťjeden eur šesťdesiatpäť centov) na účet advokáta JUDr. Martina Olosa...“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania,a   to   za   okresný   súd   jeho   predseda   listom   sp.   zn.   Spr   3036/2015   z 23.   februára   2015a k vhodnosti ústneho pojednávania aj doplňujúcim listom z 15. júna 2015, zákonný sudcaokresného   súdu   v posudzovanej   veci   listom   z 12.   februára   2015   a právny   zástupcasťažovateľky po opakovaných urgenciách ústavného súdu listom z 2. júna 2015.

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol: „Nemožno sa... stotožniť s jej názorom, že Okresný súd Bratislava III prakticky nekoná so zámerom meritórne rozhodnúť o čom svedčia dve meritórne rozhodnutia. Je pravdou, že vo veci od roku 2008 nebolo právoplatne rozhodnuté, ale navrhujem, aby v tejto   súvislosti   najmä   pre   prípad   konštatovania   zbytočných   prieťahov...   aby   prihliadol najmä   na tú   skutočnosť,   že   jednou   z podstatných   príčin   dĺžky   súdneho   konania   je skutočnosť, že navrhovateľka sa túto dobu ani raz nedostavila na pojednávanie, pričom celkovo   bolo   vytýčených   15   termínov   pojednávania   a   navrhovateľka   mala   doručenie vykázané sama alebo prostredníctvom svojho zástupcu.

Navrhujeme, aby Ústavný súd SR zohľadnil túto skutočnosť, a aby z tohto dôvodu nepriznal   navrhovateľke   finančné   zadosťučinenie.   Podľa   názoru   prvostupňového   súdu podstatne sa pričinila na dĺžke tohto konania najmä navrhovateľka svojimi neúčasťami na pojednávaní,   v dôsledku   čoho   súd   nemohol dostatočne zistiť skutkový   stav,   čo bolo i jedným z dôvodov zrušujúcich rozhodnutí zo strany odvolacieho súdu.“

V doplňujúcom   liste   predseda   okresného   súdu   uviedol: „...   netrvám   na   ústnom pojednávaní vo veci.“

4.2 Zákonný sudca okresného súdu v predmetnej veci vo svojom vyjadrení okrempopisu procesných úkonov vo veci tiež na dokreslenie procesného stavu uviedol:

„... zo živnostenského registra, z ktorého je zrejmé, že navrhovateľka je živnostníčkou od 1. 1. 2012, má päť predmetov podnikania... odo dňa 1. 1. 2012 vyživovacia povinnosť zanikla... následne odvolací súd dňa 4. 11. 2013 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, spis bol odvolacím súdom vrátený tunajšiemu súdu dňa 27. 11. 2013.

Tak súd sa až dodatočne dozvie, že sa navrhovateľka vydala, čo by súdu zrejme ani neoznámila,   keby   to   nebol   uviedol   odporca   na   pojednávaní   pred   odvolacím   súdom, neoznámila súdu, že je podnikateľkou, jej zástupca až v ospravedlnení na pojednávanie dňa 4.11.2013, teda na posledné, v poradí tretie, pojednávanie na odvolacom súde, v mailovom podaní uviedol, že vyživovacia povinnosť odporcu zanikla dňa 1. 1. 2012, teda takmer pred dvoma rokmi, navrhovateľka sa nikdy neustanovila na pojednávanie, jej zástupca sa ustanovil na pojednávanie iba raz, dňa 11. 1. 2012... na ktorom predložil súdu možnosti zamestnania odporcu, tak som ho za týmito možnosťami poslal, výsledky boli negatívne, ako je zrejmé zo zápisnice o pojednávaní, /č. l. 298/, ja som návrh navrhovateľky zamietal z dôvodu,   že   odporca   je   doslova   na   hranici   biedy,   čo   odporca   preukazoval,   ale navrhovateľka, resp. jej zástupca na pojednávania nechodili, keby navrhovateľka videla svojho otca, tak by možno zmenila názor, nie raz som musel vetrať pojednávaciu miestnosť po skončení pojednávania a pritom odporca chodil na pojednávania triezvy, ani opitý do práce si nemohol dovoliť chodiť, keďže z SBS by ho okamžite prepustili, ale šatstvo mal napáchnuté, hygiena pri jeho spôsobe života klesala, poukazujem na to, že Žilina nie je Vladivostok,   aby   sa   navrhovateľka,   resp.   jej   zástupca   nemohli   ustanovovať na pojednávania, viac by sme sa posunuli dopredu v konaní, ale ja som v rozsudkoch uvádzal, že si súd si uvedomuje zvýšené potreby navrhovateľky, ktorá bývala s matkou, ale odporca jednoducho vôbec nemá z čoho platiť výživné.“

4.3 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu,ako aj k vhodnosti ústneho pojednávania uviedol:

„... súhlasím s rozhodnutím vo veci bez nariadenia ústneho pojednávania... Moje konanie počas procesu rozhodne nebolo žiadnym dôvodom vzniku predmetných prieťahov.   Rozsudky   okresného   súdu   boli   2   krát   zrušené,   súd   postupoval   neefektívne a najmä nesprávnym procesným postupom a nesprávnou hmotnoprávnou aplikáciou práva. Súdu som pritom doložila riadny návrh a všetky podklady potrebné na rozhodnutie vo veci, neustále som vo veci žiadala vydať meritórne rozhodnutie. Súd pojednávania však neustále odročoval, pričom mohol rozhodnúť na prvom resp. druhom pojednávaní. Moja osobná účasť   na   pojednávaní   nebola   nevyhnutná   a   ani   potrebná,   nakoľko   určenie   výživného na plnoleté študujúce dieťa je výlučne svojou povahou právne technickou záležitosťou a nie je právne náročné, ide o úplne bežnú súdnu agendu.“

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ichvyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávanianemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Jejprerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá jeurčená povahou   tohto základného práva –   ústavný   súd   nepovažuje   ani za   vhodný,   aniza nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórnerozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebonebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

6. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípadebolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každéhojednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanieúčastníka   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súdpostupoval aj v danom prípade.

8. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania bolaúprava výživného k plnoletému dieťaťu (k sťažovateľke), ktoré nebolo schopné samo sa živiť(do doby, keď sťažovateľka začala podnikať, pozn.), t. j. predmetom konania bol nárok,ktorý mal priamy dopad na existenčnú sféru sťažovateľky, čo si vyžadovalo, aby okresnýsúd venoval mimoriadnu starostlivosť a pozornosť efektívnemu a rýchlemu postupu, aby bolnaplnený účel súdneho konania (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS241/06).

9. V súvislosti s prvým kritériom „zložitosť veci“ ústavný súd konanie, ktoréhopredmetom je úprava výživného k plnoletému dieťaťu, nepovažuje za právne ani skutkovozložité. Metodika postupu súdov v týchto veciach je jasná a podporená stabilizovanoujudikatúrou. Zložitosť predmetného konania neuvádzal ani okresný súd.

10.   V súvislosti   so   správaním   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   ústavný   súdkonštatuje, že jej absencia na okresným súdom nariadených pojednávaniach (nezúčastnila saani   na   jednom   z nariadených   pojednávaní)   výraznou   mierou   prispela   k celkovémupredĺženiu   tohto   konania,   a   v tomto   kontexte   v súvislosti   s   jej   obranným   tvrdením,že nepovažovala svoju osobnú účasť na nariadených pojednávaniach za nevyhnutnú aniza potrebnú,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   vecou   účastníka   konania,   aby   sámvyhodnocoval účelnosť a efektívnosť procesných úkonov nariadených súdom, ktorý riadia organizuje   pojednávanie   reagujúc   na   aktuálny   vývoj   procesnej   situácie   a ktorý   sámrozhoduje,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané,   ktoré   z účastníkmi   označenýchdôkazov vykoná a aké iné účastníkmi konania neoznačené dôkazy ešte vykoná, ak je ichvykonanie   nevyhnutné   pre   rozhodnutie   vo   veci   (§   120   ods.   1   Občianskeho   súdnehoporiadku). Uvedený pasívny postoj sťažovateľky, ktorý sa odzrkadlil nielen v jej nezáujmezúčastňovať sa na pojednávaniach, ale aj v tom, že esenciálne skutočnosti nevyhnutné premeritórne   rozhodnutie   veci   (ako   napr.   skutočnosti,   že   uzavrela   manželstvo   a že   začalapodnikať,   ktoré   majú   vplyv   na   jej   životnú   úroveň   a na   posudzovanie   jej   schopnostisamostatne   sa   živiť,   pozn.)   okresnému   súdu   neoznamovala   včas   (napr.   skutočnosť,   žeod 1. januára   2012   sťažovateľa   začala   podnikať,   oznámil   okresnému   súdu   jej   právnyzástupca až 30. októbra 2013), čo malo podstatný vplyv na vývoj procesnej situácie, pretožez dôvodu   nevedomosti   o týchto   skutočnostiach   mal   odvolací   súd   zrušiť   meritórnerozhodnutie   okresného   súdu,   ústavný   súd   vyhodnotil   a zohľadnil   pri   rozhodovanío sťažovateľkou   uplatnenom   nároku   na   priznanie   jej   primeraného   finančnéhozadosťučinenia.

11. Napokon s prihliadnutím na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá,   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   postupomokresného   súdu.   V kontexte   posudzovanej   veci   ústavný   súd   podotýka,   že   vzhľadomna predmet konania (výživné na plnoleté dieťa) okresný súd dostatočne razantne nevyužilvšetky   jemu   zákonom   priznané   a dostupné   procesné   prostriedky,   ktorými   mohol   a malovplyvniť ľahkovážne správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ktorá navyše totokonanie sama iniciovala (napr. predvedenie, poriadková pokuta a pod.) v záujme urýchleniakonania.   Podľa   ústavného   súdu   vo   všeobecnosti   obdobie   viac   ako   troch   rokov(t. j. od 24. októbra   2008,   keď   konanie   začalo   –   do   31.   decembra   2011,   keď   malasťažovateľka   status   nezaopatreného   dieťaťa,   pretože   od   1.   januára   2012   sa   stalaživnostníčkou), resp. obdobie viac ako 6 rokov (t. j. od začiatku konania po súčasnosť)nemožno   kvalifikovať   ako   primerané   na   rozhodnutie   o otázke   výživného,   t.   j.   o otázkemajúcej vplyv na existenčnú sféru účastníkov konania, preto ústavný súd rozhodol tak, akoto je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

12. V nadväznosti na uvedený bod 1 výroku rozhodnutia a v záujme efektívnostiposkytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázalokresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súdekonať vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 138/08 bez zbytočných prieťahov.

13. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, kohozákladné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

14. Sťažovateľka sa domáhala priznania jej primeraného finančného zadosťučineniav sume 10 000 €, avšak vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na zistený podstatnýpodiel samotnej sťažovateľky na vzniknutých prieťahoch dospel ústavný súd k názoru, že lenkonštatovanie   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   budepre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením, preto v tejto časti ústavný súd jej návrhunevyhovel, tak ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

15. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradutrov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ichúhradu podaním z 22. júna 2015 v sume 518,71 € vrátane 20 % DPH (advokát predložilosvedčenie platiteľa DPH, pozn.)

16.   Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   z   príslušnýchustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkonprávnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €a základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 €a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

17. S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trovza dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia,podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 340,90 € vrátane režijného paušálua vrátane 20 % DPH a tiež jej vznikol nárok na úhradu trov aj za jeden úkon právnej službyuskutočnený v roku 2015 (vyjadrenie z 2. júna 2015) v sume 177,86 € vrátane režijnéhopaušálu a 20 % DPH. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu trov v celkovej sume518,76 €.

18. Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľky si úhradu trov uplatnil ibav sume 518,71 €, ústavný súd súc viazaný petitom sťažnosti túto úhradu sťažovateľke priznalvo   výške   takto   uplatneného   nároku,   tak   ako   to   je   uvedené   v bode   3   výroku   tohtorozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2015