znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 690/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   prerokoval   námietku   predpojatosti   proti   sudkyni   Ústavného   súdu Slovenskej republiky JUDr. Jane Baricovej, vznesenú prezidentom Slovenskej republiky, vo veci sťažnosti JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Juraja Sopoligu, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 571/2014, a takto

r o z h o d o l :

Sudkyňa Ústavného súdu Slovenskej republiky Jana Baricová n i e   j e   v y l ú č e n á z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 571/2014.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 22. októbra 2014 doručené podanie prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“), ktorým vyhlásil, že členku III. senátu ústavného súdu Janu Baricovú odmieta podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej predpojatosť, lebo má kvalifikovaný pomer k veci. Ďalej uvádza, že pod kvalifikovaným pomerom sudcu k prerokovávanej veci „je potrebné rozumieť   predovšetkým   to,   že   výsledok   konania   pred   Ústavným   súdom   by   sa   mohol priamo a bezprostredne   dotknúť   postavenia,   najmä   práv   a oprávnení   takého   sudcu...“. Prezident Slovenskej republiky ďalej navrhol, aby sudkyňa Jana Baricová bola predvolaná a vypočutá   ako   svedkyňa   v základnom   konaní   so zreteľom   na   čl.   30   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

2.   Sudkyňa   Jana   Baricová   vo   vyjadrení   z 28.   októbra   2014   k uvedenej   námietke prezidenta Slovenskej republiky uviedla, že vo veci sa necíti byť predpojatá, k účastníkom konania či k jeho predmetu nemá taký pomer, ktorý by jej bránil objektívne rozhodnúť. Zo subjektívneho hľadiska preto zostala nestrannou pre meritórne rozhodovanie veci.

3. Námietku predpojatosti sudkyne Jany Baricovej vznesenú prezidentom Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú ani kandidát na sudcu ústavného súdu Juraj Sopoliga, ktorý v písomnom podaní z 30. októbra 2014 uviedol, že namietaná sudkyňa sa nezúčastnila pohovoru   medzi   ním   a prezidentom   za   prítomnosti   členov   poradného   výboru,   čiže o priebehu tohto pohovoru nemá žiadnu osobnú skúsenosť a aj výkonu svojej funkcie sa ujala ústavným spôsobom.

4. Podľa § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   je   sudca vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci,   účastníkom   konania   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o jeho predpojatosti.

Podľa   § 28 ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastník konania môže vyhlásiť,   že niektorého zo sudcov odmieta pre jeho predpojatosť. Ak dôvody, ktoré vedú k vyhláseniu o odmietnutí sudcu pre jeho predpojatosť, vznikli do začiatku ústneho pojednávania, môže ju účastník konania vyhlásiť najneskôr na začiatku ústneho pojednávania.

5. Ústavný súd v danej súvislosti zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka   samej   podstaty   spravodlivosti   a jej   vnímania.   Nestrannosť   znamená   absenciu zaujatosti   či   predsudku,   znamená,   že   sudca   nemá   žiaden   osobný   záujem   na   výsledku konania.

6.   Rozhodovať   nestranne   nie   je   právom,   výsadou   či   privilégiom   sudcov.   Ide o základnú   povinnosť   sudcov,   o štrukturálny   prvok   súdneho   systému   a jeho   riadneho fungovania.

7.   Už   vo   svojej   predošlej   judikatúre   ústavný   súd   konštatoval,   že   z pohľadu ľudskoprávneho,   z pohľadu   práva   na   nestranného   sudcu   ako   komponentu   práva na spravodlivý   proces   vyvinul   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“)   dve previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok z 1. októbra 1982; Pohoska v. Poľsko, sťažnosť č. 33530/06, rozsudok z 10. januára 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu a stránku objektívnu,   a tie   sú   overované   rovnomernými   testami.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva zdôrazňuje   význam   nestrannosti   sudcu   pre   dôveru   verejnosti   v súdnictvo,   a to vo všeobecnosti (Olujič v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok z 5. februára 2005, bod   57),   ale   osobitne   pri objektívnom   teste   (Kinský   v.   Česká   republika,   sťažnosť č. 42856/06,   rozsudok   z 9. februára   2012,   bod   87).   Nestrannosť   je   vo   vnímaní   ESĽP absenciou zaujatosti   či predsudku   vo veci,   pričom   nestrannosť môže byť overovaná už spomenutým   subjektívnym   a objektívnym   testom.   Východiskom   je   subjektívny   test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie, postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci.   Osobná   nestrannosť   sudcu   sa   predpokladá,   kým   sa   nepreukáže   opak.   Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže   byť dostatočne   naplnená   len   subjektívnym testom,   ktorý   je   náročný   z hľadiska preukazovania. Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či   sudca   vykazuje   legitímne   pochybnosti   z hľadiska   jeho   nestrannosti.   Tu   je   dôležitá perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti. Podľa ESĽP musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti   sudcov,   a v tomto   zmysle   môže   mať   aj   zdanie   určitú   dôležitosť,   pretože „v stávke“   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v spoločnosti   vzbudzovať,   nehovoriac   o dôvere samotných   účastníkov   konania   (Daktaras   v.   Litva,   sťažnosť   č.   42095/98,   rozsudok z 10. októbra 2000, bod 32). Ústavný súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy   v demokratickej   spoločnosti   ašpirovať,   je   cez   ňu   „v   hre“   aj   autorita   súdnych rozhodnutí.

8.   Pozícia   namietajúceho   má   v objektívnom   teste   dôležitý   význam,   avšak rozhodujúce   je,   či   je   jeho   obava   aj   objektívne   akceptovateľná.   Ústavný   súd   z hľadiska teoretického upozorňuje, že test objektívnosti a zákonné dôvody nespôsobilosti sudcu sa môžu prekrývať, ale nejde o totožné inštitúty.

9. Podstatou námietok proti sudkyni Jane Baricovej je ústavnosť jej vymenovania do funkcie sudkyne ústavného súdu v prípade, ak by s ústavnou sťažnosťou uspeli viacerí ako dvaja sťažovatelia (sťažnosť podali všetci piati nevymenovaní kandidáti), a možnosť jej vypočutia   ako   jedinej   svedkyne   v konaní   o sťažnostiach   nevymenovaných   kandidátov na sudcu ústavného súdu.  

Pokiaľ   ide   o prvý   aspekt   námietky,   tento   je   úplne   mimo   rámec   rozhodovania prezidenta Slovenskej republiky o subjektívnom práve už vymenovanej sudkyne do funkcie sudkyne ústavného súdu. Toto konanie totiž už nemá nič spoločné s ďalšími konaniami neúspešných kandidátov na funkciu sudcu ústavného súdu proti prezidentovi Slovenskej republiky, pretože bolo ukončené formálnym aktom uvedeným v čl. 134 ods. 4 a 5 ústavy, na základe ktorého sa Jana Baricová legitímne ujala svojej funkcie sudkyne ústavného súdu.

Druhý argument tiež neobstojí, pretože ako svedok môže v konaní pred ústavným súdom   vystupovať   iba   tá   fyzická   osoba,   ktorá   určitú   skutočnosť   svojimi   zmyslami (najčastejšie zrakom či sluchom) priamo vnímala a je schopná o tom podať súdu správu. Sudkyňa ústavného súdu Jana Baricová však nemôže byť svedkom priebehu pohovorov neúspešných kandidátov, na základe ktorých prezident Slovenskej republiky rozhodol o ich nevymenovaní do funkcie sudcov ústavného súdu, lebo sa ich vôbec nezúčastnila, a tak nie je ani spôsobilá o tom podať ústavnému súdu správu.

10.   Ústavný   súd   na   základe   už   uvedeného   dospel   k   záveru,   že   prezidentom Slovenskej   republiky   uvádzané   skutočnosti   v kontexte   rozhodovania   veci   vedenej na ústavnom   súde   pod sp. zn. III. ÚS   571/2014 ani z objektívneho hľadiska nevzbudzujú oprávnené pochybnosti o nestrannosti sudkyne Jany Baricovej, preto bolo rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014