znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 691/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   Ď.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn. 4 Co 39/2012   z   20.   marca   2013   a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Bratislava I a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 39/2012 z 20. marca 2013 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“).

2. Zo   sťažnosti   a z pripojených   písomností   vyplýva,   že   v konaní   pred   okresným súdom   bolo   rozhodnuté   o návrhu   sťažovateľa   na náhradu   škody   podľa   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tak, že rozsudkom č. k. 11 C/69/2009-169 z   10.   októbra   2011   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   z titulu nemajetkovej ujmy sumu 2 000 €, ako aj trovy konania a vo zvyšku návrh zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že rozsudkom sp. zn. 4 Co 39/2012 z 20. marca 2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s opravným uznesením zo 7. decembra 2011 vo veci samej, ako aj v časti týkajúcej sa trov konania potvrdil.

3. Sťažovateľ porušenie v bode 1 označených práv krajským súdom vidí v tom, že „...   nijako   neodôvodňuje   odmietnutie   argumentov   navrhovateľa   uvedených   v odvolaní tykajúcich   sa   výšky   nemajetkovej   ujmy   a   prihliadania   na   hodnotu   odňatého   volebného práva.... považujeme odôvodnenie krajského súdu v rozsudku č. k. 4 Co/39/2012-200 zo dňa 20. 03. 2013 za nedostatočné, ak nie priamo absentujúce...

Sťažovateľ má zato, že odvolací súd nesprávne právne posúdil otázku závažnosti zásahu   do   jeho   základných práv   a   nepriznaním   adekvátnej náhrady   nemajetkovej ujmy porušil čl. 46 Ústavy SR...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Krajský súd v Bratislave porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava 1 porušil právo Ing. P. Ď. podľa čl. 46 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave z 20. 3. 2013, č. k. 4Co 39/2012-200.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia, a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Bratislava 1 je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia, a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“

5.   Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 4 Co 39/2012   z   20.   marca   2013   podal „...   dovolanie   v   mesačnej   zákonnej   lehote a z opatrnosti, vzhľadom na rozdielnu rozhodovaciu prax, sťažovateľ podáva túto ústavnú sťažnosť v zákonnej dvojmesačnej lehote odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu, nevyčkajúc rozhodnutia o ním podanom dovolaní“.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany   ústavnosti   podľa   čl.   124   ústavy   túto   poskytuje   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovení čl. 125 až čl. 130 ústavy, a to za presne vymedzených procesných podmienok vrátane kvalifikovaného podania, návrhu na začatie konania, ktorého náležitosti sú bližšie ustanovené v § 20 ods. 1 a 2, § 49, § 50 a § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie rozhodnutia krajského súdu a jemu   predchádzajúceho   postupu   okresného   súdu   v jeho   veci   najmä   z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces) a z neho vyplývajúce (a na neho nadväzujúce) ďalšie práva (bod 1), v dôsledku porušenia ktorých   sa   domáhal   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ním označeného rozhodnutia krajského súdu.

9.   V súlade   s ustanovením   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   môže   konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

10.   Zmyslom   a   účelom   už   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov verejnej moci   v rámci im   zverených kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

11.   Ak   sa   za   tejto   situácie   (bod   8)   sťažovateľ   domáhal   svojho   práva   jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu   ku   krajskému   súdu   rozhodovať najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Ústavný   súd zaujal   preto   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   ústavnej   sťažnosti   je   ústavná   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

12. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   bolo   už   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013